znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 242/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Advokátska   kancelária,Štúrova 20,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   garantovanýchčl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva garantovanéhočl. 28 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   podľa   čl.   7   Medzinárodného   paktua hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   právach,   práva   podľa   čl.   4   DohovoruMedzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa, právapodľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 124/2011 z 29. marca 2012 a vo veci žiadosti o zrušenieuznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietalaporušenie svojich základných práv garantovaných čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva garantovaného čl. 28 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa   čl. 7Medzinárodného   paktu   a hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   právach   (ďalej   len„pakt“),   práva   podľa   čl.   4   Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   o skončenízamestnania z podnetu zamestnávateľa (ďalej len „dohovor MOP“) a práva podľa I. častibodu   24   a   26   Európskej   sociálnej   charty   (revidovanej)   (ďalej   len   „sociálna   charta“)rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 124/2011z 29. marca   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok“)   a žiadala   o zrušenie   uzneseniaNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 158/2012zo 14. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti zhrnula skutkový stav, podľa ktorého sanávrhom z 21. októbra 2008 domáhala, aby zamestnávateľ bol povinný prideľovať jej prácuželezničiarky - spracovanie podkladov pre zber dát výpočtovej techniky podľa dohodyo zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi Železnicami Slovenskej republiky, divíziouželezničných   koľajových   vozidiel   Bratislava,   správou   železničných   koľajových   vozidielKošice a sťažovateľkou dňa 1. septembra 2000. Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn.31 C 73/2010 z 18. februára 2011 rozhodol, že návrh sa zamieta. Sťažovateľka proti tomutorozsudku   podala   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   odvolanie.   Krajský   súdo odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Co 124/2011 z 29. marca2012 tak, že rozsudok potvrdil. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku prostredníctvom svojejprávnej   zástupkyne   podala   dovolanie.   Dňa   11. decembra   2012   bolo   právnej zástupkynisťažovateľky doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra2012, ktorým najvyšší súd rozhodol, že dovolanie odmieta.

3. Následne sťažovateľka odôvodnila svoje námietky proti napadnutému rozsudku.

3.1   Podľa   sťažovateľky   napadnutý rozsudok   krajského   súdu nespĺňa   požiadavkuriadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Krajský súd a súd prvého stupňa sa vo svojomrozhodnutí nezaoberali námietkami sťažovateľky v odvolaní, najmä otázkou platnosti čineplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1. júna 2005, k podpísaniu ktorej došloz dôvodu   dlhodobého   zneužívania   postavenia   zamestnávateľa,   pričom   ak   by   sa   toutootázkou krajský súd, príp. súd prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal,viedlo by to k inému rozhodnutiu súdu, ktorým by sa sťažovateľka domohla svojich práv.Preto podľa názoru sťažovateľky bolo úlohou krajského súdu v zmysle ustanovenia § 157ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorým sa realizuje právo naspravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj súdu prvého stupňa,vysvetliť,   prečo tieto   relevantné   námietky   sťažovateľky   nepovažoval   za   dôležité   prerozhodnutie súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa vyjadrenia sťažovateľkyv súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, pretože je nezrozumiteľný, nie je z neho zrejmé,akými úvahami sa riadil, ako sa vyrovnal so sťažovateľkinými tvrdeniami ako odvolateľky(dôvodmi   odvolania), a   tým bolo   porušené   právo   sťažovateľky   domáhať   sa   zákonompredpísaným postupom svojho práva na súde zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru.

3.2 Sťažovateľka sa podľa svojho názoru v konaní pred krajským súdom domáhala,aby   jej   poskytol   ochranu   pred   zneužívaním   postavenia   zamestnávateľa   voči   nej   akozamestnankyni, keďže postupom zamestnávateľa, ktorý bol v rozpore s dobrými mravmi,boli porušované jej základné práva a slobody. Podľa sťažovateľky je z výpovedí svedkovnavrhnutých zamestnávateľom nepochybné, že zamestnávateľ v rozpore s dohodou o zmenepracovnej zmluvy uzatvorenej 1. septembra 2000 žiadnu prácu sťažovateľke neprideľovala počas celých dní, kedy bola v práci, po dobu 5 mesiacov (od 1. 1. 2005 do 31. 5. 2005),sťažovateľka   na   pokyn   zamestnávateľa   sedela   v   šatni.   Zamestnávateľ   týmto   svojímpostupom konal podľa presvedčenia sťažovateľky v rozpore s dobrými mravmi a zneužívalsvoje   postavenie voči   nej   ako   zamestnankyni,   keďže   zamestnávateľom   tvrdenúnadbytočnosť   sťažovateľky   neriešil   zákonným   spôsobom,   teda   výpoveďou.   Sťažovateľkabola teda v situácii, keď zamestnávateľ jej na jednej strane prácu neprideľoval, pretože bolaúdajne „nadbytočná“, na druhej strane pracovný pomer s ňou neskončil. Ako vyplynuloz výpovedí svedkov, sťažovateľka nebola zadeľovaná do žiadnej práce na základe pokynuzamestnávateľa jej nadriadenému zamestnancovi, pretože dostala ponuku na prácu, ktorúneprijala. Podľa sťažovateľky zamestnávateľ ju takto vystavil ponižujúcemu zaobchádzaniu,keďže ako matka maloletých detí, voči ktorým mala vyživovaciu povinnosť, bola tým, žemusela po dobu až 5 mesiacov sedieť celú pracovnú dobu v šatni bez toho, aby jej bolapridelená akákoľvek práca, v napätí a v strachu o svoju budúcnosť. Sťažovateľka deň zadňom prežívala neistotu, či s ňou zamestnávateľ ukončí pracovný pomer alebo nie. Totopodľa sťažovateľky dlhodobé trestuhodné a výrazne škodlivé a útočné správanie zo stranyzamestnávateľa namierené proti samotnej sťažovateľke porušovalo jej právo na dôstojnosťpri práci v zmysle ustanovenia I. časti bodu 26 sociálnej charty.

3.3   Ponižujúce   správanie   zamestnávateľa   voči   sťažovateľke   sa   podľa   jej   názoruodrazilo aj na jej psychickom stave, keď zo strachu o jej budúcnosť a pocitu viny, ktorýzneužívaním svojho postavenia vyvolával zamestnávateľ u sťažovateľky akoby za trest, ženepristúpila na nezákonné požiadavky zamestnávateľa, musela sedieť sama v šatni až podobu 5 mesiacov. Sťažovateľka po tomto dlhotrvajúcom a ponižujúcom zaobchádzaní, keďbola   podľa   jej   slov   po   dobu   5   mesiacov   atakovaná   pocitmi   samoty   vyplývajúcimiz vyčlenenia   z   pracovného   kolektívu   a   z   prejaveného   nezáujmu   zamestnávateľa   o   jejsituáciu, podpísala dohodu o zmene pracovnej zmluvy 1. júna 2005. Následne po podpísanítejto   dohody   zamestnávateľ   jej   prácu   začal   prideľovať,   čo   podľa   názoru   sťažovateľkypotvrdzuje fakt, že sťažovateľku vystavil tomuto ponižujúcemu zaobchádzaniu úmyselne,aby tak znížil jej ľudskú dôstojnosť, pretože nepristúpila na ním nezákonným postupompresadzované podmienky práce.

3.4   Napriek   tomu,   že   na   už   uvedené   porušovanie   základných   práv   a   slobôd,ku ktorému podľa sťažovateľky došlo tým, že zamestnávateľ zneužíval svoje postavenie vočisťažovateľke, sťažovateľka poukazovala v konaní pred súdom prvého stupňa aj v konanípred odvolacím súdom, krajský súd sa touto otázkou vôbec nezaoberal ani tieto relevantnéskutočnosti nijako nevyhodnotil. Krajský súd podľa sťažovateľky neposkytol ochranu jejprávam   napriek   tomu,   že   využila   právo   domáhať   sa   svojho   práva   na   súde   Slovenskejrepubliky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ustanovením § 3 OSP.

3.5 Podľa sťažovateľky krajský súd mal povinnosť v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru zabezpečiť jej možnosť domáhať sa ochrany svojho práva.Podľa záverov sťažovateľky zamestnávateľ jej 29. decembra 2004 oznámil, že nedisponuježiadnym vhodným pracovným miestom, a preto nie je možné z jeho strany zrealizovaťponuku práce v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom podľa sťažovateľkyz vykonaného dokazovania je zrejmé, že hoci zamestnávateľ takýmto vhodným pracovnýmmiestom disponoval, neponúkol jej ho, ale obsadil zamestnankyňou, ktorá pracovala predtouto zmenou na inom pracovnom mieste. Takýto postup zamestnávateľa bol podľa názorusťažovateľky v rozpore s ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý je podľa jejpresvedčenia zákonným konkretizovaním základného práva na ochranu pred svojvoľnýmprepúšťaním   zo zamestnania.   Keďže   zamestnávateľ   si   podľa   názoru   sťažovateľkypravdepodobne nebol istý, či existuje dôvod na to, aby so sťažovateľkou skončil pracovnýpomer výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keďže vedel, žeproti takémuto skončeniu pracovného pomeru by sa sťažovateľka mohla brániť žalobou nasúde, kde by zamestnávateľ musel preukázať zákonnosť svojho postupu, svojím postupom,keď sťažovateľke, ako už bolo uvedené, po dobu 5 mesiacov neprideľoval žiadnu prácu,porušoval jej právo na spravodlivé pracovné podmienky tým, že zneužíval svoje postavenieako zamestnávateľa a konal v rozpore s dobrými mravmi. Až v tejto situácii sťažovateľkapodľa svojich slov psychicky podľahla dlho trvajúcemu nátlaku a podpísala dohodu o zmenepracovnej zmluvy z 1. júna 2005. Týmto svojím postupom zamestnávateľ porušil podľasťažovateľky   jej   právo   na   ochranu   pred   svojvoľným   prepúšťaním   zo   zamestnania, keďzamestnávateľ,   keďže   podľa   sťažovateľky   neexistoval   platný   dôvod   výpovede   v   zmysleZákonníka   práce,   zneužívaním   svojho   postavenia   spôsobil   to,   že   sťažovateľka   podľahlapsychickému tlaku spôsobenému zamestnávateľom a podpísala dohodu o zmene pracovnejzmluvy z 1. júna 2005, ktorá bola pre ňu nevýhodná.

3.6   Krajský   súd   svojím   postupom   podľa   sťažovateľky   neposkytol   ochranu   jejzákladným právam, keďže nedal zrozumiteľnú odpoveď na otázku, v čom videl postupzamestnávateľa v súvislosti s ustanoveniami § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zasúladný so zákonom, čím jej odňal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ktoré jejZákonník práce v súvislosti s výpoveďou poskytuje, a teda domáhať sa ochrany svojhopráva na súde Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ustanovením § 3OSP.

4. Sťažovateľka v závere navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej základnépráva garantované čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo garantované čl. 28listiny, práva podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo podľa čl. 7 paktu, právo podľa čl. 4dohovoru MOP a práva podľa I. časti bodu 24 a 26 sociálnej charty boli napadnutýmrozsudok   krajského   súdu   porušené,   ďalej   aby   ústavný   súd   zakázal   krajskému   súdupokračovať v porušovaní sťažovateľkiných práv, aby zrušil napadnutý rozsudok krajskéhosúdu   a vrátil   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   aby   zároveň   zrušil   uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 a aby uložil krajskému súdupovinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania.

II.

5.   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti uvádza len to, že splnenie ponukovej povinnosti je podmienkou výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a nie je podmienkou   dohody   o zmene   pracovnej   zmluvy   uzavretej   medzi   pracovníkom a zamestnávateľom.   V   čase,   keď   došlo   k   dohode   o   zmene   pracovnej   zmluvy   medzi navrhovateľkou a odporcom 1.6.2005 došlo u zamestnávateľa k takým zmenám, na základe ktorých bolo prepustených mnoho ďalších zamestnancov, preto ponúknutie dohody o zmene pracovnej zmluvy nebolo v rozpore s dobrými mravmi, ale riešilo udržanie navrhovateľky v pracovnom   vzťahu,   pretože   inak   by   navrhovateľke   bola   daná   výpoveď.   Dohoda   bola uzavretá v súlade s rozhodnutím o znížení počtu zamestnancov, o ktorom zamestnávateľ rozhodol už 23.12.2004, preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.“

III.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

K návrhu   na   zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   158/2012 zo 14. novembra 2012

8.   Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012, ktorým   najvyšší súdodmietol ňou podané dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

9. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti nenamietala porušeniekonkrétneho   práva   uznesením   najvyššieho   súdu   a   ani   neuviedla   žiadnu   argumentáciua námietky v obsahu svojej sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu.

10.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   tak   v tejto   časti   neobsahuje   zákonompredpísané náležitosti v zmysle § 20 ods. 1, ako aj § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnomsúde. Na základe uvedených záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti návrhu nazrušenie uznesenia najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

11. Ústavný súd sa na pôde obiter dictum nemôže nevyjadriť k uzneseniu najvyššiehosúdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012. Ústavný súd už uviedol, že rešpektujekoncepciu opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziachústavy (porov. II. ÚS 398/08). Ústavný súd taktiež vníma, že časť senátov najvyššieho súduakceptuje (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok odôvodneniaako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP (porov. II. ÚS 647/2014, bod 23; porov.Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať predsúdom?. Lexfórum 27. októbra 2014, dostupné na http://www.lexforum.sk/512) a iné senátynie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 určitezaujme   svojou   rozsiahlou   argumentáciou   podopretou   množstvom   rozhodnutí.   Na druhejstrane však upúta jednoznačnosť postoja daného senátu v tom zmysle, že už sa blíži k hraneobjektívnosti   a neutrálnosti   tónu,   ktorým   má   súd   komunikovať   svoje   právne   názory.Ústavný súd tým nechce artikulovať sympatie k jednému z právnych názorov, ale v situácii,keď väčšina najvyššieho súdu rozhoduje rozdielne od 17 rokov starého, hoc zjednocujúcehoa možno   dogmaticky   správneho   rozhodnutia   č.   R   111/98,   a zvlášť   ak   krajské   súdyinterpretujú   §   221   ods.   1   písm.   f)   OSP   odlišne   (napríklad   uznesenia   Krajského   súduv Bratislave sp. zn. 14 Co 378/2013, sp. zn. 14 Co 378/2013; uznesenie Krajského súduv Košiciach   sp.   zn.   11   Co   356/2012;   spolu   s   mnohými   ďalšími   dostupné   nawww.justice.gov.sk), by bolo namieste hľadanie riešenia v pracovniach najvyššieho súdunež prísnosť na dovolateľa, zvlášť ak najvyšší súd sám, a niekedy ľudsky pochopiteľne,citlivo vníma v rozhodnutiach ústavného súdu adjektíva typu „zjavne“, „extrémne“ a pod.Pre   spresnenie   možno   dodať,   že   v predmetnom   uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.3 Cdo 158/2012   zo 14.   novembra   2012   citované   rozhodnutia   sp.   zn.   4   Cdo   310/2009a sp. zn. 5 Cdo 290/2008, na ktoré odkazuje najvyšší súd vo výpočte ustálenej judikatúry,boli podané dovolania prípustné na základe „zjednocovacích“ ustanovení § 238 a § 239ods. 1 OSP a nedostatky v odôvodnení súdnych rozhodnutí následne zohľadnené ako inévady. Napokon,   odvolanie   v citovanej   veci   vedenej   pod sp.   zn.   2 Obdo 11/2013 boloodmietnuté z dôvodu zmeškania lehoty. V záujme právnej istoty je nutné ešte dodať, že ak jeaj dovolanie odmietnuté ako neprípustné, môže ústavný súd v rámci konania o ústavnejsťažnosti preskúmať aj odvolacie rozhodnutie (porov. III. ÚS 206/2014, II. ÚS 324/2010, III.ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011).

12.   Na   záver   k tejto   časti   ústavný   súd   poznamenáva,   že niektorých   zdrojochjudikatúry (http://www.epredpisy.sk/component/content/article/16-judikaty/2520344-zmena-prace-poda-pracovnej-zmluvy)   sa   objavila   právna   veta   odvodená   z predmetnéhouznesenia najvyššieho súdu: „Skutočnosť, že zamestnanec súhlasil so zmenou pracovnej pozície z dôvodu, že mu inak hrozila výpoveď, nezakladá rozpor konania s dobrými mravmi. Výber   nadbytočného   zamestnanca,   ktorému   bude   poskytnuté   voľné   pracovné   miesto   je výlučne   v   kompetencii   zamestnávateľa.“ Ústavný   súd   k tomu   tvrdí,   že   z procesnéhoodmietacieho uznesenia žiadna takáto normatívna veta nevyplýva. Možno vyplýva z inýchprameňov,   ale   nie   z tohto   uznesenia.   Áno,   kedysi   práve   súkromné   zbierky   (Vážny,Bohuslav, Koshin) nahrádzali tie oficiálne a aj súkromné zbierky typu časopis Zo súdnejpraxe   majú   svoju   cenu   v diskurze,   ale,   prirodzene,   predmetná   situácia   je   odlišná.Každopádne   z   uvedeného   vyplýva   nutnosť   obozretnej   práce   s judikatúrou   u všetkýchaktérov právneho života.

K namietanému   porušeniu   práv   podľa   I.   časti   bodu   24   a   26   sociálnej charty napadnutým rozsudkom krajského súdu

13. Podľa bodu 24 I. časti sociálnej charty všetci pracovníci majú právo na ochranuv prípade skončenia zamestnania.

Podľa bodu 26 I. časti sociálnej charty všetci pracovníci majú právo na dôstojnosť pripráci.

14.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   so   sociálnouchartou vyslovila súhlas 17. februára 2009 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľačl.   7   ods.   5   ústavy,   ktorá   má   prednosť   pred   zákonmi.   Sociálna   charta   bola   vyhlásenáv Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 273/2009 Z. z.

15. V teórii medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého sociálnacharta   obsahuje   právne   normy,   ktoré   nie   sú   priamo   aplikovateľné   (non   self-executing)a majú   charakter   všeobecných   princípov   spoločných   členským   štátom   Rady   Európyv oblasti sociálnej politiky a ktoré sú povinné tieto štáty inkorporovať do svojho právnehoporiadku a orgány aplikácie práva v týchto štátoch sú povinné tieto princípy zohľadňovať vosvojej aplikačnej praxi [k tomu porov. Gomien, D. – Harrsi, D. – Zwaak, L. Law andpractise of the European Convention on Human Rights and the European Social Charter.Strasbourg: Council of Europe Publishing, 1996, pp. 434-436; Langford, M (ed).: SocialRights Jurisprudence. Emerging Trends in International and Comparative Law. New York:Cambridge University Press, 2008. pp. 432-433; k tomu porov. všeobecne aj Harris, D. J.The   European   Social   Charter.   Charlottesville:   University   press   of   Virginia,   1984].S licenciou pre zjednodušenie možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnejzmluvy sú priamo vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bezpotreby   ďalšej   transpozície   alebo   inkorporácie   do   právneho   poriadku   zmluvného   štátuďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy medzinárodnej zmluvy nie sú priamovykonateľné, ak tieto priamo alebo implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšejprávnej úpravy na úrovni vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšieuvedené   textáciou   „zmluvné   štáty   sa   zaväzujú   prijať...“   alebo   „zmluvné   štáty   uznávajúa zabezpečia..“ a pod.).

16. V tejto súvislosti je potrebné poukázať prvotne na prvú vetu I. časti sociálnejcharty, podľa ktorej „zmluvné strany prijímajú za cieľ svojej vnútroštátnej a medzinárodnej politiky uskutočňovanej všetkými primeranými prostriedkami dosiahnutie podmienok na zabezpečenie účinného výkonu týchto práv a zásad...“. Následne I. časť sociálnej chartyvymenúva   v bodoch   1   až   31   konkrétne   zásady,   ktoré   sú   bližšie   rozvíjané   jednotlivov II. časti   sociálnej   charty   v jednotlivých   článkoch.   Avšak   i podľa   prvej   vety   II.   častisociálnej charty „zmluvné strany sa zaväzujú, ako ustanovuje III. časť, považovať sa za viazané   záväzkami   vyplývajúcimi   z   týchto   článkov   a   odsekov“.   Nakoniec   podľa   článkuA bodu 1 písm. a) III. časti sociálnej charty „za podmienky ustanovení článku B sa každá zmluvná strana zaväzuje považovať I. časť tejto charty za deklaráciu vymedzujúcu ciele, o ktorých splnenie sa usiluje všetkými vhodnými prostriedkami v súlade s ustanoveniami úvodného odseku tejto časti“. Uvedené ustanovenia utvrdzujú aj ústavný súd v presvedčenío závere o priamej neaplikovateľnosti sociálnej charty.

17.   O charaktere   jednotlivých   ustanovení   sociálnej   charty,   ktorý   neumožňujejednotlivcom domáhať sa ich porušenia pred súdmi zmluvných štátov, svedčí aj prvá vetaIII. časti Dodatku k sociálnej charte, podľa ktorej „vykladá sa tak, že táto charta obsahuje právne   záväzky   medzinárodného   charakteru,   ktorých   aplikovanie   je   podriadené   jedine dozoru   ustanovenému   vo   štvrtej   časti   (dozor   Európskeho   výboru   pre   sociálne   práva, pozn.)“.

18. Ústavný súd si je vedomý na druhej strane judikatúry, keď súdy zmluvnýchštátov sociálnej charty vykladali (interpretovali) priamo ustanovenia sociálnej charty, avšakiba vo svetle a v spojení s vnútroštátnou právnou úpravou [pozri rozhodnutie Najvyššiehosúdu Holandska (Hoge Raad) sp. zn. NJ 1986/688 z 30. 5. 1986]. Ani v tomto prípade nebolpopretý záver o priamej neaplikovateľnosti sociálnej charty.

19.   Na   základe   už   uvedených   záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v častinamietajúcej   porušenie   I.   časti   bodu   24   a   26   sociálnej   charty   napadnutým   rozsudkomkrajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú,pretože   tieto   označené   referenčné   právne   normy   sociálnej   charty   neobsahujú   priamoaplikovateľné   subjektívne   práva   sťažovateľky,   ale   sú   všeobecnými   proklamáciami(princípmi),   ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať   do svojho právneho poriadku,a orgány aplikácie práva sú povinné tieto princípy zohľadňovať pri aplikácii príslušnýchvnútroštátnych normatívnych právnych aktov.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   4   dohovoru   MOP   napadnutým rozsudkom krajského súdu

20. Podľa čl. 4 dohovoru MOP zamestnanie pracovníka sa neskončí, ak neexistujeplatný dôvod na také skončenie, ktorý súvisí so schopnosťou alebo správaním pracovníka,alebo vyplýva z prevádzkových potrieb podniku, organizácie alebo služby.

21. Národná rada s dohovorom MOP vyslovila súhlas 2. decembra 2009 a rozhodla,že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi.Dohovor MOP bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 172/2010 Z. z.

22. Ústavný súd konštatuje, že dohovor MOP obsahuje 22 článkov, ktoré upravujúspôsob   a dôvody   skončenia   zamestnania   z   podnetu   zamestnávateľa.   Z obsahu   týchtoprávnych noriem možno ustáliť, že zabezpečujú rovnaký, resp. menší rozsah práv, akozabezpečuje   vnútroštátna   právna   úprava   týchto   právnych   vzťahov,   predovšetkým   zákonč. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.

23. Aj keď v zmysle uznesenia národnej rady z 2. decembra 2009 má dohovor MOPprednosť   pred   zákonom,   materiálne   nezabezpečuje   väčší   rozsah   práv   fyzických   osôba právnických osôb ako Zákonník práce, a preto domáhanie sa práv priznaných dohovoromMOP pred ústavným súdom je sporné.

24.   Bez   potreby   bližšieho   analytického   pohľadu   na   problematiku(možnosť/nemožnosť domáhať sa ochrany práv priznaných dohovorom MOP v konaní predústavným súdom) však možno konštatovať, že námietky sťažovateľky sú neopodstatnenéz dôvodu,   že   čl.   4   dohovoru   MOP   upravuje   podmienky   skončenia   pracovného   pomeruzamestnanca,   avšak   zo   skutkového   stavu   v sťažovateľkinej   veci   vyplýva,   že   zo   stranyzamestnávateľa   sťažovateľky   nedošlo   ku   skončeniu   pracovného   pomeru   sťažovateľkya zamestnávateľa,   naopak,   zamestnávateľ   ponúkol   sťažovateľke   uzatvorenie dohodyo zmene   pracovnej   zmluvy   s novým   druhom   vykonávanej   práce,   k uzatvoreniu   ktorej1. júna 2005 (ďalej len „dohoda o zmene pracovnej zmluvy“) aj došlo (t. j. došlo k zmenedruhu   vykonávanej   práce   v rámci   pracovného   pomeru   medzi   sťažovateľkoua zamestnávateľom,   a nie   ku   skončeniu   pracovného   pomeru).   K   identickým   záveromsprávne dospel krajský súd v napadnutom rozsudku, ako aj prvostupňový súd.

25. V tomto smere tak neexistuje priama súvislosť medzi namietaným porušenímčl. 4   dohovoru   MOP   a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   keďže   skutkový   stavv sťažovateľkinej   veci   nemožno   subsumovať   pod   právnu   normu   čl.   4   dohovoru   MOPa prvostupňový súd a krajský súd správne ani nerozhodovali a sťažovateľka sa v konaní predtýmito   súdmi   nedomáhala   vyslovenia   platnosti   alebo   neplatnosti   skončenia   pracovnéhopomeru zo strany zamestnávateľa, keďže ku skončeniu pracovného pomeru sťažovateľkyso zamestnávateľom nedošlo.

26.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť v časti   namietajúcejporušenie čl. 4 dohovoru MOP napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

27. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému aleboponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

28. Sťažovateľka v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu namieta, žetento   porušil   čl.   3   dohovoru,   pretože   jej   neposkytol   ochranu   pred ponižujúcimzaobchádzaním   zo   strany   zamestnávateľa,   ku   ktorému   malo   dochádzať   tým,   žezamestnávateľ jej neprideľoval počas 5 mesiacov (od 1. 1. 2005 do 31. 5. 2005) prácu.

29. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) „zlé zaobchádzanie musí dosahovať minimálnu úroveň závažnosti, aby spadalo do rozsahu čl. 3 dohovoru.   Posúdenie   tohto   minima   je,   z podstaty   veci,   relatívne;   závisí   na   všetkých okolnostiach prípadu, ako je doba trvania zaobchádzania, jeho fyzické a psychické účinky a, v niektorých prípadoch, pohlaví, veku a zdravotnom stave obete atď.“ (porov. Írsko v.Veľká Británia, č. 5310/71, rozsudok ESĽP z 18. 1. 1978, bod 162; Labita v. Taliansko,č. 26772/95, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 6. 4. 2000, bod 120; z novšej judikatúryporov.   napr.   Stanev   v.   Bulharsko,   č.   36760/06,   rozsudok   Veľkej   komory   ESĽPzo 17. 1. 2012, bod 202). Zlé zaobchádzanie je zakázané bez ohľadu na predchádzajúcesprávanie sa obete (porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Írsko v. Veľká Británia, bod163; El-Masri v. Macedónsko, č. 39630/09, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 12. 2012,bod 195).

30.   S ohľadom   na   význam,   ktorý   ESĽP   čl.   3   dohovoru   prikladá,   sú   sťažnostinamietajúce porušenie čl. 3 dohovoru podrobené prísnejšiemu prieskumu (porov. Gäfgen v.Nemecko, č. 22978/05, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 1. 6. 2010, bod 93). V uvedenýchintenciách   bude   postupovať   i ústavný   súd   pri   posúdení   opodstatnenosti   sťažovateľkounamietaného porušenia čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

31. Ponižujúcim zaobchádzaním sa rozumie najmä zaobchádzanie, ktoré vyvolávau obeti pocity strachu, úzkosti a menejcennosti, ktoré sú schopné obeť ponížiť a pokoriťa prípadne prekonať jej fyzický alebo duševný odpor (porov. už citovaný rozsudok ESĽPvo veci Írsko v. Veľká Británia, bod 167; Pretty v. Veľká Británia, č. 2346/02, rozsudokESĽP z 29. 4. 2002, bod 52). Ponižujúcim zaobchádzaním nemusí byť iba zaobchádzaniefyzické, ale aj psychické, napr. vo forme psychického násilia (porov. Opuz v. Turecko,č. 33401/02, rozsudok ESĽP z 9. 6. 2009, bod 161). Čo sa týka ponižujúceho zaobchádzaniav horizontálnych   súkromnoprávnych   vzťahoch   (ako   to   namieta   sťažovateľka),   ESĽPpripustil ponižujúce zaobchádzanie v horizontálnych súkromnoprávnych vzťahoch (pozriP. F.   and   E.   F.   v.   Veľká   Británia,   č.   28326/09,   rozhodnutie   ESĽP   o prijateľnostiz 23. 11. 2010,   bod   38)   a v tejto   súvislosti   ESĽP   skúma   reakciu   príslušných   orgánovzmluvných štátov v tom smere, či bola venovaná sťažnosti (podaniu, žalobe) dotknutéhosubjektu náležitá pozornosť (porov. už uvedené rozhodnutie ESĽP vo veci P. F. and E. F. v.Veľká Británia, bod 46; Kurt v. Turecko, č. 24276/94, rozsudok ESĽP z 25. 5. 1998, body133 - 134).

32. Na základe uvedených záverov vzťahujúcich sa na garancie poskytované čl. 3dohovoru, podrobného   preskúmania   skutkového   stavu,   napadnutého   rozsudku   krajskéhosúdu   a   námietok   sťažovateľky   pre   porušenie   čl.   3   dohovoru   napadnutým   rozsudkomkrajského   súdu   ústavný   súd   uzatvára,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   neopodstatnená,   a toz dôvodov, že (i) predmetom konania pred všeobecnými súdmi (a teda aj pred krajskýmsúdom   ako   súdom   odvolacím)   nebola   zdržovacia   žaloba   sťažovateľky   na   upustenie   odponižujúceho zaobchádzania zo strany zamestnávateľa (resp. obdobná žaloba), ale návrh naurčenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať sťažovateľke prácu podľa neplatného zneniapracovnej zmluvy a určenie, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy je v rozpore s dobrýmimravmi,   a tak   (ii)   všeobecné   súdy   (a   teda   aj   krajský   súd)   nerozhodovali   a nemohlirozhodovať   o prípadnom   ponižujúcom   zaobchádzaní   zo   strany   zamestnávateľa   vočisťažovateľke,   čím   (iii)   chýba   kauzálny   nexus   medzi   predmetom   konania   a napadnutýmrozsudkom krajského súdu na jednej strane a tvrdením sťažovateľky, že krajský súd porušilčl. 3 dohovoru tým, že v konaní a napadnutým rozsudkom jej neposkytol ochranu predponižujúcim zaobchádzaním zo strany zamestnávateľa, na strane druhej.

33. Nota bene ústavný súd považuje za potrebné   pre komplexnosť   odpovede   nasťažovateľkinu námietku poznamenať, že vtedajšia právna pozícia sťažovateľky a jej statuszamestnankyne s pravidelne vyplácanou mzdou, hoc pri absencii prideľovania práce počaspracovnej doby, nemožno hodnotiť ani ako objektívny „ponižujúci stav“ (o to menej ako„ponižujúce zaobchádzanie“ zo strany tretieho subjektu), naopak, tento aj keď kompromisnýa právne neštandardný stav (keď sťažovateľka bola formálne zamestnankyňou s vyplácanoumzdou,   ale   bez   prideľovanej   práce)   pôsobil   takpovediac   profylakticky   proti   prípadnejťaživej situácii zapríčinenej nezamestnanosťou sťažovateľky, matky v tom čase maloletýchdetí,   keďže   (tak   ako   to   vyplýva   z rozhodnutí   všeobecných   súdov)   zamestnávateľ   boloprávnený   skončiť   so   sťažovateľkou   pracovný   pomer   výpoveďou   z dôvodu   jejnadbytočnosti. Ak teda všeobecné súdy dospeli k záveru, že dohoda o zmene pracovnejzmluvy   nie   je   v rozpore   s dobrými   mravmi,   pretože   jej   uzatvoreniu   nepredchádzalonátlakové konanie zamestnávateľa spočívajúce z jeho strany v ponižujúcom zaobchádzaníso sťažovateľkou, ústavný súd hodnotí tento záver ako ústavne konformný.

34.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť v časti   namietajúcejporušenie čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

35.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

36. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

37. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05). Podľa stálej judikatúryústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj právana spravodlivý   proces   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   zaručiť   každému   prístup   k   súdu,   čomuzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi,   dodržiavanie   ktorých   je   garanciou   práva   na   súdnu   ochranu,   vo   veci   konaťa rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladané   a   umožnenéprocesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľnýmspôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom   (porov.   v   tomto   zmysleIV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

38.   Inak   povedané,   povinnosť   súdu   v rámci   riadneho   procesného   postupu   (t.   j.v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkovýstav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojenápovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnenírozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo vecivyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižnevysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súdvychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšienavrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil;   detailnosť   a obsažnosť   odôvodneniarozhodnutia   môže   byť   v špecifických   prípadoch   zákonom   výslovne   zúžená,   napríkladvzhľadom   na   vyhovenie   všetkým   účastníkom   konania   alebo   vzdanie   sa   opravnéhoprostriedku   všetkými   účastníkmi   konania   a pod.   (porov.   §   157   ods.   3   a 4   OSP)],   obevyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovanéhopostupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

39.   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovičv.   Chorvátsko,   č.   50943/99,   rozhodnutie   ESĽP   z 3.   5.   2001,   bod   2).   Rozhodnutievšeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tietozávery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

40. Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je v zmyslečl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciouvo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (podobne   už II.   ÚS   1/95,II. ÚS 21/96).   V   dôsledku   toho   sa   úloha   ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontroluzlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesnéhopostupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkovéalebo   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   preto   predmetom   kontroly   zo   stranyústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tedaz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie   základného   práva   alebo   slobody   (porov.   I.   ÚS   12/05,   II.   ÚS   410/06,III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

41.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   v postupea v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavnenekonformné,   čo   by   nasvedčovalo   ich   arbitrárnosti   alebo   ústavnej   neakceptovateľnosti.Pravdou zostáva, že krajský súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, avšak zároveňodôvodnil svoje rozhodnutie právnym názorom na splnenie ponukovej povinnosti zo stranyzamestnávateľa pri uzatváraní dohody o zmene pracovnej zmluvy,   ďalej pri zohľadnenískutkového stavu veci poukázal na   právnu pozíciu sťažovateľky v rámci organizačnýchzmien   u zamestnávateľa   a rozhodnutia   zamestnávateľa   o   znížení   počtu   zamestnancova v tom čase možnosť zamestnávateľa skončiť so sťažovateľkou pracovný pomer výpoveďou,a taktiež   odôvodnil,   prečo   nepovažoval   ani   krajský   súd   uzatvorenú   dohodu   o zmenepracovnej zmluvy za rozpornú s dobrými mravmi, a odôvodnil svoj názor na uzatvorenúdohodu o zmene pracovnej zmluvy.

42. Tieto právne závery krajského súdu a ich odôvodnenie nie je možné hodnotiť akoarbitrárne   a   je   nutné   ich   považovať   za   výraz   autonómneho   súdneho   rozhodovania,do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z toho dôvodu sťažnosťsťažovateľky ústavný súd odmietol v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny a čl. 7 paktu napadnutým rozsudkom krajského súdu

43.   Podľa   čl.   36   písm.   b)   ústavy   zamestnanci   majú   právo   na   spravodlivéa uspokojujúce   pracovné   podmienky   a   zákon   im   zabezpečuje   najmä   ochranu   protisvojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 28 listiny zamestnanci majú právo na spravodlivú odmenu za prácu a nauspokojivé pracovné podmienky. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého človeka naspravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré zabezpečujú najmä:

a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom: (i) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvekrozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie než akémajú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu;

(ii) slušný život pre ne a ich rodiny v súlade s ustanoveniami tohto paktu;

b) bezpečné a zdravotne nezávadné pracovné podmienky;

c) rovnakú príležitosť pre všetky dosiahnuť v zamestnaní povýšenie na zodpovedajúcivyšší stupeň, pričom sa nebudú uplatňovať iné kritériá, než dĺžka zamestnania a schopnosti;

d)   odpočinok,   zotavenie   a   rozumné   vymedzenie   pracovných   hodín   a   pravidelnúplatenú dovolenku, ako aj odmenu v dňoch verejných sviatkov.

44.   Ústavný   súd   sa   musí   na   tomto   mieste   vysporiadať   s   rozsahom   namietanéhoporušenia   označených   práv   upravených   paktom   v petite   a   odôvodnení   sťažnosti,   kdesťažovateľka označila namietané porušenie práva len článkom paktu (čl. 7 paktu), pričomz celého obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľky je možné konštatovať, ženamieta porušenie všeobecnej požiadavky na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienkyvyplývajúcej z čl. 7 paktu. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet tohto konaniav smere posúdenia námietok sťažovateľky vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 7 paktuv zmysle   namietaného   porušenia   všeobecnej   požiadavky   na   spravodlivé   a   uspokojivépracovné podmienky napadnutým rozsudkom krajského súdu.

45.   Ústavný   súd   na   okraj   dopĺňa,   že,   poukazujúc   na   formuláciu   a textáciujednotlivých ustanovení paktu, jeho pozornosti neušli odborné výstupy právnej doktríny,ako   aj   judikatúry   týkajúcej   sa   otázky   priamej   aplikovateľnosti   alebo   neaplikovateľnostijednotlivých ustanovení paktu.

46. Podľa právnej doktríny „pakt nepopiera možnosť, že práva, ktoré obsahuje, môžu byť   považované   za   priamo   vykonateľné   v rámci   systémov,   kde   je   takáto   možnosť poskytovaná.   Skutočne,   v rámci   prípravy   paktu,   pokusy   o zahrnutie   špecifického ustanovenia   do   paktu,   podľa   ktorého   účinky   paktu   sa   budú   považovať   za   priamo nevykonateľné,   boli   striktne   odmietnuté.   Vo   väčšine   štátov,   určenie,   či   konkrétne ustanovenie medzinárodnej zmluvy je alebo nie je priamo vykonateľné, bude záležať na posúdení   súdov,   nie   exekutívy   alebo   legislatívny.  ...   Je   obzvlášť   dôležité   vyhnúť   sa akémukoľvek apriórnemu predpokladaniu, že právne normy paktu majú byť považované za priamo nevykonateľné. V skutočnosti, mnohé z nich sú formulované v termínoch, ktoré sú prinajmenšom tak jasné a špecifikované, ako iné medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ustanovenia ktorých sú pravidelne považované súdmi za priamo vykonateľné“ [pozri UNCommittee on Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 9:The domestic application of the Covenant, 3 December 1998, E/C.12/1998/24, bod 11; preakcentovanie   týchto   záverov   porov.   napr.   Sepúlveda   Carmona,   M.   The   Nature   of   theObligations under the International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights.Intersentia,   2003.   p.   344].   Jedným   dychom   právna   doktrína   dopĺňa,   že   aj keď   textáciaprávnych noriem paktu navodzuje zdanie o priamej neaplikovateľnosti paktu, je potrebnéustáliť, že minimálne v čl. 3, čl. 7 písm. a) bode I, čl. 8, čl. 10 ods. 3, čl. 13 ods. 2 písm. a),ods. 3 a 4 a čl. 15 ods. 3 paktu je bez ďalšieho potrebné indikovať priamo aplikovateľnépráva adresátov týchto noriem a aj obhajovanie záverov o priamej neaplikovateľnosti týchtoa   ostatných   článkov   paktu   sa   javí   ako   ťažko   udržateľné   [porov.   UN   Committee   onEconomic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 3: The Nature ofStates Parties´ Obligations (Art. 2, Para. 1, of the Covenant), 14. 12. 1990, E/1991/23, bod5;   pre   akcentovanie   týchto   záverov   porov.   napr.   Kűnzli,   J.   –   Kälin,   W.   The   Law   ofInternational Human Rights Protection. New York: Oxford University Press, 2009. p. 117].

47. Pre korektnosť je však nutné poukázať aj na judikatúru, podľa ktorej ustanoveniapaktu nie sú priamo aplikovateľné, keďže majú len programový charakter a sú pokynom prezákonodarcu, aby prijal vhodné legislatívne opatrenia na plnú realizáciu ustanovení paktuv aplikačnej   praxi   [porov.   rozhodnutie   Spolkového   najvyššieho   súdu   Švajčiarska(Bundesgericht) vo veci A. und B. v. Regierungsrat des Kantons Zürich z 22. 9. 2000publikované   pod   sp.   zn.   BGE   126   I   240,   bod   2c;   obdobne   v rozhodnutí   Spolkovéhonajvyššieho   súdu   Švajčiarska   vo   veci   S.   H.   v.   Eidgenössisches   Justiz   undPolizeidepartement z 9. 7. 1997 publikovanom pod sp. zn. BGE 123 II 472, bod 4d, ale ajrozhodnutí   Spolkového   najvyššieho   súdu   Švajčiarska   vo   veci   S.   E.   M.   v.   KantonaleSteuerverwaltung St. Gallen und Verwaltungsgericht St. Gallen z 24. 5. 1996 publikovanompod sp. zn. BGE 122 I 101, bod 2a; všetky dostupné na http://www.bger.ch].

48.   Ústavný   súd   počas svojej existencie zatiaľ nerozhodol ani v jednom prípadeo porušení niektorého z práv vyplývajúcich z právnych noriem (článkov) paktu v konanío sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy.

49.   Ústavný   súd   napriek   tomu   preskúmal   sťažovateľkou   namietané   porušeniezákladného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny, ako aj práva podľa čl. 7 paktunapadnutým rozsudkom krajského súdu a po preskúmaní napadnutého rozsudku dospelk záveru,   že   z neho   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   mohlo   dôjsťk neprípustnému zásahu do týchto práv vyplývajúcich z čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listinya čl. 7 paktu. Krajský súd (ako aj súd prvého stupňa) ústavne aprobovateľným spôsobomposúdil   a odôvodnil   platnosť   dohody   o zmene   pracovnej   zmluvy   uzatvorenej   medzisťažovateľkou   a   jej   zamestnávateľom, jej   nerozpornosť   s dobrými   mravmi,   navyšesťažovateľka nenamietala pred všeobecnými súdmi nespravodlivé a neuspokojivé pracovnépodmienky   v súvislosti s touto dohodou   o zmene pracovnej zmluvy   (jej   obsahom, príp.uplatňovaním).   Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   pochybil   v tom,   že   jejneposkytol   ochranu   v súvislosti   s jej   námietkami   týkajúcimi   sa   neuspokojivýcha nespravodlivých pracovných podmienok v zamestnaní počas 5 mesiacov (od 1. 1. 2005 do31.   5.   2005),   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom konania   pred   všeobecnými   súdmi(a teda aj pred krajským súdom ako súdom odvolacím) nebola žaloba pre neuspokojivéa nespravodlivé pracovné podmienky počas týchto 5 mesiacov (napr. pre diskrimináciua pod.), ale návrh na určenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať sťažovateľke prácu podľaneplatného znenia pracovnej zmluvy a určenie, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy jev rozpore s dobrými mravmi z toho dôvodu, že jej uzatvoreniu predchádzalo vystaveniesťažovateľky neuspokojivým   a nespravodlivým   pracovným   podmienkam   v zamestnanípočas 5 mesiacov. Tento argument, ktorý mal zakladať rozpor dohody o zmene pracovnejzmluvy s dobrými mravmi, všeobecné súdy vyhodnotili ako neopodstatnený, a to ústavnenezávadným   spôsobom   (na základe   čoho   konštatovali,   že   dohoda   o zmene   pracovnejzmluvy nie je v rozpore s dobrými mravmi).

50. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkomkrajského súdu a právami podľa čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny a čl. 7 paktu neexistujetaká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatísťažnosti   na ďalšie   konanie,   v dôsledku   čoho   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015