znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 242/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť E. M., M. K., K. K., a L. D., zastúpených   advokátkou   Mgr.   Zlatou   Hunčagovou,   Advokátska   kancelária, Radlinského 1709/28, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 5 D 103/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M., M. K., K. K. a L. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2013 doručená sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka 1“), M. K., K. K. a L. D. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 D 103/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli: «Sťažovateľka v rade 1/ podala podaním zo dňa 19. 07. 2011 prostredníctvom svojho splnomocneného   zástupcu   JUDr.   Dušana   Sereka   návrh   na   konanie   o   novoobjavenom majetku podľa ust. § 175x, ods. 1 O. s. p. na novoobjavený nehnuteľný majetok v k. ú.... po poručiteľovi   E.   S.,   naposledy   bytom   v Ž..   Podaniu   bola   vecne   a   miestne   príslušným Okresným súdom Galanta pridelená sp. zn.: 5D/103/2011 a vybavením veci bol poverený JUDr. Karol Kovács notár ako súdny komisár...

Prvé   pojednávanie   vo   veci   bolo   vytýčené   na   deň   11.   10.   2011.   Nakoľko   medzi účastníkmi nedošlo k uzavretiu dedičskej dohody, vec bola vybavená uznesením o dedičstve vydaným   Okresným   súdom   Galanta   sp.   zn.:   5D/103/2011   zo   dňa   08.   12.   2011   a   to potvrdením   nadobudnutia   majetku   patriaceho   do   dedičstva   dedičom   –   okrem   iných   aj sťažovateľom v rade 1/ až 4/ v zákonných dedičských podieloch.

Vydaním   predmetného   uznesenia   sa   porušovateľ   dopustil   procesnej   nesprávnosti

-uznesenie doručoval sťažovateľke v rade 1/ v rozpore s ust. § 49, ods. 1, prvá veta O. s. p. nakoľko   táto   mala   splnomocneného   zástupcu   pre   celé   konanie.   Uvedený   procesný nedostatok porušovateľ odstraňoval tým,   že predmetné uznesenie dodatočne,   po podaní odvolania   voči   vyššie   uvedenému   uzneseniu,   doručil   aj   splnomocnenému   zástupcovi sťažovateľky v rade 1/.

V   predmetnom   uznesení   porušovateľ   nesprávne   stanovil   výšku   jednotlivých dedičských podielov pre jednotlivých dedičov, nakoľko tieto spoluvlastnícke podiely spolu predstavovali 125 % na spoluvlastnícky podiel poručiteľa, ktorý bol predmetom dedičského konania.   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   v   rade   1/   podala   prostredníctvom   svojho zástupcu opravný prostriedok – odvolanie zo dňa 30. 01. 2012 voči predmetnému uzneseniu a to len voči II. výrokovej časti uznesenia, v ktorej bolo vzhľadom na uvedené nesprávne potvrdenie nadobudnutia majetku patriaceho do aktív dedičstva. Voči ostatným výrokovým častiam – I.   výrokovej časti zistení všeobecnej hodnoty dedičstva v III. výrokovej časti o výške odmeny notára JUDr. Karola Kovácsa nebolo odvolanie podané.

Podaním zo dňa 12. 04. 2012 sťažovateľka v rade 1/ navrhla porušovateľovi vydať opravné   uznesenie,   v   ktorom   vykoná   opravu   zrejmej   chyby   v   písaní   a   počítaní. Dňa 29. 05. 2012 porušovateľ podľa ust. § 164 O. s. p. vydal opravné uznesenie sp. zn.: 5D/103/2011, v ktorom vykonal opravu II. výrokovej časti pôvodného uznesenia tak, že potvrdil nadobudnutie majetku patriaceho do dedičstva v správnych dedičských podieloch pre jednotlivých dedičov, medzi nimi aj sťažovateľom v rade 1/ až 4/. Po vykonanej oprave sťažovateľka   v rade 1/   podané odvolanie vzala   v celom rozsahu späť   podaním zo dňa 22. 06. 2012...

Za   účelom   rozhodnutia   o zstavení   odvolacieho   konania,   spis   5D/103/2011   bol porušovateľom postúpený na odvolací Krajský súd Trnava, kde vec napadla dňa 23.08.2012 a bola jej pridelená sp. zn.: 9CoD/47/2012.

Podaním zo dňa 03. 12. 2012 podala sťažovateľka v rade 1/ podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. sťažnosť predsedovi Krajského súdu Trnava, v ktorej navrhla, aby predseda Krajského súdu Trnava sťažnosť posúdil ako opodstatnenú a zároveň žiadala, aby predseda súdu prikázal príslušnému sudcovi vo veci urýchlene konať.

Na podanú sťažnosť odpovedal predseda Krajského súdu Trnava podaním zo dňa 03. 01. 2013 tak, že túto nepovažoval za dôvodnú nakoľko predmetná vec podľa jeho názoru nie je vecou prednostnou nakoľko ide o rozhodovanie súdu v dedičskom konaní, preto sa musí vybaviť v poradí v akom na súd napadla.

O zastavení odvolacieho konania rozhodol Krajský súd Trnava uznesením sp. zn.: 9CoD/47/2012-53 zo dňa 07. 05. 2013. Predmetné uznesenie bolo porušovateľovi doručené dňa 23. 05. 2013.

Sťažovateľom   bolo   uznesenie   Krajského   súdu   Trnava   doručované   porušovateľom a to v priebehu prvého júlového týždňa 2013.

Vec   do   dnešného   dňa   nie   je   právoplatne   ukončená,   nakoľko   nie   je   vyznačená právoplatnosť   na   uznesení   porušovateľa   sp.   zn.   5D/103/2011   zo   dňa   08.   12.   2011 v spojitosti s opravným uznesením porušovateľa sp. zn.: 5D/103/2011 zo dňa 29. 05. 2012. Týmto   do   dnešného   dňa   nebola   zo   strany   porušovateľa   odstránená   právna   neistota vo vzťahoch medzi účastníkmi tohto konania.

V súčasnosti porušovateľ vykonáva doručovanie uznesenia Krajského súdu Trnava 9CoD/47/2012-53 zo dňa 07. 05. 2013 notárovi JUDr. Karolovi Kovácsovi, od ktorého nemá   ešte   vykázané   doručovanie   (za   týmto   účelom   si   porušovateľ   dodatočne   žiadal od Krajského súdu Trnava zaslanie ďalšieho rovnopisu uznesenia) a vykonáva doručovanie opravného   uznesenia   sp.   zn.:   5D/103/2011   zo   dňa 29.   05.   2011   účastníkovi konania   – dedičovi K. M., ktorému predmetné uznesenie predtým nedoručoval.

... V predmetnom konaní sa porušovateľ podľa nášho názoru dopustil niekoľkých prieťahov, ktoré vykazujú znaky zbytočných prieťahov a to v období od 22. 06. 2012 kedy sťažovateľka v rade 1/ zobrala podané odvolanie späť do 23. 08. 2012, kedy vec bola doručená na odvolací súd. Je zrejmé, že porušovateľ predmetné späťvzatie odvolania spolu so   spisom   mal   možnosť   doručiť   odvolaciemu   orgánu   na   rozhodnutie   skôr   ako   takmer 2 mesiace   od   podania   späťvzatia   odvolania.   Zbytočným   prieťahom   bolo   podľa   nášho názoru aj neúmerne dlhé rozhodovanie na Krajskom súde v Trnave v konaní pod sp. zn: 9CoD/47/2012   vzhľadom   na   potrebu   len   vydania   uznesenia   o   zastavení   odvolacieho konania. V tejto súvislosti poukazujeme na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu, podľa ktorej na účely posúdenia prieťahov spôsobených v súdnom konaní je potrebné na súdne konania (tak v prvom stupni, ako aj druhom stupni) nazerať ako na jeden celok, jedno konanie. Posudzovanie prieťahov v tom istom konaní oddelene pre účely konania v prvom stupni, ako aj konania v druhom stupni pre účely posudzovania dodržania práva na spravodlivé súdne konanie bez zbytočných prieťahov nemá podklad v prístupe   k   spravodlivosti   podľa   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Za týmto účelom je podľa nášho názoru potrebné a účelné zbytočné prieťahy v konaní spôsobené odvolacím súdom – Krajským súdom Trnava pričítať na vrub porušovateľa.

Taktiež   poukazujeme   aj   na   skutočnosť,   že   odvolanie   bolo   sťažovateľkou   podané podaním   zo   dňa   30.   01.   2012   a   opravné   uznesenie   porušovateľom   bolo   vydané   až 29. 05. 2012.   Vzhľadom   na   obsah   odvolania,   bolo   v   možnosti   porušovateľa   rozhodnúť opravným uznesením o napadnutej výrokovej časti aj skôr, keďže dôvody z ktorých bol podaný sťažovateľkou v rade 1/ návrh na opravu chyby vpísaní a počítaní a odvolacie dôvody boli totožné a o oprave rozhodnutia môže súd rozhodnúť aj bez návrhu účastníka. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn.: 9CoD/47/2012-53 zo dňa 07. 05. 2013 bolo   porušovateľovi   doručené   dňa   23.   05.   2013,   avšak   tento   doručovanie   účastníkom konania vykonal až prvý júlový týždeň 2013 t. j. 37 dní po jeho doručení z Krajského súdu Trnava.

Porušovateľ   sa   v   konaní   dopustil   aj   niekoľkých   neefektívnych   a   nesústredených úkonov.   Porušovateľ   uznesenie   5D/103/2011   zo   dňa   08.   12.   2011   nedoručil   zástupcovi sťažovateľky v rade 1/ v rozpore s ust. § 49, ods. 1, prvá veta O. s. p., pričom toto uznesenie následne doručoval zástupcovi sťažovateľky v rade 1/ po podaní odvolania. Porušovateľ opravné uznesenie sp. zn.: 5D/103/2011 zo dňa 29. 05. 2012 „pozabudol“ doručiť jednému z účastníkov – K. M..., ktoré doručovanie vykonáva v súčasnosti, t. j. takmer 14 mesiacov po vydaní tohto uznesenia. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn.: 9CoD/47/2012-53 zo dňa 07. 05. 2013 doručuje aj notárovi JUDr. Karolovi Kovácsovi, aj napriek tomu, že tento nie je účastníkom konania...

Sťažovatelia v rade 1/ až 4/ postupom Okresného súdu Galanta v konaní sp. zn.: 5D/103/2011 namietajú porušenie svojho základného práva - právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného či. 48. ods. 2 Ústavy SR a čl. 6, ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...»

Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   skutočnosti   sťažovatelia   napokon   navrhli,   aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosť na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov priznané v čl. 48, ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.: 5D/103/2011 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Galanta   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 5D/103/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľom E. M., M. K., K. K. a L. D. priznáva finančné zadosťučinenie a to každému vo výške 2.500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré im je Okresný súd Galanta povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Okresný súd Galanta je povinný uhradiť sťažovateľom E. M., M. K., K. K. a L. D. trovy konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia... v celkovej výške 536,26 €...“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu,   ktorý   bol   zapožičaný   na   účely predbežného   prerokovania   sťažnosti,   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a stav   konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 5 D 103/2011:

Dňa   21.   júla   2011   podala   sťažovateľka   1   (právne   zastúpená   JUDr.   Dušanom Serekom)   na   okresnom   súde „Návrh   na   začatie   dedičského   konania   o novoobjavenom majetku podľa § 175x, ods. 1 O.s.p.“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 5 D 103/2011.Dňa 28. júla 2011 okresný súd poveril notára JUDr. Karola Kovácsa, Notársky úrad Šaľa (ďalej len „notár“), ako súdneho komisára viesť konanie o dedičstve po poručiteľovi E. S. Dňa 8. augusta 2011 si notár vyžiadal súvisiace výpisy z Katastrálneho úradu Nitra, Správy katastra... (ďalej len „správa katastra“).

Dňa 9. septembra 2011 správa katastra vyhotovila objednané listy vlastníctva. Dňa   13.   septembra   2011   bolo   vo   veci   nariadené   dedičské   pojednávanie   na 11. október 2011.

Dňa   11.   októbra   2011   sa   za   prítomnosti   účastníkov   -   uskutočnilo   dedičské pojednávanie v danej veci, ktoré bolo odročené na 14. november 2011, pretože účastníci „na premyslenie dohody o vyporiadaní dedičstva si žiadajú poskytnutie lehoty“.

Dňa   14.   novembra   2011   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   bolo navrhnuté, aby „súd potvrdil dedičom nadobudnutie dedičstva podľa zákonných dedičských podielov“.

Dňa 8. decembra 2011 okresný súd,   keďže dedičia neuzavreli dedičskú dohodu, uznesením č. k. 5 D 103/2011-27 rozhodol o okruhu dedičov a potvrdil im dedičstvo podľa zákonných podielov.

Dňa 1. februára 2012 sťažovateľka 1 podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 D 103/2011-27.

Dňa   23.   marca   2012   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku za podané odvolanie.

Dňa   25.   apríla   2012   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky 1.

Dňa 26. apríla 2012 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky 1 „na opravu chyby v písaní a počítaní“.

Dňa 27. apríla 2012 okresný súd zaslal spis notárovi na opravu.Dňa 29. mája 2012 okresný súd uznesením č. k. 5 D 103/2011-40 opravil chyby vo svojom uznesení č. k. 5 D 103/2011-27.

Dňa   14.   júna   2012   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   1,   aby   oznámila,   či   trvá na podanom odvolaní v danej veci.

Dňa   26.   júna   2012   sťažovateľka   1   oznámila   okresnému   súdu,   že   predmetné odvolanie berie späť.

Dňa 23. augusta 2012 bola vec predložená krajskému súdu, aby rozhodol o späťvzatí odvolania sťažovateľkou 1.

Dňa   7.   mája   2013   krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   CoD   47/2012-53   späťvzatie odvolania sťažovateľkou 1 pripustil a odvolacie konanie zastavil.

Dňa 23. mája 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu   Galanta   v dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   D   103/2011   dochádzalo k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľov   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia majú výhrady aj voči postupu krajského súdu v súvisiacom   odvolacom   konaní   sp.   zn.   9   CoD   47/2012,   avšak   v tejto   súvislosti   treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v konaní   podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany   (napr. II. ÚS 282/2014). Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (v danom prípade vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci, ktorý označil sťažovateľ za porušovateľa svojich práv (v danom prípade okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 D 103/2011). Sťažovatelia teda   napriek   tomu,   že   sú   kvalifikovane   právne   zastúpení,   ani   na   rube   svojej   sťažnosti a najmä v sťažnostnom návrhu, teda v petite svojej sťažnosti krajský súd neoznačujú za účastníka konania. Práve táto právna skutočnosť je dôvodom, prečo je predmetom tohto konania iba posúdenie namietaného postupu pred okresným súdom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (II. ÚS 26/95). Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo   (napr.   I. ÚS   22/01,   I.   ÚS   77/02,   I.   ÚS   116/02).   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľov, ako aj z chronológie úkonov popísaných v bode II tohto uznesenia vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde skončené 8. decembra 2011,   pričom   opravné   uznesenie   č.   k.   5   D   103/2011-40   bolo   vydané   29.   mája   2012. Sťažovatelia sa napriek tomu na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou až podaním z 22. júla 2013,   t.   j.   v čase,   keď porušenie označených   základných   práv   na súde,   ktorý sťažovatelia   označili   za   účastníka   konania,   už   netrvalo   a   konanie   o ich   sťažnosti   pred ústavným   súdom   nebolo   spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje vo vzťahu k   právu   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2 ústavy a rovnako aj k čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a pretože   sťažovatelia   sa   v predmetnej   veci domáhali ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané porušenie práva už netrvalo (vec sa od 23. augusta 2012 nachádzala opakovane na krajskom súde,   ktorý   však   sťažovatelia   kvalifikovane   nenapadli   pred   ústavným   súdom),   a   teda vo vzťahu   k okresnému   súdu   bola   odstránená   ich   právna   neistota,   bolo   potrebné   ich sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   (ako   aj čl.   6   ods.   1   dohovoru),   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o štátnej   správe   súdov v spojení   so   zákonom   o súdoch   a sudcoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že   sťažovateľ   túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia so základným právom   na súdnu   ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovatelia,   ktorí sú právne zastúpení, sťažnosť na namietané prieťahy v konaní pred okresným súdom nepodali (podali vo vzťahu ku krajskému súdu, ktorého však neoznačili za účastníka konania) a ani netvrdia,   že   ju   nepodali   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   a existenciu   takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu ich sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde),   ústavný   súd,   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV.   ÚS   44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou   od   1. apríla   2005   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripadalo do úvahy ich sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

3. Napokon ústavný súd poukazuje aj na to, že z jeho judikatúry tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr. I. ÚS 42/01).   Postup   okresného   súdu   v danej   veci   sa   v napadnutom   konaní   zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný súd po preskúmaní úkonov okresného súdu (pozri bod II tohto uznesenia) dospel k záveru, že doba desiatich mesiacov, ktorá uplynula od podania návrhu na začatie dedičského konania o novoobjavenom majetku (21. júla 2011) až do vydania opravného uznesenia   v predmetnej   veci   (29.   mája   2012),   neodôvodňuje   meritórne   skúmanie namietaného porušenia označených práv vzhľadom na to, že podľa názoru ústavného súdu aj keď priebeh konania pred okresným súdom (notárom, ako súdnym komisárom) nebol vždy efektívny, v zásade však smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov a nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.

4. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

5. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že rovnako postup krajského súdu   v   napadnutom   konaní   (ktoré   trvalo   od   26.   júna   2012   do   7.   mája   2013   –   desať mesiacov)   sa   zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré   by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše,   ústavnému   súdu   neušlo   pozornosti,   že   sťažovateľka   1   istým   spôsobom   sama prispela   k   predĺženiu   celkového   konania,   keď   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 5 D 103/2011-27 podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie, hoci vyšlo najavo,   že   aj   opravné   uznesenie   bolo   v okolnostiach   danej   veci   účinným   prostriedkom právnej nápravy, teda vec nemusela byť ani postúpená na rozhodnutie krajskému súdu.

6.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   už   nepripadalo   do   úvahy   rozhodovanie ústavného súdu o ďalších nárokoch sťažovateľov uplatnených v ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014