znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 241/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Mazáka prerokoval sťažnosť T. B., M., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 112/05 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 102/01) a takto

r o z h o d o l :

Základné právo T. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 112/05 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 102/01)   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2005 doručená sťažnosť T. B., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len „okresný súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16   C   112/05   (pôvodne   vedenom   pod sp. zn. 8 C 102/01). Ústavný   súd   uznesením   z 30.   novembra   2005   prijal   sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Dňa 23. 3. 2000 podala sťažovateľka u odporcu návrh na začatie konania o platové zatriedenie proti Slovenským Telekomunikáciám, a. s.. Toto konanie sa viedlo u odporcu pod sp. zn. 8 C 293/00.

Odporca   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   293/00   zo   dňa   11.   10.   2000   zamietol   žalobu sťažovateľky, v časti ktorej sa domáha jej zatriedenia do 5-ej tarifnej triedy so základnou mzdou pri 4 hodinovom pracovnom úväzku vo výške 5.000,- Sk mesačne od 1. 7. 1999 s tým, že náhradu trov konania v tejto časti účastníkom nepriznal a   v prevyšujúcej časti vylúčil žalobu na samostatné konanie.

Toto   konanie   sa   vedie   u odporcu   pod   sp.   zn.   8   C   102/01   a doposiaľ   nie   je právoplatne   skončené.   Súpis   úkonov   vykonaných   vo   veci   vedenej   u odporcu   pod sp. zn. 8 C 102/01: Odporca na deň 5. 3. 2002 nariadil termín pojednávania. Predmetné pojednávanie   sa   neuskutočnilo   z dôvodu   neprítomnosti   žalovaného,   ktorý   svojou neprítomnosť ospravedlnil.

Odporca toto pojednávanie odročil na deň 28. 3. 2002.

Pojednávanie nariadené na deň 28. 3. 2002 sa neuskutočnilo z dôvodu neprítomnosti právnej zástupkyne sťažovateľky, ktorá jej neúčasť ospravedlnila a z toho dôvodu žiadala odročiť termín pojednávania. Odporca odročil toto pojednávanie na deň 23. 4. 2002. Dňa   23.   4.   2002   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito   s tým,   že   uložil   žalovanému,   aby   predložil   platnú   pracovnú   zmluvu so sťažovateľkou a iné listiny.

Dňa 2. 7. 2002 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. 9. 2002. Pojednávanie   nariadené   na   deň   12.   9.   2002   sa   neuskutočnilo.   Zástupkyňa sťažovateľky   a predvolaná   svedkyňa   svoju   neprítomnosť   ospravedlnili.   Súd   pojednanie odročil na deň 15. 10. 2002. Dňa 15. 10. 2002 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom odporca vyniesol rozsudok.

Odporca   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   102/01   zo   dňa   15.   10.   2002   návrh   zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dňa 26. 11. 2002 odvolanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 12 Co 18/03 zo dňa 8. 9. 2003 potvrdil rozsudok súdu I. stupňa vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba za obdobie od 1. 7. 1999 do 30. 9. 2000 a v prevyšujúcej časti zrušil rozsudok a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 17 NcC 29/04 zo dňa 26. 3. 2004 sudcov Okresného súdu v Michalovciach vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 8 C 102/01 a vec prikázal Okresnému súdu v Rožňave. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto uznesenia, sťažovateľka sa dala v konaní zastúpiť advokátom (...) a vzhľadom na túto skutočnosť   sa   vo   vzťahu   k zástupcovi   sťažovateľky   cítili   byť   sudcovia   Okresného   súdu v Michalovciach zaujatí.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 NcC 13/05 zo dňa 31. 3. 2005 vec prikázal Okresnému súdu v Michalovciach. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto uznesenia, sťažovateľka splnomocnila na zastupovanie v tejto veci (...) a v súvislosti s týmto úkonom požiadala odporcu o prikázanie veci Okresnému súdu v Michalovciach z dôvodu vhodnosti. Sťažnosťou zo dňa 28. 6. 2005 sa sťažovateľka sťažovala na prieťahy v tomto konaní. Predsedníčka Okresného súdu v Michalovciach odpovedala listom zo dňa 7. 7. 2005 sp. zn. Spr. 2019/05 na sťažnosť sťažovateľky, v ktorom uviedla, že v konaní nebol zistený subjektívny prieťah.“

Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo svojej sťažnosti požaduje, aby ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej primerané finančné zadosťučinenie 50 000 Sk a náhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 112/05 ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 23. marca 2000   okresnému   súdu   návrh   vo   veci   nesprávneho   platového   zaradenia   sťažovateľky a zaplatenia peňažnej sumy z dôvodu nesprávneho platového zaradenia.

Okresný súd 28. marca 2000 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 17. apríla 2000 okresný súd zaslal žalobu žalovanému na vyjadrenie.   Okresný súd 11. mája 2000 vyzval žalovaného na predloženie listinných dôkazov.

Okresný   súd   6.   júna   2000   vyzval   sťažovateľku   na   úpravu   žaloby,   sťažovateľka reagovala 7. júla 2000. Okresný súd pojednávanie 27. septembra 2000, na ktorom priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, odročil na 11. október 2000. Okresný súd na pojednávaní 11. októbra 2000 po pripustení zmeny žaloby vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľky v časti návrhu na správne platové zaradenie zamietol, vo zvyšnej časti žalobu   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Rozsudok   z   11.   októbra   2000   nadobudol právoplatnosť 5. decembra 2000.

Okresný   súd   26.   februára   2001   vyzval   sťažovateľku   na   upresnenie   žaloby a predloženie   dôkazov.   Po   urgencii   okresného   súdu   z 27.   marca   2001   a 18.   apríla   2001 sťažovateľka reagovala 9. mája 2001.

Okresný súd 31. mája 2001 zaslal upravenú žalobu žalovanému na vyjadrenie. Dňa 4. júla 2001 okresný súd vyzval žalovaného na predloženie listinných dôkazov, žalovaný reagoval   18.   júla   2001.   Termín   pojednávania   nariadený   na   13.   september   2001   bol v dôsledku písomného ospravedlnenia sťažovateľky a žalovaného zrušený.

Okresný   súd   20.   septembra   2001   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky na oznámenie, či prekážka účasti sťažovateľky na pojednávaní stále trvá. Právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala 9. januára 2002 po urgencii okresného súdu z 19. decembra 2001. Pojednávanie 5. marca 2002 bolo odročené na 28. marec 2002 pre neúčasť žalovaného.Pojednávanie   28.   marca   2002   bolo   pre   neúčasť   právnej   zástupkyne   sťažovateľky odročené na 23. apríl 2002.

Pojednávanie 23. apríla 2002 bolo odročené na neurčito, žalovanému bolo uložené predložiť listinné dôkazy. Po vykonaní dokazovania výsluchom svedkov bolo pojednávanie 2. júla 2002 odročené na 12. september 2002.

Pojednávanie 12. septembra 2002 bolo pre neúčasť účastníkov konania odročené na 15. október 2002.

Okresný súd na pojednávaní 15. októbra 2002 žalobu sťažovateľky zamietol.Proti   rozsudku   z   15.   októbra   2002 podala   sťažovateľka   odvolanie,   spis   bol odvolaciemu súdu predložený 13. januára 2003. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 8. septembra 2003 rozsudkom sp. zn. 12 Co 18/03-106 potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba za obdobie od 1. júla 1999 do 30. septembra 2000, vo zvyšnej časti rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 28. októbra 2003.

Na   základe   oznámenia   zákonnej   sudkyne   z 28.   novembra   2003   o jej   zaujatosti predseda okresného súdu 4. decembra 2003 pridelil vec inému sudcovi. Keďže postupne všetci sudcovia okresného súdu oznámili predsedovi okresného súdu skutočnosti, pre ktoré sa cítia byť vylúčení z rozhodovania predmetnej veci, spis bol 16. marca 2004 predložený krajskému súdu.

Krajský súd 26. marca 2004 uznesením sp. zn. 17 NcC 29/04-141 rozhodol o tom, že sudcovia   okresného   súdu   sú   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej pod sp. zn. 8 C 102/01 a vec prikázal Okresnému súdu Rožňava. Spis bol okresnému súdu vrátený 26. apríla 2004.

Právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu 29. apríla 2004 oznámil, že túto viac nezastupuje.   Uznesenie   krajského   súdu   z 26.   marca   2004   bolo   13.   mája   2004   zaslané sťažovateľke. Spis bol 11. júna 2004 odstúpený Okresnému súdu Rožňava.

Sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   5.   augusta   2004   požiadala o prikázanie veci okresnému súdu z dôvodu vhodnosti.

Krajský   súd   31.   marca   2005   uznesením   sp.   zn.   4   NcC   13/05-172   vec   prikázal okresnému súdu. Spis bol okresnému súdu vrátený 13. mája 2005.

Predsedníčka okresného súdu 23. mája 2005 zaslala spis krajskému súdu s tým, že jeho   uznesenie   z 26.   marca   2004   o vylúčení   sudcov   okresného   súdu   z   prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 8 C 102/01 je právoplatné a nebolo zrušené. Krajský súd vrátil spis 8. júna 2005 s pokynom, že okresný súd môže vo veci konať.V dôsledku   oznámenia   dvoch   sudcov   o   skutočnostiach,   pre   ktoré   sa   cítia   byť vylúčení, bola vec 8. septembra 2005 predsedníčkou okresného súdu pridelená ďalšiemu sudcovi.

Okresný súd 22. septembra 2005 vyzval sťažovateľku na špecifikáciu jej mzdového nároku a výzvu urgoval 9. novembra 2005.

Právny   zástupca   sťažovateľky   8.   decembra   2005   požiadal   o predĺženie   lehoty na špecifikáciu mzdového nároku sťažovateľky.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré účastníkovi konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci súdom sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.   V posudzovanom prípade ide   o spor,   v ktorom   je otázka   nastolenia právnej   istoty účastníkov   spojená   s právoplatným   rozhodnutím   všeobecného   súdu,   predovšetkým s rozsudkom   alebo   procesne   rovnakým   spôsobom,   napríklad   s   uznesením   o schválení súdneho zmieru.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   skúma so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   a) právnej a faktickej   zložitosti   veci, ktorá   sa   skúma   aj   so   zreteľom   na   povahu   veci   a o čo   v nej   účastníkovi   konania (sťažovateľovi) ide, b) správania účastníka konania a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že predmetom konania je mzdový nárok sťažovateľky.

Pracovnoprávny spor vo veci mzdového nároku nemožno podľa názoru ústavného súdu pokladať za právne zložitú vec. V týchto sporoch sa používa základná právna úprava v oblasti pracovného práva, pričom jej výklad a používanie boli stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v pracovnoprávnych veciach.

Konkrétne   okolnosti   sporu   však   svedčia   o   určitej   skutkovej   zložitosti   veci vyžadujúcej si zaobstarávanie podkladov pre rozhodnutie a vypočutie viacerých svedkov.

b) Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k spomaľovaniu   postupu okresného   súdu,   a   tým   aj   k   prieťahom   v konaní,   prispelo   významným   spôsobom   aj správanie sťažovateľky.

Sťažovateľka prispela k predĺženiu konania v prvom rade tak, že nereagovala včas na výzvy okresného súdu a opakovane sa nezúčastnila na pojednávaniach. Okresný súd za účelom   odstránenia   nedostatkov   v   náležitostiach   podaní   sťažovateľky   bol   nútený opakovane ju vyzvať na ich úpravu.

Sťažovateľka však spôsobila predĺženie konania aj v dôsledku takých procesných úkonov, ktoré Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) pripúšťa, ale ich vykonanie (vylúčenie   sudcov,   prikázanie   veci   opäť   pôvodnému   procesnému   súdu)   je   objektívne spojené s predĺžením konania, ktoré nemožno pričítať okresnému súdu.

c)   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil   označené   konanie,   bol postup okresného súdu.

Z chronologického prehľadu procesných úkonov vyplýva, že okresný súd vo veci konal podľa   názoru   ústavného súdu   v zásade plynulo počas celého doterajšieho   trvania konania. V priebehu konania sa vyskytli obdobia ojedinelej krátkej nečinnosti spôsobené napríklad nesprávnym procesným postupom, keď okresný súd predložil 23. mája 2005 spis krajskému súdu, ktorý bol vrátený 8. júna 2005.

Záver o tom, že okresný súd konal plynulo, je daný aj tým, že vo veci sa dvakrát vyniesli rozsudky, ktoré boli iba sčasti zrušené, a preto je zrejmé, že čiastočne okresný súd postupoval   tak, že odstraňoval   účinným spôsobom   právnu   neistotu   sťažovateľky.   Treba uviesť, že okresnému súdu k celkovej dĺžke konania nemožno pričítať obdobie, kedy bol spis na krajskom súde a na Okresnom súde Rožňava.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   doterajší   postup   okresného   súdu   a   jeho prípadnú   niekoľkomesačnú, ojedinelú   nečinnosť nemožno   hodnotiť   ako   porušenie základných   práv   sťažovateľky.   V tejto   spojitosti   ústavný   súd   podotýka,   že   sťažnosť   sa vzťahuje na sporové konanie, v ktorom sú podľa Občianskeho súdneho poriadku zvýšené nároky na procesnú disciplínu všetkých účastníkov (napr. § 6, § 101 a iné), a tak aj zvýšenú zodpovednosť za prípadné predlžovanie súdneho konania.

Zohľadňujúc   všetky   relevantné   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že v doterajšom postupe okresného súdu v konaní sp. zn. 16 C 112/05 nie sú prieťahy, ktoré by bolo možné hodnotiť ako zbytočné, a teda spôsobilé porušiť základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na toto rozhodnutie bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.