SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 242/06-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudcu Jána Auxta a sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej prerokoval sťažnosť J. Š. a J. Š., obaja bytom D., zastúpených advokátkou JUDr. I. P., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 266/97 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo J. Š. a J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 266/97 p o r u š e n é b o l o.
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 266/97 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom
päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. J. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom
päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
5. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť J. Š. a J. Š. spoločne a nerozdielne
trovy konania spolu v sume 7 128 Sk (slovom sedemtisícstodvadsaťosem slovenských korún)
do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne advokátky
JUDr. I. P., Ž.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 242/06-21 z 13. júla 2006 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. Š. a J. Š. (ďalej
len „sťažovatelia“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 C 266/97.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k sťažnosti vyjadril podaním
sp. zn. 1 SprS 259/06 z 26. júna 2006, v ktorom okrem iného uviedol:
«Predkladáme predmetný spis, prehľad úkonov a stanovisko sudcu. Z neho je zrejmé,
že tvrdenia týkajúce sa rozsahu dokazovania a trestného stíhania odporcu sú absolútne irelevantné.
Pokiaľ ide o prieťahy v konaní, ak tieto v určitom čase aj existovali, boli účinne
odstránené a súd vo veci priebežne koná. V čase, kedy bola podaná sťažnosť, domáhanie
sa nároku bolo neopodstatnené a teda aj fakticky podané oneskorene vo vzťahu ku dobe,
kedy k prieťahom v minulosti možno došlo. Okrem úkonov, ktoré sťažovateľ cituje, existujú
aj iné, ako to vyplýva zo spisu. Za vedomosť o obsahu spisu však zodpovedá účastník.
Ústavný súd nemôže súdu prikázať konať, keď tento účinne už dlhšiu dobu koná.
Porušenie práv za minulé obdobie nárokované sťažnosťou podanou v čase, keď sa koná,
je neodôvodnené vecne aj časovo. (...)
Vyjadrenie sa k sťažnosti na prieťahy v konaní
V konaní sťažovateľa bolo už raz rozhodnuté prvostupňovým súdom Rozsudkom
č. k. 14 C 266/97-85 dňa 10. 06. 1999. Na základe podaného odvolania odporcu bol
rozsudok Uznesením Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu 5 Co 332/00 zo dňa
11. 05. 2000 bol rozsudok zrušený a vec vrátená prvostupňovému súdu na konania. Podľa
odôvodnenia a záverov odvolacieho súdu, bolo potrebné ustáliť čo žiada navrhovateľ, teda
ochrany ktorých nárokov sa domáha, najmä vzhľadom na procesné uplatňovanie nárokov
na pojednávaniach a písomnými podaniami dňa 08. 03. 1999, 10. 03. 1999, 12. 05. 1999
a 10. 06. 1999 a uložené súdu, odstrániť vady konania a procesne rozhodnúť o návrhoch.
Nároky boli niekoľko krát aj opätovne spresňované, niekedy z ich znenia bolo potrebné
spresnenie považovať za zmenu návrhu a naopak, niektoré podania napr. z 12. 05. 1999
bolo potrebné považovať za späťvzatia k neurčitému predmetu a ich obsah bolo potrebné
spresniť.
Na základe výzvy sudu navrhovateľovi dňa 18. 10. 2000 navrhovateľ spresnil
podanie a žiadal rozšírenie okruhu účastníkov konania na strane navrhovateľa. O nárokoch
bolo rozhodnuté uznesením z 13. 11. 2002. Nariadené pojednávanie na deň 14. 01. 2003
muselo byť odročené z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu odporcu.
Z dôvodu odchodu do dôchodku pôvodnej sudkyne JUDr. Z. H. opatrením č. 4
k Rozvrhu práce na rok 2004 uloženého pod Spr 1415/04 bola vec pridelená na rozhodnutie
sudcovi JUDr. V. K. Nový sudca musel opätovne sa oboznámiť s celým procesom konania
a predmetnou vecou. Po nariadení pojednávania na deň 05. 05. 2005 navrhovateľ
písomným podaním z 26. 04. 2005 v zastúpení právnym zástupcom žiadal pripustiť rozšírenie návrhu. Pojednávanie 05. 05. 2005 muselo byť odročené z dôvodu,
že na pojednávaní nebolo možné z dôvodu vád podania (neúplnosť a nejasnosť rozsahu
konania, ktorého sa mal odporca zdržať) rozhodnúť o pripustení zmeny návrhu. Podaním
zo dňa 06. 06. 2005 navrhovatelia spresnili petit návrhu, nie len z dôvodu neúčasti odporcu
(nezúčastnil sa len jeho právny zástupca a súd pojednával v jeho neprítomnosti). Ďalšie
pojednávanie bolo vytýčené na deň 28. 07. 2005. Na pojednávaní bolo zistené, že nebolo
úplne a nepochybne rozhodnuté o všetkých predchádzajúcich procesných návrhoch
odporcu. Po opätovnom oboznámení sa so všetkými procesnými návrhmi navrhovateľov,
súd považoval za potrebné odstrániť nepresnosti v návrhoch navrhovateľov a na spresnenie
vyzýval navrhovateľov dňa 19. 09. 2005. Návrh spresnili navrhovatelia podaním zo dňa
29. 09. 2005 a uviedli v ktorej časti svoj návrh berú späť. Z dôvodu rozhodnutia o späťvzatí
bolo potrebné podľa § 96 ods. 2 O. s. p. zistiť, či odporca nenavrhuje pokračovať aj v časti,
v ktorej bol návrh zobratý späť. Nakoľko sa odporca na výzvu súdu nevyjadril ani
po opätovnej výzve a po nahliadnutí do spisu, súd mal za to, že odporca nemá námietky
a o návrhoch rozhodol uznesením z 03. 04. 2006. Vzhľadom na zrejmé nesprávnosti
v uznesení v časti zastavenia konania, súd vydal dňa 11. 05. 2006 opravné uznesenie. Súd
nemohol konať, pokiaľ procesné rozhodnutia nenadobudli právoplatnosť. Pojednávanie
je vytýčené na deň 13. 07. 2006, teda najbližšom možnom čase tak, aby vo veci mohlo byť
rozhodnuté a nebolo potrebné vytyčovať ďalšie pojednávania.
Sudca musí poukázať na to, že v konaní zastupovalo navrhovateľa viacero právnych
zástupcov ako aj na niektorých pojednávaniach uplatňoval nároky bez právneho zástupcu.
Navrhovateľ si uplatňoval rôzne návrhy a práva, okrem pôvodne uplatneného návrhu určiť
jeho výlučné vlastnícke právo k pozemku, žiadal rozhodnúť o náhrade škody spôsobenej
strhnutím oplotenia a divou zverou, zdržať sa zásahov do oplotenia, a pod. Skutočne značné
množstvo návrhov, či už vo veci samej alebo procesných návrhov, bolo nezrozumiteľných
a v konečnom dôsledku vznikol väčší problém rozhodnúť procesné o návrhoch ako vo veci
samej. Navrhovateľ však musí počítať stým, že s každým procesným návrhom je spojená
povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu a nevyhnutnosť určitého časového priestoru
pre posúdenie dôvodnosti a rozhodnutie. Súd aj z dôvodu viacerých sťažností navrhovateľa
musel rozhodnúť o tom, že nepripustil rozšírenie návrhu o uloženie povinnosti odvádzať
povrchové vody odporcovi na pozemky navrhovateľov nakoľko výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie o rozšírenom návrhu a rozhodnutie
vo veci by vyžiadalo ďalšie dokazovanie, najmä ohliadkou, znalecké dokazovania, čím
by sa rozhodnutie vo veci samej neúmerne oddialilo.
K námietkam odporcu o tom, že súd nevykonal výsluch účastníkov ku všetkým
skutočnostiam, nevykonal ohliadku na mieste samom, súd musí poukázať na to, že je
právom účastníka vyjadriť sa ku všetkých skutočnostiam, súd nikdy neobmedzil takéto právo
účastníkov, súd nikdy neznemožnil aby či už navrhovatelia alebo odporca, prípadne
ich zástupcovia kládli účastníkom otázky za účelom objasnenia rozhodných skutočností.
Ak má účastník zvoleného zástupcu, najmä ak je nim advokát alebo osoba s právnickým
vzdelaním, predpokladá sa, že bude zastupovať záujmy klienta a k tomu uplatňovať v konaní
jeho práva. Pasívna účasť advokáta v konaní aj so zreteľom na skutočnosť, že súd
je povinný konať aj v prípadne nečinnosti účastníkov, je v rozpore s poslaním advokácie
a prípadnú nečinnosť pri navrhovaní dôkazov alebo uplatňovaní práv nemožno pričítať
súdu. Občiansky proces sa riadi zásadami kontradiktórnosti, vykonávanie dôkazov
z podnetu súdu v prospech niektorého z účastníkov konania ak dôkaz nie je nevyhnutný
pre rozhodnutie v konaní, by bolo porušením ústavného práva rovnosti účastníkov
„rovnosti zbraní“ a krok k inkvizičnému procesu. Úlohou súdu je rozhodnúť vo veci o
návrhoch navrhovateľa, nemožno však žiadať po súde, aby riešil naštrbené medziľudské
vzťahy alebo prostredníctvom súdu si účastníci „vybavovali účty“. Niekedy ani samotné
rozhodnutie nie je spôsobilé privodiť zmenu správania účastníkov a úctu k vzájomným
právam.
Samotná skutočnosť trestného stíhania odporcu len sama osebe nemôže maž vplyv
na rozhodnutie súdu, najmä ak sa pôvodne navrhovateľ domáhal ochrany vlastníckeho práv
a nie nárokov, pri ktorých je súd viazaný rozhodnutím o vine. Súd tým, že predtým pripustil
zmeny návrhu, umožňoval navrhovateľom ich pružné uplatnenie práv, na úkor týchto
skutočností však došlo aj k objektívnym prieťahom a predĺženiu doby konania.
Súd je preto názoru, že vo veci je konané tak, aby neboli spôsobované ďalšie
prieťahy, hrozby porušenia ústavných práv účastníkov z predchádzajúcej nečinnosti súdu
boli odstránené, preto návrh na rozhodnutie o povinnosti konať bez prieťahov súd považuje
za nadbytočný. Čo sa týka konštatovania porušenia práva konať bez prieťahov, súd
je názoru, že ústavná sťažnosť ako inštitút je určená na odstránenia hrozby do ústavných práv účastníkov, nie paušalizované konštatovanie prieťahov v súdnom konaní v minulosti.
Odhliadnuc od uvedeného rozhodujúci sudca má za to, že v konaní značná časť
„prieťahov“, teda dĺžka konania po rozhodnutie vo veci samej, bola spôsobená
aj samotnými navrhovateľmi a zložitosťou veci samej.
PREHĽAD ÚKONOV
21. 4. 1997 vec napadla na súd
6. 5. 1997 žiadosť o pripojenie spisu z odd. T
12. 5. 1997 výzva na právneho zástupcu N, na základe ktorého zák. ust. sa domáha určenia
vl. práva
16. 6. 1997 odporcovi zaslaný návrh na vyjadrenie
27. 10. 1997 vytýčenie termínu pojednávania na deň 6. 11. 1997
6. 11. 1997 pojednávanie vo veci - odročené na neurčito
10. 12. 1997 výzva na PZ N - či trvá na podanom návrhu, alebo ho berie späť
27. 3. 1998 vytýčenie termínu pojednávania na deň 20. 4. 1998
20. 4. 1998 pojednávanie vo veci odročené na neurčito
5. 11. 1998 vytýčený termín pojednávania na deň 19. 11. 1998
19. 11. 1998 pojednávanie vo veci odročené na neurčito
15. 1. 1999 vytýčenie termínu pojednávania na deň 11. 2. 1999
11. 2. 1999 pojednávanie vo veci odročené ne neurčito
17. 2. 1999 list od navrhovateľa zaslaný PZ O na vyjadrenie
26. 5. 1999 vytýčenie termínu pojednávania na deň 10. 6. 1999
10. 6. 1999 pojednávanie vo veci - rozhodnuté rozsudkom
2. 8. 1999 doručovaný rozsudok úč. konania
29. 9. 1999 uznes. na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie - odporcovi
+ odvolanie zasl. navrhovateľovi na vyjadrenie
4. 1. 2000 opätovne zasielaný vz. 4 na zaplatenie sup. za podané odvolanie - odporcovi
+ vyjadrenie navrhovateľa zaslané PZ O
20. 1. 2000 spis predložený na KS Žilina
11. 5. 2000 vo veci rozhodol KS Žilina
27. 6. 2000 spis vrátený z KS Žilina
18. 10. 1999 (správne má byť 18. 10. 2000; pozn.) doručované rozhodnutie KS účastníkom
konania + výzva na navrhovateľa, aby odstránil vady podania v zmysle uznesenia KS
13. 11. 2002 vytýčený termín pojednávania na deň 14. 1. 2003
13. 11. 2003 (správne má byť 13. 11. 2002; pozn.) uznesenie o pripustení úpravy petitu,
pristúpenie do konania na str. navrhovateľa + doručov. uznes. účastníkom konania.
14. 1. 2003 pojednávanie vo veci - odročené na neurčito
16. 9. 2004 spis prevzal JUDr. K.
1. 3. 2005 vytýčenie termínu pojednávania na deň 5. 5. 2005
5. 5. 2005 pojednávanie vo veci odročené na deň 28. 7. 2005
28. 7. 2005 pojednávanie vo veci - odročené na neurčito
19. 9. 2005 výzva na PZ N - či podaniami zo dňa 24. 4. 05 a 6. 6. 06 zmenu pôvodného
petitu
24. 10. 2005 výzva na PZ O či súhlasí so zastavením konania, alebo žiada pokračovať
v konaní
6. 12. 2005 urgovaná odpoveď od PZ O
3. 4. 2006 uznesenie o nepripustení zmeny návrhu a konanie v časti zastavuje
11. 5. 2006 opravné uznesenie vo výroku uznesenia.
16. 6. 2006 vytýčenie termínu pojednávania na deň 13. 7. 2006.»
Rovnaké skutočnosti zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených
písomností, z vyjadrení účastníkov konania a predmetného súdneho spisu.
Ďalej zistil, že 13. júla 2006 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým uložil
žalovanému, aby sa zdržal vstupu na pozemky sťažovateľov. Rozsudok sa v súčasnosti
vyhotovuje.
Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu
v podaní doručenom ústavnému súdu 17. augusta 2006 okrem iného uviedla:
„Po nahliadnutí do vyjadrenia sa Okresného súdu v Žiline a zákonného sudcu
vo veci č. k. 14 C 266/97, zotrvávame na písomne podanej ústavnej sťažnosti a dôvodoch
jej podania a uvádzame, že je nesporné, že aktuálny zákonný sudca nariadil v roku 2005 dve pojednávania a v roku 2006 jedno pojednávanie, čo je rozhodne výrazný posun oproti
nekonaniu Okresného súdu v Žiline od 6. mesiaca roku 1999 do rozhodnutia veci
na Krajskom súde v Žiline v 5. mesiaci roku 2000 až po vytýčenie nového pojednávania
na Okresnom súde v Žiline v 1. mesiaci roku 2003. Je zrejmé, že aj po pridelení veci
zákonnému sudcovi, tento začal konať po uplynutí 6 mesiacov, avšak predmetom ústavnej
sťažnosti podľa názoru právnej zástupkyne sťažovateľov nie je konanie konkrétneho sudcu
v prejednávanej veci, ale činnosť súdu ako takého a ním vykonaných úkonov. V tejto
súvislosti poukazujeme na ustanovenie § 51 ods. 4) Zákona č. 757/2004 Z. z., ktorú
kompetenciu má predseda príslušného okresného súdu.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 266/97
dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov...“
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), pričom tento
účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným
prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie sa účastníka súdneho konania (2)
a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu
prejednávanej veci.
Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 266/97 podľa
troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:
1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 14 C 266/97 bol pôvodne nárok o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
ktorý bol neskôr viackrát upresňovaný. V danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej
agendy všeobecných súdov, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená
a používaná právna úprava obsiahnutá najmä v Občianskom zákonníku. Výklad
a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre
všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika ich postupu. Ústavný súd vychádzajúc
z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiahnutých výsledkov na záver konštatuje,
že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali viac ako deväťročný priebeh konania
z dôvodu právnej a faktickej zložitosti veci. Preto ústavný súd neakceptoval vyjadrenie
okresného súdu, že ide o zložitú vec.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd
konštatuje, že títo boli v konaní aktívni, zúčastňovali sa nariadených pojednávaní a podali aj
sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Na priebeh konania nesporne mohli mať vplyv
i rôzne podania a návrhy sťažovateľov, ktorými upresňovali svoje nároky a upravovali petit
žalobného návrhu a podobne, ako to uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.
Podľa názoru ústavného súdu tieto skutočnosti výrazne neovplyvnili doterajšiu dĺžku
konania a najmä úkony okresného súdu v ňom. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry
(napr. III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04 a IV. ÚS 169/05) preto dospel k záveru, že uplatnenie
procesných práv účastníkov konania z hľadiska posúdenia zbytočných prieťahov v konaní
nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom vzniknuté
prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.
Z rozboru veci vyplýva, že v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitých obdobiach
zbytočné prieťahy, v niektorých prípadoch bolo jeho konanie málo efektívne a minulo
sa svojmu účinku. I keď okresný súd v danej veci vykonal nesporne veľký počet procesných
úkonov a nariadil 10-krát pojednávanie, v priebehu konania nepostupoval podľa zásady
vyplývajúcej z prvej vety ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Prieťahy v konaní boli zistené v období od 27. júna 2000, keď bol vrátený spis
z Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), do 13. novembra 2002, keď okresný
súd určil termín pojednávania na 14. január 2003 (nečinnosť viac ako 28 mesiacov).
V tomto období okresný súd urobil iba jednoduchý úkon (18. októbra 2000), keď vyzval
žalobcu, aby odstránil vady podania v zmysle uznesenia krajského súdu z 11. mája 2000
a doručoval toto uznesenie účastníkom konania. Ďalej boli prieťahy v konaní zistené
aj od 14. januára 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, až do 1. marca 2005,
keď určil termín pojednávania na 5. máj 2005 (nečinnosť viac ako 25 mesiacov).
Postup okresného súdu bol aj neefektívny a nesústredený. Dôsledkom takéhoto
postupu, ktorý v okolnostiach prípadu spôsobil vznik zbytočných prieťahov v konaní,
bolo najmä to, že aj keď okresný súd vo veci meritórne 10. júna 1999 rozhodol, v dôsledku
nedostatočne zisteného skutočného stavu bolo jeho rozhodnutie uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 Co 332/00 z 11. mája 2000 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Stav právnej neistoty sťažovateľov nebol do rozhodnutia o sťažnosti na ústavnom súde
právoplatne odstránený.
Ústavný súd preto nemohol akceptovať stanovisko okresného súdu, že „Pokiaľ ide
o prieťahy v konaní, ak tieto v určitom čase aj existovali, boli účinne odstránené a súd
vo veci priebežne koná...“, a po celkovom zhodnotení postupu okresného súdu dospel
k záveru, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 266/97 bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy „Ak porušenie práv alebo slobôd podľa
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal“ [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].
Vzhľadom na to ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom
pod sp. zn.14 C 266/97 konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie“.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha“.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali priznať finančné zadosťučinenie každému
v sume 50 000 Sk, poukazujúc najmä na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu
a pretrvávajúci stav právnej neistoty počas 9-ročného súdneho konania.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania a zistenú dobu nečinnosti okresného súdu
dospel ústavný súd k záveru, že finančné zadosťučinenie každému sťažovateľovi v sume
50 000 Sk, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu,
je náležitou satisfakciou spojenou s porušením ich základného práva.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré
im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou
JUDr. I. P. Sťažovatelia si uplatnili trovy konania v sume 7 128 Sk, ktoré bližšie
nešpecifikovali. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu
7 128 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľov
(§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania v požadovanej sume.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2006