znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 241/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., bytom L., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 4 ods. 2 a s čl. 11 ods. 1 a 5 Listiny základných   práv   a slobôd   rozhodnutím   ministerky   financií   Slovenskej   republiky č. 17072/2001-74   z 24.   októbra   2001, rozhodnutím   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky   č.   17072/1/2001-74   z 24. októbra   2001,   ako   aj   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 12/02 z 26. júna 2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť J. H. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných   práv   a slobôd   rozhodnutím   ministerky   financií   Slovenskej   republiky č. 17072/2001-74   z 24.   októbra   2001   a rozhodnutím   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky č. 17072/1/2001-74 z 24. októbra 2001   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci.

2. Sťažnosť J. H. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 12/02 z 26. júna 2002   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažnosť   J.   H.   vo   zvyšnej časti   o d   m   i e   t   a   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. septembra 2002 doručené podanie J. H. (ďalej len „sťažovateľ), bytom L., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., doplnené podaním z 11. novembra 2002. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 12/02 z 26. júna 2002, rozhodnutím ministerky financií Slovenskej republiky č. 17072/2001-74 z 24. októbra 2001 a rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 17072/1/2001-74 z 24.   októbra   2001.   Na   výzvu   ústavného   súdu   z 29.   októbra   2002   sťažovateľ   upresnil a upravil svoju sťažnosť podaním z 12. novembra 2002 (doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2002).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Svojím   návrhom   sa   sťažovateľ   domáha   zrušenia   rozsudku   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 6. 2002 sp. zn. 6 Sž 12/02, ktorým bola zamietnutá žaloba proti rozhodnutiu ministerky financií Slovenskej republiky č. 17072/2001-74 zo dňa 24. 10. 2001, ako aj rozhodnutiu Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 17072/1/2001-74 zo dňa 24.   10.   2001,   ktorými   bolo   zrušené   právoplatné   rozhodnutie   Ústredného   daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici č. I/213/597-4674/2000/110-r zo dňa 17. 2. 2000 a platobný výmer Daňového úradu v Žiari nad Hronom č. 690/210/3645/97- 44733/99/Debn zo dňa 2. 9. 1999.

Týmto platobným   výmerom   bola   sťažovateľovi   vymeraná   daň   z prevodu nehnuteľností   vo   výške   795.430,-   Sk   za   prevod   vlastníctva   k nehnuteľnosti,   na   základe kúpnej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi predávajúcim JUDr. M. S., správcom konkurznej podstaty   Hronstav   Žiar   nad   Hronom,   štátny   podnik   Žiar   nad   Hronom   „v   likvidácii“ a kupujúcimi manželmi J. H. a B. H., rod. M. Nadobúdateľmi uvedených nehnuteľností sa stali manželia J. H. a B. H., rod. M.

Daňový úrad v Žiari nad Hronom neuznal sťažovateľom uplatnené oslobodenie od dane   z   prevodu   nehnuteľností,   ktoré   sťažovateľ   odvodzuje   z výkladu   §   18   ods.   2   zák. č. 318/1992   Zb.   o dani   z dedičstva,   dani   z darovania   a dani   z prevodu   a prechodu nehnuteľností v znení neskorších predpisov.

Podľa tohto ustanovenia sú od dane z prevodu a prechodu nehnuteľností oslobodené prevody a prechody vlastníctva k nehnuteľnostiam pri likvidácii štátnych podnikov. Sťažovateľ sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal na Ústrednom daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky v Banskej Bystrici, ktoré odvolaniu nevyhovelo a potvrdilo platobný výmer Daňového úradu v Žiari nad Hronom.

Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   z podnetu   sťažovateľa   v rámci preskúmania   mimo   odvolacieho   konania   svojím   rozhodnutím   zo   dňa   1.   2.   2000, č. 611/2000-74 zrušilo rozhodnutie Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici č. I/213/3074-20802/99/110-r zo dňa 21. 12. 1999.

V odôvodnení   citovaného   rozhodnutia   vychádzalo   z výkladu   ust.   §   18   ods.   2 citovaného zákona, podľa ktorého likvidácia sa posudzuje ako usporiadanie majetkových pomerov v danom prípade štátneho podniku v likvidácii, preto je možné aj nadobudnutie nehnuteľných vecí v rámci súbežne vyhláseného konkurzu považovať za oslobodené od dane z prevodu a prechodu nehnuteľností podľa citovaného ustanovenia.  

Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že štátny podnik v likvidácii je stav a nie proces. V nadväznosti na toto zrušujúce rozhodnutie zrušilo Ústredné daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky v Banskej Bystrici č. I/213/597-4674/2000/110-r zo dňa 17. 2. 2000, platobný výmer Daňového úradu v Žiari nad Hronom č. 690/210/3645/97-44733/99/Debn zo dňa 2. 9. 1999.

Po   uplynutí   necelých   dvoch   rokov   od   vydania   týchto   právoplatných   zrušujúcich rozhodnutí   vydala   ministerka   financií   v zmysle   ust.   §   53   ods.   2   zák.   č.   511/1992   Zb. rozhodnutie č. 17072/2001-74 zo dňa 24. 10. 2001, ktorým zrušila rozhodnutie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 611/2000-74 zo dňa 1. 2. 2000.

Následne Ministerstvo financií Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 24. 10. 2001 č.   17072/1/2001-74   zrušilo   právoplatné   rozhodnutie   Ústredného   daňového   riaditeľstva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici č. I/213/597-4674/2000/110-r zo dňa 17. 2. 2000. Proti   citovaným   rozhodnutiam   podal   sťažovateľ   včas   žalobu   na   Najvyšší   súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdil námietky v žalobe uvedené ako neodôvodnené a žalobu zamietol.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nie   je   odôvodnený,   otrocky odkazuje   len   na   závery   kontroly   vykonanej   Najvyšším   kontrolným   úradom   Slovenskej republiky na Ministerstve financií Slovenskej republiky. Pri uplatňovaní ust. § 18 ods. 2 zák. č. 318/1992 Zb.   taktiež v odôvodnení odkázal na názory osobitnej komisie Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré neobsahujú náležité odôvodnenie, ale len vychádzajú z citovanej kontroly Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Samotný odkaz na protokol o kontrole Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky nemôže nahradiť odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 OSP.

Pri rozhodovaní je povinnosťou súdu svoje rozsudky odôvodniť. Súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so vznesenými námietkami žalobcu. Súd zrejme nevedel vyvrátiť tvrdenia uvedené v žalobe, a preto flagrantne nechal tieto bez povšimnutia a vôbec sa nimi nezaoberal. Pred všetkými dôkazmi a vyslovenými názormi dal prioritu jedinému dôkazu, a to protokolu z Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Právny   názor   vyslovený   Najvyšším   kontrolným   úradom   Slovenskej   republiky k výkladu ust.   § 18 ods. 2 zák.   č.   318/1992 Zb. si osvojil bez toho, aby sa vo svojom odôvodnení rozhodnutia s týmto nejakým spôsobom vysporiadal.

Súd tak isto, ako ministerka financií a Ministerstvo financií Slovenskej republiky sa v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   nevedeli   vysporiadať   s dvoma   zásadne   protichodnými právnymi   názormi   vyslovenými   v predchádzajúcich   rozhodnutiach.   Svoj   pozmeňujúci právny   názor   neodôvodnili,   ale   len   odkázali   na   stanovisko   osobitnej   komisie,   ktoré vychádzalo len a len z protokolu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.   Právny   názor,   z ktorého   stanovisko   osobitnej   komisie   vychádza,   na   ktoré v odôvodnení daňové orgány a súd odkazujú,   nebol v odôvodnení bližšie rozvedený a je naďalej daňovému subjektu neznámy.

Tieto rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok náležitostí odôvodnenia. Ďalej súd pochybil v tom, že (ex officio) z úradnej povinnosti sa nezaoberal zásadnou otázkou, či sťažovateľ bol daňovým úradom správne určený za daňový subjekt v zmysle ust. § 8 ods. 4 zák. č. 318/1992 Zb.

...Najvyšší   súd   tým,   že   nevychádzal   pri   svojom   rozhodovaní   z obsahu   a zmyslu žaloby, ktorá vo svojej celistvosti spĺňala náležitosti požadované ustanovením § 249 ods. 2 OSP,   ale   obmedzil   sa   len   na   celkom   formálne   posúdenie   jedného   tvrdenia   ministerky financií a Ministerstva financií Slovenskej republiky, odoprel sťažovateľovi právo na súdnu ochranu, pričom postup a samotné rozhodnutie súdu je v rozpore s § 2 a 3 OSP, ktoré súdnu ochranu deklarujú.

Sťažovateľovi bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odoprené právo na súdnu ochranu, pretože bol rozhodnutiami orgánov verejnej správy ukrátený na svojich právach podľa čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.“

Sťažovateľ   v ďalšej   časti   svojej   sťažnosti   opísal   skutkovú   a právnu   stránku doterajších postupov označených orgánov verejnej moci a uviedol:

„...Úmysel zákonodarcu upraviť oslobodenie od dane z nehnuteľnosti len pre určitú skupinu   prípadov   nie   je   v danom   prípade   vyjadrený   spôsobom,   ktorý   zodpovedá požiadavkám na určitosť a jasnosť právnych predpisov v podmienkach právneho štátu (čl. 1 Ústavy SR) predovšetkým v právnom odvetví, ako je daňové právo (str. 52 komentár Ústavy SR).  

Toto pochybenie musí ísť na ťarchu zákonodarcu, ktorý ho môže napraviť jedine tým, že konkrétne oslobodený druh prevodu nehnuteľností uvedie priamo v texte príslušného ust. (§ 18 ods. 2 zák. č. 318/1992 Zb.) alebo na neho odkáže priamo v samotnom texte právneho predpisu jednoznačným spôsobom, tak ako to urobil v iných ustanoveniach tohto zákona. Nezákonný stav v danej veci ide na vrub Ministerstva financií Slovenskej republiky, autora zákona č. 318/1992 Zb., ktoré zavinilo neurčitosť a nejasnosť tejto právnej normy, čo má vplyv na jej nejednotnú a protichodnú aplikáciu.

Ministerstvo financií Slovenskej republiky nebolo schopné za obdobie niekoľkých rokov   predložiť   návrh   zmien   novely   citovaného   ust.,   i keď   v rámci   svojej   kontrolnej a metodickej ako aj vlastnej činnosti malo množstvo poznatkov o problémoch jeho výkladov. Citované   zákonné   ustanovenie   nedovoľuje   dostatočne   jasne   právnemu   subjektu urobiť si aspoň predstavu o svojej právnej situácii a vykladať si zákon tak, aby neutrpel ujmu   na   svojich   právach.   Ako   môže   v danom   prípade   daňový   subjekt   správne   vnímať a aplikovať cit. ustanovenie, keď Ministerstvo financií Slovenskej republiky, autor tohto zákona, si ho vykladá absolútne protichodne.

V danom prípade je potrebné zdôrazniť, že medzery v predpisoch verejnoprávneho charakteru,   pokiaľ   sa rozhoduje o povinnostiach subjektu v jeho neprospech, je možné vyplňovať extenzívnym výkladom, avšak len vtedy, ak interpretácia za použitia všetkých metód vedie k nepochybnému záveru o zmysle a rozsahu predmetnej právnej normy.... Nemožno pripustiť, aby negatívne dôsledky nedostatku právnej úpravy, absencie zrozumiteľnosti formulácie, pokiaľ sú nimi zo strany štátu ukladané povinnosti občanom, niesli práve tieto subjekty.

Postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa zakotvené v čl. 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd, ktoré zaručuje každému domáhať sa stanoveným spôsobom svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, v danom prípade ochrany pred nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej správy. Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažovateľovi neposkytol ochranu práv, keď bolo zasiahnuté   do   ústavne   zaručených   práv   sťažovateľa,   ktoré   vyplývajú   z čl.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 ods. 2 a čl. 11 ods. 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktoré garantuje aj OSP v § 2 a § 3. Najvyšší súd tak nenaplnil požiadavku uvedenú v čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd,   keď   ust.   §   18   ods.   2   cit.   zákona   vyložil   v pochybnostiach   v neprospech nositeľa   základných   práv   a slobôd,   ale   v prospech   štátu,   čím   porušil   základnú   zásadu vzťahu štátu a jednotlivca zakotvenú v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd.

Zákonodarca   nenaplnil   svoju   povinnosť   podľa   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky formulovať pravidlá správania sa v právnych predpisoch jasným a jednoznačným spôsobom a orgány výkonnej moci svojím postupom porušili základné práva sťažovateľa.

Pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky chce toto pochybenie orgánov výkonnej moci   napraviť   svojím   neústavným   nepodloženým   výkladom   daňového   predpisu,   bolo súdnym rozhodnutím súčasne odoprené vlastnícke právo sťažovateľa podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s článkom 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, a tým tiež porušená ústavná zásada pre obmedzenie základných práv podľa čl. 4 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.“  

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol takto:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 6 Sž 12/02 zo dňa 26. 6. 2002,   ako   aj   ministerka   financií   rozhodnutím   č.   17072/2001-74   zo   dňa   24.   10.   2001 a Ministerstvo financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. 17072/1/2001-74 zo dňa 24. 10. 2001 porušili právo J. H., L. na inú právnu ochranu zaručené v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   v spojení   s čl.   4   ods.   2,   čl.   11   ods.   1   a 5 (pozn.   správne   má   byť   Listiny základných práv a slobôd), čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž   12/02 zo dňa 26. 6.   2002   a   rozhodnutie   ministerky   financií   č.   17072/2001-74   zo   dňa   24.   10.   2001 a Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 17072/1/2001-74 zo dňa 24. 10. 2001 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“  

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh (aj sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Medzi predpoklady konania, ktoré ústavný súd   skúma   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti,   patrí   aj   skutočnosť,   či   na rozhodovanie   o sťažnosti   je   daná   právomoc ústavného   súdu,   ako   aj   to,   či   je sťažnosť opodstatnená.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny rozhodnutím ministerky financií Slovenskej republiky č. 17072/2001-74 z 24. októbra 2001 vydaným podľa § 53 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“), ktorým z podnetu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky a na základe návrhu osobitnej komisie preskúmala mimo   odvolacieho   konania   právoplatné   rozhodnutie   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky   č.   611/2000-74   z 1.   februára   2000   vo   veci   dane   z prevodu   a prechodu nehnuteľnosti daňovníka J. H. (t. j. sťažovateľa) a zrušila toto rozhodnutie.

K porušeniu označených práv sťažovateľa došlo aj rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 17072/1/2001-74 vydaným podľa ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o správe   daní   a poplatkov,   ktorým   toto   ministerstvo   zrušilo   právoplatné   rozhodnutie Ústredného   daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica   č.   I/213/597-4674/2000/110-r zo 17. februára 2000 vo veci dane z prevodu a prechodu nehnuteľnosti sťažovateľa.

V konaní   pred   ústavným   súdom   môže   sťažovateľ   uplatniť   ochranu   len   takého porušenia   základných   práv   a slobôd,   ktoré   nechráni   iný   súd   v rozsahu   svojej   ústavnej právomoci.   Vo   vzťahu   k obom   označeným   rozhodnutiam   orgánov   štátnej   správy   mal sťažovateľ možnosť obrátiť sa žalobou o ich preskúmanie   na príslušný súd, čím práve mohol uplatniť svoje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 a 2 listiny.

Keďže ústavný súd zistil, že sťažovateľ svoje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu   aj   uplatnil   na   najvyššom   súde   v rámci   konania   sp.   zn.   6 Sž 12/02,   bol   nútený odmietnuť jeho sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal zrušenia rozsudku najvyššieho súdu, keď namietal, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž 12/02, v ktorom   bola zamietnutá jeho žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerky financií   Slovenskej   republiky   č.   17072/2001/-74   a Ministerstva   financií   Slovenskej republiky č. 17072/1/2001-74 obe z 24. októbra 2001, mu „bolo odoprené právo na súdnu ochranu, pretože bol rozhodnutiami orgánov verejnej správy ukrátený na svojich právach podľa čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.“, resp. podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 25. júla 2002.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36   ods.   1   a   2   listiny)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). K odopretiu   súdnej   ochrany   preto   nedochádza,   ak   osobe   bolo   umožnené   domáhať   sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na príslušnom súde za predpokladu, že tieto súdy vo veci riadne konali a rozhodli (I. ÚS 62/97).

Sťažovateľ ďalej videl porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny v tom, že rozsudok najvyššieho súdu nie je odôvodnený v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to že najvyšší súd pri svojom   rozhodovaní   nevychádzal   z obsahu   a zmyslu   žaloby,   ktorá   podľa   sťažovateľa spĺňala náležitosti § 249 ods. 2 OSP.

Z príloh k podaniu ústavný súd zistil, že najvyšší súd ako vecne príslušný súd na preskúmavanie rozhodnutí ústredných orgánov štátnej správy podľa § 246 ods. 2 písm. a) OSP preskúmal napadnuté, ako aj prv urobené správne rozhodnutie (§ 245 ods. 1 OSP) a konanie, ktoré im predchádzalo, a zamietol žalobu sťažovateľa podľa § 250j ods. 1 OSP ako neodôvodnenú, keď dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia sú v súlade so zákonom. Najvyšší súd teda o návrhu sťažovateľa konal a rozhodol o ňom, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil, uviedol skutkové okolnosti sporu i jeho právne posúdenie v zmysle § 157 ods. 2 a 3 OSP.

Ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len úspech v procese (II. ÚS 4/94), v ktorom bolo oprávnenej osobe umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na tomto súde (I. ÚS 62/97, I. ÚS 35/98). Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia ústavného práva (II. ÚS 3/97). Uvedený záver sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve.  

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Vo vzťahu k zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatoval, že ani po výzve   sťažovateľ   neodstránil   nedostatky   týkajúce   sa   niektorých   základných   náležitostí sťažnosti (vo vzťahu k čl. 1 ústavy a k čl. 4 ods. 2 a čl. 11 ods. 1 a 5 listiny), pokiaľ ide o odôvodnenie porušenia v sťažnosti označených základných práv. Z uvedených dôvodov bola   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   zvyšnej   časti   odmietnutá   pre   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí.

  P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2003