znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 241/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline z 27. decembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S 182/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2007   doručená   sťažnosť spoločnosti   S.,   a. s.,   Ž.   (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   Mgr. M.   B.,   B.,   označená   ako „Sťažnosť“. Z jej   obsahu   vyplynulo,   že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 27. decembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S 182/2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: «Krajský   súd   v ŽILINE   uznesením   sp.   zn.   10   S   182/2006   zo   dňa   04.   12.   2006 rozhodol o návrhu sťažovateľa tak, že odložil vykonateľnosť Územného rozhodnutia Mesta Ž.,   Spoločného   stavebného   úradu   na   úseku   územného   konania   a stavebného   poriadku o umiestnení stavby A., v Ž., prípojky a prekládky inžinierskych sietí, dopravné napojenie č. C – 3856/2006-Db zo dňa 22. 05. 2006 v spojení s rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Ž. č. 2006/00941/Dub zo dňa 02. 10. 2006.

Krajský súd v ŽILINE uznesením zo dňa 27. 12. 2006 rozhodol o návrhu Mesta Ž., Spoločného obecného úradu v Ž. a Krajského stavebného úradu v Ž. na zrušenie uznesenia Krajského súdu v ŽILINE (...) sp. zn. 10 S 182/2006 zo dňa 04. 12. 2006 tak, že ho zrušil. Svoje   rozhodnutie   odporca   odôvodnil   v podstate   tým,   že   pri   vydávaní   uznesenia o odložení   vykonateľnosti   napadnutých   rozhodnutí   pochybil,   preto   vykonateľnosť rozhodnutia   o umiestnení   stavby   údajne   odložiť   nemožno.   Odporca   súčasne   zaujal stanovisko,   že   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „O.   s.   p.“)   nevylučuje   taký   postup   súdu,   že   vydané   uznesenie o odložení vykonateľnosti súd následne zruší.

Podľa nášho názoru je uznesenie súdu o zrušení uznesenia o odložení vykonateľnosti svojvoľné a arbitrárne, ktoré porušilo právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). (...)

Porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces K zrušeniu uznesenia o odložení vykonateľnosti: Odporca založil svoje rozhodnutie o zrušení uznesenia o odložení vykonateľnosti na názore, že O. s. p. zrušenie uznesenia o odložení vykonateľnosti nevylučuje. Tento názor je v zjavnom rozpore s § 170 ods. 1 O. s. p., pretože uznesenie o odložení vykonateľnosti uznesením upravujúcim priebeh konania nie je (§ 170 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 170 ods. 1 O. s. p. súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené, a ak nebolo treba doručovať, len čo bolo vyhotovené. Viazanosť súdu uznesením znamená, že súd nemôže raz vydané uznesenie zmeniť, zrušiť   alebo   vydať   rozhodnutie   s iným   obsahom   (BUREŠ,   J.   a kol.:   Občiansky   súdny poriadok – komentár, 3. vydanie, C. H. BECK, 1997, str. 436, WINTEROVÁ, A. : Občiansky súdny poriadok, LINDE PRAHA, 2002, str. 235). Nakoľko § 170 ods. 1 O. s. p. neobsahuje žiadnu výnimku, súd nemôže raz vydané uznesenie zmeniť, zrušiť alebo vydať rozhodnutie s iným   obsahom   ani   vtedy,   ak   dospeje   k záveru,   že   pôvodne   rozhodol   nesprávne. Vychádzajúc   z princípu   právnej   istoty   (čl.   1   ods.   1   Ústavy   SR),   zmenu   alebo   zrušenie rozhodnutia súdu možno dosiahnuť zásadne len uplatnením opravných prostriedkov a za zákonom   stanovených   podmienok.   V danom   prípade   zákon   neupravoval   voči   uzneseniu o odložení vykonateľnosti žiadny opravný prostriedok, čo len podčiarkuje skutočnosť, že súd postupoval   svojvoľne   a arbitrárne.   Zákon   v danom   prípade   neumožňoval,   aby   bolo uznesenie   o odložení   vykonateľnosti   preskúmané   v rámci   opravných   prostriedkov,   a už vôbec nie to, aby ho preskúmal sám súd, ktorý ho vydal.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, a vyplýva to priamo z odôvodnenia súdu, že svoje rozhodnutie nezaložil na žiadnom ustanovení platného a účinného právneho predpisu. Súd teda na vec nielenže neaplikoval platný a účinný právny predpis, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru (II. ÚS 71/97, III. ÚS 64/2000, IV. ÚS 77/02 a II.   ÚS   249/04),   ale   konal   priamo   v rozpore   s jasným   znením   platného   a účinného právneho predpisu (§ 170 ods. 1 O. s. p.). Takýto prístup súdu je potrebné hodnotiť ako postup   svojvoľný   a arbitrárny,   pretože   je   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný a neudržateľný a zároveň má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Súd   sa   výkladom   a použitím   §   170   ods.   1   O.   s.   p.   vôbec   nezaoberal,   úplne   ho opomenul.   To   však   znamená,   že   rozhodol   bez   toho,   aby   sa   vo   svojom   rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre svoj právny záver,   a preto   treba   jeho   rozhodnutie   považovať   za   arbitrárne   (I.   ÚS   59/04).   A výkon spravodlivosti arbitrárny byť nemôže.

K zásahu do právoplatného uznesenia:

Podľa § 167 ods. 1 O. s. p. ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením   sa   rozhoduje   najmä   o podmienkach   konania,   o zastavení   alebo   prerušení konania,   o odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania,   o zmene   návrhu,   o späťvzatí   návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania. (...) Uznesenie o odložení vykonateľnosti, nakoľko proti nemu odvolanie nie je prípustné, nadobudlo   právoplatnosť   doručením.   Zákon   neumožňuje,   aby   súd   otázku   odloženia vykonateľnosti   opätovne   prejednával.   Rovnako   nepredpokladá   ani   uplatnenie   žiadnych mimoriadnych opravných prostriedkov. Zrušením právoplatného rozhodnutia Krajský súd v ŽILINE   zasiahol   do   právnej   istoty   vytvorenej   právoplatným   rozhodnutím   súdu   bez zákonného podkladu. Tým došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Odopretie práva sťažovateľa vyjadriť sa k návrhu: Odporca rozhodol o zrušení uznesenia o odložení vykonateľnosti na základe návrhu žalovaných v 1. a 2. rade, a to bez toho, aby mal sťažovateľ možnosť k tomuto návrhu sa vyjadriť. A to napriek tomu, že zrušenie uznesenia o odložení vykonateľnosti malo vo vzťahu k sťažovateľovi závažné právne dôsledky, pretože mu súd odňal ochranu, ktorú mu pred tým poskytol. Je súčasne zrejmé, že odporca z návrhu žalovaných vychádzal a v plnom rozsahu mu vyhovel.

Princíp kontradiktórnosti odvodený od princípu rovnosti (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR) a imanentný   právu   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   súdny   proces,   v danom   prípade vyžadoval,   aby   súd   umožnil   sťažovateľovi   oboznámiť   sa   s návrhom,   vyjadriť   sa   k nemu a zaujať   stanovisko   k právnym   otázkam,   ktoré   boli   rozhodujúce   pre   rozhodnutie   súdu. V danom prípade nič nebránilo súdu, aby návrh predložil na vyjadrenie sťažovateľovi. (...) Sumarizujúc   vyššie   uvedené,   napadnutým   uznesením   teda   došlo   k porušeniu   práv garantovaných čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, s čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pretože:

1.   Krajský   súd   v ŽILINE   rozhodol   zjavne   svojvoľne   a arbitrárne,   pretože   svoje rozhodnutie   nezaložil   na   žiadnom   ustanovení   platného   a účinného   právneho   predpisu, a naopak opomenul aplikovať jasné a zrozumiteľné zákonné ustanovenia relevantné v danej veci,

2. Krajský súd v ŽILINE rozhodol bez toho, aby sťažovateľovi umožnil vyjadriť sa k právnym otázkam, ktoré boli rozhodujúce pre rozhodnutie súdu.»

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky na   vydanie   dočasného   opatrenia   a odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia, a preto požiadala ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým ústavný súd odloží vykonateľnosť označeného uznesenia krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť   na ďalšie konanie, aby vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   odloží   vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 10 S 182/2006 z 27. decembra 2006, a aby vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd v ŽILINE porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR uznesením sp. zn. 10 S 182/2006 zo dňa 27. 12. 2006.

2. Uznesenie Krajského súdu v ŽILINE sp. zn. 10 S 182/2006 zo dňa 27. 12. 2006 sa zrušuje.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prerokúvania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 10 S 182/2006 z 27. decembra 2006.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy),   a tým   k porušeniu   základných   práv   alebo slobôd   sťažovateľov.   Táto   právomoc ústavného   súdu   nie   je   spojená   so   vznikom oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprocesné   princípy (II. ÚS 54/02).   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   ktorým   zrušil   uznesenie o povolení odkladu vykonateľnosti rozhodnutia, okrem iného uviedol:

„Rozhodnutie, ktorého zrušenia sa správne orgány domáhajú, bolo vydané v zmysle vyššie uvedeného inštitútu odkladu vykonateľnosti správnych orgánov.

Zákonodarca v danom prípade nevylučuje, aby sa po vydaní rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutí správnych orgánov, nemohol ďalší účastník preskúmavacieho konania podľa piatej časti, hlavy druhej O. s. p. domáhať zrušenia takéhoto odkladového rozhodnutia. (...)

Vzhľadom   na   nové   tvrdenia   správnych   orgánov,   ako   i vedľajšieho   účastníka   na strane správnych orgánov, bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či obchodnej spoločnosti S. vydaním príslušného územného rozhodnutia hrozí jeho okamžitým výkonom závažná ujma v zmysle ust. § 250c ods. 1 O. s. p.

Za účelom vyššie uvedeného skúmania, vzhľadom na tvrdenia správnych orgánov, oboznámil sa krajský súd i s obsahom spisového materiálu vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 10 S 77/2006. Obdobne i v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S 77/2006 je predmetom preskúmavacieho   konania   rozhodnutie   o umiestnení   stavby   vydané   v územnom   konaní totožným stavebným úradom, kde v odvolacom konaní tiež rozhodoval Krajský stavebný úrad v Ž. Krajský súd zistil, že návrhu žalobcov v rade 1) až 3) na odklad vykonateľnosti rozhodnutí   správnych   orgánov   v uvedenej   stavebnej   veci   súd   nevyhovel,   dôvodiac,   že bezprostredne nehrozí výkon rozhodnutia (samotné začatie stavebných prác).“.

Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že svojím predchádzajúcim rozhodnutím v tejto veci   odložil   vykonateľnosť,   resp.   povolil   odklad   vykonateľnosti   Územného rozhodnutia Mesta Ž., Spoločný obecný úrad v Ž. na úseku územného konania a stavebného poriadku o umiestnení   stavby   A.   z 22.   mája 2006   v spojení   s rozhodnutím   Krajského   stavebného úradu v Ž. z 2. októbra 2006 až do právoplatného skončenia konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 10 S 182/2006.

Správne orgány 1. a 2. stupňa potom spoločným návrhom žiadali toto rozhodnutie zrušiť ako, podľa nich, nezákonné poukazujúc na to, že sťažovateľke vydaním územného rozhodnutia   o umiestnení   stavby   nehrozí   okamžitým   výkonom   tohto   rozhodnutia   nijaká závažná ujma.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   uznesenie   krajského   súdu   o zrušení   uznesenia o povolení odkladu vykonateľnosti územného rozhodnutia správnych orgánov 1. a 2. stupňa pre neexistenciu hrozby závažnej ujmy ako dôvodu odloženia vykonateľnosti dostatočne odôvodnené,   nie   je   svojvoľné   či   arbitrárne   a   jeho   výklad   a argumentácia   nevybočujú zo znenia príslušných zákonných ustanovení (§ 250c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, druhá veta) tak, že by popierali ich význam a účel v kontexte ďalších ustanovení. Uvedené uznesenie   má   povahu   predbežného   čiastkového   rozhodnutia   viazaného   na výsledok konečného rozhodnutia vo veci samej, ktoré za určitých okolností môže opätovne preskúmať už právoplatnú (resp. vykonateľnú) vec, pričom krajský súd ako príslušný súd dospel k nemu na základe postupu v medziach svojich právomocí, a preto ústavný súd nemá dôvod   zasahovať   do   jeho   výkladu.   Krajský   súd   aplikáciou   a výkladom   relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku neodoprel sťažovateľke právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani neporušil princíp   rovnosti   v spojitosti   s princípom   kontradiktórnosti   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy v spojení s právnou istotou podľa čl. 1 ods. 1 ústavy; v súvislosti s rozhodnutím v ďalšom štádiu konania vo veci samej tieto práva sťažovateľky zostali zachované.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   sťažnosť   sťažovateľky   na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť a v nadväznosti na toto rozhodnutie sa už ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007