znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 241/06-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   13. júla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., bytom Š., a J. J., bytom V., obaja t. č. vo výkone väzby,   zastúpených   advokátom   JUDr.   P.   B.,   Š.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Trnava z 22. októbra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-93/BOK-Z-1-2005 a Krajskej prokuratúry v Nitre z 15. decembra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 85/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. a J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2006 doručená sťažnosť J. K. a J. J. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uzneseniami vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Trnava (ďalej len „vyšetrovateľ“) z 22. októbra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-93/BOK-Z-1-2005 a Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) z 15. decembra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 85/05.

Právny zástupca sťažovateľov v podaní uvádza: „Uznesením PPZ, Úradu boja proti organizovanej   kriminalite,   Odbor   západ,   zo   dňa   22. 10. 2005,   ČVS:   PPZ-93/BOK-Z-1- 2005, je obvinený J. K. stíhaný za trestný čin prípravy vraždy podľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1,   ods. 2   písm. i)   Tr.   zák.   formou   účastníctva   podľa   § 10   ods. 1   písm. a),   písm. b) Tr. zák., ako aj za trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 184a ods. 1 Tr. zákona a obvinený J. J. pre trestný čin prípravy vraždy podľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. i) Tr. zák. formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. c) Tr.   zák.,   ako aj za   trestný čin nedovoleného   ozbrojovania   a   obchodovania so zbraňami podľa § 184a ods. 1 Tr. zákona, všetko v zmysle trestných predpisov platných a účinných v čase vznesenia obvinenia, t. j. do 31. 12. 2005.“ Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ J. K.   22. októbra 2005   sťažnosť,   v   ktorej   okrem   iného   namietal   aj nesprávnu   právnu kvalifikáciu účastníctva   podľa   § 10   ods. 1   písm. a)   a   b)   Trestného   zákona   účinného do 31. decembra 2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   pretože „... právna   konštrukcia obvinenia z prípravy trestného činu vraždy formou účastníctva je nezmyselná (viď obdobný judikát   NS   SR   sp.   zn.   7 Tz   23/92   ako   aj   sp.   zn.   3 Tz 87/1972,   obe   publikované na internetovej stránke MS SR) a teda pokiaľ je trestné stíhanie vedené na základe takéhoto uznesenia, je nezákonné, rovnako ako sú nezákonné aj všetky uznesenia na to nadväzujúce, o. i.   aj   uznesenie   o   vzatí   do   väzby...)“. Uznesením   krajskej   prokuratúry   boli   sťažnosti obvinených zamietnuté a k námietke právnej kvalifikácie dozorujúci prokurátor nezaujal žiadne   stanovisko.   Sťažovatelia   boli   pri   výsluchu   konanom   14. februára 2006 vyšetrovateľkou   upozornení   na   zmenu právnej   kvalifikácie   skutku,   ktorý   bol   v   ďalšom konaní posudzovaný ako pokus vraždy podľa § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. i), § 10 ods. 1   písm.   a)   a   b)   Trestného   zákona,   a   za   trestný   čin   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   184a   ods.   1   Trestného   zákona.   Zo zadokumentovaného priebehu skutku pri zadržaní obvineného J. J., ktorý mal byť priamym vykonávateľom vraždy podľa sťažovateľov vyplýva, že jeho konanie v žiadnom prípade nevykazovalo   zákonné   znaky   pokusu   trestného   činu,   tak   ako   to   bolo   vyšetrovateľkou prekvalifikované.   Zmena   právnej   kvalifikácie   podľa   sťažovateľov   nemá   oporu vo vykonanom dokazovaní a bola podľa nich vykonaná len za účelom napravenia chyby, ktorej   sa   vyšetrovateľka   dopustila   pri   právnej   kvalifikácii   skutku   v uznesení   o začatí trestného   stíhania.   Obvinení   podali   27. februára 2006   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) návrh na postup podľa § 363 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok [v znení zákona č. 650/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný   poriadok“)]   vo   veci   zrušenia   právoplatného   rozhodnutia   vyšetrovateľa   alebo prokurátora   pre porušenie zákona a následne prostredníctvom   svojho právneho zástupcu požiadali   podaním   zo   6. marca 2006   dozorujúceho   prokurátora   o   preskúmanie   postupu vyšetrovateľky.   Táto   žiadosť   bola   vybavená   upovedomením   krajskej   prokuratúry z 24. apríla 2006   č. k.   1 Kv 85/05-421,   v ktorom   je   podľa   sťažovateľov „... najmä v poslednej   časti   upovedomenia   obsiahnutá   všeobecne   formulovaná   veta   o   tom, že prokurátor nezistil   žiadne   porušenie   zákona   a prieťahy   v konaní“. Dňa 3. apríla 2006 bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   doručené   upovedomenie   o vybavení   podnetu generálnym prokurátorom, ktorý z formálneho hľadiska nebol posudzovaný ako sťažnosť a z vecného hľadiska bolo podanie sťažovateľov odložené z dôvodu jeho neopodstatnenosti.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Západ, Trnava uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 22. 10. 2005, ČVS: PPZ-93/BOK-Z- 1-2005, a tiež Krajská prokuratúra Nitra uznesením o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení   obvinenia   zo   dňa   15. 12. 2005,   spis.   zn.   1 Kv 85/05-154   porušili   právo sťažovateľov   J. K.   a   J. J.   na   stíhanie   a   pozbavenie   slobody   iba   v   súlade   so   zákonom a z dôvodov ustanovených zákonom, garantované čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky ako aj ich právo na zákonné vymedzenie znakov trestného činu a druhov trestov, resp. inej ujmy na právach alebo majetku, garantované čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a preto sa citované uznesenia v celom rozsahu zrušujú a zároveň sa uvedeným orgánom prikazuje vo veci opätovne konať a rozhodnúť.

2. Sťažovateľom   J. K.   a   J. J.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie, každému   v sume   200 000 Sk,   ktoré   sú   porušovatelia   povinní   spoločne   a   nerozdielne im vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 11 176,50 Sk (2 x 2 úkon pr. služby po 2 730 Sk za prevzatie veci a spísanie sťažnosti - za zastupovanie 2 účastníkov   sa   odmena   zníži   o   20 %,   t. j.   za   úkony   právnej   služby   je   odmena po jej zákonnom   znížení   8 736 Sk   a   2 x 2   rež.   paušál   po   164 Sk + 19 % DPH),   ktorú sú porušovatelia   povinní   spoločne   a nerozdielne   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov JUDr. P. B., advokáta, (...) a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práva alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach   sú   upravené   v ustanoveniach § 49 až 56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona predbežne prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí,   pričom   zisťoval,   či   neexistujú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Podľa uvedeného ustanovenia zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie   čl. 49   ústavy a svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezákonnými uzneseniami vyšetrovateľa   a   krajskej   prokuratúry   v   ich   trestnej   veci,   ktorá   sa   nachádza   v štádiu prípravného konania, tým, že tieto orgány nesprávne kvalifikovali skutok, ktorého sa mali dopustiť.   V dôsledku   toho   boli   rozhodnutím   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   6 Tp 201/05 z 24. októbra 2005 vzatí do väzby, ktorá im bola predĺžená rozhodnutím Okresného súdu Trnava z 24. marca 2006 sp. zn. Tp 48/06 do 21. októbra 2006. O sťažnosti sťažovateľov proti predĺženiu väzby nebolo zatiaľ rozhodnuté.

Podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy   nikoho   nemožno   stíhať   ani   pozbaviť   slobody   inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   dospel   k   záveru, že sťažnosť je v časti namietajúcej porušenie ich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 uzneseniami vyšetrovateľa a krajskej prokuratúry zjavne neopodstatnená.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 405/04)   je   dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, a tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   a slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Podľa   nej   porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ústavy predpokladá výlučne konanie alebo rozhodovanie orgánov štátu, ktoré sú podľa právnych predpisov Slovenskej republiky oprávnené rozhodnúť o pozbavení osobnej slobody osoby rozhodnutím o jej väzbe. Podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 bol takým orgánom štátu len všeobecný súd. Iné orgány štátu, než všeobecné súdy, ktoré   sú   jediné   oprávnené   rozhodovať   o väzbe,   preto   nemôžu   porušiť   základné   právo na osobnú slobodu upravené v čl. 17 ústavy (I. ÚS 66/97). Z práva nebyť vo väzbe z iného ako   zo   zákonného   dôvodu   a na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu   vyplýva   priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,   ale   aj   počas   jej   trvania   (III. ÚS 7/00).   Pri   posudzovaní   namietaného neoprávneného   obmedzenia   osobnej   slobody   v dôsledku   vzatia   do   väzby   ústavný   súd preskúmava a rozhoduje o ústavnosti väzobných rozhodnutí, ktoré sú zákonným a ústavným titulom   pre   vzatie   a   držanie   obvineného   vo   väzbe   z dôvodov   uvedených   v zákone. Sťažovatelia namietali skutočnosť, že boli pozbavení osobnej slobody, nenamietali však konanie a rozhodovanie väzobného súdu, t. j. štátneho orgánu, ktorý rozhodol o ich vzatí do väzby.   Preto   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľmi   uvedené   orgány   nemohli byť posudzované ako porušovatelia namietaného základného práva. Ústavný súd zároveň dodáva, že vzatie do väzby je procesný úkon, ktorým sa osoba zaisťuje pre účely trestného konania,   má   zabezpečovaciu   funkciu   a nie   charakter   sankcie,   je   vždy   fakultatívna a pri rozhodovaní   o nej   je   rozhodujúce   posúdenie,   či   obvinený   svojím   správaním sám poskytol   príčinu   k príslušnej   obave,   alebo   či   existuje   taká   objektívna   konštelácia väzobných   dôvodov,   ktoré   zahŕňajú   ako   osobnosť   páchateľa,   tak   aj   okolnosti   prípadu a ktoré   vzatie   do väzby   opodstatňujú.   Postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní pri posúdení právnej stránky skutku nemá priamu súvislosť na posúdenie dôvodnosti väzby.

Sťažovatelia   namietajú   neopodstatnenosť   dôvodov   pre   väzbu   najmä   z dôvodu, že právna kvalifikácia skutku a opis skutku v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia   spolu   nekorešpondujú,   resp.   namietajú   nesprávnu   právnu   kvalifikáciu   skutku v prípravnom   konaní.   Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne oprávnenie preskúmavať, či v prípravnom konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu vyšetrovací orgán vyvodil. Do právomoci ústavného súdu nepatrí ani otázka právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom s konečnou platnosťou koná a rozhodne všeobecný súd. Ústavný súd dodáva, že prípravné konanie má vo vzťahu ku konaniu pred súdom vždy predbežnú povahu s cieľom zistiť, či je podozrenie zo spáchania trestného činu proti určitej osobe do tej miery odôvodnené, aby bola podaná obžaloba a vec odovzdaná súdu. Ide o proces vyhľadávania dôkazov a ich hodnotenia, avšak je to také zhromažďovanie a hodnotenie dôkazov, ktoré nemá   nahradzovať činnosť   súdu.   Pre   uznesenie   o vznesení   obvinenia   je   podstatný   opis skutku,   pretože   jeho   právna   kvalifikácia   môže   byť   menená   v súlade   s výsledkami vyšetrovania,   ťažiskom   pre   samotné   dokazovanie   je   až   súdne   konanie,   kde   sa   vytvára skutkový podklad pre rozhodnutie o vine a prípadne i o treste.

Čo sa týka namietaného porušenia čl. 49 ústavy, ústavný súd konštatuje, že aj v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená a to bez ohľadu na skutočnosť, že v danej trestnej veci   príslušný   súd   ešte   nerozhodoval   o   vine   ani   o   treste.   Článok   49   vyjadruje   jeden z princípov   právneho   štátu,   požiadavku   zákonnosti   v   trestnom   práve   a vymedzuje podmienky   trestnej   zodpovednosti   a požiadavku   presného   zákonného   vymedzenia   druhu a intenzity trestných sankcií. Podľa ustanovenia tohto článku len Národná rada Slovenskej republiky   môže   zákonom   stanoviť   čo   je   trestný   čin,   aké   sú   podmienky   trestnej zodpovednosti   a aký trest a za akých podmienok je možné za spáchanie trestného činu uložiť. Trestný zákon musí obsahovať uzavretý katalóg trestných činov a uzavretý katalóg trestov, a súčasne zákaz analógie v neprospech páchateľa, čím štát stanovuje zákonné limity pre obmedzenie základných práv a slobôd občanov.

Ústavný   súd   konštatuje   nemožnosť   porušenia   základných   práv   a   slobôd   orgánmi činnými   v trestnom   konaní   tak,   ako   to   namietajú   sťažovatelia,   a   preto   rozhodol   tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2006