SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 242/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária,Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv garantovanýchčl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva garantovanéhočl. 28 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktua hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 DohovoruMedzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa, právapodľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 124/2011 z 29. marca 2012 a vo veci žiadosti o zrušenieuznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietalaporušenie svojich základných práv garantovaných čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva garantovaného čl. 28 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 7Medzinárodného paktu a hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len„pakt“), práva podľa čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončenízamestnania z podnetu zamestnávateľa (ďalej len „dohovor MOP“) a práva podľa I. častibodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) (ďalej len „sociálna charta“)rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 124/2011z 29. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a žiadala o zrušenie uzneseniaNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 158/2012zo 14. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti zhrnula skutkový stav, podľa ktorého sanávrhom z 21. októbra 2008 domáhala, aby zamestnávateľ bol povinný prideľovať jej prácuželezničiarky - spracovanie podkladov pre zber dát výpočtovej techniky podľa dohodyo zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi Železnicami Slovenskej republiky, divíziouželezničných koľajových vozidiel Bratislava, správou železničných koľajových vozidielKošice a sťažovateľkou dňa 1. septembra 2000. Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn.31 C 73/2010 z 18. februára 2011 rozhodol, že návrh sa zamieta. Sťažovateľka proti tomutorozsudku podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie. Krajský súdo odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Co 124/2011 z 29. marca2012 tak, že rozsudok potvrdil. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku prostredníctvom svojejprávnej zástupkyne podala dovolanie. Dňa 11. decembra 2012 bolo právnej zástupkynisťažovateľky doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra2012, ktorým najvyšší súd rozhodol, že dovolanie odmieta.
3. Následne sťažovateľka odôvodnila svoje námietky proti napadnutému rozsudku.
3.1 Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa požiadavkuriadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Krajský súd a súd prvého stupňa sa vo svojomrozhodnutí nezaoberali námietkami sťažovateľky v odvolaní, najmä otázkou platnosti čineplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1. júna 2005, k podpísaniu ktorej došloz dôvodu dlhodobého zneužívania postavenia zamestnávateľa, pričom ak by sa toutootázkou krajský súd, príp. súd prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal,viedlo by to k inému rozhodnutiu súdu, ktorým by sa sťažovateľka domohla svojich práv.Preto podľa názoru sťažovateľky bolo úlohou krajského súdu v zmysle ustanovenia § 157ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorým sa realizuje právo naspravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj súdu prvého stupňa,vysvetliť, prečo tieto relevantné námietky sťažovateľky nepovažoval za dôležité prerozhodnutie súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa vyjadrenia sťažovateľkyv súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, pretože je nezrozumiteľný, nie je z neho zrejmé,akými úvahami sa riadil, ako sa vyrovnal so sťažovateľkinými tvrdeniami ako odvolateľky(dôvodmi odvolania), a tým bolo porušené právo sťažovateľky domáhať sa zákonompredpísaným postupom svojho práva na súde zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru.
3.2 Sťažovateľka sa podľa svojho názoru v konaní pred krajským súdom domáhala,aby jej poskytol ochranu pred zneužívaním postavenia zamestnávateľa voči nej akozamestnankyni, keďže postupom zamestnávateľa, ktorý bol v rozpore s dobrými mravmi,boli porušované jej základné práva a slobody. Podľa sťažovateľky je z výpovedí svedkovnavrhnutých zamestnávateľom nepochybné, že zamestnávateľ v rozpore s dohodou o zmenepracovnej zmluvy uzatvorenej 1. septembra 2000 žiadnu prácu sťažovateľke neprideľovala počas celých dní, kedy bola v práci, po dobu 5 mesiacov (od 1. 1. 2005 do 31. 5. 2005),sťažovateľka na pokyn zamestnávateľa sedela v šatni. Zamestnávateľ týmto svojímpostupom konal podľa presvedčenia sťažovateľky v rozpore s dobrými mravmi a zneužívalsvoje postavenie voči nej ako zamestnankyni, keďže zamestnávateľom tvrdenúnadbytočnosť sťažovateľky neriešil zákonným spôsobom, teda výpoveďou. Sťažovateľkabola teda v situácii, keď zamestnávateľ jej na jednej strane prácu neprideľoval, pretože bolaúdajne „nadbytočná“, na druhej strane pracovný pomer s ňou neskončil. Ako vyplynuloz výpovedí svedkov, sťažovateľka nebola zadeľovaná do žiadnej práce na základe pokynuzamestnávateľa jej nadriadenému zamestnancovi, pretože dostala ponuku na prácu, ktorúneprijala. Podľa sťažovateľky zamestnávateľ ju takto vystavil ponižujúcemu zaobchádzaniu,keďže ako matka maloletých detí, voči ktorým mala vyživovaciu povinnosť, bola tým, žemusela po dobu až 5 mesiacov sedieť celú pracovnú dobu v šatni bez toho, aby jej bolapridelená akákoľvek práca, v napätí a v strachu o svoju budúcnosť. Sťažovateľka deň zadňom prežívala neistotu, či s ňou zamestnávateľ ukončí pracovný pomer alebo nie. Totopodľa sťažovateľky dlhodobé trestuhodné a výrazne škodlivé a útočné správanie zo stranyzamestnávateľa namierené proti samotnej sťažovateľke porušovalo jej právo na dôstojnosťpri práci v zmysle ustanovenia I. časti bodu 26 sociálnej charty.
3.3 Ponižujúce správanie zamestnávateľa voči sťažovateľke sa podľa jej názoruodrazilo aj na jej psychickom stave, keď zo strachu o jej budúcnosť a pocitu viny, ktorýzneužívaním svojho postavenia vyvolával zamestnávateľ u sťažovateľky akoby za trest, ženepristúpila na nezákonné požiadavky zamestnávateľa, musela sedieť sama v šatni až podobu 5 mesiacov. Sťažovateľka po tomto dlhotrvajúcom a ponižujúcom zaobchádzaní, keďbola podľa jej slov po dobu 5 mesiacov atakovaná pocitmi samoty vyplývajúcimiz vyčlenenia z pracovného kolektívu a z prejaveného nezáujmu zamestnávateľa o jejsituáciu, podpísala dohodu o zmene pracovnej zmluvy 1. júna 2005. Následne po podpísanítejto dohody zamestnávateľ jej prácu začal prideľovať, čo podľa názoru sťažovateľkypotvrdzuje fakt, že sťažovateľku vystavil tomuto ponižujúcemu zaobchádzaniu úmyselne,aby tak znížil jej ľudskú dôstojnosť, pretože nepristúpila na ním nezákonným postupompresadzované podmienky práce.
3.4 Napriek tomu, že na už uvedené porušovanie základných práv a slobôd,ku ktorému podľa sťažovateľky došlo tým, že zamestnávateľ zneužíval svoje postavenie vočisťažovateľke, sťažovateľka poukazovala v konaní pred súdom prvého stupňa aj v konanípred odvolacím súdom, krajský súd sa touto otázkou vôbec nezaoberal ani tieto relevantnéskutočnosti nijako nevyhodnotil. Krajský súd podľa sťažovateľky neposkytol ochranu jejprávam napriek tomu, že využila právo domáhať sa svojho práva na súde Slovenskejrepubliky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ustanovením § 3 OSP.
3.5 Podľa sťažovateľky krajský súd mal povinnosť v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru zabezpečiť jej možnosť domáhať sa ochrany svojho práva.Podľa záverov sťažovateľky zamestnávateľ jej 29. decembra 2004 oznámil, že nedisponuježiadnym vhodným pracovným miestom, a preto nie je možné z jeho strany zrealizovaťponuku práce v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom podľa sťažovateľkyz vykonaného dokazovania je zrejmé, že hoci zamestnávateľ takýmto vhodným pracovnýmmiestom disponoval, neponúkol jej ho, ale obsadil zamestnankyňou, ktorá pracovala predtouto zmenou na inom pracovnom mieste. Takýto postup zamestnávateľa bol podľa názorusťažovateľky v rozpore s ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý je podľa jejpresvedčenia zákonným konkretizovaním základného práva na ochranu pred svojvoľnýmprepúšťaním zo zamestnania. Keďže zamestnávateľ si podľa názoru sťažovateľkypravdepodobne nebol istý, či existuje dôvod na to, aby so sťažovateľkou skončil pracovnýpomer výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keďže vedel, žeproti takémuto skončeniu pracovného pomeru by sa sťažovateľka mohla brániť žalobou nasúde, kde by zamestnávateľ musel preukázať zákonnosť svojho postupu, svojím postupom,keď sťažovateľke, ako už bolo uvedené, po dobu 5 mesiacov neprideľoval žiadnu prácu,porušoval jej právo na spravodlivé pracovné podmienky tým, že zneužíval svoje postavenieako zamestnávateľa a konal v rozpore s dobrými mravmi. Až v tejto situácii sťažovateľkapodľa svojich slov psychicky podľahla dlho trvajúcemu nátlaku a podpísala dohodu o zmenepracovnej zmluvy z 1. júna 2005. Týmto svojím postupom zamestnávateľ porušil podľasťažovateľky jej právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania, keďzamestnávateľ, keďže podľa sťažovateľky neexistoval platný dôvod výpovede v zmysleZákonníka práce, zneužívaním svojho postavenia spôsobil to, že sťažovateľka podľahlapsychickému tlaku spôsobenému zamestnávateľom a podpísala dohodu o zmene pracovnejzmluvy z 1. júna 2005, ktorá bola pre ňu nevýhodná.
3.6 Krajský súd svojím postupom podľa sťažovateľky neposkytol ochranu jejzákladným právam, keďže nedal zrozumiteľnú odpoveď na otázku, v čom videl postupzamestnávateľa v súvislosti s ustanoveniami § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zasúladný so zákonom, čím jej odňal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ktoré jejZákonník práce v súvislosti s výpoveďou poskytuje, a teda domáhať sa ochrany svojhopráva na súde Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ustanovením § 3OSP.
4. Sťažovateľka v závere navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej základnépráva garantované čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo garantované čl. 28listiny, práva podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo podľa čl. 7 paktu, právo podľa čl. 4dohovoru MOP a práva podľa I. časti bodu 24 a 26 sociálnej charty boli napadnutýmrozsudok krajského súdu porušené, ďalej aby ústavný súd zakázal krajskému súdupokračovať v porušovaní sťažovateľkiných práv, aby zrušil napadnutý rozsudok krajskéhosúdu a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, aby zároveň zrušil uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 a aby uložil krajskému súdupovinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania.
II.
5. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti uvádza len to, že splnenie ponukovej povinnosti je podmienkou výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a nie je podmienkou dohody o zmene pracovnej zmluvy uzavretej medzi pracovníkom a zamestnávateľom. V čase, keď došlo k dohode o zmene pracovnej zmluvy medzi navrhovateľkou a odporcom 1.6.2005 došlo u zamestnávateľa k takým zmenám, na základe ktorých bolo prepustených mnoho ďalších zamestnancov, preto ponúknutie dohody o zmene pracovnej zmluvy nebolo v rozpore s dobrými mravmi, ale riešilo udržanie navrhovateľky v pracovnom vzťahu, pretože inak by navrhovateľke bola daná výpoveď. Dohoda bola uzavretá v súlade s rozhodnutím o znížení počtu zamestnancov, o ktorom zamestnávateľ rozhodol už 23.12.2004, preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.“
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
IV.
K návrhu na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012
8. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd zrušil uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012, ktorým najvyšší súdodmietol ňou podané dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
9. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti nenamietala porušeniekonkrétneho práva uznesením najvyššieho súdu a ani neuviedla žiadnu argumentáciua námietky v obsahu svojej sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu.
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť tak v tejto časti neobsahuje zákonompredpísané náležitosti v zmysle § 20 ods. 1, ako aj § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnomsúde. Na základe uvedených záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti návrhu nazrušenie uznesenia najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
11. Ústavný súd sa na pôde obiter dictum nemôže nevyjadriť k uzneseniu najvyššiehosúdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012. Ústavný súd už uviedol, že rešpektujekoncepciu opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziachústavy (porov. II. ÚS 398/08). Ústavný súd taktiež vníma, že časť senátov najvyššieho súduakceptuje (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok odôvodneniaako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP (porov. II. ÚS 647/2014, bod 23; porov.Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať predsúdom?. Lexfórum 27. októbra 2014, dostupné na http://www.lexforum.sk/512) a iné senátynie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 určitezaujme svojou rozsiahlou argumentáciou podopretou množstvom rozhodnutí. Na druhejstrane však upúta jednoznačnosť postoja daného senátu v tom zmysle, že už sa blíži k hraneobjektívnosti a neutrálnosti tónu, ktorým má súd komunikovať svoje právne názory.Ústavný súd tým nechce artikulovať sympatie k jednému z právnych názorov, ale v situácii,keď väčšina najvyššieho súdu rozhoduje rozdielne od 17 rokov starého, hoc zjednocujúcehoa možno dogmaticky správneho rozhodnutia č. R 111/98, a zvlášť ak krajské súdyinterpretujú § 221 ods. 1 písm. f) OSP odlišne (napríklad uznesenia Krajského súduv Bratislave sp. zn. 14 Co 378/2013, sp. zn. 14 Co 378/2013; uznesenie Krajského súduv Košiciach sp. zn. 11 Co 356/2012; spolu s mnohými ďalšími dostupné nawww.justice.gov.sk), by bolo namieste hľadanie riešenia v pracovniach najvyššieho súdunež prísnosť na dovolateľa, zvlášť ak najvyšší súd sám, a niekedy ľudsky pochopiteľne,citlivo vníma v rozhodnutiach ústavného súdu adjektíva typu „zjavne“, „extrémne“ a pod.Pre spresnenie možno dodať, že v predmetnom uznesení najvyššieho súdu sp. zn.3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 citované rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 310/2009a sp. zn. 5 Cdo 290/2008, na ktoré odkazuje najvyšší súd vo výpočte ustálenej judikatúry,boli podané dovolania prípustné na základe „zjednocovacích“ ustanovení § 238 a § 239ods. 1 OSP a nedostatky v odôvodnení súdnych rozhodnutí následne zohľadnené ako inévady. Napokon, odvolanie v citovanej veci vedenej pod sp. zn. 2 Obdo 11/2013 boloodmietnuté z dôvodu zmeškania lehoty. V záujme právnej istoty je nutné ešte dodať, že ak jeaj dovolanie odmietnuté ako neprípustné, môže ústavný súd v rámci konania o ústavnejsťažnosti preskúmať aj odvolacie rozhodnutie (porov. III. ÚS 206/2014, II. ÚS 324/2010, III.ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011).
12. Na záver k tejto časti ústavný súd poznamenáva, že niektorých zdrojochjudikatúry (http://www.epredpisy.sk/component/content/article/16-judikaty/2520344-zmena-prace-poda-pracovnej-zmluvy) sa objavila právna veta odvodená z predmetnéhouznesenia najvyššieho súdu: „Skutočnosť, že zamestnanec súhlasil so zmenou pracovnej pozície z dôvodu, že mu inak hrozila výpoveď, nezakladá rozpor konania s dobrými mravmi. Výber nadbytočného zamestnanca, ktorému bude poskytnuté voľné pracovné miesto je výlučne v kompetencii zamestnávateľa.“ Ústavný súd k tomu tvrdí, že z procesnéhoodmietacieho uznesenia žiadna takáto normatívna veta nevyplýva. Možno vyplýva z inýchprameňov, ale nie z tohto uznesenia. Áno, kedysi práve súkromné zbierky (Vážny,Bohuslav, Koshin) nahrádzali tie oficiálne a aj súkromné zbierky typu časopis Zo súdnejpraxe majú svoju cenu v diskurze, ale, prirodzene, predmetná situácia je odlišná.Každopádne z uvedeného vyplýva nutnosť obozretnej práce s judikatúrou u všetkýchaktérov právneho života.
K namietanému porušeniu práv podľa I. časti bodu 24 a 26 sociálnej charty napadnutým rozsudkom krajského súdu
13. Podľa bodu 24 I. časti sociálnej charty všetci pracovníci majú právo na ochranuv prípade skončenia zamestnania.
Podľa bodu 26 I. časti sociálnej charty všetci pracovníci majú právo na dôstojnosť pripráci.
14. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) so sociálnouchartou vyslovila súhlas 17. februára 2009 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľačl. 7 ods. 5 ústavy, ktorá má prednosť pred zákonmi. Sociálna charta bola vyhlásenáv Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 273/2009 Z. z.
15. V teórii medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého sociálnacharta obsahuje právne normy, ktoré nie sú priamo aplikovateľné (non self-executing)a majú charakter všeobecných princípov spoločných členským štátom Rady Európyv oblasti sociálnej politiky a ktoré sú povinné tieto štáty inkorporovať do svojho právnehoporiadku a orgány aplikácie práva v týchto štátoch sú povinné tieto princípy zohľadňovať vosvojej aplikačnej praxi [k tomu porov. Gomien, D. – Harrsi, D. – Zwaak, L. Law andpractise of the European Convention on Human Rights and the European Social Charter.Strasbourg: Council of Europe Publishing, 1996, pp. 434-436; Langford, M (ed).: SocialRights Jurisprudence. Emerging Trends in International and Comparative Law. New York:Cambridge University Press, 2008. pp. 432-433; k tomu porov. všeobecne aj Harris, D. J.The European Social Charter. Charlottesville: University press of Virginia, 1984].S licenciou pre zjednodušenie možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnejzmluvy sú priamo vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bezpotreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátuďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy medzinárodnej zmluvy nie sú priamovykonateľné, ak tieto priamo alebo implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšejprávnej úpravy na úrovni vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšieuvedené textáciou „zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajúa zabezpečia..“ a pod.).
16. V tejto súvislosti je potrebné poukázať prvotne na prvú vetu I. časti sociálnejcharty, podľa ktorej „zmluvné strany prijímajú za cieľ svojej vnútroštátnej a medzinárodnej politiky uskutočňovanej všetkými primeranými prostriedkami dosiahnutie podmienok na zabezpečenie účinného výkonu týchto práv a zásad...“. Následne I. časť sociálnej chartyvymenúva v bodoch 1 až 31 konkrétne zásady, ktoré sú bližšie rozvíjané jednotlivov II. časti sociálnej charty v jednotlivých článkoch. Avšak i podľa prvej vety II. častisociálnej charty „zmluvné strany sa zaväzujú, ako ustanovuje III. časť, považovať sa za viazané záväzkami vyplývajúcimi z týchto článkov a odsekov“. Nakoniec podľa článkuA bodu 1 písm. a) III. časti sociálnej charty „za podmienky ustanovení článku B sa každá zmluvná strana zaväzuje považovať I. časť tejto charty za deklaráciu vymedzujúcu ciele, o ktorých splnenie sa usiluje všetkými vhodnými prostriedkami v súlade s ustanoveniami úvodného odseku tejto časti“. Uvedené ustanovenia utvrdzujú aj ústavný súd v presvedčenío závere o priamej neaplikovateľnosti sociálnej charty.
17. O charaktere jednotlivých ustanovení sociálnej charty, ktorý neumožňujejednotlivcom domáhať sa ich porušenia pred súdmi zmluvných štátov, svedčí aj prvá vetaIII. časti Dodatku k sociálnej charte, podľa ktorej „vykladá sa tak, že táto charta obsahuje právne záväzky medzinárodného charakteru, ktorých aplikovanie je podriadené jedine dozoru ustanovenému vo štvrtej časti (dozor Európskeho výboru pre sociálne práva, pozn.)“.
18. Ústavný súd si je vedomý na druhej strane judikatúry, keď súdy zmluvnýchštátov sociálnej charty vykladali (interpretovali) priamo ustanovenia sociálnej charty, avšakiba vo svetle a v spojení s vnútroštátnou právnou úpravou [pozri rozhodnutie Najvyššiehosúdu Holandska (Hoge Raad) sp. zn. NJ 1986/688 z 30. 5. 1986]. Ani v tomto prípade nebolpopretý záver o priamej neaplikovateľnosti sociálnej charty.
19. Na základe už uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v častinamietajúcej porušenie I. časti bodu 24 a 26 sociálnej charty napadnutým rozsudkomkrajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú,pretože tieto označené referenčné právne normy sociálnej charty neobsahujú priamoaplikovateľné subjektívne práva sťažovateľky, ale sú všeobecnými proklamáciami(princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku,a orgány aplikácie práva sú povinné tieto princípy zohľadňovať pri aplikácii príslušnýchvnútroštátnych normatívnych právnych aktov.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 4 dohovoru MOP napadnutým rozsudkom krajského súdu
20. Podľa čl. 4 dohovoru MOP zamestnanie pracovníka sa neskončí, ak neexistujeplatný dôvod na také skončenie, ktorý súvisí so schopnosťou alebo správaním pracovníka,alebo vyplýva z prevádzkových potrieb podniku, organizácie alebo služby.
21. Národná rada s dohovorom MOP vyslovila súhlas 2. decembra 2009 a rozhodla,že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi.Dohovor MOP bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 172/2010 Z. z.
22. Ústavný súd konštatuje, že dohovor MOP obsahuje 22 článkov, ktoré upravujúspôsob a dôvody skončenia zamestnania z podnetu zamestnávateľa. Z obsahu týchtoprávnych noriem možno ustáliť, že zabezpečujú rovnaký, resp. menší rozsah práv, akozabezpečuje vnútroštátna právna úprava týchto právnych vzťahov, predovšetkým zákonč. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
23. Aj keď v zmysle uznesenia národnej rady z 2. decembra 2009 má dohovor MOPprednosť pred zákonom, materiálne nezabezpečuje väčší rozsah práv fyzických osôba právnických osôb ako Zákonník práce, a preto domáhanie sa práv priznaných dohovoromMOP pred ústavným súdom je sporné.
24. Bez potreby bližšieho analytického pohľadu na problematiku(možnosť/nemožnosť domáhať sa ochrany práv priznaných dohovorom MOP v konaní predústavným súdom) však možno konštatovať, že námietky sťažovateľky sú neopodstatnenéz dôvodu, že čl. 4 dohovoru MOP upravuje podmienky skončenia pracovného pomeruzamestnanca, avšak zo skutkového stavu v sťažovateľkinej veci vyplýva, že zo stranyzamestnávateľa sťažovateľky nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru sťažovateľkya zamestnávateľa, naopak, zamestnávateľ ponúkol sťažovateľke uzatvorenie dohodyo zmene pracovnej zmluvy s novým druhom vykonávanej práce, k uzatvoreniu ktorej1. júna 2005 (ďalej len „dohoda o zmene pracovnej zmluvy“) aj došlo (t. j. došlo k zmenedruhu vykonávanej práce v rámci pracovného pomeru medzi sťažovateľkoua zamestnávateľom, a nie ku skončeniu pracovného pomeru). K identickým záveromsprávne dospel krajský súd v napadnutom rozsudku, ako aj prvostupňový súd.
25. V tomto smere tak neexistuje priama súvislosť medzi namietaným porušenímčl. 4 dohovoru MOP a napadnutým rozsudkom krajského súdu, keďže skutkový stavv sťažovateľkinej veci nemožno subsumovať pod právnu normu čl. 4 dohovoru MOPa prvostupňový súd a krajský súd správne ani nerozhodovali a sťažovateľka sa v konaní predtýmito súdmi nedomáhala vyslovenia platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovnéhopomeru zo strany zamestnávateľa, keďže ku skončeniu pracovného pomeru sťažovateľkyso zamestnávateľom nedošlo.
26. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcejporušenie čl. 4 dohovoru MOP napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
27. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému aleboponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.
28. Sťažovateľka v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu namieta, žetento porušil čl. 3 dohovoru, pretože jej neposkytol ochranu pred ponižujúcimzaobchádzaním zo strany zamestnávateľa, ku ktorému malo dochádzať tým, žezamestnávateľ jej neprideľoval počas 5 mesiacov (od 1. 1. 2005 do 31. 5. 2005) prácu.
29. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) „zlé zaobchádzanie musí dosahovať minimálnu úroveň závažnosti, aby spadalo do rozsahu čl. 3 dohovoru. Posúdenie tohto minima je, z podstaty veci, relatívne; závisí na všetkých okolnostiach prípadu, ako je doba trvania zaobchádzania, jeho fyzické a psychické účinky a, v niektorých prípadoch, pohlaví, veku a zdravotnom stave obete atď.“ (porov. Írsko v.Veľká Británia, č. 5310/71, rozsudok ESĽP z 18. 1. 1978, bod 162; Labita v. Taliansko,č. 26772/95, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 6. 4. 2000, bod 120; z novšej judikatúryporov. napr. Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽPzo 17. 1. 2012, bod 202). Zlé zaobchádzanie je zakázané bez ohľadu na predchádzajúcesprávanie sa obete (porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Írsko v. Veľká Británia, bod163; El-Masri v. Macedónsko, č. 39630/09, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 12. 2012,bod 195).
30. S ohľadom na význam, ktorý ESĽP čl. 3 dohovoru prikladá, sú sťažnostinamietajúce porušenie čl. 3 dohovoru podrobené prísnejšiemu prieskumu (porov. Gäfgen v.Nemecko, č. 22978/05, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 1. 6. 2010, bod 93). V uvedenýchintenciách bude postupovať i ústavný súd pri posúdení opodstatnenosti sťažovateľkounamietaného porušenia čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
31. Ponižujúcim zaobchádzaním sa rozumie najmä zaobchádzanie, ktoré vyvolávau obeti pocity strachu, úzkosti a menejcennosti, ktoré sú schopné obeť ponížiť a pokoriťa prípadne prekonať jej fyzický alebo duševný odpor (porov. už citovaný rozsudok ESĽPvo veci Írsko v. Veľká Británia, bod 167; Pretty v. Veľká Británia, č. 2346/02, rozsudokESĽP z 29. 4. 2002, bod 52). Ponižujúcim zaobchádzaním nemusí byť iba zaobchádzaniefyzické, ale aj psychické, napr. vo forme psychického násilia (porov. Opuz v. Turecko,č. 33401/02, rozsudok ESĽP z 9. 6. 2009, bod 161). Čo sa týka ponižujúceho zaobchádzaniav horizontálnych súkromnoprávnych vzťahoch (ako to namieta sťažovateľka), ESĽPpripustil ponižujúce zaobchádzanie v horizontálnych súkromnoprávnych vzťahoch (pozriP. F. and E. F. v. Veľká Británia, č. 28326/09, rozhodnutie ESĽP o prijateľnostiz 23. 11. 2010, bod 38) a v tejto súvislosti ESĽP skúma reakciu príslušných orgánovzmluvných štátov v tom smere, či bola venovaná sťažnosti (podaniu, žalobe) dotknutéhosubjektu náležitá pozornosť (porov. už uvedené rozhodnutie ESĽP vo veci P. F. and E. F. v.Veľká Británia, bod 46; Kurt v. Turecko, č. 24276/94, rozsudok ESĽP z 25. 5. 1998, body133 - 134).
32. Na základe uvedených záverov vzťahujúcich sa na garancie poskytované čl. 3dohovoru, podrobného preskúmania skutkového stavu, napadnutého rozsudku krajskéhosúdu a námietok sťažovateľky pre porušenie čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkomkrajského súdu ústavný súd uzatvára, že sťažnosť sťažovateľky je neopodstatnená, a toz dôvodov, že (i) predmetom konania pred všeobecnými súdmi (a teda aj pred krajskýmsúdom ako súdom odvolacím) nebola zdržovacia žaloba sťažovateľky na upustenie odponižujúceho zaobchádzania zo strany zamestnávateľa (resp. obdobná žaloba), ale návrh naurčenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať sťažovateľke prácu podľa neplatného zneniapracovnej zmluvy a určenie, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy je v rozpore s dobrýmimravmi, a tak (ii) všeobecné súdy (a teda aj krajský súd) nerozhodovali a nemohlirozhodovať o prípadnom ponižujúcom zaobchádzaní zo strany zamestnávateľa vočisťažovateľke, čím (iii) chýba kauzálny nexus medzi predmetom konania a napadnutýmrozsudkom krajského súdu na jednej strane a tvrdením sťažovateľky, že krajský súd porušilčl. 3 dohovoru tým, že v konaní a napadnutým rozsudkom jej neposkytol ochranu predponižujúcim zaobchádzaním zo strany zamestnávateľa, na strane druhej.
33. Nota bene ústavný súd považuje za potrebné pre komplexnosť odpovede nasťažovateľkinu námietku poznamenať, že vtedajšia právna pozícia sťažovateľky a jej statuszamestnankyne s pravidelne vyplácanou mzdou, hoc pri absencii prideľovania práce počaspracovnej doby, nemožno hodnotiť ani ako objektívny „ponižujúci stav“ (o to menej ako„ponižujúce zaobchádzanie“ zo strany tretieho subjektu), naopak, tento aj keď kompromisnýa právne neštandardný stav (keď sťažovateľka bola formálne zamestnankyňou s vyplácanoumzdou, ale bez prideľovanej práce) pôsobil takpovediac profylakticky proti prípadnejťaživej situácii zapríčinenej nezamestnanosťou sťažovateľky, matky v tom čase maloletýchdetí, keďže (tak ako to vyplýva z rozhodnutí všeobecných súdov) zamestnávateľ boloprávnený skončiť so sťažovateľkou pracovný pomer výpoveďou z dôvodu jejnadbytočnosti. Ak teda všeobecné súdy dospeli k záveru, že dohoda o zmene pracovnejzmluvy nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože jej uzatvoreniu nepredchádzalonátlakové konanie zamestnávateľa spočívajúce z jeho strany v ponižujúcom zaobchádzaníso sťažovateľkou, ústavný súd hodnotí tento záver ako ústavne konformný.
34. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcejporušenie čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
35. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
36. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
37. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05). Podľa stálej judikatúryústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj právana spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomuzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konaťa rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnenéprocesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľnýmspôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysleIV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
38. Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkovýstav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojenápovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnenírozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo vecivyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižnevysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súdvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšienavrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodneniarozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríkladvzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravnéhoprostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obevyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovanéhopostupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
39. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovičv. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutievšeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tietozávery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
40. Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je v zmyslečl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesnéhopostupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkovéalebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo stranyústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tedaz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06,III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
41. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupea v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavnenekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.Pravdou zostáva, že krajský súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, avšak zároveňodôvodnil svoje rozhodnutie právnym názorom na splnenie ponukovej povinnosti zo stranyzamestnávateľa pri uzatváraní dohody o zmene pracovnej zmluvy, ďalej pri zohľadnenískutkového stavu veci poukázal na právnu pozíciu sťažovateľky v rámci organizačnýchzmien u zamestnávateľa a rozhodnutia zamestnávateľa o znížení počtu zamestnancova v tom čase možnosť zamestnávateľa skončiť so sťažovateľkou pracovný pomer výpoveďou,a taktiež odôvodnil, prečo nepovažoval ani krajský súd uzatvorenú dohodu o zmenepracovnej zmluvy za rozpornú s dobrými mravmi, a odôvodnil svoj názor na uzatvorenúdohodu o zmene pracovnej zmluvy.
42. Tieto právne závery krajského súdu a ich odôvodnenie nie je možné hodnotiť akoarbitrárne a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z toho dôvodu sťažnosťsťažovateľky ústavný súd odmietol v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny a čl. 7 paktu napadnutým rozsudkom krajského súdu
43. Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivéa uspokojujúce pracovné podmienky a zákon im zabezpečuje najmä ochranu protisvojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.
Podľa čl. 28 listiny zamestnanci majú právo na spravodlivú odmenu za prácu a nauspokojivé pracovné podmienky. Podrobnosti ustanoví zákon.
Podľa čl. 7 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého človeka naspravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré zabezpečujú najmä:
a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom: (i) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvekrozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie než akémajú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu;
(ii) slušný život pre ne a ich rodiny v súlade s ustanoveniami tohto paktu;
b) bezpečné a zdravotne nezávadné pracovné podmienky;
c) rovnakú príležitosť pre všetky dosiahnuť v zamestnaní povýšenie na zodpovedajúcivyšší stupeň, pričom sa nebudú uplatňovať iné kritériá, než dĺžka zamestnania a schopnosti;
d) odpočinok, zotavenie a rozumné vymedzenie pracovných hodín a pravidelnúplatenú dovolenku, ako aj odmenu v dňoch verejných sviatkov.
44. Ústavný súd sa musí na tomto mieste vysporiadať s rozsahom namietanéhoporušenia označených práv upravených paktom v petite a odôvodnení sťažnosti, kdesťažovateľka označila namietané porušenie práva len článkom paktu (čl. 7 paktu), pričomz celého obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľky je možné konštatovať, ženamieta porušenie všeobecnej požiadavky na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienkyvyplývajúcej z čl. 7 paktu. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet tohto konaniav smere posúdenia námietok sťažovateľky vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 7 paktuv zmysle namietaného porušenia všeobecnej požiadavky na spravodlivé a uspokojivépracovné podmienky napadnutým rozsudkom krajského súdu.
45. Ústavný súd na okraj dopĺňa, že, poukazujúc na formuláciu a textáciujednotlivých ustanovení paktu, jeho pozornosti neušli odborné výstupy právnej doktríny,ako aj judikatúry týkajúcej sa otázky priamej aplikovateľnosti alebo neaplikovateľnostijednotlivých ustanovení paktu.
46. Podľa právnej doktríny „pakt nepopiera možnosť, že práva, ktoré obsahuje, môžu byť považované za priamo vykonateľné v rámci systémov, kde je takáto možnosť poskytovaná. Skutočne, v rámci prípravy paktu, pokusy o zahrnutie špecifického ustanovenia do paktu, podľa ktorého účinky paktu sa budú považovať za priamo nevykonateľné, boli striktne odmietnuté. Vo väčšine štátov, určenie, či konkrétne ustanovenie medzinárodnej zmluvy je alebo nie je priamo vykonateľné, bude záležať na posúdení súdov, nie exekutívy alebo legislatívny. ... Je obzvlášť dôležité vyhnúť sa akémukoľvek apriórnemu predpokladaniu, že právne normy paktu majú byť považované za priamo nevykonateľné. V skutočnosti, mnohé z nich sú formulované v termínoch, ktoré sú prinajmenšom tak jasné a špecifikované, ako iné medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ustanovenia ktorých sú pravidelne považované súdmi za priamo vykonateľné“ [pozri UNCommittee on Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 9:The domestic application of the Covenant, 3 December 1998, E/C.12/1998/24, bod 11; preakcentovanie týchto záverov porov. napr. Sepúlveda Carmona, M. The Nature of theObligations under the International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights.Intersentia, 2003. p. 344]. Jedným dychom právna doktrína dopĺňa, že aj keď textáciaprávnych noriem paktu navodzuje zdanie o priamej neaplikovateľnosti paktu, je potrebnéustáliť, že minimálne v čl. 3, čl. 7 písm. a) bode I, čl. 8, čl. 10 ods. 3, čl. 13 ods. 2 písm. a),ods. 3 a 4 a čl. 15 ods. 3 paktu je bez ďalšieho potrebné indikovať priamo aplikovateľnépráva adresátov týchto noriem a aj obhajovanie záverov o priamej neaplikovateľnosti týchtoa ostatných článkov paktu sa javí ako ťažko udržateľné [porov. UN Committee onEconomic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 3: The Nature ofStates Parties´ Obligations (Art. 2, Para. 1, of the Covenant), 14. 12. 1990, E/1991/23, bod5; pre akcentovanie týchto záverov porov. napr. Kűnzli, J. – Kälin, W. The Law ofInternational Human Rights Protection. New York: Oxford University Press, 2009. p. 117].
47. Pre korektnosť je však nutné poukázať aj na judikatúru, podľa ktorej ustanoveniapaktu nie sú priamo aplikovateľné, keďže majú len programový charakter a sú pokynom prezákonodarcu, aby prijal vhodné legislatívne opatrenia na plnú realizáciu ustanovení paktuv aplikačnej praxi [porov. rozhodnutie Spolkového najvyššieho súdu Švajčiarska(Bundesgericht) vo veci A. und B. v. Regierungsrat des Kantons Zürich z 22. 9. 2000publikované pod sp. zn. BGE 126 I 240, bod 2c; obdobne v rozhodnutí Spolkovéhonajvyššieho súdu Švajčiarska vo veci S. H. v. Eidgenössisches Justiz undPolizeidepartement z 9. 7. 1997 publikovanom pod sp. zn. BGE 123 II 472, bod 4d, ale ajrozhodnutí Spolkového najvyššieho súdu Švajčiarska vo veci S. E. M. v. KantonaleSteuerverwaltung St. Gallen und Verwaltungsgericht St. Gallen z 24. 5. 1996 publikovanompod sp. zn. BGE 122 I 101, bod 2a; všetky dostupné na http://www.bger.ch].
48. Ústavný súd počas svojej existencie zatiaľ nerozhodol ani v jednom prípadeo porušení niektorého z práv vyplývajúcich z právnych noriem (článkov) paktu v konanío sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy.
49. Ústavný súd napriek tomu preskúmal sťažovateľkou namietané porušeniezákladného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny, ako aj práva podľa čl. 7 paktunapadnutým rozsudkom krajského súdu a po preskúmaní napadnutého rozsudku dospelk záveru, že z neho nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsťk neprípustnému zásahu do týchto práv vyplývajúcich z čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listinya čl. 7 paktu. Krajský súd (ako aj súd prvého stupňa) ústavne aprobovateľným spôsobomposúdil a odôvodnil platnosť dohody o zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej medzisťažovateľkou a jej zamestnávateľom, jej nerozpornosť s dobrými mravmi, navyšesťažovateľka nenamietala pred všeobecnými súdmi nespravodlivé a neuspokojivé pracovnépodmienky v súvislosti s touto dohodou o zmene pracovnej zmluvy (jej obsahom, príp.uplatňovaním). Pokiaľ sťažovateľka namieta, že krajský súd pochybil v tom, že jejneposkytol ochranu v súvislosti s jej námietkami týkajúcimi sa neuspokojivýcha nespravodlivých pracovných podmienok v zamestnaní počas 5 mesiacov (od 1. 1. 2005 do31. 5. 2005), ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi(a teda aj pred krajským súdom ako súdom odvolacím) nebola žaloba pre neuspokojivéa nespravodlivé pracovné podmienky počas týchto 5 mesiacov (napr. pre diskrimináciua pod.), ale návrh na určenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať sťažovateľke prácu podľaneplatného znenia pracovnej zmluvy a určenie, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy jev rozpore s dobrými mravmi z toho dôvodu, že jej uzatvoreniu predchádzalo vystaveniesťažovateľky neuspokojivým a nespravodlivým pracovným podmienkam v zamestnanípočas 5 mesiacov. Tento argument, ktorý mal zakladať rozpor dohody o zmene pracovnejzmluvy s dobrými mravmi, všeobecné súdy vyhodnotili ako neopodstatnený, a to ústavnenezávadným spôsobom (na základe čoho konštatovali, že dohoda o zmene pracovnejzmluvy nie je v rozpore s dobrými mravmi).
50. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkomkrajského súdu a právami podľa čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny a čl. 7 paktu neexistujetaká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatísťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015