znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 241/04-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla o sťažnosti   Ing.   Mariána   Fraňu,   bytom   P.,   a Ing. Iva   Šafranku,   bytom   P.,   zastúpených advokátkou   Mgr.   Z.   K.,   PhD,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základných   práv upravených v čl. 19 ods. 2, čl. 22 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich práv upravených v čl. 6 ods. 1 a v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   z 21.   júna   2004   č.   k.   1   Co   115/03-142   v časti týkajúcej sa zamietnutia ich žaloby a konaním, ktoré mu predchádzalo, takto

r o z h o d o l :

Základné práva Ing. Mariána   Fraňu   a Ing. Iva Šafranku upravené v čl. 19 ods. 2, čl. 22 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich práva upravené v čl. 6 ods. 1 a v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 21. júna 2004 č. k. 1 Co 115/03-142 v časti týkajúcej sa zamietnutia ich žaloby a konaním, ktoré mu predchádzalo,   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2004 faxom a následne 17. septembra 2004 poštou doručená sťažnosť Ing. Mariána Fraňu, bytom P., a Ing. Iva Šafranku, bytom P., (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. Z. K., PhD, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na zachovanie ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním   do   ich   súkromného   života   upraveného   v čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   zachovanie   listového   tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov upraveného v čl. 22 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia   a korešpondencie   podľa   čl.   8   Dohovoru   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 21.   júna   2004   č.   k.   1   Co   115/03-142   v časti   týkajúcej   sa zamietnutia ich žaloby a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Sťažovatelia podali pôvodne žalobu o ochranu osobnosti Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) proti Ing. A. D. - svojmu spoločníkovi v obchodnej spoločnosti KOMPIT,   spol.   s r.   o.,   so   sídlom   v Prešove,   Železničiarska   12.   Dôvodom   na   podanie žaloby bola skutočnosť, že Ing. A. D., po tom, ako zistil, že v kancelárii spoločnosti je namontované odpočúvacie   zariadenie,   túto   skutočnosť   neoznámil svojim   spoločníkom   - sťažovateľom a opakovane si vypočul zvukové záznamy na magnetofónovej páske, ktorú dokonca vymieňal. Sťažovatelia sa podanou žalobou od žalovaného domáhali písomného ospravedlnenia.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   11   C   79/01-100   z   9.   decembra   2002   žalobu sťažovateľov   zamietol   (a   aj žalovaným medzitým   podanú   protižalobu). Sťažovatelia (aj žalovaný)   sa   proti   rozsudku   odvolali.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1 Co 115/03-142   z 21. júna   2004   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdil.   Sťažovatelia   vidia   v právnom odôvodnení tohto rozhodnutia, pokiaľ ide o predmet žaloby, porušenie nimi označených základných práv. Nesúhlasia so stručnosťou a s obsahom odôvodnenia, ktoré k predmetu žaloby znie: „Vypočutie zvukového záznamu v žiadnom prípade nemôže byť hodnotené ako jeho   použitie.   Sluchové   vnímanie   zhotovenej   nahrávky   bez   jej   ďalšieho   použitia   alebo postúpenia   iným   osobám   nie   je   zásahom   do   osobnostného   práva   požívajúcim   zákonnú ochranu vo forme uloženia povinnosti ospravedlniť sa za takéto konanie“.

Sťažovatelia   túto   časť   odôvodnenia   označili   za   ústavne   nekonformnú,   zjavne neodôvodnenú, arbitrálnu interpretáciu hmotného práva, na základe ktorej dospeli k záveru, že označeným rozsudkom a konaním krajského súdu, ktoré predchádzalo vyneseniu tohto rozsudku, bol porušený čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ústavy a čl. 8 Dohovoru.

Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru vidia sťažovatelia v tom, že krajský súd nedodržal ich ústavné procesné práva, a porušenie čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ústavy a čl. 8 Dohovoru v tom, že interpretoval samotné právo ústavne nekonformným, zjavne neodôvodneným a arbitrálnym spôsobom; s   právnym názorom krajského súdu   vyslovili jednoznačný nesúhlas. Namietajú, že rozsudok krajského súdu neobsahuje v odôvodnení dostatočné   a relevantné   dôvody,   na   základe   ktorých   bol   vynesený,   namietajú   taktiež skutočnosť,   že   krajský   súd   neodôvodnil   ani   svoj   právny   názor,   a tiež   to,   že   vôbec nereagoval   ani   na   námietky   a argumenty,   ktoré   v odvolaní   uviedol   právny   zástupca sťažovateľov.   Sú   preto   presvedčení,   že   rozsudkom   krajského   súdu   a konaním,   ktoré predchádzalo jeho vyneseniu, bol porušený čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Porušenie čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ústavy a čl. 8 Dohovoru vidia sťažovatelia v tom, že krajský   súd   im   odmietol   poskytnúť ochranu pred   zásahmi žalovaného do   ich   práva   na ochranu osobnosti, a teda aj do práv zaručených označenými článkami. Krajský súd súčasne svojím   rozsudkom   umožnil,   resp.   akceptoval   pretrvávanie   stavu,   v ktorom   práva sťažovateľov   môžu   byť   kedykoľvek   zo   strany   žalovaného   porušované,   pretože   podľa sťažovateľov   neprijal efektívne   opatrenia   na ich   ochranu pred   namietaným zásahom zo strany   žalovaného,   ako   ani   pred   prípadnými   budúcimi   neoprávnenými   zásahmi. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti zdôraznili, že slovné spojenie „právo na ochranu“ použité tak v § 11 Občianskeho zákonníka, ako aj v čl. 19 ods. 2 ústavy implikuje v sebe aj potrebu minimálnych   garancií   procesnej   povahy,   ktoré   sú   ustanovené   priamo   v čl.   19   ods.   2 ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok popri porušení práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj jeho porušenie.

Sťažovatelia   požadujú, aby ústavný   súd   vydal   tento   nález (s upresnením   bodu   5 doručeným ústavnému súdu 20. septembra 2004):

„1. Základné právo Ing. Mariána Fraňa a Ing. Iva Šafranka podľa článku 19 ods. 2, článku 22 a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   článku 6 ods.   1 a článku 8 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove   z 21.   júna   2004,   sp.   zn.   1   Co   115/03,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   rozsudok Okresného súdu v Prešove z 9. decembra 2002, sp. zn. 11 C 79/01, v časti týkajúcej sa zamietnutia   žaloby   Ing.   Mariána   Fraňa   a Ing.   Iva   Šafranka,   a konaním,   ktoré   mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. júna 2004, sp. zn. 1 Co 115/03 v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby Ing. Mariána Fraňa a Ing. Iva Šafranka a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3.   Ing.   Mariánovi Fraňovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 57.400.- Sk (slovom päťdesiatsedemtisícštyristo slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť Ing. Mariánovi Fraňovi, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   Ivovi   Šafrankovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 57.400,- Sk (päťdesiatsedemtisícštyristo slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť Ing. Ivovi Šafrankovi, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing. Mariána Fraňa a Ing. Iva Šafranka advokátke Mgr. Z. K., Phd., Advokátska kancelária, B., vo výške 22.180,-   Sk   (slovom   dvadsaťdvatisícstoosemdesiat   slovenských   korún)   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu na účet č.... vedený v Tatra banka, a. s., Bratislava“.

Ústavný súd prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   a uznesením č. k. II. ÚS 241/04-31 z 23. novembra 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie právna zástupkyňa sťažovateľov a krajský súd oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Krajský   súd vo svojom   stanovisku   ďalej   uviedol,   že   navrhuje,   aby sa   sťažnosti   nevyhovelo,   pretože podľa jeho názoru sťažovatelia žiadajú od ústavného súdu rozhodnutie, ku ktorému má dospieť všeobecný súd.

II.

Sťažovatelia namietajú porušenie ich základných práv upravených v čl. 19 ods. 2, čl. 22 a v čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práv upravených v čl. 6 ods. 1 a v čl. 8 Dohovoru.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   „Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“.

Podľa   čl.   22   ods.   1   ústavy   „Listové   tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ a iných písomností a ochrana ostatných údajov sa zaručujú.“.

Podľa čl. 22 ods. 2 „Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.“.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...“.

Podľa čl. 8 ods.1 Dohovoru „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“.

Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy:

Podstatou   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru   je   nesúhlas   sťažovateľov   s odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu   a s jeho právnym názorom vysloveným v namietanom rozsudku.

Čo   sa   týka   odôvodnenia   rozsudku,   sťažovatelia   namietajú   nedostatočné   dôvody a absenciu   relevantných   dôvodov,   na   základe   ktorých   bol   vynesený.   Čo   sa   týka   ich nesúhlasu s právnym názorom krajského súdu, namietajú svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonného právneho predpisu; argumentujú pritom gramatickým výkladom slova „použiť“, opierajúc   sa   o Krátky   slovník   slovenského   jazyka   (Veda,   vydavateľstvo   Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1997, str. 513).

V súvislosti s namietaným odôvodnením ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že súčasťou   obsahu základného práva   na spravodlivé súdne   konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Vyjadruje to aj znenie   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   podľa   ktorého v odôvodnení rozsudku   uvedie   súd podstatný obsah prednesov,   stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z týchto úvah zastáva ústavný súd názor, že neexistuje žiadna spojitosť medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným porušením základných práv sťažovateľov na spravodlivý proces.

Krajský   súd   v časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že „Vypočutie zvukového záznamu v žiadnom prípade nemôže byť hodnotené ako jeho použitie. Sluchové vnímanie zhotovenej nahrávky bez jej ďalšieho použitia alebo postúpenia iným osobám nie je   zásahom   do   osobnostného   práva   požívajúcim   zákonnú   ochranu   vo   forme   uloženia povinnosti ospravedlniť sa za takéto konanie.“, a ďalej vysvetlil, že „... sluchové vnímanie zvukovej nahrávky s jej ďalším použitím alebo postúpením iným osobám je zásahom do osobnostného   práva   požívajúcimi   zákonnú   ochranu   vo   forme   uloženia   povinnosti ospravedlniť sa za takéto konanie“, a naopak „... sluchové vnímanie zvukovej nahrávky bez jej ďalšieho použitia alebo postúpenia iným osobám je zásahom do osobnostného práva nepožívajúcimi zákonnú ochranu vo forme uloženia povinnosti ospravedlniť sa za takéto konanie.“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   týmto   jednoznačne   vyjadril a dostatočne   odôvodnil   svoj   právny   názor   v namietanom   rozhodnutí   a nemožno   preto považovať napadnuté rozhodnutie ani za svojvoľné, ani za arbitrálne.

V súvislosti s nesúhlasom sťažovateľov s právnym názorom krajského súdu ústavný súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou   uvádza,   že   nesúhlas sťažovateľov s namietaným rozhodnutím krajského súdu samo osebe nezakladá porušenie označeného základného práva sťažovateľov (II. ÚS 34/94, II. ÚS 3/97).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd vyslovil, že nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva upraveného v čl. 6 ods. 1 ústavy.

K   namietanému porušeniu čl.19 ods. 2 a   čl. 22 ústavy a   čl. 8 Dohovoru:

Podstatou   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   čl.   19   ods.   2   a čl.   22   ústavy   a čl.   8 Dohovoru je skutočnosť, že krajský súd odmietol poskytnúť sťažovateľom ochranu pred zásahmi   žalovaného   do   ich   práva   na   ochranu   osobnosti,   a teda   aj   do   práv   zaručených označenými článkami tým, že svojím rozsudkom umožnil, resp. akceptoval pretrvávanie stavu,   v ktorom   práva   sťažovateľov   môžu   byť   kedykoľvek   zo   strany   žalovaného porušované. Argumentácia sťažovateľov na podporu vyslovenia porušenia ich základných práv upravených v čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ústavy a čl. 8 ods. 1 Dohovoru sa opiera o ich nesúhlas s právnym názorom krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľov bolo potrebné, aby krajský súd preskúmal, či zasahovanie zo   strany   žalovaného   spočívajúce   vo   vypočutí   si   zvukového   záznamu   bez   privolenia sťažovateľov   bolo   v súlade   s   §   12   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   a ak   nie,   či   bolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie konkrétnych legitímnych cieľov. Krajský   súd   podľa   ich   názoru   tým,   že   nedodržal   takýto   postup,   nielenže   odmietol sťažovateľom   poskytnúť ochranu   pred   neoprávneným   zásahom   žalovaného,   ale súčasne svojím právnym názorom vysloveným v rozsudku umožnil pretrvávanie   stavu, v ktorom práva sťažovateľov môžu byť kedykoľvek zo strany žalovaného porušované. Okrem toho argumentujú tým, že tak v § 11 Občianskeho zákonníka, ako aj v čl. 19 ods. 2 ústavy sú obsiahnuté   minimálne   garancie   procesnej   povahy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   posúdil   právny   názor   krajského   súdu   z hľadiska   namietania   jeho   ústavných limitov   tak,   že   ho   uznal   za   dostatočne   odôvodnený,   t.   j.   nie   svojvoľný   a arbitrálny, a v nadväznosti na toto rozhodnutie dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľov napadnutým rozhodnutím a postupom krajského súdu. V súvislosti s posudzovaním možnosti porušenia čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ústavy a čl. 8 ods. 1 Dohovoru ústavný súd uvádza, že sťažovatelia argumentujú, že čl. 19 ods. 2 ústavy a aj   §   11   Občianskeho   zákonníka   implikuje   v sebe   aj   potrebu   minimálnych   garancií procesnej povahy. V tejto súvislosti považoval ústavný súd za relevantné svoje rozhodnutie týkajúce sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého označené ústavnoprocesné práva sťažovateľov neboli porušené. V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   keďže   podľa   jeho   názoru   krajský   súd   neporušil ústavnoprocesné   základné   právo   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu,   nemohol   porušiť   ani minimálne garancie procesnej povahy obsiahnuté v čl. 19 ods. 2 ústavy, ktorých porušenie namietajú   sťažovatelia,   a   v nadväznosti   na   tento   záver rozhodol,   že   napadnutým rozhodnutím   a postupom   krajského   súdu   nedošlo   ani   k porušeniu   základných   práv sťažovateľov upravených v čl. 19 ods. 2, čl. 22 ústavy a v čl. 8 Dohovoru.

Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecného   súdu   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru upravených v čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ústavy a v čl. 8 ods.   1 Dohovoru,   a preto   aj   v tomto   prípade   ústavný   súd   vyslovil,   že   nedošlo   k porušeniu označených základných práv sťažovateľov.

V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavného súdu bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005