znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 241/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., F., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva a práva na spravodlivé prerokovanie veci zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Rimavská Sobota sp. zn. 9 Er 466/09 z 23. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. K., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva a práva na spravodlivé prerokovanie veci zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Rimavská Sobota   (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn. 9 Er   466/09 z 23. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 466/09 bolo 21. januára 2010 okresným súdom udelené sťažovateľovi poverenie, aby ako súdny exekútor vykonal exekúciu na majetku povinného I. D. (ďalej len „povinný“) v prospech mal. I. D. a mal. J. D., zastúpených zákonnou zástupkyňou I. D. (ďalej len „oprávnení“), a to na základe exekučného titulu, ktorým bolo uznesenie okresného súdu o predbežnom opatrení   sp.   zn.   1   P   167/09   z 5.   augusta   2009   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoP 54/09 z 9. septembra 2009 (ďalej len „exekučný titul“), ktorými   bolo   povinnému   uložené   platiť   oprávneným   bežné   výživné   počnúc   dňom 1. november   2009   do   budúcna   v sume   po   160   €,   a tiež   dlžné   výživné   za   obdobie   od 5. augusta 2009 do 30. septembra 2009 v sume 299,36 €. Na základe vydaného poverenia na vykonanie   exekúcie   vydal   sťažovateľ   ako   okresným   súdom   poverený   súdny   exekútor 1. februára 2010 upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému podal povinný námietky, a to   tak   námietky   proti   exekúcii,   ako   aj   námietky   proti   trovám   exekúcie.   Okresný   súd svojím rozhodnutím z 13. septembra 2010 námietkam povinného proti exekúcii vyhovel v časti bežného výživného, ktoré mal povinný platiť počnúc dňom 1. november 2009, avšak vo   zvyšnej   časti   okresný   súd   námietkam   povinného   nevyhovel.   Potom,   ako   predmetné rozhodnutie   nadobudlo   1.   októbra   2010   právoplatnosť,   sťažovateľ   vykonal   na   majetku povinného   exekúciu   a následne   25.   októbra   2010   vrátil   exekučnému   súdu   poverenie s oznámením, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, ktoré sťažovateľ vyčíslil na sumu 1 178,50 €.

O námietkach povinného proti trovám exekúcie rozhodol okresný súd napádaným uznesením   č.   k.   9   Er   466/09-50   z 23.   februára   2011,   pričom   okresný   súd   určil   trovy exekúcie na sumu 86,50 € a pri ich výpočte vychádzal z ustanovenia § 5 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z. z.“), keďže   podľa   názoru   okresného   súdu   základom   pre   výpočet   trov   exekútora   bola   suma vymožená exekútorom (sťažovateľom) v exekučnom konaní, ktorá nebola opakujúcim sa plnením, ale pozostávala z jednej pevne určenej sumy predstavujúcej zmeškané výživné za presne časovo ohraničené obdobie.

Sťažovateľ sťažnosťou   podanou   ústavnému súdu   vyjadruje nesúhlas s označeným rozhodnutím okresného súdu o trovách exekučného konania, pričom uviedol, že okresný súd podľa jeho názoru rozhodol v rozpore s právnym predpisom, pretože:

„1/   exekučnými   titulmi   v   exekučnom   konaní   vedenom   u   súdneho   exekútora   pod č. EX/29/09 boli: uznesenie o predbežnom opatrení Okresného súdu Rimavská Sobota č. 1 P/167/2009-4   zo   dňa   5.   8.   2009,   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č. 15 CoP/54/2009-13 zo dňa 9. 9. 2009, nie rozhodnutie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 13. 09. 2010, ktorým súd námietkam povinného sčasti vyhovel;

2/   podľa   §   4   ods.   2   vyhlášky   č.   288/1995   Z.   z.   ak   ide   o   exekúciu   na   podklade exekučného   titulu,   v   ktorom   sa   oprávnenému   priznáva   právo   na   opakujúce   sa   dávky, základom   na   určenie   odmeny   súdneho   exekútora   je   trojročné   plnenie.   Podotýkam   toto zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby sa dávky opakovali na dobu neurčitú. V exekučných tituloch: t. j. v uznesení o predbežnom opatrení Okresného súdu Rimavská Sobota č. 1 P/167/2009-4   zo   dňa   5.   8.   2009,   v   uznesení   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   15 CoP/54/2009-13 zo dňa 9. 9. 2009 bolo priznané právo na opakujúce sa dávky - právo na výživné.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. J. K. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   práva na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. 9 Er/466/2009-50 zo dňa 23. februára 2011 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   č.   9   Er/466/2009-50   zo   dňa 23. februára 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie s tým, aby súd vydal nové uznesenie, ktorým určuje trovy exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. J. K. pod č. EX/29/09 vo výške 1.178, 50 eur.

3. JUDr. J. K. priznáva náhradu trov konania v sume 137,64 eur, ktorú je Okresný súd Rimavská Sobota povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. B... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného práva na pokojné užívanie svojho majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ďalej základného práva a práva na spravodlivé prerokovanie veci zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 466/09 z 23. februára 2011.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Ústavný   súd   je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Ako to vyplýva z upovedomenia o začatí exekúcie, exekútor vyčíslil predbežné trovy exekúcie vo výške 599,48 eur vychádzajúc z toho, že ide v danom prípade o opakujúce sa plnenie na neurčitú dobu, keďže išlo o vymáhanie výživného. Po právoplatnom rozhodnutí o námietkach voči exekúcii súdny exekútor tunajšiemu súdu dňa 25. 10. 2010 vrátil poverenie s   tým,   že   súdu   oznámil,   že   exekučné   konanie   sa   skončilo   vymožením   pohľadávky,   jej príslušenstva a trov exekúcie. Na základe výzvy súdu súdny exekútor oznámil, že trovy exekúcie boli vyčíslené ako náklady za poštovné vo výške 18,40 eur, spotreba kancelárskeho materiálu a kopírovanie vo výške 8,10 eur, kde odmena súdneho exekútora vo výške 1.152,- eur bola vypočítaná ako 20 % zo základu v zmysle § 4 ods. 2 Vyhlášky 288/95 Z. z., keďže exekučný titul priznáva právo na opakujúce sa dávky - právo na výživné.

Pokiaľ exekútor vychádzal z ustanovenia § 4 ods. 2 Vyhlášky 288/95 Z. z., vypočítal trovy exekúcie nesprávne, keďže v danom prípade predmetom exekúcie nebolo výživné na neurčitú dobu, nejde o žiadne opakujúce sa dávky, kde by základom na určenie odmeny súdneho exekútora bolo trojročné plnenie, keďže vzhľadom na právoplatné rozhodnutie súdu bolo predmetom exekúcie presne určené zaostalé výživné za presne stanovenú dobu v sume 299,36 eur, ktorá suma zároveň tvorí základ pre určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti, kde odmena súdneho exekútora je v zmysle § 5 ods. 1 Vyhlášky 288/95 Z. z. 20 % zo základu na jej určenie. Základ na určenie odmeny sa zaokrúhľuje na celé eurá nahor a vypočítaná odmena sa zaokrúhľuje na najbližších 50 eurocentov nahor. Základ pre určenie odmeny je teda suma 300,- eur, kde 20 % predstavuje 60,- eur, čo je odmena exekútora, kde zároveň exekútor má nárok na náhradu hotových výdavkov v zmysle § 22 citovanej vyhlášky, ktoré si exekútor vyčíslil ako náklady za poštovné vo výške 18,40 eur, kde tieto náklady súd exekútorovi priznal, keďže vyplývajú z exekučného spisu, ide o náklady poštovného za doručenie upovedomení a príkazov na začatie exekúcie. Ďalej súd priznal, exekútorovi spotrebu kancelárskeho materiálu a nákladov kopírovania vo výške 8,10   eur,   keďže   tieto   predstavujú   primerané   náklady   vzhľadom   na   rozsah   exekučnej činnosti. Takto celkové trovy exekúcie vrátane odmeny a hotových výdavkov predstavujú výšku 86,50 eur, pričom ďalšie iné náklady súvisiace s exekučnou činnosťou súdny exekútor na výzvu súdu nešpecifikoval.“

Z okolnosti danej veci vyplýva, že exekučným titulom bolo oprávneným priznané právo na peňažné plnenie dvojakého charakteru, a to jednak peňažné plnenie opakujúceho sa, resp. periodického charakteru (bežné výživné určené opakujúcou sa sumou od priznania nároku do budúcna, ktorého konečná úhrná suma tak vzhľadom na vopred neznámy počet opakovaní sa bola neistá), a jednak peňažné plnenie jednorázového charakteru (zročné dlžné výživné určené pevnou sumou za presne určený ohraničený časový úsek, ktorého výška tak bola daná a nemenná). Vzhľadom na čiastočný úspech povinného z exekúcie pri uplatnení námietok proti exekúcii, ktoré boli okresným súdom uznané za dôvodné iba vo vzťahu k exekučným   titulom   priznanému   opakujúcemu   sa   peňažnému   plneniu,   tak   sťažovateľ v postavení súdneho exekútora mohol zabezpečiť nútený výkon iba tej časti exekučného titulu,   v   ktorej   povinný   z exekúcie   pri   uplatnení   svojich   námietok   proti   exekúcii   nebol úspešný, teda iba tej časti exekučného titulu, ktorou bolo oprávneným priznané právo na peňažné plnenie jednorázového charakteru.

Vzhľadom   na   to,   že   v exekučnom   konaní   bola   nútenému   výkonu   rozhodnutia podrobená iba časť exekučným titulom priznaného nároku, a to iba nárok na jednorázové peňažné   plnenie,   iba   tento   nárok   tak   mohol   byť   základom   pre   výpočet   trov   exekúcie v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., podľa ktorého základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymoženej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak.

Podľa ústavného súdu neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že trovy exekúcie mali byť vypočítané podľa § 4 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., podľa ktorého ak ide o exekúciu na podklade exekučného titulu, v ktorom sa oprávnenému priznáva právo na opakujúce sa dávky, základom na určenie odmeny súdneho exekútora je trojročné plnenie. Toto tvrdenie sťažovateľa   totiž   odporuje   samotnému   princípu,   resp.   podstate   odmeňovania   súdneho exekútora, tento princíp je vyjadrený v § 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., podľa ktorého sa touto   vyhláškou   ustanovuje   výška   odmeny   súdneho   exekútora...   za   činnosť   podľa osobitného zákona. Z citovaného teda vyplýva, že odmena prináleží súdnemu exekútorovi za vykonanie určitej činnosti, t. j. za vykonanie exekučnej činnosti, takže súdny exekútor si nemôže   nárokovať   vyplatenie   odmeny   za   niečo,   čo   nevykonal,   resp.   za   činnosť,   ktorú nevykonal, keďže v danom prípade exekučný titul síce oprávneným priznával aj opakujúce sa peňažné plnenie, avšak túto časť priznaného nároku nebolo potrebné nútene vykonať za pomoci súdneho exekútora.

Vzhľadom na uvedené tak podľa názoru ústavného súdu nemožno závery okresného súdu vyjadrené v napádanom uznesení sp. zn. 9 Er 466/09 z 23. februára 2011 považovať za svojvoľné, arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, a teda za také, ktoré by mali za následok porušenie označených základných práv a práv sťažovateľa.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci,   ktorým   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   alebo rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o priznaní   úhrady   trov právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011