znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 242/02

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   apríla   2004 po prejednaní sťažností V. P., bytom B., a Ing. M. I., bytom I., zastúpených advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P. B., ktorými namietali porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 3 T 9/00, a takto

r o z h o d o l :

Základné právo V. P. a Ing. M. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 9/00   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 8. októbra 2003 č. k. II. ÚS 242/02-24 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. P. a Ing. M. I. (ďalej aj „sťažovatelia“) v časti, v ktorej namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   aj „krajský súd“) vo veci sp. zn. 3 T 9/00 v súvislosti s rozhodovaním o obžalobe na nich ako spoluobžalovaných (ďalej len „konanie o obžalobe“).

2. V časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie základného práva, uviedli, že po prieťahoch v prípravnom konaní bola 30. marca 2001 krajskému súdu podaná obžaloba. Krajský   súd   nariadil   prvé   hlavné   pojednávanie   až   na   10.   -   14.   september   2001. Termín hlavného pojednávania v tieto dni však bol zrušený, pojednávanie bolo odročené na 2. - 5. október 2001, a to z toho dôvodu, že jeden z členov senátu sa mal zúčastniť snemu Zväzu protifašistických bojovníkov. Ani toto pojednávanie sa však nekonalo. Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 7., 8., 28., 29. a 30. november 2001, keď skutočne bolo hlavné pojednávanie vykonané, boli vypočutí utajení svedkovia a vzhľadom na to, že sa nedostavili všetci predvolaní svedkovia, bolo hlavné pojednávanie odročené. Po predvolaní svedkov   bolo   hlavné   pojednávanie   nariadené   na   7.   a   8.   marec   2002.   Ani   toto   hlavné pojednávanie sa nekonalo, pretože jedna členka senátu odišla na kúpeľnú liečbu. Nový termín   hlavného   pojednávania   bol   nariadený   na   14.,   15.   a   17.   máj   2002.   Hlavné pojednávania   neboli   dôsledne   pripravené.   Skutočnosti,   pre   ktoré   bolo   odročené   hlavné pojednávanie,   sťažovatelia   nezavinili   a   je   nemysliteľné,   aby   bola   účasť   člena   senátu na sneme   Zväzu   protifašistických   bojovníkov,   ako   aj   kúpeľná   liečba   členky   senátu zákonným dôvodom na ďalší pobyt vo väzbe.

Čo sa týka obžaloby pre skutok v P., aj táto je založená podľa sťažovateľov prakticky na výpovedi jediného svedka (svedka č. l), ktorý už bol vypočutý na hlavnom pojednávaní 30. novembra 2001. Tento svedok vypovedal chaoticky, na všetky dôležité otázky odmietol odpovedať   s odôvodnením,   že   môže   dôjsť   k   prezradeniu   jeho   totožnosti,   a čo   je najdôležitejšie, na priamu otázku obhajoby uviedol, že podstatná časť jeho výpovede je založená na domnienkach. Nikto, ani tento svedok sťažovateľov v P. kritického dňa nevidel, a teda   nikto ich   neusvedčuje. Naopak, sťažovateľ V. P. predložil pokladničné doklady, z ktorých je evidentné, že v čase spáchania skutku sa na mieste činu nenachádzal.

Všetky   tieto   skutočnosti   potvrdzujú   zdĺhavý   postup   orgánov   činných   v   trestnom konaní   pri   rozhodovaní.   Súdy   majú   povinnosť   organizovať   prácu   tak,   aby   boli trestné veci prejednávané   čo   najrýchlejšie   a   v   súlade   so   zákonom.   Nedôslednosť v postupe orgánov činných v trestnom konaní nemôže ísť na úkor sťažovateľov. Dôkazom prieťahov   v   konaní   a   nerešpektovania   zásady   prejednávať   väzobné   veci   čo najrýchlejšie je okrem   skutočností   uvádzaných   v   sťažnostiach   z   2.   mája   2002   aj   to,   že hoci bolo 19. - 21. júna 2002 vykonané hlavné pojednávanie na krajskom súde, toto bolo znova odročené až na 11. - 13. september 2002.

Skutkovo už sťažovatelia pôvodné sťažnosti nedoplnili.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia základného práva priznal každému z nich aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk.

3. Predseda krajského súdu predložil vyjadrenie predsedníčky senátu JUDr. E. K. z 8. októbra 2003, v ktorom sa uvádza:

„Trestná   vec   vedená   na   Krajskom   súde   v   Žiline,   sp.   zn.   3   T   9/00   je   náročná vzhľadom   na   rozsah   veci   a jej   zložitosť,   keď   spis   obsahuje   3.559   strán   –   do   podania obžaloby v oboch spojených veciach, vo veci je trestne stíhaných 10 obžalovaných pre závažnú trestnú činnosť, ide o tri trestné činy lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. a), b), ods. 3 Tr. zák. Podľa môjho názoru, ako predsedníčky senátu, v predmetnej veci rýchlosť a účinnosť   konania   je   podmienená   objektívnym   charakterom   veci.   Je   pravdou,   že pojednávanie trvá dlho, ale len z dôvodu zložitosti pojednávanej veci. Prieťahy v konaní nevidím ani vo vypracovávaní rozhodnutí v predmetnej veci, keď všetky boli vypracované v lehote stanovenej zákonom.

Krajský súd v Trenčíne doručil dňa 10. 5. 2001 Krajskému súdu Žilina spis týkajúci sa trestnej veci obžalovaného M. K. a spol. – jedným z obžalovaných je aj J. D. - pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 Tr. zák. a iné. Predmetná trestná vec Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 1 T 12/01 bola tomuto súdu odňatá uznesením Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn.   Ndt   42/2001   z 25.   4.   2001   a prikázaná   na prejednanie a rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Žiline   na   spoločné   konanie.   Ďalej   táto   vec   bola   na Krajskom súde v Žiline vedená pod sp. zn. 3 T 7/01. Bolo tomu tak z dôvodu, že Krajský súd v Žiline už konal na hlavnom pojednávaní v trestnej veci obžalovaného M. K. a spol., vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 3 T 9/00 pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 Tr. zák. a iné a vzhľadom na prípadné možné posúdenie skutkov   týkajúcich   sa   obžalovaných   M.   K.,   K.   Ž.   a   Mgr.   M.   Ž.   ako   pokračovacieho trestného činu lúpeže bolo potrebné spojenie oboch trestných vecí.

Po   termíne   10.   5.   2001,   kedy   spis   týkajúci   sa   aj   obžalovaného   J.   D. došiel na Krajský   súd   Žilina,   v oboch   trestných   veciach   vedených   na   Krajskom   súde v Žiline   pod   sp.   zn.   3 T 9/00   a 3   T   7/01   bol   dňa   14.   augusta   2001   vytýčený   termín hlavného pojednávania na 10. – 14. septembra 2001.

V súvislosti   s vytýčením   termínu   hlavného   pojednávania   poznamenávam,   že v trestnej veci Krajského súdu Žilina 3 T 7/01 vystupuje 6 obžalovaných z dvoch trestných činov lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 Tr. zák., ktorý spis po obžalobu má 1.200 strán, takže určitý čas bol potrebný aj na jeho naštudovanie, nehľadiac na to, že v mesiacoch máj – jún 2001 som mala už vytýčené ďalšie termíny pojednávaní v iných trestných veciach, v mesiaci jún – júl som čerpala 3 týždne dovolenky, dovolenku čerpali aj prísediaci a sudkyňa, ako aj obhajcovia, ktorých v tom čase v predmetnej veci vystupovalo šesť.

Termín hlavného pojednávania určený na 10. – 14. 9. 2001 musel byť odročený pre neprítomnosť   prísediaceho   J.   Š.,   ktorý   napokon   súdu   oznámil,   že   sa   vzdáva   funkcie prísediaceho,   z ktorého   dôvodu   došlo   aj   k zmene   v zložení   senátu.   Ďalšie   hlavné pojednávanie bolo vytýčené v dňoch 2. – 5. 10. 2001, ale muselo byť 2. 10. 2001 pre viaceré   procesné   prekážky   odročené   –   neprítomný   bol   jeden   z obžalovaných,   D.   M., obžalovaný M. K. si zvolil iného obhajcu, ktorý nemal doručenú obžalobu KP Trenčín a teda   nebola   zachovaná   lehota   na   prípravu,   o tejto   skutočnosti   však   súd   pred   týmto termínom nemal vedomosť, okrem toho na hlavnom pojednávaní dňa 2. 10. 2001 požiadal obhajca   obžalovaných   Ing.   I.   a P.,   JUDr.   B.,   o prepustenie   obžalovaných   z väzby   na slobodu,   ktorá   žiadosť   bola   zamietnutá,   obžalovaní   v lehote   proti   tomuto   uzneseniu sťažnosť nepodali. Dňa 2. 10. 2001 došlo k spojeniu oboch trestných vecí vedených na Krajskom súde Žilina pod sp. zn. 3 T 9/00 a 3 T 7/01.

Nový termín hlavného pojednávania bol určený na hlavnom pojednávaní 2.   10. 2001 na termín 7. – 9. novembra 2001 a 28. – 30. novembra 2001 v záujme zosúladenia termínov s prípadnými kolíziami zo strany obhajcov, ktorých je šesť. Hlavné pojednávania v uvedených dňoch sa aj uskutočnili.

Na hlavnom pojednávaní 30. 11. 2001 boli zamietnuté žiadosti obžalovaných M. K., Mgr. M. Ž., J. D., Ing. M. I. a V. P. o prepustenie z väzby, rozhodnutie bolo vypracované 5. 12.   2001   a zároveň   doručené   účastníkom   konania   a spis   po   podaní   sťažností obžalovanými bol predložený Najvyššiemu súdu SR Bratislava dňa 17. 12. 2001 spolu s návrhom predsedníčky senátu na predĺženie lehoty trvania väzby u obžalovaných. Spis sa vrátil na Krajský súd Žilina z Najvyššieho súdu SR dňa 7. 1. 2002.

Upozorňujem, že v období od septembra 2001 – do konca decembra 2001 okrem predmetnej veci som ako predsedníčka senátu pojednávala ďalšie väzobné i neväzobné veci...“

Vo veci obžalovaných Ing. M. I. a V. P. vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 3 T 9/00 predsedníčka senátu dodala:

„Potom, ako spis sa vrátil na Krajský súd Žilina 7. 1. 2002, predsedníčka senátu vytýčila znovu termín hlavného pojednávania dňa 9. 1. 2002 na 28. – 31. januára 2002, ktoré sa aj uskutočnilo.

Na   pojednávaní   31.   1.   2002   podali   obžalovaní   K.,   Mgr.   Ž.,   Ž.,   Ing. I.,   P.   a D. žiadosti   o prepustenie   z   väzby,   spis   bol   predložený   13.   2.   2002   so sťažnosťami obžalovaných na Najvyšší súd SR a na Krajský súd v Žiline sa vrátil 25. 2. 2002.

Ešte pri odročení hlavného pojednávania dňa 31. 1. 2002 bol určený nový termín hlavného pojednávania na 7. – 8. marca 2002. Tento termín hlavného pojednávania musel byť odročený z dôvodu práceneschopnosti obhajcu JUDr. D., ktorý ospravedlnenie doručil súdu až 6. 3. 2002, teda deň pred začiatkom hlavného pojednávania.

Dňa 7. 3. 2002 podal obžalovaný Ing. M. I. žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá mu bola na neverejnom zasadnutí 15. 4. 2002 zamietnutá, rozhodnutie bolo vypracované 16. 4. 2002, doručované 17. 4. 2002, sťažnosť proti uzneseniu si obžalovaný nepodal.

Následne bola dlhodobo práceneschopná sudkyňa JUDr. Z. J. v čase od 11. 3. do 25. 4.   2002,   členka   senátu.   Podotýkam,   že   nešlo   o kúpeľnú   liečbu,   ale   dlhodobú práceneschopnosť. Nahradiť v tomto štádiu konania iným sudcom by znamenalo hlavné pojednávanie vykonať znovu, opakovať už vykonané dôkazy. 23. 4. 2002 po telefonickom rozhovore s JUDr. J., ktorá oznámila ukončenie PN, predsedníčka senátu vytýčila termín hlavného pojednávania v dňoch 14. – 17. mája 2002, ktorý termín musel byť zrušený, keď obhajca JUDr. D. až dňa 13. mája 2002, teda deň pred začatím hlavného pojednávania, oznámil kolíziu s pojednávaním na Krajskom súde v Bratislave, sp. zn. 1 T 11/01, ktorý termín   zobral   na   vedomie   už   18.   3.   2002   a hoci   termín   hlavného   pojednávania v predmetnej veci mu bol doručený 24. 4. 2002 neúčasť ospravedlnil až 13. 5. 2002, teda deň pred začatím hlavného pojednávania a obžalovaný Mgr. Ž. nesúhlasil so substitúciou a súd   bez   toho,   aby   túto   situáciu   zavinil,   nemohol   vykonať   hlavné   pojednávanie.   Pri odročení   hlavného   pojednávania   14.   5.   2002   predsedníčka   senátu   určila   nový   termín hlavného pojednávania v dňoch 24. – 28. júna 2002, tento dlhší termín určila z dôvodu, že zároveň   podala   na   Najvyšší   súd   SR   návrh   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby u obžalovaných. Spis bol predložený Najvyššiemu súdu SR dňa 16. 5. 2002 na Krajský súd Žilina sa vrátil 5. 6. 2002. Následne predsedníčka senátu už stanovený termín hlavného pojednávania v dňoch 24. – 28. júna 2002 z technických príčin presunula na skorší termín 19. – 21. júna 2002, ktoré bolo aj vykonané.

Na   hlavnom   pojednávaní   21.   júna   2002   boli   zamietnuté   žiadosti   obžalovaných Ing. M. I., J. D. a V. P. o prepustenie z väzby a spis bol predložený Najvyššiemu súdu SR, ktorý rozhodol 19. 8. 2002 a spis sa vrátil na Krajský súd Žilina 23. 8. 2002. Ešte pri odročení   hlavného   pojednávania   21.   6.   2002,   bol   určený   nový   termín   hlavného pojednávania na 11. – 13. 9. 2002, keď pri čerpaní dovoleniek senátom a obhajcami, skorší termín sa stanoviť nepodarilo.

Po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní v dňoch 11. – 13. septembra 2002 termín hlavného pojednávania bol odročený na dni 11. – 13. novembra 2002, tu treba zdôrazniť, že na hlavnom pojednávaní dňa 11. – 13. septembra 2002, bolo vykonané prakticky celé dokazovanie,   prečítaný bol celý spisový materiál a hlavné pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že obžalovaní trvali na osobnom výsluchu niektorých svedkov. Spis bol opätovne predložený Najvyššiemu súdu SR pri zamietnutí žiadosti obžalovaných o prepustenie z väzby a z podnetu ich sťažností. Najvyšší súd SR Bratislava, ktorý vo veci rozhodol 17. 10. 2002, prepustil obžalovaných M. K., Mgr. M. Ž., K. Ž., Ing. M. I., V. P. a J. D. z väzby na slobodu a spis sa vrátil na Krajský súd Žilina 30. 10. 2002.

Na   termín   hlavného   pojednávania   11.   novembra   2002   sa   nedostavili   šiesti obžalovaní, medzi nimi i obžalovaní Ing. I. a P. z dôvodu práceneschopnosti. Nový termín hlavného pojednávania je určený na 24. – 25. februára 2003.

... Hlavné pojednávanie určené na 24. – 25. 2. 2003 sa pre procesnú prekážku neuskutočnilo – neprítomní boli obžalovaní V. P. a K. Ž. z dôvodu práceneschopnosti. Na hlavnom pojednávaní 24.   2.   2003   obžalovaný M.   K.   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči senátu Krajského súdu v Žiline a spis bol predložený Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie, ďalší termín bol určený na 7. – 8. 4. 2003, z technických príčin tento termín bol zmenený na 12. – 13. mája 2003. Hlavné pojednávanie v týchto dňoch sa neuskutočnilo z dôvodu neprítomnosti   obžalovaného   K.   Ž.,   pre   práceneschopnosť.   Ďalší   termín   hlavného pojednávania určený na 30. 6. a 1. 7. 2003 sa znovu neuskutočnil pre procesnú prekážku – neprítomnosť obžalovaného K. Ž., nový termín bol určený na 29. – 30. 9. 2003. Pokiaľ obžalovaný   K.   Ž.   ospravedlňoval   neprítomnosť   na   hlavnom   pojednávaní   z dôvodu práceneschopnosti, zároveň trval na tom, aby hlavné pojednávanie bolo vykonané v jeho prítomnosti.

Obžalovaný K. Ž. bol dňa 12. 9. 2003 uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3 T 9/00, vzatý do väzby z dôvodov § 67 ods. 3 písm. a) Tr. por. Napriek tejto skutočnosti hlavné   pojednávanie   určené   na   dni   29.   –   30.   9.   2003   sa   neuskutočnilo   z dôvodu práceneschopnosti obžalovaného J. D., jedného zo sťažovateľov, nový termín bol určený na   11. a 18. novembra   2003. Hlavné   pojednávanie   sa   znovu   nekonalo   pre   procesnú prekážku –   práceneschopnosť   obžalovaných   M.   K.   a   J.   D.   Nový   termín   hlavného pojednávania súd stanovil na dni 20. 1., 27. 1., 3. 2., 10. 2. 2004.

... Ako vyplýva z vyššie uvedeného, potom, ako obžalovaní boli prepustení z väzby na   slobodu   17.   10.   2002,   ani   jeden   z vytýčených   termínov   hlavného   pojednávania   sa neuskutočnil   a to   bez   zavinenia   súdu,   ale   len   z dôvodu   neprítomnosti   toho   -   ktorého z obžalovaných, ktorí ospravedlnili neúčasť pre práceneschopnosť.

Od   podania   obžaloby   až   doposiaľ   neexistuje   žiadne   obdobie   nečinnosti   súdu v predmetnej veci a čas, po ktorý súd nemohol vo veci konať, ako je podrobne rozvedené vyššie, bol len pre výskyt procesných prekážok.“

4. Krajský súd predložil 29. marca 2004 procesné stanovisko k sťažnostiam a takto doplnil niektoré údaje o priebehu konania. Krajský súd uviedol:

„1. Právna skutková zložitosť trestnej veci sťažovateľov

Ide   o   vec,   ktorá   je   zložitá   vzhľadom   na   rozsah   spisu   (3   559   strán),   vo   veci   je 10 obžalovaných, pričom je niekedy problém zabezpečiť účasť na hlavnom pojednávaní všetkých obžalovaných (ospravedlnenia a žiadosti o odročenie z dôvodu práceneschopnosti) a taktiež sa jedná o závažnú trestnú činnosť (trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. a), b), ods. 3 Tr. zák.).

2. Postup krajského súdu od podania obžaloby až doposiaľ s osobitným zreteľom na obdobia   nečinnosti   súdu   a čas,   po   ktorý   súd   nemohol   konať   vo   veci   samej   pre   výskyt procesných prekážok

Postup súdu od podania obžaloby je presne popísaný vo vyjadrení predsedníčky senátu,   ktoré   sme   Vám   zaslali   listom   č.   Spr   1048/03   zo   dňa   10.   12.   2003.   Uvedené vyjadrenie doplňujeme o úkony od 11. 12. 2003 doteraz:

-dňa 24. 11. 2003 spis bol predložený s návrhom na predĺženie lehoty trvania väzby u obžalovaného Ž. Najvyššiemu súdu SR,

-dňa 18. 12. 2003 spis sa vrátil na Krajský súd v Žiline,

-hlavné pojednávanie dňa 20. 1. 2004 bolo vykonané,

-na hlavnom pojednávaní dňa 20. 1. 2004 bola zamietnutá žiadosť obžalovaného K. Ž. o prepustenie z väzby, rozhodnutie napísané dňa 27. 1. 2004,

-hlavné pojednávanie dňa 27. 1. 2004 sa pre neprítomnosť svedkov neuskutočnilo,

-dňa 3. 2. 2004 sa hlavné pojednávanie taktiež neuskutočnilo, ale pre neprítomnosť obhajcu JUDr. A. z dôvodu práceneschopnosti,

-dňa 3. 2. 2004 bol ustanovený náhradný obhajca JUDr. R.,

-dňa 3. 2. 2004 bol určený ďalší termín konania hlavného pojednávania, a to na deň

24. 2. 2004,

-dňa 10. 2. 2004 sa hlavné pojednávanie vykonalo a bolo odročené na vyhlásenie rozsudku na deň 17. 2. 2004,

-dňa 17. 2. 2004 bol vo veci vyhlásený rozsudok,

-na predĺženie lehoty trvania väzby u obžalovaného K. Ž. bol spis dňa 24. 2. 2004 predložený Najvyššiemu súdu SR,

-z Najvyššieho súdu SR sa spis vrátil dňa 19. 3. 2004,

-v súčasnom štádiu sa vyhotovuje rozsudok.

Procesné dôvody nekonania:

Vec obžalovaných Ing. M. I. a V. P. došla na Krajský súd v Žiline dňa 10. 5. 2001. Po naštudovaní spisového materiálu (1 200 strán) bol vo veci stanovený termín hlavného pojednávania na 10.   –   14.   septembra   2001.   Tento termín   nemohol byť stanovený   skôr z dôvodu   spomínaného   naštudovania   spisu,   ako   i v mesiacoch   júl   a august   bolo dovolenkové obdobie (predsedníčka senátu v tom čase čerpala 3 týždne dovolenky). Súd hlavné pojednávania odročoval z dôvodu neprítomnosti prísediacich, vzdania sa funkcie prísediaceho, z ktorého dôvodu museli byť celé dokazovania vykonané od začiatku (vykonávanie   dôkazov   – teda   predovšetkým   hlavné   pojednávania   - sa   musia   uskutočniť v zložení   toho   istého   senátu),   z dôvodu   práceneschopnosti   členky   senátu,   oznámenie na pojednávaní voľby nového obhajcu, ktorému nebola doručená obžaloba a teda nebola zachovaná   5-dňová   lehota   na   prípravu,   žiadosti   obhajcov   o odročenie,   nakoľko   u nich došlo ku kolízii s inými pojednávaniami (JUDr. D. na hlavné pojednávanie stanovené na 14. – 17. 5. 2002 oznámil kolíziu s pojednávaním na KS v Bratislave, ktorý termín zobral na vedomie už 18. 3. 2002 a hoci termín hlavného pojednávania vo veci KS Žilina mu bol doručený 24. 4. 2002 neúčasť ospravedlnil až 13.   5.   2002), práceneschopnosť obhajcu JUDr.   D.   (ide   o prípady   nutnej   obhajoby),   opakované   a časté   žiadosti   obžalovaných o prepustenie z väzby, sťažnosti obžalovaných proti uzneseniam, ktorými bolo rozhodnuté o ich žiadostiach a nevyhnutné   predloženie spisu NS SR, predkladanie spisu NS SR na rozhodnutie   o predĺžení   väzby,   trvanie   obžalovaných   na   osobnom   výsluchu   niektorých svedkov,   práceneschopnosť obžalovaných (11. 11. 2002 sa nedostavili šiesti obžalovaní z dôvodu   PN   medzi   nimi   i obžalovaní   Ing.   I.   a P.,   tiež   na   dni   24.   -   25.   2.   2003 sa ospravedlnili Ing. I. a P. z dôvodu práceneschopnosti), prejednávanie a rozhodovanie ďalších trestných vecí.

3. Správanie sa sťažovateľov ako obžalovaných vrátane správania sa ich obhajcov

Obžalovaní neustálymi žiadosťami o prepustenie z väzby a následnými sťažnosťami proti uzneseniam predlžovali konanie. Po ich prepustení na slobodu (17. 10. 2002) ani jeden z termínov hlavného pojednávania sa neuskutočnil len z dôvodu neprítomnosti toho- ktorého z obžalovaných, ktorí ospravedlnili neúčasť pre práceneschopnosť (11. 11. 2002 sa nedostavili   šiesti   obžalovaní   z dôvodu   práceneschopnosti   medzi   nimi   i obžalovaní Ing. I. a P.,   tiež   na   dni   24.   -   25.   2.   2003   sa   ospravedlnili   Ing.   I.   a P.   z   dôvodu práceneschopnosti).

JUDr. B. od začiatku v prípade kolízie termínu na svoje zastupovanie splnomocnil iného   obhajcu   na   hlavnom   pojednávaní.   Z dôvodu   jeho   neprítomnosti   sa   hlavné pojednávanie ani raz neodročilo.

V závere   treba   poukázať   na   Nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.   I.   ÚS   165/02-59 z 18. februára   2004,   ktorým   bolo   rozhodnuté,   že   základné   právo   J.   D.   (jedného z obžalovaných v predmetnej trestnej veci, ktorého zastupoval obhajca JUDr. T. B.) na osobnú slobodu a jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote porušené nebolo.“

5. Právny zástupca sťažovateľov k vyjadreniu predsedníčky senátu a k procesnému stanovisku   krajského   súdu   zaujal   21.   apríla   2004   stanovisko,   podľa   ktorého   dôvody uvádzané v nich neospravedlňujú porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a zotrval na návrhu vo veci samej.

6. Údaje uvádzané predsedníčkou senátu a v stanovisku krajského súdu sú potvrdené obsahom spisu krajského súdu sp. zn. 3 T 9/00.

7.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich   vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažností   oboch   sťažovateľov   dospel   k názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.

II.

Na základe písomných vyjadrení a stanovísk účastníkov konania, údajov zo spisu krajského   súdu   sp.   zn.   3   T   9/00   ústavný   súd   zistil   tieto   právne   významné   skutočnosti a doterajší priebeh a stav konania krajského súdu o obžalobe:

1. Na sťažovateľov a ďalších troch obžalovaných (K., Ž., Ž.) podal 30. marca 2001 Krajský prokurátor v Trenčíne obžalobu Krajskému súdu Trenčín pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 Trestného zákona (ďalej aj „TZ“) a pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 a 2 písm. a) a b) TZ, ktorých sa títo mali dopustiť vykonaním dvoch ozbrojených prepadov peňažných transportov skutkami uvedenými v obžalobe.

Trestná   vec   bola   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   z   25.   apríla   2001   sp.   zn.   Ndt   42/2001   prikázaná   na   prejednanie a rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd, ktorému bola vec z tohto dôvodu postúpená 10. mája 2001 a zapísaná pod sp. zn. 3 T 7/01, ju na hlavnom pojednávaní 2. októbra 2001 spojil s inou trestnou vecou (sp. zn. 3 T 9/00) vedenou proti obžalovanému K. a ďalším šiestim páchateľom pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) a ods. 3 TZ na spoločné konanie. Trestná vec sťažovateľov je v dôsledku tohto spojenia na spoločné konanie vedená pod sp. zn. 3 T 9/00, v ktorej bolo 10 obžalovaných.

2.   Hlavné pojednávanie   nariadené   na   10.   až 14.   september   2001   bolo z   dôvodu prekážok na strane krajského súdu (neprítomnosť prísediaceho J. Š., ktorý sa vzápätí vzdal funkcie prísediaceho, a tak došlo aj k zmene v zložení senátu) odročené na 2. až 5. október 2001. Toto hlavné pojednávanie, na ktorom došlo k rozhodnutiu o spojení trestných vecí na spoločné konanie, bolo odročené pre neprítomnosť jedného z obhajcov a obžalovaného na 7. až 9. november 2001 a 28. až 30. november 2001.

Tieto   hlavné   pojednávania   boli   vykonané   v   súlade   s   Trestným   poriadkom. Po prednesení   obžalôb   zo   spojených   trestných   vecí   a   vyjadrení   zástupcov   poškodených strán boli vypočutí obžalovaní, vypovedal svedok P. Ch. a vykonal sa výsluch utajeného a chráneného   svedka   a   krajský   súd   30.   novembra   2001   uznesením   zamietol   žiadosti obžalovaných   o prepustenie z väzby na slobodu.   Dňa   17.   decembra   2001 predložil   spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o ich sťažnostiach, ktoré podali proti jeho uzneseniu. Spis sa krajskému súdu vrátil 7. januára 2002.

Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   28.   až   31.   január   2002   bolo   po   výsluchu 15 svedkov odročené na 7. až 8. marec 2002 za účelom predvolania ďalších 19 svedkov. Krajský   súd   zároveň   uznesením   zamietol   žiadosti   obžalovaných   o   prepustenie   z väzby na slobodu, ktoré podali počas hlavného pojednávania. Dotknutí obžalovaní podali sťažnosti proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   z   30.   januára   2002   a   z   tohto   dôvodu   bol   spis opätovne predložený najvyššiemu súdu, ktorý o nich rozhodol 18. februára 2002.

Hlavné pojednávanie   nariadené   na 7.   až 8.   marec 2002   bolo   odročené   z dôvodu práceneschopnosti   obhajcu   spoluobžalovaného.   Od   11.   marca   do   25.   apríla   2002   bola práceneschopná   sudkyňa   -   členka   senátu.   Predsedníčka   senátu   nariadila   hlavné pojednávanie na 14. až 17. máj 2002, ktoré však z dôvodu oznámenia jedného z obhajcov spoluobžalovaných   o jeho   kolízii   s   hlavným   pojednávaním   v   Bratislave   bolo   preročené na 19.   až   21.   jún   2002.   Zároveň   predsedníčka   senátu   podala   najvyššiemu   súdu   návrh na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   u obžalovaných   vrátane   sťažovateľov.   Najvyšší   súd o tomto návrhu rozhodol 27. mája 2002 napadnutým uznesením.

Hlavné pojednávanie nariadené na 19. až 21. jún 2002 bolo po výsluchu 18 svedkov a vykonaní listinných dôkazov a po zamietnutí žiadostí obžalovaných o prepustenie z väzby na   slobodu   odročené   na   11.   až   13.   september   2002.   Najvyšší   súd   o nich   rozhodol 19. augusta 2002 a 23. augusta 2002 spis vrátil krajskému súdu.

Hlavné pojednávanie   nariadené   na   11.   až 13.   september   2002   bolo   po   výsluchu troch svedkov, dvoch súdnych znalcov, vykonaní listinných dôkazov a prečítaní výpovedí svedkov   (okrem   tých,   u   ktorých   spoluobžalovaní   sťažovateľov   trvali   na   ich   vypočutí na hlavnom pojednávaní) odročené na 11.   až 13.   november 2002.   Krajský   súd zároveň uznesením rozhodol   o žiadostiach   o prepustenie z väzby na slobodu,   proti   ktorému bola podaná   sťažnosť.   Spis   bol   z   tohto   dôvodu   predložený   najvyššiemu   súdu,   ktorý   o ich sťažnostiach   rozhodol   uznesením   zo   17.   októbra   2002   a v nadväznosti   na   jeho právoplatnosť nariadil ich prepustenie z väzby na slobodu. Počas ďalšieho trvania konania o obžalobe boli obaja sťažovatelia už na slobode.

Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   11.   až   13.   november   2002   bolo   z   dôvodu neprítomnosti šiestich obžalovaných vrátane sťažovateľov odročené na neurčito.

Hlavné pojednávanie nariadené na 24. február 2003, ktorého sa nezúčastnil obhajca, sťažovateľ P. a ďalší obžalovaný, bolo odročené pôvodne na 7. a 8. apríl 2003 a neskôr na 12. a 13. máj 2003, pretože spis bolo potrebné predložiť najvyššiemu súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti jedného zo spoluobžalovaných. Zo zápisnice z odročeného hlavného pojednávania   z   24.   februára   2003   vyplýva,   že   sťažovateľ   nesúhlasil   s tým,   aby   jeho neprítomný   obhajca   bol   na   hlavnom   pojednávaní   zastúpený   na   základe   substitučného plnomocenstva.

Od odročeného hlavného pojednávania bol najvyššiemu súdu opakovane predložený spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti a sťažnosti jedného z obžalovaných. Najvyšší súd rozhodol 29. mája 2003 tak, že vec krajskému súdu neodňal; krajský súd v dôsledku toho mohol vo veci znova konať od 6. júna 2003, keď mu bol spis vrátený. Z tohto dôvodu bolo hlavné   pojednávanie   nariadené   na   12.   a   13.   máj   2003   odročené   na   30.   jún   2003   a 1. júl 2003.

Hlavné pojednávanie nariadené na 30. jún 2003 a 1. júl 2003 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti   jedného   z   obžalovaných   K.   Ž..   Nový   termín   hlavného   pojednávania   bol nariadený na 29. až 30. september 2003. Medzitým krajský súd 19. augusta 2003 vydal príkaz   na   zatknutie   tohto   obžalovaného   (Ž.),   ktorý   bol   orgánmi   polície   realizovaný 12. septembra 2003.

Hlavné   pojednávania   nariadené   na   29.   až   30.   september   2003   a   potom na 11. a 18. november   2003   boli   odročené   z dôvodu   neprítomnosti   dvoch   obžalovaných. Na hlavnom   pojednávaní   18.   novembra   2003   bola   uznesením   zamietnutá   žiadosť obžalovaného K. Ž. o prepustenie z väzby na slobodu a na základe jeho sťažnosti bol spis krajského súdu až do 18. decembra 2003 na najvyššom súde.

Na hlavnom pojednávaní 20. januára 2004 bola zamietnutá žiadosť obžalovaného K. Ž. o prepustenie z väzby. Hlavné pojednávanie nariadené na 27. januára 2004 sa pre neprítomnosť svedkov neuskutočnilo. Dňa 3. februára 2004 sa hlavné pojednávanie taktiež neuskutočnilo pre neprítomnosť obhajcu JUDr. A. z dôvodu práceneschopnosti. Preto bol 3. februára 2004 ustanovený náhradný obhajca JUDr. R.. Hlavné pojednávanie nariadené na 10. február 2004 sa vykonalo a bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na 17. február 2004. Rozsudok bol vyhlásený 17. februára 2004 a v súčasnosti sa vyhotovuje písomné znenie rozsudku.

III.

Sťažovatelia trvali na tom (potvrdzuje to aj vyjadrenie z 21. apríla 2004), že krajský súd   z hľadiska   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva na to, „aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...)“, zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, neorganizoval svoj postup tak, ako to vyžadujú a zaručujú tieto články.

Stabilizovaná   a   početná   judikatúra   ústavného   súdu   prijala   záver,   podľa   ktorého otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu.

Ústavný súd skúmal tvrdené porušenie týchto práv sťažovateľov len v konaní pred krajským súdom. Pri celkovom hodnotení tejto dĺžky konania ústavný súd však prihliadal aj na to, že konanie v tejto trestnej veci sa voči sťažovateľom začalo vznesením obvinenia v júni 1999 (II. ÚS 55/98).

1. Vec sp. zn. 3 T 9/00 je podľa názoru ústavného súdu skutkovo aj právne zložitá. Skutková zložitosť vyplýva predovšetkým z toho, že v konaní pred krajským súdom sa spojili dve závažné trestné veci, v ktorých bolo obžalovaných desať osôb zo skutkov, ktoré boli zložito štrukturované a vyžadovali rozsiahle dokazovanie. Tomu zodpovedal aj počet dôkazov,   ktoré   sa   museli   vykonať,   predovšetkým   výsluchy   svedkov.   Skutková komplikovanosť   veci   sa   prejavila   aj   v   tom,   že   k   odročovaniu   hlavných   pojednávaní dochádzalo   z   objektívnych   dôvodov   na   strane   obžalovaných   vrátane   aj   sťažovateľov, prípadne ich obhajcov.

Právnu zložitosť veci ústavný súd vidí v právnej kvalifikácii skutkov, z ktorých boli aj sťažovatelia obžalovaní. Vo všetkých prípadoch ide o kvalifikované skutkové podstaty a napokon právnu zložitosť potvrdzuje aj to, že vec sťažovateľov je prejednávaná v prvom stupni krajským súdom.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov počas konania pred krajským súdom, ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné hodnotiť ich správanie vrátane správania ich obhajcu ako také, ktoré podstatnejšie prispelo k predlžovaniu alebo spomaleniu   postupu   krajského   súdu   napriek   tomu,   že   v   jednom   prípade   bolo   hlavné pojednávanie odročované z dôvodov ich neprítomnosti. Tento záver nie je spochybnený ani tým, že počas väzby podávali žiadosti a sťažnosti, ktoré prirodzene predlžovali konanie, pretože išlo o uplatnenie ich práv podľa Trestného poriadku.

3.   Postup   krajského   súdu   bol   v   trestnej   veci   sťažovateľov   primerane   plynulý a krajský   súd   vykonával   úkony   priebežne   podľa   procesných   situácií   (zmarené   hlavné pojednávania, námietky zaujatosti, vydanie príkazu na zatknutie) a žiadostí obžalovaných. Na   procesné   prekážky,   ktoré   vznikali   po   nariadení   hlavných   pojednávaní,   krajský   súd reagoval zásadne odročovaním hlavných pojednávaní na konkrétne termíny, zabezpečoval dôkazy, ako aj prítomnosť potrebných osôb. Ústavný súd je názoru, že v postupe krajského súdu sa nevyskytli žiadne neefektívne úkony alebo nečinnosť, ktoré by bolo možné označiť za zbytočné prieťahy. Ojedinelé odročenie z dôvodov   práceneschopnosti sudkyne alebo neprítomnosť prísediaceho člena senátu 10. septembra 2001 možno hodnotiť rovnako ako neprítomnosť sťažovateľov na hlavnom pojednávaní, resp. jeden z nich nebol prítomný na dvoch   pojednávaniach,   t.   j.   ako   také   odročenie,   ktoré   podstatnejším   spôsobom neovplyvnilo dĺžku konania a jeho priebeh. Na tomto mieste treba pripomenúť, že postup krajského   súdu   pri   nahradení   práceneschopnej   sudkyne   by v   súlade   s §   219   Trestného poriadku predĺžil konanie pred ním o viac ako dva mesiace pre nevyhnutnosť zopakovať celé dokazovanie pri zmene v zložení senátu.

Tieto skutkové a právne závery viedli ústavný súd k záveru, podľa ktorého nedošlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   v konaní   pred   krajským   súdom   vedenom pod sp. zn. 3 T 9/00. Preto ústavný súd rozhodol tak, že tieto práva sťažovateľov neboli porušené.