znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 241/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   zastúpeného advokátom   doc.   JUDr.   Branislavom   Fridrichom,   PhD.,   Advokátska   kancelária   Fridrich Paľko,   s.   r.   o.,   Moyzesova   8,   Bratislava,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   8657/2013,   sp. zn. Rvp 8658/2013,   sp,   zn.   Rvp   8659/2013   a sp.   zn.   Rvp 10323/2013   vo veci   namietaného porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Galanta sp. zn. 23 Er 1015/2010 z 19. októbra 2012, sp. zn. 23 Er 1285/2010 z 19. októbra 2012, sp. zn. 23 Er 1235/2010 z 19. októbra 2012 a sp. zn. 17 Er 343/2012 z 21. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 8657/2013, sp. zn. Rvp 8658/2013, sp, zn. Rvp 8659/2013 a sp. zn. Rvp 10323/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8657/2013.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára a 7. februára 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn.   Rvp   8657/2013,   sp. zn.   Rvp   8658/2013,   sp,   zn.   Rvp   8659/2013   a sp.   zn. Rvp 10323/2013, ktorými namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   23   Er   1015/2010   z 19.   októbra   2012,   sp.   zn.   23   Er   1285/2010 z 19. októbra 2012, sp. zn. 23 Er 1235/2010 z 19. októbra 2012 a sp. zn. 17 Er 343/2012 z 21. novembra 2012 v časti vylúčenia súdneho exekútora z exekúcie.

Sťažovateľ   uviedol,   že   od   6.   júna   2007   začal   vykonávať   exekučnú   činnosť   ako exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   a   to   aj   pre obchodnú   spoločnosť   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Bratislava,   s   ktorou   bol   v   pracovnom pomere   do   5.   júna   2007.   Okresný   súd   napadnutými   uzneseniami   rozhodol   o vylúčení sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., čím zasiahol do ním označených práv. Sťažovateľ ústavnému súdu zároveň navrhol, aby sťažnostiam vyhovel a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného   súdu   v označených   konaniach   a jeho   napadnutými   rozhodnutiami,   napadnuté uznesenia okresného súdu zrušil, veci vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru,   práva   podľa   dodatkového   protokolu   a označeného   článku   ústavy   došlo   aj napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach.

Sťažovateľ   v sťažnostiach   reagoval   aj   na   predošlú   judikatúru   ústavného   súdu, v zmysle ktorej po právnej a skutkovej stránke obdobné sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom odmietnuté z toho dôvodu, že sťažnosti boli podané zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ v sťažnostiach prezentuje názor, že s právnymi východiskami takejto judikatúry ústavného súdu „zásadne nesúhlasí“ a ponúka odlišný právny názor.

Rovnako   sťažovateľ   uviedol,   že   nesúhlasí   s nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 322/2010 a že právny názor, ktorý v ňom ústavný súd vyjadril (a okresný súd ho nasledoval)   nie   je   právne   udržateľný.   Základ   tohto   právneho   názoru   spočíva   v tom,   že skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom povinného alebo povinnej je okolnosťou vylučujúcou ho z výkonu exekúcie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   a okresného   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľ aj napriek skutočnosti, že mu je známy názor ústavného súdu na problematiku jeho locus standi pred ústavným súdom v danej veci, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, preto, ako je aj v sťažnostiach explicitne   sťažovateľom   konštatované,   sťažovateľ   nesúhlasí   s ustáleným   názorom ústavného   súdu,   a teda   ani   s jeho   rozhodnutiami   o predchádzajúcich   typovo   zhodných sťažnostiach   sťažovateľa   a domáha   sa   jeho   zmeny.   Ústavný   súd   naďalej   konštatuje,   že zastáva   ustálený   právny   názor   a argumentáciu,   ktorou   bol   odôvodnený,   o limitácii ústavných práv exekútora, prezentovaný v množstve svojich predošlých rozhodnutí, podľa ktorého súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti   rozhodnutiu,   ktorým   exekučný   súd   vylúčil   exekútora   z vykonávania   exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej, teda vzhľadom na pomer exekútora k účastníkovi konania (oprávnenej) podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku. V takomto prípade je súdny exekútor objektom rozhodovania a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).

Keďže ide o sťažnosti v podstate identické (skutkové a právne okolnosti), ktoré už ústavný   súd   riešil,   ústavný   súd   odkazujúc   v podrobnostiach   na   uznesenia   sp.   zn. I. ÚS 478/2011, sp. zn. III. ÚS 151/2012, sp. zn. III. ÚS 211/2012 a sp. zn. III. ÚS 363/2012 opätovne dospel k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto z tohto dôvodu sťažnosti sťažovateľa odmietol (bod 2 výroku).

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľa upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej ústavnému súdu bude podávať   takéto   typovo   zhodné   sťažnosti,   ktorých   nedostatky   sú   mu   známe z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jeho obdobných vecí, môže ústavný súd využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažnosti neodôvodniť.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľom v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014