SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 241/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenéhoadvokátom Mgr. Markom Parom, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímŠpecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 89/2013zo 6. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.1 Tost 39/2014 z 12. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok,pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. Tp 89/2013zo 6. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 39/2014 z 12. novembra 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločinzaloženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, obzvlášť závažný zločinvydierania, zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami v súbehus obzvlášť závažným zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami,za trestný čin vraždy formou účastníctva a za trestný čin vraždy formou účastníctva.Uznesením špecializovaného súdu z 24. októbra 2013 bol vzatý do väzby.
Napadnutým uznesením špecializovaného súdu bola lehota väzby predĺžená podľa§ 76 ods. 3 Trestného poriadku o šesť mesiacov, t. j. do 21. mája 2015, a napadnutýmuznesením najvyššieho súdu bola zamietnutá sťažnosť proti tomuto uzneseniu a súčasne bolorozhodnuté podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku o nenahradení väzby dohľadomprobačného a mediačného úradníka.
Sudca pre prípravné konanie špecializovaného súdu v odôvodnení napadnutéhouznesenia k materiálnej podmienke väzby uviedol: „... je teda zrejmé, že zo zadovážených dôkazov v tomto štádiu trestného konania vyplýva, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ bol členom zločineckej skupiny, patril priamo pod najvyššieho postaveného člena zločineckej skupiny obvineného ⬛⬛⬛⬛, riadil sa výlučne pokynmi obvineného ⬛⬛⬛⬛ a bol ním pravidelne platený.“
Sťažovateľ namieta: „Predmetné konštatovanie sudcu pre prípravné konanie (str. 9), že som bol členom zločineckej skupiny, je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny podľa § 2 ods. 4 Tr. por. a narúša zásadu, podľa ktorej sudca nielenže musí byť subjektívne nezaujatý, ale musí sa takým aj objektívne navonok javiť. V mojom prípade však sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica však ešte pre rozhodnutím o vine v napadnutom rozhodnutí vyslovil názor, že som spáchal trestný čin pre ktorý som v tomto štádiu konania stíhaný len ako obvinený.“
Najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú. Sťažovateľ s poukazomna judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), predovšetkýmrozhodnutia vo veciach Khuzhin v. Rusko, Barberá, Messegué a Jabardo v. Španielskoa Nešťák v. Slovenská republika, argumentuje, že konštatovanie sudcu pre prípravnékonanie špecializovaného súdu v konaní o väzbe, že bol členom zločineckej skupiny,konkrétnou činnosťou sa podieľal na jej fungovaní, patril priamo pod najvyššiehopostaveného člena zločineckej skupiny, riadil sa výlučne jeho pokynmi a bol ním platený,sú bez predchádzajúceho rozhodnutia o jeho vine spôsobilé vzbudiť legitímne a objektívneobavy o nestrannosti súdu, čím došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny podľa čl. 6ods. 2 dohovoru a základného práva na prerokovanie veci nestranným a nezaujatým súdompodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol,že uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 89/2013 zo 6. novembra 2014 a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 39/2014 z 12. novembra 2014 bolo porušené jeho základnéprávo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. V nadväznostina to žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia a prepustil ho z väzby.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením špecializovaného súdu
Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru došlo rozhodnutím špecializovaného súdu sp. zn.Tp 89/2013 zo 6. novembra 2014, ktoré nepovažuje za rozhodnutie nestranného súdu,pretože sudca pre prípravné konanie mal v súvislosti s posudzovaním splnenia materiálnejpodmienky väzby porušiť princíp prezumpcie neviny.
Sudca pre prípravné konanie špecializovaného súdu použil sťažovateľom napadnutúformuláciu v rámci odôvodnenia uznesenia, ktorým rozhodol o návrhu prokurátorana predĺženie lehoty väzby, a použitá formulácia sa týkala otázky, ktorej posúdenieje jednou z podmienok pre rozhodnutie. Nešlo teda o vyjadrenie sudcu určené verejnosti,ale o výkon právomoci, ktorý v prípade súdu prvého stupňa podlieha preskúmaniuv riadnom opravnom konaní. Ústavný súd aj pri posudzovaní obdobných prípadovnamietaného porušenia princípu prezumpcie neviny vychádza z názoru, že uznesenie súduprvého stupňa a uznesenie nadriadeného súdu rozhodujúceho o sťažnosti tvoria jeden celok,a teda pochybenie súdu prvého stupňa môže byť napravené (napr. I. ÚS 141/04).
Sťažovateľ využil možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu.Ústavný súd, súc viazaný judikatúrou o subsidiárnom uplatnení svojej právomoci(II. ÚS 13/01), nemôže samostatne posudzovať napadnuté uznesenie špecializovaného súdu,na preskúmanie ktorého, ako aj na nápravu v prípade zisteného pochybenia bol príslušnýnajvyšší súd. Sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu preto odmietol podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
Podľa judikatúry ústavného súdu ochrana základných práv a slobôd v súvislostis rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby spadá ratione materiae pod čl. 17 ústavya čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobodyvrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilneuvádza, že na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálneustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru o práve na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 320/04,II. ÚS 15/05, III. ÚS 277/07, II. ÚS 131/08).
Predmetom sťažovateľom napadnutého konania bola otázka jeho osobnej slobody,ktorej ochrana spadá aj v časti namietaného porušenia princípu nestrannosti súdu pod čl. 17ústavy, resp. čl. 5 dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v častinamietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestnéhočinu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súladeso zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. 8. 1987, séria A,č. 123, bod 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnymrozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktorésa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súladeso zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. 3. 2000, č. 28389/95,bod 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán (vrátane jeho ústavnýchčiniteľov) nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedietrestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcimrozsudkom (PL. ÚS 12/98).
Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania.K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenejz trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bolajej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii formálnehokonštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvinenéhoza vinného (napr. Daktaras v. Litva, bod 41, obdobne Allenet de Ribemont v. Francúzsko,bod 35). Je potrebné robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujúnázor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia(„a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé bolipovažované za prijateľné alebo nezávadné v rôznych situáciách posudzovanýchESĽP (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, bod 62;Englert v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, bod 39; Nölkenbockhoffv. Nemecko, bod 39 a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. 3. 1996, č. 52/1994/499/581,bod 31).
Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byťposudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené (Daktarasv. Litva, bod 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. 3. 1982, séria A, č. 49, body 36 –41). Dôležitý je skutočný význam vyhlásení, nie ich doslovné znenie (Lavents v. Litva,rozsudok z 28. 11. 2002, bod 126).
Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutémuuzneseniu najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah uznesenia špecializovaného súdu,ktoré tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Sťažovateľ namietav podstate nedostatočné preskúmanie rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd posúdil sťažnosť ako nedôvodnú a k námietke porušenia princípuprezumpcie neviny uviedol:
«Najvyšší súd opakovane zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o väzbe obvineného nie je možné vyhodnocovať jednotlivé dôkazy z hľadiska otázky viny, ale v tomto štádiu konania len z hľadiska existencie istého stupňa dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu a z tohto pohľadu hodnotí aj v prípravnom konaní doposiaľ vykonané dôkazy. Na základe vykonaného dokazovania pritom nepochybne vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ participoval na nelegálnej činnosti skupiny z účelom dosiahnutia finančného obohatenia.
... Skutočnosť, že sudca v odôvodnení rozhodnutia uviedol vetu: „je teda zrejmé, že obvinený bol členom zločineckej skupiny“ – nijako neoslabuje dôvodnosť podozrenia, že obvinený sa stíhanej trestnej činnosti dopustil. I keď táto formulácia za určitých okolností by mohla vyvolávať dojem porušenia zásady prezumpcie neviny, nie je možné ju hodnotiť extrahovane od kontextu použitej argumentácie v celom svojom komplexe. Z tohto pohľadu nie je možné túto sťažnostnú námietku obvineného akceptovať.»
V ďalšej časti odôvodnenia najvyšší súd k dôvodom ďalšej väzby sťažovateľa použilformulácie:
„V danom prípade je obvinený podozrivý zo spáchania trestnej činnosti, ktorou mal participovať na kriminálnych aktivitách vysoko organizovanej zločineckej skupiny vyznačujúcej sa hierarchickou štruktúrou, sofistikovanými postupmi a parciálnou deľbou úloh... Naviac podľa doposiaľ zadovážených dôkazov mala skupina používať aj rozličné metódy zastrašovania... Z relevantného spisového materiálu vyplýva, že trestná činnosť, pre ktorú je obvinený trestne stíhaný, mala byť páchaná organizovaným spôsobom a do dlhšiu dobu, pričom trestnej činnosti sa mala zločinecká skupina dopustiť celým radom skutkov a až zákrokom orgánov činných v trestnom konaní bolo v jej pokračovaní zabránené.“ Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal návrhprokurátora na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa, ktorý bol podaný špecializovanémusúdu 17. októbra 2014. Porovnaním jeho obsahu s obsahom odôvodnenia uzneseniašpecializovaného súdu sp. zn. Tp 89/2013 zo 6. novembra 2014 zistil, že formuláciu,na ktorú poukázal sťažovateľ ako na hodnotiaci názor špecializovaného súdu porušujúcizásadu prezumpcie neviny, špecializovaný súd doslovne prevzal z návrhu prokurátora(s. 11 návrhu), tak ako aj predošlé a nasledujúce odseky až po stranu 11 uzneseniašpecializovaného súdu. Z formulácie tejto časti odôvodnenia uznesenia vyplýva,že špecializovaný súd v nej uvádza návrh prokurátora, a to v podstatnej časti jeho doslovnoucitáciou. Vlastné hodnotenie podmienok predĺženia väzby sťažovateľa špecializovaný súduvádza na stranách 12 až 14 svojho uznesenia. Základnú materiálnu podmienku ďalšiehotrvania väzby sťažovateľa, t. j. existenciu kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku,za ktorý je vznesené obvinenie, špecializovaný súd hodnotil týmito formuláciami:«... výpovede menovaných osôb sú takého charakteru, že ich nateraz možno považovať ako usvedčujúce obvineného ⬛⬛⬛⬛ z trestnej činnosti podľa vzneseného obvinenia... Ide teda o dostatočné množstvo vypovedajúcich osôb práve k trestnej činnosti, na ktorej sa mal podieľať aj obvinený ⬛⬛⬛⬛, preto dôvodnosť podozrenia „nestojí“ na výpovedi jediného svedka „kajúcnika“... v priebehu vyšetrovania získavané dôkazy potvrdzujú, že trestné stíhanie aj proti ⬛⬛⬛⬛ je stále dôvodné.»
Ústavný súd hodnotil sťažovateľom napadnutú formuláciu v kontexte celéhouznesenia špecializovaného súdu a v spojení s uznesením najvyššieho súdu. Predmetomkonania bolo rozhodovanie o ďalšej väzbe sťažovateľa, v rámci ktorého je povinnosťou súduskúmať aj pretrvávanie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu. Ústavný súd sak tejto podmienke väzby vyjadril v ostatnom čase napr. v náleze sp. zn. III. ÚS 29/2015z 18. februára 2015, v ktorom uviedol, že povinnosťou všeobecných súdov ako garantovústavnosti a zákonnosti nariadenej väzby je dôsledne sa zaoberať otázkou dôvodnostivzneseného obvinenia a preskúmať, či vedeniu trestného stíhania nebránia zákonnéprekážky. Ich povinnosťou je preskúmať, či dôvodnosť vznesenia obvinenia existovala a trváaj naďalej a či nedošlo k zoslabeniu dôvodov do takej miery, že by to mohlo maťza následok absenciu jedného z materiálnych predpokladov väzby. Súčasťou preskúmaniaje aj vysporiadanie sa s otázkou, či zadokumentované dôkazy racionálne odôvodňujúkvalifikáciu skutku.
Špecializovaný súd sťažovateľom napadnutú formuláciu uviedol slovami„zo zadovážených dôkazov v tomto štádiu trestného konania vyplýva“, čo podľa názoruústavného súdu nesvedčí o tom, že sťažovateľa považuje za vinného. V ďalších častiachuznesenia, v ktorých necitoval návrh prokurátora, ale vyjadroval svoj hodnotiaci úsudok,a v ktorých použil vhodnejšie formulácie, zdôraznil, že hodnotí stupeň podozreniazo spáchania trestnej činnosti. K rovnakému záveru dospel aj najvyšší súd, ktorý zdôraznil,že hodnotením v danom štádiu konania zadovážených dôkazov špecializovaný súd a aninajvyšší súd neposudzovali vinu sťažovateľa, ale v súlade s ústavným a zákonnýmvymedzením podmienok ďalšieho trvania väzby vyjadrili názor na existenciu primárnejpodmienky predĺženia väzby. Najvyšší súd tak istým spôsobom korigoval sťažovateľomnapadnutú formuláciu, pričom v žiadnej časti svojho uznesenia nevyjadril predbežný závero vine sťažovateľa.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach prípadunajvyšší súd poskytol sťažovateľovi ochranu jeho právu podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru protinamietanému zásahu špecializovaného súdu, a teda sťažnosť je zjavne neopodstatnená,čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
S poukazom na čiastkové závery vyjadrené v jednotlivých bodoch odôvodneniaústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015