znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 241/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., Č., zastúpenej advokátkou Mgr. I. S., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   193/2011   a   jeho   rozsudkom zo 4. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2011 doručená sťažnosť M. V., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 193/2011 a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   2.   júna 2010   podala Okresnému   súdu   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   o   ochranu   osobnosti   proti žalovanému Ing. J. Š..., ktorú okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 92/2010-229 z 10. marca 2011 zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 193/2011. Pred rozhodnutím o opravnom prostriedku krajský súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa k možnému inému právnemu   posúdeniu   veci,   a to výzvou   z   22. augusta   2011.   Sťažovateľka   sa   k   výzve vyjadrila písomne 10. septembra 2011. Odvolací súd následne rozhodnutie súdu prvého stupňa rozsudkom   č. k. 13 Co 193/2011-260 zo 4. októbra 2011 potvrdil, avšak z iného právneho dôvodu, aký uviedol okresný súd.

Sťažovateľka   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu   namieta   porušenie   základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd v napadnutom rozsudku č. k. 13 Co 193/2011-260 zo 4. októbra 2011 akceptoval závery okresného   súdu   vzťahujúce   sa   na   právne   posúdenie   existencie   právneho   záujmu sťažovateľky na poskytnutí súdnej ochrany, ako aj pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, s čím sťažovateľka nesúhlasí.

V   konkrétnostiach   sťažovateľka   uviedla: „Dôvody   rozsudku   OS   Zvolen   č.   k. 11 C/92/2010 zo dňa 10. 3. 2011, ktorý potvrdil Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, č.   k.   13   Co/193/2011   zo   04.   10.   2011,   že   v   dôsledku   uplynutia   času   už   nemôže   byť u žalobkyne   daný   právny   záujem   na   odstránení   následkov   neoprávneného   zásahu,   na primerané   zadosťučinenie,   strpenie   zverejnenia   rozsudku   v   navrhovaných   periodikách a médiách, ani na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pre premlčanie nároku sú zjavne arbitrárne, nemajú oporu ani v ústave, ani v zákonoch.“

Sťažovateľka takisto nesúhlasila ani s ďalším záverom prvostupňového súdu (ktorý potvrdil odvolací súd) o tom, že nebezpečenstvo budúceho konania žalovaného, ktorého sa žalobkyňa obáva, už odpadlo, keďže žalobkyňa už nie je riaditeľkou D. v D. Sťažovateľka k namietanému   záveru   poukazuje   na   čl.   19   ústavy   s   tým,   že   na   prvom   mieste   je   slovo „každý“,   z   čoho   vyvodzuje   záver,   že   stratou   funkcie   a   zamestnania   nestratila   svoje osobnostné práva zaručené uvedeným článkom ústavy a medzinárodným dohovorom.

K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v konaní o ochrane osobnosti sťažovateľka konkrétne uviedla: «Tvrdením všeobecných súdov, že verejný činiteľ nie je zodpovedný za zásah   do   osobnostných   práv   jednotlivca,   lebo   „konal   v   mene   mesta“   je   popretím norimberského   procesu,   je   nerešpektovaním   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, konkrétne článku 13 (právo na účinný prostriedok nápravy).» Ďalej sťažovateľka   uvádza,   že „právny   názor   súdu,   ktorý   celkom   vylučuje   zodpovednosť žalovaného ako účastníka správneho konania z titulu neoprávneného zásahu do dobrej povesti sťažovateľky účastníckymi tvrdeniami žalovaného, nemožno akceptovať. Šlo by totiž o   určitú   imunitu   v   daných   súvislostiach,   ktorá   však   nemá   žiadny   ústavný   ani   zákonný podklad.“.   V   súvislosti   s   otázkou   pasívnej   vecnej   legitimácie   sťažovateľka   zároveň poukázala na viaceré rozhodnutia ústavného súdu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej návrh prijal a po prerokovaní nálezom takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   Banská   Bystrica   v   konaní   sp.   zn.   13   Co/193/2011-260   porušil základné právo M. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušil Rozsudok krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 Co/193/2011-260 zo 04. 10. 2011 v rozsahu, v akom ním bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11 C/92/2010-229 z 10. 03. 2011 o zamietnutí žaloby M. V. na uloženie povinnosti... Ing. J. Š. zdržať sa nepravdivých difamačných tvrdení o žalobkyni, ospravedlniť sa jej, strpieť zverejnenie rozsudku v médiách na jeho náklady a zaplatiť M. V. peňažnú satisfakciu v sme 30 000 €, ako aj trovy konania,

3. Vrátil vec na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je   v   danom   prípade   zastúpená kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a iba   v   súvislosti   s   tými   postupmi   a   rozhodnutiami   (postup   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   193/2011   a   jeho   rozsudok   zo   4.   októbra   2011),   ktorých vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľka   domáha   v   návrhu   na   rozhodnutie,   t.   j.   v   petite sťažnosti.   Tvrdenia   o   porušení   aj   iných   práv   a   v   súvislosti   s   iným   rozhodnutím   alebo postupom   (postup   a   rozhodnutie   okresného   súdu),   ktoré   sťažovateľka   uvádza   v   texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   za   predmet   sťažnosti   považoval   namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 193/2011 a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2011.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka namietala porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 193/2011-260 zo 4. októbra 2011. K ich porušeniu malo v podstate dôjsť v dôsledku toho,   že   krajský   súd   posúdil   otázku   existencie   právneho   záujmu   na   poskytnutí   súdnej ochrany osobnosti, ako aj pasívnej vecnej legitimácie žalovaného inak, ako to sťažovateľka tvrdila,   pričom   nijako   nezohľadnil   jej   vlastné   argumenty.   V   dôsledku   toho   porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   sťažovateľka   videla   v   odlišnom   právnom   názore   krajského   súdu   na   výklad a uplatňovanie relevantného hmotnoprávneho a procesného predpisu v konaní o ochrane osobnosti vedenom pod sp. zn. 13 Co 193/2011.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v konaní o ústavných sťažnostiach   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani posúdenie skutkovej otázky, keďže jeho úlohou nie je zastupovať či nahrádzať všeobecné súdy (ako ďalšia odvolacia či dovolacia inštancia), ktorým jedine prislúcha výklad zákonov potrebných pre konanie a rozhodovanie v konkrétnych konaniach. V   rámci   čl.   127   ods.   1   ústavy   sa   preto   úloha   ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonov   s   ústavou   alebo medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   225/03, IV. ÚS 158/09).   Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu   môžu   byť preto   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

Z ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyplynulo, že jej podstatou je nesúhlas s právnym názorom všeobecného (krajského) súdu, a to konkrétne s jeho interpretáciou a aplikáciou zákonných ustanovení nevyhnutných pre potreby konania o ochrane osobnosti.

Krajský súd sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:«Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Odvolací súd by až na nesprávny záver o premlčaní práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súhlasil s právnym   posúdením   skutkového   stavu   súdom   prvého   stupňa,   keby   bolo   vo   veci preukázané,   že   žalobkyňou   označených   difamujúcich   tvrdení   (číslo   listu   156   spisu)   sa dopustil žalovaný mimo zasadnutia mestského zastupiteľstva dňa 28. 04. 2005 a nie pri vedení   tohto   zasadnutia,   prerokovávaní   bodov   programu   a   hlasovaní   poslancov o jednotlivých bodoch (číslo listu 172-204 spisu).

V súdenej veci k možnému zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo zo strany mestského   zastupiteľstva,   ktoré   vzalo   na   „vedomie   informáciu   o   riešení   sťažností, pripomienok a vyjadrení nespokojnosti s prácou a postojmi riaditeľky D. v D. pani M. V.“ a túto odvolalo z funkcie riaditeľky ku dňu 30. 04. 2005 uznesením číslo 453/05 (číslo listu 203-204 spisu). Takéto rozhodnutie nepodlieha žiadnemu zákonom určenému opravnému postupu   (proti   nemu   sa   nemožno   brániť   žiadnymi   tzv.   riadnymi   alebo   mimoriadnymi opravnými prostriedkami). Ak ním došlo k neoprávnenému zásahu do zákonom chránených osobnostných   práv   konkrétnej   fyzickej   osoby,   má   táto   osoba   právo   domáhať   sa   súdnej ochrany   svojich   osobnostných   práv   voči   takémuto   subjektu   (mestu)   na   príslušnom všeobecnom súde.

Žalovaný nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v súdenej veci (nie je osobou, ktorá neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalovanej, § 13 ods. 1 OZ). Nevyplýva to ani z obsahu „Zápisnice z 15. zasadnutia konaného dňa 28. apríla 2005“ mestského zastupiteľstva, kedy žalovaný predložil po oboznámení „Informácie o riešení sťažností a pripomienok na prácu riaditeľky D. v D.“ prednesenej Mgr. P. L. (číslo listu 200-203 spisu) návrh na odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky, pričom zastupiteľstvo jeho návrh prijalo tajným hlasovaním (9. poslanci boli za, 3 proti, 2 sa zdržali hlasovania), ani z „Prepisu CD“ - nahrávky stretnutia žalovaného s obyvateľmi d. dňa 02. 05. 2005, kedy im oznamoval odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky... (číslo listu 14-20, 135-145), predloženého žalobkyňou a citovanom aj v žalobe (číslo listu 2-5 spisu). Pred obyvateľmi... poďakoval   žalobkyni   za   prácu   a   nevyslovil   nič,   čím   by   bol   zasiahol   do   jej   právom chránených osobnostných práv.

Odvolací súd preto, že vec právne posúdil inak ako okresný súd, vyzval strany sporu, aby   sa   k   možnému   inému   právnemu   posúdeniu   vyjadrili   výzvou   číslo   konania   13 Co/193/2011-240 zo dňa 22. 08. 2011. Žalobkyňa vo vyjadrení (číslo listu 243-244 spisu) a prílohách (číslo listu 245-256 spisu, kópie listín v spise už obsiahnutých) trvala na tom, že žalovaný „nesie plnú zodpovednosť za ovplyvňovanie poslancov nepravdivými tvrdeniami“ a preto je aj pasívne vecne legitimovaný. Podľa názoru odvolacieho súdu neuviedla nič, čo by   ho   odôvodňovalo   zaujať   iný   právny   názor   ohľadom   vecnej   legitimácie   žalovaného. Pretože výrok rozsudku okresného súdu je vecne správny, odvolací súd ho potvrdil.»

Ako vyplýva z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, krajský súd zreteľne uviedol   dôvody,   pre ktoré   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   aj napriek inému právnemu posúdeniu veci. Dostatočne vysvetlil, prečo žalovaného v prerokúvanej veci nepovažoval za pasívne legitimovaného, a svoje závery oprel o konkrétne v konaní vykonané dôkazy, ktoré presne označil.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, žiaden taký, ktorý by mohol spochybniť právne závery krajského súdu spôsobom   a v rozsahu   zakladajúcom   porušenie ňou   označených   práv.   Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdila sťažovateľka vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, v dôsledku toho nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v   zákone   a   sú   jasne   a   dostatočne   právne   zdôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožnila,   nestačí   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku tak, ako to požadovala. Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň pripomína, že nie je opravnou inštanciou krajského súdu.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z okolností,   ktoré   vyplynuli   z   predloženého   rozsudku krajského súdu ako aj zo svojich právnych východísk a záverov sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá   a   rozhodovanie   o   jej ďalších požiadavkách (zrušenie rozhodnutia krajského súdu, vrátenie mu veci na ďalšie konanie a pod.) je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v   tomto prípade   nedošlo,   bolo bez právneho   významu sa   týmito návrhmi sťažovateľky zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012