znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 241/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenéhoadvokátom Mgr. Markom Parom, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesenímŠpecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 89/2013zo   6.   novembra   2014   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.1 Tost 39/2014 z 12. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu   Pezinok,pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“)   sp.   zn.   Tp   89/2013zo 6. novembra   2014   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 39/2014 z 12. novembra 2014.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   za   zločinzaloženia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny,   obzvlášť   závažný   zločinvydierania,   zločin   nedovoleného   ozbrojovania   a obchodovania   so   zbraňami   v súbehus obzvlášť závažným zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami,za trestný   čin   vraždy   formou   účastníctva   a   za   trestný   čin   vraždy   formou   účastníctva.Uznesením špecializovaného súdu z 24. októbra 2013 bol vzatý do väzby.

Napadnutým uznesením špecializovaného súdu bola lehota väzby predĺžená podľa§ 76 ods. 3 Trestného poriadku o šesť mesiacov, t. j. do 21. mája 2015, a napadnutýmuznesením najvyššieho súdu bola zamietnutá sťažnosť proti tomuto uzneseniu a súčasne bolorozhodnuté podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku o nenahradení väzby dohľadomprobačného a mediačného úradníka.

Sudca   pre   prípravné   konanie   špecializovaného   súdu   v odôvodnení   napadnutéhouznesenia k materiálnej podmienke väzby uviedol: „... je teda zrejmé, že zo zadovážených dôkazov v tomto štádiu trestného konania vyplýva, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ bol členom zločineckej skupiny, patril priamo pod najvyššieho postaveného člena zločineckej skupiny obvineného ⬛⬛⬛⬛, riadil sa výlučne pokynmi obvineného ⬛⬛⬛⬛ a bol ním pravidelne platený.“

Sťažovateľ namieta: „Predmetné konštatovanie sudcu pre prípravné konanie (str. 9), že som bol členom zločineckej skupiny, je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny podľa § 2 ods. 4 Tr. por. a narúša zásadu, podľa ktorej sudca nielenže musí byť subjektívne nezaujatý, ale musí sa takým aj objektívne navonok javiť. V mojom prípade však sudca pre prípravné   konanie   Špecializovaného   trestného   súdu   Pezinok,   pracovisko   Banská Bystrica však ešte pre rozhodnutím o vine v napadnutom rozhodnutí vyslovil názor, že som spáchal trestný čin pre ktorý som v tomto štádiu konania stíhaný len ako obvinený.“

Najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú. Sťažovateľ s poukazomna   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   predovšetkýmrozhodnutia   vo   veciach   Khuzhin   v.   Rusko,   Barberá,   Messegué   a Jabardo   v. Španielskoa Nešťák   v.   Slovenská   republika,   argumentuje,   že   konštatovanie   sudcu   pre   prípravnékonanie   špecializovaného   súdu   v konaní   o väzbe,   že   bol   členom   zločineckej   skupiny,konkrétnou   činnosťou   sa   podieľal   na   jej   fungovaní,   patril   priamo   pod   najvyššiehopostaveného člena zločineckej skupiny, riadil sa výlučne jeho pokynmi a bol ním platený,sú bez predchádzajúceho rozhodnutia o jeho vine spôsobilé vzbudiť legitímne a objektívneobavy o nestrannosti súdu, čím došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny podľa čl. 6ods. 2 dohovoru a základného práva na prerokovanie veci nestranným a nezaujatým súdompodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol,že uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 89/2013 zo 6. novembra 2014 a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 39/2014 z 12. novembra 2014 bolo porušené jeho základnéprávo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. V nadväznostina to žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia a prepustil ho z väzby.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením špecializovaného súdu

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru došlo rozhodnutím špecializovaného súdu sp. zn.Tp 89/2013   zo   6.   novembra   2014,   ktoré   nepovažuje   za   rozhodnutie   nestranného   súdu,pretože sudca pre prípravné konanie mal v súvislosti s posudzovaním splnenia materiálnejpodmienky väzby porušiť princíp prezumpcie neviny.

Sudca pre prípravné konanie špecializovaného súdu použil sťažovateľom napadnutúformuláciu   v rámci   odôvodnenia   uznesenia,   ktorým   rozhodol   o návrhu   prokurátorana predĺženie   lehoty   väzby,   a použitá   formulácia   sa   týkala   otázky,   ktorej   posúdenieje jednou z podmienok pre rozhodnutie. Nešlo teda o vyjadrenie sudcu určené verejnosti,ale o výkon   právomoci,   ktorý   v prípade   súdu   prvého   stupňa   podlieha   preskúmaniuv riadnom   opravnom   konaní.   Ústavný   súd   aj   pri   posudzovaní   obdobných   prípadovnamietaného porušenia princípu prezumpcie neviny vychádza z názoru, že uznesenie súduprvého stupňa a uznesenie nadriadeného súdu rozhodujúceho o sťažnosti tvoria jeden celok,a teda pochybenie súdu prvého stupňa môže byť napravené (napr. I. ÚS 141/04).

Sťažovateľ využil možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu.Ústavný   súd,   súc   viazaný   judikatúrou   o subsidiárnom   uplatnení   svojej   právomoci(II. ÚS 13/01), nemôže samostatne posudzovať napadnuté uznesenie špecializovaného súdu,na preskúmanie ktorého, ako aj na nápravu v prípade zisteného pochybenia bol príslušnýnajvyšší súd. Sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu preto odmietol podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ochrana   základných   práv   a   slobôd   v   súvislostis rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby spadá ratione materiae pod čl. 17 ústavya čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobodyvrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilneuvádza,   že   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   je   aplikovateľné   toto   špeciálneustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1   dohovoru   o   práve   na   súdnu   ochranu   (napr.   III.   ÚS   135/04,   III.   ÚS   320/04,II. ÚS 15/05, III. ÚS 277/07, II. ÚS 131/08).

Predmetom sťažovateľom napadnutého konania bola otázka jeho osobnej slobody,ktorej ochrana spadá aj v časti namietaného porušenia princípu nestrannosti súdu pod čl. 17ústavy,   resp.   čl.   5   dohovoru.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v   častinamietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestnéhočinu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súladeso zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. 8. 1987, séria A,č. 123,   bod   33).   Jej   hlavným   účelom je   chrániť   obvineného   pred   akýmkoľvek   súdnymrozhodnutím   alebo   inými   výrokmi   príslušných   úradných   osôb   („State   officials“),   ktorésa rovnajú   vysloveniu   jeho   viny   bez   toho,   aby   bola   táto   predtým   preukázaná   v   súladeso zákonom   (rozsudok   ESĽP   vo   veci   Rushiti   v.   Rakúsko   z   21. 3. 2000,   č. 28389/95,bod 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán (vrátane jeho ústavnýchčiniteľov) nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedietrestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcimrozsudkom (PL. ÚS 12/98).

Prezumpcia   neviny   je   jedným   zo   základov   spravodlivého   trestného   konania.K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenejz trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bolajej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii formálnehokonštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvinenéhoza vinného (napr. Daktaras v. Litva, bod 41, obdobne Allenet de Ribemont v. Francúzsko,bod 35).   Je   potrebné   robiť   rozdiel   medzi   výrokmi,   ktoré   odrážajú   alebo   vyjadrujúnázor, že dotknutá   osoba   je   vinná,   a   výrokmi,   ktoré   iba   vyjadrujú   stav   podozrenia(„a state of suspicion“).   Prvé   porušujú   prezumpciu   neviny,   zatiaľ   čo   druhé   bolipovažované za prijateľné   alebo   nezávadné   v   rôznych   situáciách   posudzovanýchESĽP (napr. Lutz v. Nemecko,   rozsudok   z   25.   8. 1987,   séria   A,   č.   123,   bod   62;Englert v. Nemecko,   rozsudok   z   25.   8. 1987,   séria   A,   č.   123,   bod   39;   Nölkenbockhoffv. Nemecko, bod 39 a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. 3. 1996, č. 52/1994/499/581,bod 31).

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byťposudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené (Daktarasv. Litva, bod 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. 3. 1982, séria A, č. 49, body 36 –41). Dôležitý je skutočný význam vyhlásení, nie ich doslovné znenie (Lavents v. Litva,rozsudok z 28. 11. 2002, bod 126).

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutémuuzneseniu   najvyššieho   súdu   vzal   do   úvahy   aj   obsah   uznesenia   špecializovaného   súdu,ktoré tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Sťažovateľ namietav podstate nedostatočné preskúmanie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Najvyšší   súd   posúdil   sťažnosť   ako   nedôvodnú   a k námietke   porušenia   princípuprezumpcie neviny uviedol:

«Najvyšší   súd   opakovane   zdôrazňuje,   že   pri   rozhodovaní   o väzbe   obvineného nie je možné   vyhodnocovať   jednotlivé   dôkazy   z hľadiska   otázky   viny,   ale   v tomto   štádiu konania   len   z hľadiska   existencie   istého   stupňa   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania trestného činu a z tohto pohľadu hodnotí aj v prípravnom konaní doposiaľ vykonané dôkazy. Na   základe   vykonaného   dokazovania   pritom   nepochybne   vyplýva dôvodné   podozrenie, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ participoval na nelegálnej činnosti skupiny z účelom dosiahnutia finančného obohatenia.

... Skutočnosť, že sudca v odôvodnení rozhodnutia uviedol vetu: „je teda zrejmé, že obvinený bol členom zločineckej skupiny“ – nijako neoslabuje dôvodnosť podozrenia, že obvinený sa stíhanej trestnej činnosti dopustil. I keď táto formulácia za určitých okolností by mohla vyvolávať dojem porušenia zásady prezumpcie neviny, nie je možné ju hodnotiť extrahovane od kontextu použitej argumentácie v celom svojom komplexe. Z tohto pohľadu nie je možné túto sťažnostnú námietku obvineného akceptovať.»

V ďalšej časti odôvodnenia najvyšší súd k dôvodom ďalšej väzby sťažovateľa použilformulácie:

„V danom prípade je obvinený podozrivý zo spáchania trestnej činnosti, ktorou mal participovať   na   kriminálnych   aktivitách   vysoko   organizovanej   zločineckej   skupiny vyznačujúcej sa hierarchickou štruktúrou, sofistikovanými postupmi a parciálnou deľbou úloh... Naviac podľa doposiaľ zadovážených dôkazov mala skupina používať aj rozličné metódy zastrašovania... Z relevantného spisového materiálu vyplýva, že trestná činnosť, pre ktorú je obvinený trestne stíhaný, mala byť páchaná organizovaným spôsobom a do dlhšiu dobu, pričom trestnej činnosti sa mala zločinecká skupina dopustiť celým radom skutkov a až zákrokom orgánov činných v trestnom konaní bolo v jej pokračovaní zabránené.“ Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal návrhprokurátora na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa, ktorý bol podaný špecializovanémusúdu   17.   októbra   2014.   Porovnaním   jeho   obsahu   s obsahom   odôvodnenia   uzneseniašpecializovaného   súdu   sp.   zn.   Tp   89/2013   zo   6.   novembra   2014   zistil,   že   formuláciu,na ktorú poukázal sťažovateľ ako na hodnotiaci názor špecializovaného súdu porušujúcizásadu   prezumpcie   neviny,   špecializovaný   súd   doslovne   prevzal   z návrhu   prokurátora(s. 11 návrhu),   tak   ako   aj   predošlé   a nasledujúce   odseky   až   po   stranu   11   uzneseniašpecializovaného   súdu.   Z formulácie   tejto   časti   odôvodnenia   uznesenia   vyplýva,že špecializovaný súd v nej uvádza návrh prokurátora, a to v podstatnej časti jeho doslovnoucitáciou. Vlastné hodnotenie podmienok predĺženia väzby sťažovateľa špecializovaný súduvádza na stranách 12 až 14 svojho uznesenia. Základnú materiálnu podmienku ďalšiehotrvania väzby sťažovateľa, t. j. existenciu kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku,za   ktorý   je   vznesené   obvinenie,   špecializovaný   súd   hodnotil   týmito   formuláciami:«... výpovede menovaných osôb sú takého charakteru, že ich nateraz možno považovať ako usvedčujúce obvineného ⬛⬛⬛⬛ z trestnej činnosti podľa vzneseného obvinenia... Ide teda o dostatočné množstvo vypovedajúcich osôb práve k trestnej činnosti, na ktorej sa mal podieľať aj obvinený ⬛⬛⬛⬛, preto dôvodnosť podozrenia „nestojí“ na výpovedi jediného   svedka   „kajúcnika“...   v priebehu   vyšetrovania   získavané   dôkazy   potvrdzujú, že trestné stíhanie aj proti ⬛⬛⬛⬛ je stále dôvodné.»

Ústavný   súd   hodnotil   sťažovateľom   napadnutú   formuláciu   v kontexte   celéhouznesenia   špecializovaného   súdu   a v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu.   Predmetomkonania bolo rozhodovanie o ďalšej väzbe sťažovateľa, v rámci ktorého je povinnosťou súduskúmať aj pretrvávanie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu. Ústavný súd sak tejto podmienke väzby vyjadril v ostatnom čase napr. v náleze sp. zn. III. ÚS 29/2015z 18. februára 2015, v ktorom uviedol, že povinnosťou všeobecných súdov ako garantovústavnosti   a   zákonnosti   nariadenej   väzby   je   dôsledne   sa   zaoberať   otázkou   dôvodnostivzneseného   obvinenia   a   preskúmať,   či   vedeniu   trestného   stíhania   nebránia   zákonnéprekážky. Ich povinnosťou je preskúmať, či dôvodnosť vznesenia obvinenia existovala a trváaj   naďalej   a či   nedošlo   k zoslabeniu   dôvodov   do   takej   miery,   že by to mohlo   maťza následok absenciu jedného z materiálnych predpokladov väzby. Súčasťou preskúmaniaje aj   vysporiadanie   sa   s otázkou,   či   zadokumentované   dôkazy   racionálne   odôvodňujúkvalifikáciu skutku.

Špecializovaný   súd   sťažovateľom   napadnutú   formuláciu   uviedol   slovami„zo zadovážených dôkazov v tomto štádiu trestného konania vyplýva“, čo podľa názoruústavného súdu nesvedčí o tom, že sťažovateľa považuje za vinného. V ďalších častiachuznesenia, v ktorých necitoval návrh prokurátora, ale vyjadroval svoj hodnotiaci úsudok,a v ktorých   použil   vhodnejšie   formulácie,   zdôraznil,   že   hodnotí   stupeň   podozreniazo spáchania trestnej činnosti. K rovnakému záveru dospel aj najvyšší súd, ktorý zdôraznil,že hodnotením v danom štádiu konania zadovážených dôkazov špecializovaný súd a aninajvyšší   súd   neposudzovali   vinu   sťažovateľa,   ale   v súlade   s ústavným   a zákonnýmvymedzením podmienok ďalšieho trvania väzby vyjadrili názor na existenciu primárnejpodmienky predĺženia väzby. Najvyšší súd tak istým spôsobom korigoval sťažovateľomnapadnutú formuláciu, pričom v žiadnej časti svojho uznesenia nevyjadril predbežný závero vine sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach prípadunajvyšší súd poskytol sťažovateľovi ochranu jeho právu podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru protinamietanému   zásahu   špecializovaného   súdu,   a teda   sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená,čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S poukazom   na   čiastkové   závery   vyjadrené   v jednotlivých   bodoch   odôvodneniaústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015