znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 241/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. F., K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 256/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 256/01 p o r u š i l základné právo M. F., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   V   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   256/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava V   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. F.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 382,32 € (slovom tristoosemdesiatdva   eur   a   tridsaťdva   centov),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava V p o v i n n ý   vyplatiť na účet   jeho advokátky   JUDr.   Ľ. R.,   K.,   do   jedného mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 241/2010-10   z 13.   mája   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 C 256/01   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

1. Okrem popisu úkonov vykonaných v danej veci zo sťažnosti najmä vyplynulo: „(...) Sťažovateľ(...) je účastníkom konania vedenom pred Okresným súdom Bratislava V sp. zn.   14C   256/2001   v   procesnom   postavení   žalobcu.   Žaloba   bola   na   konajúci   súd doručená dňa 16. 11. 2001. Sťažovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia sumy 102 950,-   Sk   s   príslušenstvom   titulom   náhrady   škody,   ktorá   mu   vznikla   neoprávneným výrubom ihličnatých stromov žalovanou. (...)

Podľa názoru sťažovateľa súdny spor trvá neprimerane dlhú dobu k dnešnému dňu viac ako osem rokov.

Spočiatku   bol   navrhovateľ   trpezlivý   a   pokojný,   avšak   po   čase   si   uvedomil,   že konajúci súd zjavne nemá prebiehajúci proces pod kontrolou. V časti procesu, v ktorej súd konal podľa pokynov odvolacieho súdu t. j. v časti o nariadenie znaleckého dokazovania sa súd len veľmi málo venoval dodržiavaniu sudcovských lehôt, ktoré konečne stanovoval sám. Sťažovateľ si uvedomuje, že jediná cesta vedúca ku rozhodnutiu o tom či bola jeho žaloba oprávnená alebo nie vo veci vymoženia náhrady škody spôsobenej neoprávneným výrubom ihličnatých stromčekov je skrze rozsudok vynesený v súdnom konaní.

Po ôsmich rokoch sa však nemôže ubrániť rozčarovaniu nad zdĺhavosťou súdneho konania v procese, ktorý nepatrí medzi náročné skutkovo alebo právne.

Dnes v podstate ľutuje, že sa na súd obrátil, lebo za ostatných osem rokov v tomto ešte stále otvorenom procese mal naozaj dosť času si uvedomiť, že spravodlivosť, ktorá príde neskoro nie je žiadna spravodlivosť.

Sťažovateľova viera v spravodlivé súdnictvo je nenávratne preč.   Význam obsahu výzvy súdu zo dňa 23. 2. 2009 v jeho ponímam znamená, že je zbytočné viesť také zložité dokazovanie o nároku na zaplatenie 4 620,- Sk s prísl., a rezignáciu samotného súdu nad zložitosťou procesu vo forme znaleckého dokazovania. Toto vedomie naplnilo sťažovateľa pocitom potupy a nespravodlivosti. (...)

Podľa   názoru   sťažovateľa   konanie   Okresného   súdu   Bratislava   V   vo   veci   sp.   zn. 14C 256/2001 nezodpovedá vyššie citovanému článku dohovoru v tej časti, ktorá sa týka primeranej dĺžky lehoty na rozhodnutie vo veci samej. (...)

Sťažovateľ dňa 25. 6. 2009 podal predsedovi Okresného súdu Bratislava V sťažnosť na   signifikantné   prieťahy   v   konaní.   Predseda   okresného   súdu   odpovedal   sťažovateľovi listom zo dňa 21. 7. 2009, že prebieha znalecké dokazovanie v intenciách Krajského súdu. Sťažovateľ po tom, ako využil svoje právo obrátiť sa so sťažnosťou na predsedu súdu očakával niekoľko mesiacov nápravu a najmä verdikt v podobe rozsudku. Napriek tomu, že súdu poskytol na nápravu niekoľko mesiacov, nič sa v podstate nepohlo z miesta. (...) Sťažovateľ   žiada   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   mu   priznal   primerané finančné   zadosťučinenie   podľa   ustanovenia   článku   127   Ústavy   Slovenskej   republiky, nakoľko ochrana práv nebola rýchla a účinná v súlade s ustanovením § 6 O. s. p.

V napadnutom konaní pretrváva stav právnej neistoty evidentne spôsobený prieťahmi v konaní. Naviac súdne konanie je vedené viac ako osem rokov a zjavne odporuje princípu primeranosti   dĺžky   súdneho   konania   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane základných práv a slobôd. (...)“

2. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné   práva   sťažovateľa   M.   F.   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   vo   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V sp. zn. 14C 256/2001 bolo porušené. Prikazuje sa, aby Okresný súd Bratislava V vo veci sp. zn. 14C 256/2001 konal. Súd priznáva sťažovateľovi podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €.

Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnej zástupkyni sťažovateľ a JUDr. Ľ. R., advokátke(...), v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z. z. vo výške 254,88 € /2x právny úkon á 120,23 €, 2x paušál á 7,21 € (prevzatie a písomné podanie vo veci).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 2034/2010 zo 7. júna 2010   a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného súdu z 21. júna 2010.

2.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   chronológiu   úkonov vykonaných v napadnutom konaní a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„Z(...) chronológie vyplýva, že problémy v konaní nastali potom, ako bolo nariadené znalecké dokazovanie, keď znalec nevypracoval znalecký posudok v lehote určenej súdom, resp. ho nevypracoval vôbec. Súdu možno vyčítať, že nebol dôsledný pri riešení problému, ktorý   vznikol   so   znaleckým   dokazovaním,   avšak   už   v tomto   období,   čo   bolo   všeobecne známe boli problémy zo znalcami, čo vyplýva aj z ďalšieho konania, keď až tretí znalec v poradí znalecký posudok podal. Okrem problému s nariadením znaleckého dokazovania prieťahy v konaní zistené neboli. (...)

Súhlasím s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedla:

„(...)   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   Okresný   súd   Bratislava   V   v   závere   svojho vyjadrenia   uznal   opodstatnenosť   sťažnosti.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s   argumentáciou Okresného súdu Bratislava V, že problémy so znaleckým dokazovaním boli v tom čase všeobecne známymi problémami so znalcami, pretože v konaním pred Okresným súdom Bratislava V sp. zn. 14C 561/2001 mal konajúci súd ustanoveného konkrétneho znalca ktorému   ustanovil   konkrétnu   lehotu.   Hoci   konajúci   súd   mohol   voči   znalcovi   vyvodiť patričné sankčné opatrenia pre nedodržanie lehoty, ponechal znalcovi voľnosť po dobu dvoch   rokov.   Sťažovateľ   nevidí   znalecké   dokazovanie   až   tak   problematicky,   pretože   aj napriek tvrdeným skutočnostiam bol znalecký posudok vypracovaný posledným znalcom za tri mesiace.

Okrem uvedeného sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj celkovú dĺžku konania, ktorá je neprimerane dlhá a nezodpovedá článku 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého má každý   právo   na   to,   aby   sa   jeho   záležitosť   spravodlivo   verejne   a   v   primeranej   lehote prerokovala nestranným a nezávislým súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľova rezignácia nad celým priebehom konania je zrejmá a zjavná z podanej ústavnej sťažnosti na ktorej obsahu sťažovateľ zotrváva.

Záverom   uvádzame,   že   súhlasíme   s   tým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy   a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14 C 256/01:

Dňa   16.   novembra   2001   podal   sťažovateľ   na   okresnom   súde   žalobný   návrh na zaplatenie   sumy   102   950   Sk („titulom   náhrady   škody   spôsobenej   zavineným protiprávnym konaním“) proti Z. O., B. (ďalej len „odporkyňa“).

Dňa 21. novembra 2001 súd vyzval odporkyňu, aby sa vyjadrila k návrhu.Dňa 17. novembra 2001 sa odporkyňa písomne vyjadrila k návrhu.Dňa 5. februára 2002 bola vec predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   rozhodnutie   o   delegácii   veci   Okresnému   súdu   Košice   II z dôvodu vhodnosti.

Dňa 1. marca 2002 najvyšší súd spis vrátil okresnému súdu s tým, aby sa k návrhu na delegáciu vyjadrili účastníci konania.

Dňa 15. marca 2002 súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k delegácii veci.Dňa 2. apríla 2002 obaja účastníci oznámili súdu, že s delegáciou nesúhlasia.Dňa 30. mája 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 29. október 2002.Dňa 25.   októbra   2002   odporkyňa   a 28.   októbra   2002   aj   sťažovateľ   ospravedlnili svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní.

Dňa 29. októbra 2002 bolo pojednávanie odročené na 16. január 2003.Dňa 16. januára 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 27. januára 2003 súd vyzval O. ú. K. (ďalej len „o. ú.“), Obvodné oddelenie Policajného zboru K. (ďalej len „polícia“) a M. l., s. r. o. (ďalej len „m. l.“), na poskytnutie informácií, resp. priestupkového spisu.

Dňa 12. februára 2002 polícia, 20. februára 2003 m. l. a 5. marca 2003 o. ú. reagovali na výzvu súdu.

Dňa 17. marca 2003 bol spis zaslaný dožiadanému Okresnému súdu Košice II, aby uskutočnil výsluch svedkov.

Dňa 27. mája 2003 bol spis po vybavení dožiadania vrátený okresnému súdu.Dňa 28. júla 2003 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 20. november 2003.Dňa   18.   novembra   2003   sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   nariadenom pojednávaní.

Dňa 20. novembra 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, aby sťažovateľ „založil do spisu list vlastníctva rekreačnej chaty a iné listinné dôkazy“.

Dňa   4.   decembra   2003   súd   vyzval   odporkyňu,   aby   predložila   doklad   o tom,   že „stromčeky, ktoré vyrúbala, sa nachádzali na jej pozemku“.

Dňa 19. januára 2004 odporkyňa reagovala na výzvu súdu tak, že práve sťažovateľ „žiadnym spôsobom nepreukázal, že bol vlastníkom stromov, ktoré boli vyrúbané“.Dňa   9.   februára   2004   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   založil   do   spisu „dôkazy osvedčujúce miesto výrubu stromov“.

Dňa 27. februára 2004 sťažovateľ zaslal súdu svoje stanovisko.Dňa 3. marca 2004 súd nariadil vo veci pojednávanie na 24. jún 2004.Dňa   17.   júna   2004   sťažovateľ   aj   odporkyňa   ospravedlnili   svoju   neúčasť   na nastávajúcom pojednávaní.

Dňa 24. júna 2004 bolo pojednávanie odročené na 28. september 2004.Dňa 28.   septembra   2004   sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neúčasť na   nastávajúcom pojednávaní.

Dňa   28.   septembra   2004   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   bol vyhlásený rozsudok č. k. 14 C 256/01-108.

Dňa   25.   novembra   2004   odporkyňa   a 26.   novembra   2004   sťažovateľ   podali odvolanie proti uvedenému rozsudku.

Dňa   8.   decembra   2004   okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   C   256/01-129   priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 7. januára 2005 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaniach účastníkov konania.

Dňa 21. apríla 2005 krajský súd uznesením č. k. 6 Co 4/05-143 napadnutý rozsudok sčasti potvrdil a sčasti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 17. mája 2005 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 26. mája 2005 súd vyzval účastníkov konania, aby oznámili ďalšie skutočnosti dôležité pre znalecké dokazovanie, resp. či majú návrhy na doplnenie dokazovania.Dňa 11. júla 2005 okresný súd uznesením č. k. 14 C 256/01-150 nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom Ing. M. H., ktorý mal vypracovať znalecký posudok „do 3 mesiacov odo dňa doručenia uznesenia“.

Dňa   3.   augusta   2005   odporkyňa   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   o nariadení znaleckého dokazovania.

Dňa 26. augusta 2005 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom odvolaní.

Dňa   28.   marca   2006   krajský   súd   uznesením   č.   k.   6   Co   304/05-174   napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Dňa 24. mája 2006 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   5.   júna   2006   sťažovateľ   doručil   súdu „návrh   na   mimosúdne   usporiadanie sporu“.

Dňa   12.   júna   2006   okresný   súd   uvedený   návrh   zaslal   odporkyni,   aby   k tomuto zaujala stanovisko.

Dňa   22.   augusta   2006   po   urgencii   súdu   odporkyňa   oznámila,   že   k   mimosúdnej dohode nedôjde, pretože podmienky sťažovateľa „nie sú akceptovateľné“.

Dňa 20. novembra 2006 bol spis zaslaný Okresnému súdu Košice-okolie z dôvodu odovzdania spisu znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 24. novembra 2006 bol znalcovi doručený prípis súdu, ktorým bol informovaný o tom, že spis bol zaslaný Okresnému súdu Košice-okolie, a bolo mu doručené uznesenie č. k. 14 C 256/01-150.

Dňa 28. augusta 2007 súd požiadal znalca o oznámenie, či bol vypracovaný znalecký posudok a či vrátil spis Okresnému súdu Košice-okolie.

Dňa   3.   septembra   2007,   29.   októbra   2007   a 27.   novembra   2007   súd   urgoval vyhotovenie znaleckého posudku.

Dňa   5.   decembra   2007   znalec   listom   oznámil   súdu,   že   sťažovateľ „už   nie   je vlastníkom spornej nehnuteľnosti“, a žiadal ho o stanovisko, či má „naďalej pokračovať vo vyhotovení znaleckého posudku podľa uznesenia 14C 256/01-150“.

Dňa 16. januára 2008 okresný súd listom vyzval znalca na vrátenie spisu.

Dňa 25. januára 2008 znalec vrátil spis okresnému súdu. Dňa 6. marca 2008 bol spis opätovne zaslaný znalcovi prostredníctvom Okresného súdu Košice-okolie, pričom zákonná sudkyňa v prípise poznamenala, že „na vypracovaní znal. posudku trvám i napriek tomu, že došlo k zmene vlastníka spornej nehnuteľnosti“. Lehota   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   bola   predĺžená „do   konca   marca   2008“. Znalec bol tiež upozornený na možnosť uloženia poriadkovej pokuty v prípade nedodržania dodatočnej lehoty.

Dňa 15. augusta 2008 súd urgoval vypracovanie znaleckého posudku.Dňa 5. októbra 2008 okresný súd uznesením č. k. 14 C 256/01-242 uložil znalcovi poriadkovú pokutu 5 000 Sk.

Dňa 13. októbra 2008 súd vyzval znalca, aby urýchlene zaslal znalecký posudok, resp. aby oznámil, čo mu bráni v dodržaní sudcovskej lehoty.

Dňa   23.   februára   2009   bol   okresnému   súdu   vrátený   spis   zn.   14   C   256/01 bez vypracovaného znaleckého posudku. V ten istý deň súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či v medziobdobí nedošlo k dohode medzi účastníkmi.

Dňa 15. apríla 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. jún 2009.Dňa   15.   júna   2009   sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   nastávajúcom pojednávaní z dôvodu   práceneschopnosti.   Právna zástupkyňa odporkyne žiadala konanie prerušiť do obdobia skončenia registra obnovenia evidencie pozemkov.

Dňa   16.   júna   2009   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   ďalšieho dokazovania.

Dňa 3. júla 2009 sťažovateľ oznámil súdu, že trvá na podanom žalobnom návrhu.Dňa 17. júla 2009 okresný súd uznesením č. k. 14 C 256/01-279 nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom Ing. C. B., ktorý mal vypracovať znalecký posudok „do 3 mesiacov odo dňa doručenia uznesenia“.

Dňa   29.   júla   2009   súd   zaslal   sťažnosť   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky na znalca Ing. M. H. v súvislosti s nerešpektovaním rozhodnutia, ktorým bol ustanovený na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 29. júla 2009 bol Okresný súd Košice-okolie dožiadaný na vypočutie účastníkov konania.

Dňa 19. augusta 2009 ustanovený znalec Ing. C. B. oznámil súdu, že chce ukončiť činnosť znalca zo zdravotných dôvodov, preto požiadal o ustanovenie iného znalca v danej veci.Dňa 21. augusta 2009 okresný súd svoje uznesenie č. k. 14 C 256/01-279 zmenil tak, že   predmetným   znaleckým   dokazovaním   poveril   Ing.   L.   T.   Menovaný   znalec   prevzal uvedené uznesenie 7. septembra 2009.

Dňa 21. augusta 2009 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky oznámilo okresnému súdu, že proti znalcovi Ing. M. H. bolo začaté správne konanie.

Dňa   17.   februára   2010   bol   súdu   vrátený   spis   z Okresného   súdu   Košice-okolie „po vybavení a výsluchu svedkov“.

Dňa 25. februára 2010 súd urgoval vypracovanie znaleckého posudku.Dňa 5. mája 2010 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok.Dňa 12. mája 2010 okresný súd uznesením č. k. 14 C 256/01-333 priznal znalcovi znalečné za vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 3. júna 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. júl 2010.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 256/01 dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Ústavný súd však nepopiera, že v danom prípade vec pre potrebu súdnoznaleckého dokazovania môže predstavovať určitý stupeň zložitosti, avšak doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom. Sťažovateľ   neprispel   svojím správaním k prieťahom v konaní, hoci je pravdou, že opakovane ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaniach, avšak zo súdneho spisu nevyplynulo, že kvôli jeho neúčasti by mali byť pojednávania zmarené a napokon odročené.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už osem a pol roka (začaté bolo 16. novembra 2001) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané (aj keď vec bola viac ako jeden rok na krajskom súde, za postup ktorého okresný súd nezodpovedá).

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci neefektívne činný napr. od 17. novembra 2001 do 15. marca 2002, keď bol postúpený spis najvyššiemu súdu na účel delegácie veci inému okresnému súdu bez vyjadrenia účastníkov konania. Tieto skutočnosti však samo osebe nemuseli zapríčiniť zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd však nemohol prehliadnuť, že okresný súd začal urgovať znalca, ktorý nevyhotovil znalecký posudok v stanovenej lehote (táto sa znalcovi skončila prvýkrát 24. februára 2007), až po pol roku (v auguste 2007), poriadkovú pokutu mu udelil až o rok a osem mesiacov po uplynutí stanovenej lehoty na vypracovanie znaleckého posudku (5. októbra 2008) a spis bol súdu vrátený až 23. februára 2009. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní minimálne dva roky vo veci   nekonal   efektívne,   pričom   toto   obdobie   neefektívnej   činnosti   rozhodne   nadobudlo charakter zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy v kontexte osem a pol rokov trvania   napadnutého   konania.   Všeobecný   súd   pritom   vzhľadom   na   jeho   povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila osoba so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku) aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   (napr.   III. ÚS 111/01,   II.   ÚS   216/09   a   iné). Uvedená neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas najmenej dvoch rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr.   I.   ÚS   41/02).   Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd   konštatuje,   že v napadnutom   konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním   účastníkov   konania,   ale   v   dôsledku   postupu   súdu.   Ústavný   súd   opakovane zdôrazňuje, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol,   že   ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ktoré odôvodňoval najmä tým, že „V napadnutom konaní pretrváva stav právnej neistoty evidentne spôsobený prieťahmi v konaní. Naviac súdne konanie je vedené viac ako osem rokov a zjavne odporuje princípu primeranosti dĺžky súdneho konania zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd. (...)“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané vo výške 2 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 29. marca 2010, podanie sťažnosti z 30. marca 2010 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu z 21. júna 2010). Za tri úkony vykonané v roku 2010 patrí odmena v sume trikrát po 120,23 € a režijný paušál   trikrát   po   7,21   €   (v   zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 382,32 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010