znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 242/06-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14. septembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudcu Jána Auxta a sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej prerokoval sťažnosť J. Š. a J. Š., obaja bytom D., zastúpených advokátkou JUDr. I. P., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 266/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. a J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 266/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 266/97 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom

päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť

do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. J.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom

päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť

do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť J. Š. a J. Š. spoločne a nerozdielne

trovy konania spolu v sume 7 128 Sk (slovom sedemtisícstodvadsaťosem slovenských korún)

do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne advokátky

JUDr. I. P., Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením

č. k. II. ÚS 242/06-21 z 13. júla 2006 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. Š. a J. Š. (ďalej

len   „sťažovatelia“)   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky

č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom

súde“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom

pod sp. zn. 14 C 266/97.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   k sťažnosti   vyjadril   podaním

sp. zn. 1 SprS 259/06 z 26. júna 2006, v ktorom okrem iného uviedol:

«Predkladáme predmetný spis, prehľad úkonov a stanovisko sudcu. Z neho je zrejmé,

že tvrdenia týkajúce sa rozsahu dokazovania a trestného stíhania odporcu sú absolútne irelevantné.

Pokiaľ ide o prieťahy v konaní, ak tieto v určitom čase aj existovali, boli účinne

odstránené a súd vo veci priebežne koná. V čase, kedy bola podaná sťažnosť, domáhanie

sa nároku bolo neopodstatnené a teda aj fakticky podané oneskorene vo vzťahu ku dobe,

kedy k prieťahom v minulosti možno došlo. Okrem úkonov, ktoré sťažovateľ cituje, existujú

aj iné, ako to vyplýva zo spisu. Za vedomosť o obsahu spisu však zodpovedá účastník.

Ústavný súd nemôže súdu prikázať konať, keď tento účinne už dlhšiu dobu koná.

Porušenie práv za minulé obdobie nárokované sťažnosťou podanou v čase, keď sa koná,

je neodôvodnené vecne aj časovo. (...)

Vyjadrenie sa k sťažnosti na prieťahy v konaní

V   konaní   sťažovateľa   bolo   už   raz   rozhodnuté   prvostupňovým   súdom   Rozsudkom

č. k. 14 C 266/97-85   dňa   10. 06. 1999.   Na   základe   podaného   odvolania   odporcu   bol

rozsudok Uznesením Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu 5 Co 332/00 zo dňa

11. 05. 2000 bol rozsudok zrušený a vec vrátená prvostupňovému súdu na konania. Podľa

odôvodnenia a záverov odvolacieho súdu, bolo potrebné ustáliť čo žiada navrhovateľ, teda

ochrany ktorých nárokov sa domáha, najmä vzhľadom na procesné uplatňovanie nárokov

na pojednávaniach a písomnými podaniami dňa 08. 03. 1999, 10. 03. 1999, 12. 05. 1999

a 10. 06. 1999 a uložené súdu, odstrániť vady konania a procesne rozhodnúť o návrhoch.

Nároky boli niekoľko krát aj opätovne spresňované, niekedy z ich znenia bolo potrebné

spresnenie považovať za zmenu návrhu a naopak, niektoré podania napr. z 12. 05. 1999

bolo potrebné považovať za späťvzatia k neurčitému predmetu a ich obsah bolo potrebné

spresniť.

Na   základe   výzvy   sudu   navrhovateľovi   dňa   18. 10. 2000   navrhovateľ   spresnil

podanie a žiadal rozšírenie okruhu účastníkov konania na strane navrhovateľa. O nárokoch

bolo rozhodnuté uznesením z 13. 11. 2002. Nariadené pojednávanie na deň 14. 01. 2003

muselo byť odročené z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu odporcu.

Z   dôvodu   odchodu   do   dôchodku   pôvodnej   sudkyne   JUDr.   Z.   H.   opatrením   č. 4

k Rozvrhu práce na rok 2004 uloženého pod Spr 1415/04 bola vec pridelená na rozhodnutie

sudcovi JUDr. V. K. Nový sudca musel opätovne sa oboznámiť s celým procesom konania

a predmetnou   vecou.   Po   nariadení   pojednávania   na   deň   05. 05. 2005   navrhovateľ

písomným   podaním   z   26. 04. 2005   v   zastúpení   právnym   zástupcom   žiadal   pripustiť rozšírenie   návrhu.   Pojednávanie   05. 05. 2005   muselo   byť   odročené   z   dôvodu,

že na pojednávaní   nebolo   možné   z dôvodu   vád podania   (neúplnosť   a nejasnosť   rozsahu

konania, ktorého sa mal odporca zdržať) rozhodnúť o pripustení zmeny návrhu. Podaním

zo dňa 06. 06. 2005 navrhovatelia spresnili petit návrhu, nie len z dôvodu neúčasti odporcu

(nezúčastnil sa len jeho právny zástupca a súd pojednával v jeho neprítomnosti). Ďalšie

pojednávanie bolo vytýčené na deň 28. 07. 2005. Na pojednávaní bolo zistené, že nebolo

úplne   a   nepochybne   rozhodnuté   o   všetkých   predchádzajúcich   procesných   návrhoch

odporcu. Po opätovnom oboznámení sa so všetkými procesnými návrhmi navrhovateľov,

súd považoval za potrebné odstrániť nepresnosti v návrhoch navrhovateľov a na spresnenie

vyzýval navrhovateľov dňa 19. 09. 2005. Návrh spresnili navrhovatelia podaním zo dňa

29. 09. 2005 a uviedli v ktorej časti svoj návrh berú späť. Z dôvodu rozhodnutia o späťvzatí

bolo potrebné podľa § 96 ods. 2 O. s. p. zistiť, či odporca nenavrhuje pokračovať aj v časti,

v   ktorej   bol   návrh   zobratý   späť.   Nakoľko   sa   odporca   na výzvu   súdu   nevyjadril   ani

po opätovnej výzve a po nahliadnutí do spisu, súd mal za to, že odporca nemá námietky

a o návrhoch   rozhodol   uznesením   z   03. 04. 2006.   Vzhľadom   na zrejmé   nesprávnosti

v uznesení v časti zastavenia konania, súd vydal dňa 11. 05. 2006 opravné uznesenie. Súd

nemohol   konať,   pokiaľ   procesné   rozhodnutia   nenadobudli   právoplatnosť.   Pojednávanie

je vytýčené na deň 13. 07. 2006, teda najbližšom možnom čase tak, aby vo veci mohlo byť

rozhodnuté a nebolo potrebné vytyčovať ďalšie pojednávania.

Sudca musí poukázať na to, že v konaní zastupovalo navrhovateľa viacero právnych

zástupcov ako aj na niektorých pojednávaniach uplatňoval nároky bez právneho zástupcu.

Navrhovateľ si uplatňoval rôzne návrhy a práva, okrem pôvodne uplatneného návrhu určiť

jeho výlučné vlastnícke právo k pozemku, žiadal rozhodnúť o náhrade škody spôsobenej

strhnutím oplotenia a divou zverou, zdržať sa zásahov do oplotenia, a pod. Skutočne značné

množstvo návrhov, či už vo veci samej alebo procesných návrhov, bolo nezrozumiteľných

a v konečnom dôsledku vznikol väčší problém rozhodnúť procesné o návrhoch ako vo veci

samej. Navrhovateľ však musí počítať stým, že s každým procesným návrhom je spojená

povinnosť   súdu   rozhodnúť   o   návrhu   a   nevyhnutnosť   určitého   časového   priestoru

pre posúdenie dôvodnosti a rozhodnutie. Súd aj z dôvodu viacerých sťažností navrhovateľa

musel rozhodnúť o tom, že nepripustil rozšírenie návrhu o uloženie povinnosti odvádzať

povrchové   vody   odporcovi   na   pozemky   navrhovateľov   nakoľko   výsledky   doterajšieho konania   nemôžu   byť   podkladom   pre   rozhodnutie   o   rozšírenom   návrhu   a   rozhodnutie

vo veci by   vyžiadalo   ďalšie   dokazovanie,   najmä   ohliadkou,   znalecké   dokazovania,   čím

by sa rozhodnutie vo veci samej neúmerne oddialilo.

K   námietkam   odporcu   o   tom,   že   súd   nevykonal   výsluch   účastníkov   ku   všetkým

skutočnostiam,   nevykonal   ohliadku   na   mieste   samom,   súd   musí   poukázať   na   to,   že   je

právom účastníka vyjadriť sa ku všetkých skutočnostiam, súd nikdy neobmedzil takéto právo

účastníkov,   súd   nikdy   neznemožnil   aby   či   už   navrhovatelia   alebo   odporca,   prípadne

ich zástupcovia   kládli   účastníkom   otázky   za účelom   objasnenia rozhodných   skutočností.

Ak má účastník zvoleného zástupcu, najmä ak je nim advokát alebo osoba s právnickým

vzdelaním, predpokladá sa, že bude zastupovať záujmy klienta a k tomu uplatňovať v konaní

jeho   práva.   Pasívna   účasť   advokáta   v   konaní   aj   so   zreteľom   na   skutočnosť,   že   súd

je povinný konať aj v prípadne nečinnosti účastníkov, je v rozpore s poslaním advokácie

a prípadnú nečinnosť   pri navrhovaní dôkazov alebo uplatňovaní práv nemožno pričítať

súdu.   Občiansky   proces   sa   riadi   zásadami   kontradiktórnosti,   vykonávanie   dôkazov

z podnetu súdu v prospech niektorého z účastníkov konania ak dôkaz nie je nevyhnutný

pre rozhodnutie   v konaní,   by   bolo   porušením   ústavného   práva   rovnosti   účastníkov

„rovnosti zbraní“ a krok k inkvizičnému procesu. Úlohou súdu je rozhodnúť vo veci o

návrhoch navrhovateľa, nemožno však žiadať po súde, aby riešil naštrbené medziľudské

vzťahy alebo prostredníctvom súdu si účastníci „vybavovali účty“. Niekedy ani samotné

rozhodnutie   nie je   spôsobilé   privodiť   zmenu   správania   účastníkov   a   úctu   k   vzájomným

právam.

Samotná skutočnosť trestného stíhania odporcu len sama osebe nemôže maž vplyv

na rozhodnutie súdu, najmä ak sa pôvodne navrhovateľ domáhal ochrany vlastníckeho práv

a nie nárokov, pri ktorých je súd viazaný rozhodnutím o vine. Súd tým, že predtým pripustil

zmeny   návrhu,   umožňoval   navrhovateľom   ich   pružné   uplatnenie   práv,   na   úkor   týchto

skutočností však došlo aj k objektívnym prieťahom a predĺženiu doby konania.

Súd   je   preto   názoru,   že   vo   veci   je   konané   tak,   aby   neboli   spôsobované   ďalšie

prieťahy, hrozby porušenia ústavných práv účastníkov z predchádzajúcej nečinnosti súdu

boli odstránené, preto návrh na rozhodnutie o povinnosti konať bez prieťahov súd považuje

za   nadbytočný.   Čo   sa   týka   konštatovania   porušenia   práva   konať   bez   prieťahov,   súd

je názoru, že ústavná sťažnosť ako inštitút je určená na odstránenia hrozby do ústavných práv účastníkov, nie paušalizované konštatovanie prieťahov v súdnom konaní v minulosti.

Odhliadnuc   od   uvedeného   rozhodujúci   sudca   má   za   to,   že   v   konaní   značná   časť

„prieťahov“,   teda   dĺžka   konania   po   rozhodnutie   vo   veci   samej,   bola   spôsobená

aj samotnými navrhovateľmi a zložitosťou veci samej.

PREHĽAD ÚKONOV

21. 4. 1997 vec napadla na súd

6. 5. 1997 žiadosť o pripojenie spisu z odd. T

12. 5. 1997 výzva na právneho zástupcu N, na základe ktorého zák. ust. sa domáha určenia

vl. práva

16. 6. 1997 odporcovi zaslaný návrh na vyjadrenie

27. 10. 1997 vytýčenie termínu pojednávania na deň 6. 11. 1997

6. 11. 1997 pojednávanie vo veci - odročené na neurčito

10. 12. 1997 výzva na PZ N - či trvá na podanom návrhu, alebo ho berie späť

27. 3. 1998 vytýčenie termínu pojednávania na deň 20. 4. 1998

20. 4. 1998 pojednávanie vo veci odročené na neurčito

5. 11. 1998 vytýčený termín pojednávania na deň 19. 11. 1998

19. 11. 1998 pojednávanie vo veci odročené na neurčito

15. 1. 1999 vytýčenie termínu pojednávania na deň 11. 2. 1999

11. 2. 1999 pojednávanie vo veci odročené ne neurčito

17. 2. 1999 list od navrhovateľa zaslaný PZ O na vyjadrenie

26. 5. 1999 vytýčenie termínu pojednávania na deň 10. 6. 1999

10. 6. 1999 pojednávanie vo veci - rozhodnuté rozsudkom

2. 8. 1999 doručovaný rozsudok úč. konania

29. 9. 1999   uznes.   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   odvolanie   -   odporcovi

+ odvolanie zasl. navrhovateľovi na vyjadrenie

4. 1. 2000 opätovne zasielaný vz. 4 na zaplatenie sup. za podané odvolanie - odporcovi

+ vyjadrenie navrhovateľa zaslané PZ O

20. 1. 2000 spis predložený na KS Žilina

11. 5. 2000 vo veci rozhodol KS Žilina

27. 6. 2000 spis vrátený z KS Žilina

18. 10. 1999 (správne má byť 18. 10. 2000; pozn.) doručované rozhodnutie KS účastníkom

konania + výzva na navrhovateľa, aby odstránil vady podania v zmysle uznesenia KS

13. 11. 2002 vytýčený termín pojednávania na deň 14. 1. 2003

13. 11. 2003 (správne má byť 13. 11. 2002; pozn.) uznesenie o pripustení úpravy petitu,

pristúpenie do konania na str. navrhovateľa + doručov. uznes. účastníkom konania.

14. 1. 2003 pojednávanie vo veci - odročené na neurčito

16. 9. 2004 spis prevzal JUDr. K.

1. 3. 2005 vytýčenie termínu pojednávania na deň 5. 5. 2005

5. 5. 2005 pojednávanie vo veci odročené na deň 28. 7. 2005

28. 7. 2005 pojednávanie vo veci - odročené na neurčito

19. 9. 2005 výzva na PZ N - či podaniami zo dňa 24. 4. 05 a 6. 6. 06 zmenu pôvodného

petitu

24. 10. 2005   výzva   na   PZ O   či   súhlasí   so   zastavením   konania,   alebo   žiada   pokračovať

v konaní

6. 12. 2005 urgovaná odpoveď od PZ O

3. 4. 2006 uznesenie o nepripustení zmeny návrhu a konanie v časti zastavuje

11. 5. 2006 opravné uznesenie vo výroku uznesenia.

16. 6. 2006 vytýčenie termínu pojednávania na deň 13. 7. 2006.»

Rovnaké   skutočnosti   zistil   aj   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených

písomností, z vyjadrení účastníkov konania a predmetného súdneho spisu.

Ďalej   zistil,   že   13. júla 2006   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   uložil

žalovanému, aby sa   zdržal   vstupu   na pozemky   sťažovateľov.   Rozsudok   sa   v súčasnosti

vyhotovuje.

Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu

v podaní doručenom ústavnému súdu 17. augusta 2006 okrem iného uviedla:

„Po   nahliadnutí   do   vyjadrenia   sa   Okresného   súdu   v   Žiline   a   zákonného   sudcu

vo veci č. k. 14 C 266/97, zotrvávame na písomne podanej ústavnej sťažnosti a dôvodoch

jej podania a uvádzame, že je nesporné, že aktuálny zákonný sudca nariadil v roku 2005 dve pojednávania a v roku 2006 jedno pojednávanie, čo je rozhodne výrazný posun oproti

nekonaniu   Okresného   súdu   v   Žiline   od   6.   mesiaca   roku   1999   do   rozhodnutia   veci

na Krajskom súde v Žiline v 5. mesiaci roku 2000 až po vytýčenie nového pojednávania

na Okresnom   súde   v Žiline   v   1. mesiaci   roku 2003.   Je   zrejmé,   že   aj   po   pridelení   veci

zákonnému sudcovi, tento začal konať po uplynutí 6 mesiacov, avšak predmetom ústavnej

sťažnosti podľa názoru právnej zástupkyne sťažovateľov nie je konanie konkrétneho sudcu

v prejednávanej   veci,   ale   činnosť   súdu   ako   takého   a ním   vykonaných   úkonov.   V tejto

súvislosti   poukazujeme   na   ustanovenie   § 51   ods. 4)   Zákona   č. 757/2004   Z. z.,   ktorú

kompetenciu má predseda príslušného okresného súdu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení

sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 266/97

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci   bez zbytočných   prieťahov“   (IV. ÚS 15/03,   I. ÚS 24/03,   II. ÚS 66/03),   pričom   tento

účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným

prieťahom   v konaní,   a tým   aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,

v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II. ÚS 813/00,   I. ÚS 20/02,   IV. ÚS 74/02,

III. ÚS 111/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   sa   účastníka   súdneho   konania   (2)

a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu

prejednávanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 266/97 podľa

troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. 14 C 266/97 bol pôvodne nárok o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

ktorý   bol   neskôr   viackrát   upresňovaný.   V   danom   prípade   ide   o bežnú   súčasť   sporovej

agendy   všeobecných   súdov,   podklad   pre   rozhodnutie   tvorí   súdnou   praxou   ustálená

a používaná   právna   úprava   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   zákonníku.   Výklad

a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú   stabilizované   v   pomerne   rozsiahlej   judikatúre

všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika ich postupu. Ústavný súd vychádzajúc

z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiahnutých výsledkov na záver konštatuje,

že nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   viac   ako   deväťročný   priebeh   konania

z dôvodu   právnej   a faktickej   zložitosti   veci.   Preto   ústavný   súd   neakceptoval   vyjadrenie

okresného súdu, že ide o zložitú vec.

2. Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov   v   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd

konštatuje, že títo boli v konaní aktívni, zúčastňovali sa nariadených pojednávaní a podali aj

sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Na priebeh konania nesporne mohli mať vplyv

i rôzne podania a návrhy sťažovateľov, ktorými upresňovali svoje nároky a upravovali petit

žalobného návrhu a podobne, ako to uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   tieto   skutočnosti   výrazne   neovplyvnili   doterajšiu   dĺžku

konania a najmä úkony okresného súdu v ňom. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry

(napr. III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04 a IV. ÚS 169/05) preto dospel k záveru, že uplatnenie

procesných práv účastníkov konania z hľadiska posúdenia zbytočných prieťahov v konaní

nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom vzniknuté

prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Z rozboru veci vyplýva, že v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitých obdobiach

zbytočné   prieťahy,   v niektorých   prípadoch   bolo   jeho   konanie   málo   efektívne   a   minulo

sa svojmu účinku. I keď okresný súd v danej veci vykonal nesporne veľký počet procesných

úkonov a nariadil 10-krát pojednávanie, v priebehu konania nepostupoval podľa zásady

vyplývajúcej z prvej vety ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len   „OSP“),   podľa   ktorej   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom   súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Prieťahy   v konaní   boli   zistené   v   období   od   27. júna 2000,   keď   bol   vrátený   spis

z Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), do 13. novembra 2002, keď okresný

súd   určil   termín   pojednávania   na   14. január 2003   (nečinnosť   viac   ako   28 mesiacov).

V tomto období okresný súd urobil iba jednoduchý úkon (18. októbra 2000), keď vyzval

žalobcu, aby odstránil vady podania v zmysle uznesenia krajského súdu z 11. mája 2000

a doručoval   toto   uznesenie   účastníkom   konania.   Ďalej   boli   prieťahy   v konaní   zistené

aj od 14. januára 2003,   keď   odročil   pojednávanie   na   neurčito,   až   do   1. marca 2005,

keď určil termín pojednávania na 5. máj 2005 (nečinnosť viac ako 25 mesiacov).

Postup   okresného   súdu   bol   aj   neefektívny   a   nesústredený.   Dôsledkom   takéhoto

postupu,   ktorý   v   okolnostiach   prípadu   spôsobil   vznik   zbytočných   prieťahov   v konaní,

bolo najmä to, že aj keď okresný súd vo veci meritórne 10. júna 1999 rozhodol, v dôsledku

nedostatočne zisteného skutočného stavu bolo jeho rozhodnutie uznesením krajského súdu

sp.   zn.   5 Co 332/00   z   11. mája 2000   zrušené   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.

Stav právnej   neistoty   sťažovateľov   nebol   do   rozhodnutia o   sťažnosti   na ústavnom   súde

právoplatne odstránený.

Ústavný súd preto nemohol akceptovať stanovisko okresného súdu, že „Pokiaľ ide

o prieťahy v konaní, ak tieto v určitom čase aj existovali, boli účinne odstránené a súd

vo veci   priebežne   koná...“,   a   po   celkovom   zhodnotení   postupu   okresného   súdu   dospel

k záveru, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 266/97 bolo porušené právo   sťažovateľov   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2

ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy „Ak porušenie práv alebo slobôd podľa

odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo

slobody porušil, vo veci konal“ [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom

pod sp. zn.14 C 266/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov

sa ho domáha“.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali priznať finančné zadosťučinenie každému

v sume   50 000 Sk,   poukazujúc   najmä   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu

a pretrvávajúci stav právnej neistoty počas 9-ročného súdneho konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   jeho   určení   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných

Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa

čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania a zistenú dobu nečinnosti okresného súdu

dospel ústavný súd k záveru, že finančné zadosťučinenie každému sťažovateľovi v sume

50 000   Sk,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,

je náležitou satisfakciou spojenou s porušením ich základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré

im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátkou

JUDr. I.   P.   Sťažovatelia   si   uplatnili   trovy   konania   v   sume   7 128 Sk,   ktoré   bližšie

nešpecifikovali.   Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia   spolu

7 128 Sk   je   nižšia   ako   suma   vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov

za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)

a neodporuje   tejto vyhláške.   Preto   ústavný súd   priznal právnej   zástupkyni sťažovateľov

(§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania v požadovanej sume.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006