znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 240/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   advokátom   JUDr.   Tiborom   Bickom,Dukelská 972/7-3,   Považská   Bystrica,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základnýchpráv podľa   čl. 46   ods.   1   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľačl. 6 ods. 1 a 3 písm.   b)   a   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdrozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3 T 156/2012 z 18. júla 2013 a rozsudkomKrajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 84/2013-136 z 13. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. októbra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomOkresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 156/2012 z 18. júla 2013a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 84/2013-136z 13. novembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdusp. zn. 3 T 156/2012 z 18. júla 2013 uznaný za vinného zo zločinu nedovolenej výrobyomamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimipodľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona za to, že „dňa 01. 02. 2012 v ⬛⬛⬛⬛ kúpil od ⬛⬛⬛⬛ za 50 € sušenú látku rastlinného pôvodu   (dve   šišky)   zelenej   farby   zabalenú   v   alobale,   šesť   kusov   alobalových   balíčkov s obsahom sušiny rastlinného pôvodu zelenej farby, ktoré... prechovával až do 21:20 hod. dňa 01. 02. 2012, kedy... ich dobrovoľne vydal vyšetrovateľovi“. Krajský súd na odvolaniesťažovateľa zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jehovýkonu a uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere tri roky, ktorého výkonpodmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní dva roky za súčasného uloženia probačnéhodohľadu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   dovolaniesťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ namietané porušenie svojich práv v konaní súdov prvého a druhého stupňaodôvodňuje takto: „Uvedené porušenia spočívali v tom, že moje odsúdenie bolo vykonané na podklade dôkazov (vydanie veci, zápisnica o vydaní veci, znalecký posudok), ktoré boli získané   nezákonne   −   v   rozpore   so   zákonom   (Trestným   poriadkom).   Ďalej porušenia spočívali v tom, že mi nebolo doručené uznesenie o pribratí KEU PZ SR Bratislava a teda voči   tomuto   som   nemohol   podať   opravný   prostriedok   a   toto   sa   ma   výsostne   dotýkalo, nakoľko na jeho výsledku bolo postavené moje odsúdenie.“ Poukazuje na to, že v trestnomkonaní, ktoré bolo vedené proti nemu, boli použité dôkazy získané v inom trestnom konaní(proti   inému   obvinenému),   ktoré   vydal   na   výzvu   vyšetrovateľa.   Tieto   dôkazy   bolipodrobené znaleckému skúmaniu na základe uznesenia, ktoré bolo vydané v konaní protiinému   obvinenému   a ktoré   mu   nebolo   nedoručené,   a preto   nemohol   proti   nemu   podaťopravný   prostriedok, „nemohol   sa   vyjadriť   k položeným   otázkam   ako aj namietať nepreskúmateľnosť počtu skúmaných šišiek a ich totožnosť s tými, ktoré som mal odovzdať“.Obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené až po získaní výsledkov znaleckej expertízy, podľaktorej veci vydané sťažovateľom obsahovali konope obsahujúce tetrahydrokanabinol (THC).Sťažovateľ   namieta   nezákonnosť   takto   získaného   dôkazu   a tvrdí,   že „všetky   dôkazné prostriedky musia byť zabezpečené v súlade so zákonom to znamená, že musia byť získané v konaní proti obvinenému. Konanie proti mne ako obvinenému začalo dňa 12. 06. 2012, ale dôkaz   bol   získaný   01. 02. 2012   (vydanie   veci)   resp.   27. 4. 2012   (znalecký   posudok) tj. v čase, kedy proti mne nebolo vedené žiadne konanie ako proti obvinenému. Znalecké dokazovanie   a   znalecký   posudok   na   ktorom   je založený   odsudzujúci   rozsudok,   vykonal vyšetrovateľ   v trestnej   veci   proti ⬛⬛⬛⬛ a   jednoznačne   toto   smerovalo k vydaniu meritórneho rozhodnutia − odsudzujúceho rozsudku. Znalecký posudok nebol vypracovaný   v   mojej   trestnej   veci   a čo je dôležité   aj   pred   začatím   trestného   stíhania a vznesením obvinenia proti mojej osobe. O tento (jediný) dôkaz (vydané veci − zápisnica o vydanie veci a následný znalecký posudok týchto vecí) bol opretý rozsudok okresného súdu Trenčín sp. značky 3 T/156/2013 zo dňa 18. 07. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To/84/2013-136 z 13. 11. 2013. Tvrdím, že takýto dôkaz je nezákonný, nebol   získaný   v   súlade   s   ustanoveniami   trestného   poriadku   a   je   v   súdnom   konaní nepoužiteľný. Nemožno o neho oprieť rozsudok, uznať ma vinným a uložiť trest.“.

Sťažovateľ   ďalej tvrdí,   že vyšetrovateľ «bol povinný do uznesenia, ktorým začal trestné stíhanie proti ⬛⬛⬛⬛ uviesť aj skutok, ktorého som sa mal dopustiť ja, pretože dôkazná situácia proti mne a jemu bola úplne rovnaká a pokiaľ bol dôvod na trestné stíhanie ⬛⬛⬛⬛,   bol dôvod   na to, aby vyšetrovateľ stíhal   aj   mňa a doručoval mi všetky písomnosti podľa zákona. Pretože tak neurobil, jednoznačne účelovo a   nezákonne „vylúčil“   časť   spisu   z veci ⬛⬛⬛⬛,   ukrátil ma tak   podstatným spôsobom na mojich zákonných právach a zavinil, že všetky dôkazy, ktoré proti zadovážil   a   tieto   chcel   použiť   aj   proti   mne,   sú   nezákonné   a   nemožno na ne prihliadať.».

V súvislosti s úkonom vydania veci v trestnom konaní v sťažnosti uvádza: «zápisnica o vydaní veci je nepreskúmateľná, pretože má rukou prepisovaný dátum vyhotovenia a počet alobalových balíčkov s obsahom sušiny rastlinného pôvodu zelenej farby. Je pravdou, že pri prepisovanom dátume je rukou napísaná hviezdička a poznámka, že dátum opravil avšak takáto poznámka nie je pri prepisovanom počte alobalových balíčkov s obsahom sušiny rastlinného pôvodu zelenej farby. Takáto oprava zápisnice nie je v súlade so zákonom, pretože § 60 trestného poriadku jednoznačne ukladá, že o oprave, doplnení a námietkach proti záznamu alebo zápisnici rozhodne orgán, o zápisnicu ktorého ide a proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť. Pisárske chyby alebo iné zrejmé nesprávnosti sa opravia tak, aby pôvodný zápis ostal čitateľný a opravu podpíše ten kto ju nariadil. Zápisnica   o   vydaní   veci ⬛⬛⬛⬛ takto   opravovaná   nie   je,   opravovaný   počet alobalových balíčkov je nečitateľný a nie je podpísaný tým, kto opravu vykonal. Okrem toho dodávam, že tieto opravy boli vykonané dodatočne po tom, čo som zápisnicu podpísal a prevzal (bez môjho vedomia), pretože na zápisnici, ktorú som pri úkone obdržal (predložil som, ju súdu) tieto opravy nie sú. Nemohol som teda na ne reagovať pri vydaní zápisnice. Uvedenými   pochybeniami   najmä   nedôsledným   zadokumentovaním   počtu   šišiek   a   ich hmotnosti došlo k závažnému pochybeniu, z ktorého vyvstala neodstrániteľná pochybnosť o tom,   aké   množstvo   drogy   som   vydal   a   aké   bolo   následne   znalecky   skúmané.   Znalec ⬛⬛⬛⬛ na   hlavnom   pojednávaní   potvrdil,   že   látky   ktoré   skúmal,   neboli odvážené a neboli skúmané v trestnej veci proti mne.

Za   podstatné   pochybenie   považujeme,   že   opis   vecí,   ktoré   som   mal   vydať je nekonkrétny (v rozpore s ustanovením § 93 ods. 1 trestného poriadku), je neurčitý preto nie   je   možné   určiť   ich   totožnosť.   Zápisnica   neobsahuje   podstatné   údaje   o   hmotnosti vydaných vecí a z úkonu nebola spracovaná ani fotodokumentácia. Na správne a úplne zadokumentovanie úkonu (vydanie veci) je vyšetrovateľ dostatočne vybavený. Nie je teda preukázané, že tie veci, ktoré boli predložené KEU PZ na skúmanie sú totožné s tými, ktoré som mal vydať.

Z   uvedených   okolností   vyplýva,   že   dôkazy   o   ktoré   opiera   odsudzujúci   rozsudok okresný súd a ktoré považuje za usvedčujúce aj krajský súd neboli vykonané v súlade so zákonom a teda ich použitím došlo k porušeniu mojím základných práv garantovaných čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky. Nemá oporu v spise tvrdenie krajského súdu, že vo veci proti bola vykonaná domová prehliadka a už pred jej vykonaním po začatí trestného stíhania vo „veci“   proti   mne   som   vydal   sušenú   látku   rastlinného   pôvodu   zelenej   farby. Je zavádzajúce tvrdenie, že som mohol odmietnuť podpísať zápisnicu o vydaní vecí, keď som nesúhlasil s jej opravou, pretože som nevedel kedy a kým bola opravené a táto opravená zápisnica mi ani nebola doručená. Mne bola doručená po úkone iba zápisnica bez opravy a túto som ako dôkaz predložil súdu.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdnálezom rozhodol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 156/2012 z 18. júla 2013a rozsudkom krajského súdu č. k. 3 To 84/2013-136 z 13. novembra 2013 boli porušenéjeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3písm.   b)   a   c)   dohovoru.   V nadväznosti   na   tento   výrok   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušiloznačené   rozsudky   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   žiadaaj o priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   12 000   €   a náhrady   trov   právnehozastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, II. ÚS 109/02,IV. ÚS 3/02, II. ÚS 76/06, III. ÚS 294/06) sa viazanosť ústavného súdu návrhom na začatiekonania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sasťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označiliza porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy), keď navyše formuláciu petitu sťažnostivzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľa   nemá   ústavný   súd   dôvodspochybňovať. Konanie   pred   ústavným   súdom   je okrem   iného   ovládané   princípomdispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal   do konania   o   sťažnostiiný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorou sťažovateľ   namieta porušenie svojich právrozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, sa ústavný súd na predbežnomprerokovaní sťažnosti zameral na preskúmanie, či neexistujú prekážky, ktoré by bránili jejprijatiu na ďalšie konanie.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdya ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárnea právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne,   „...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   prediným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomocina jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie, ktorýmsa sťažovateľ mohol domáhať preskúmania všetkých námietok proti rozsudku okresnéhosúdu a na základe ktorého bolo v právomoci krajského súdu, aby poskytol ochranu týmprávam,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   v   odvolaní   namietal.   Možnosť   využitia   tohtoprostriedku   ochrany   práv   sťažovateľa   vylučuje   prijatie   časti   sťažnosti   proti   rozsudkuokresného   súdu   na   ďalšie   konanie,   keďže   ústavný   súd   môže   uplatniť   svoju   právomociba vtedy, ak by sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojichpráv.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťv tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru rozsudkom krajského súdu

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   využil   možnosť   napadnúť   rozsudokkrajského   súdu   dovolaním.   Rozhodnutie   o dovolaní   priložil   k sťažnosti.   Najvyšší   súduznesením sp. zn. 3 Tdo 16/2014 z 23. júla 2014 dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku (je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestnéhoporiadku).

Ústavný   súd,   riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   v   nadväznostina rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53,54),   rešpektujúc   aj   vlastnú   rozhodovaciu   činnosť,   uvádza,   že   v   prípade   procesnéhorozhodnutia   dovolacieho   súdu   o   odmietnutí   dovolania   je   lehota   na podaniesťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu(m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). Ústavný súd preto v tomtoprípade   považoval   lehotu   na   podanie   sťažnosti   proti   rozsudkom   krajského   súduz 13. novembra 2013 za zachovanú.

V zmysle uvedeného by ústavný súd mohol preskúmať rozsudok krajského súdu,ale len v rozsahu, v ktorom námietky sťažovateľa neboli predmetom prieskumu zo stranynajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, teda len nedostatkami viažucimi sa na zisťovanieskutkového   stavu   veci   a   námietkami   súvisiacimi   s náležitým,   a   teda   aj   presvedčivýmodôvodnením   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   teda   námietok,   ktoré   sťažovateľ   nemoholuplatniť   v dovolacom   konaní,   a   vo   vzťahu   ku   ktorým   tak   nemal   k dispozíciiiný účinný opravný   prostriedok   v systéme   všeobecného   súdnictva   (IV.   ÚS   394/2013,IV. ÚS 104/2014).

Z obsahu rozhodnutia o dovolaní vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie z dôvodupodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku − zásadným spôsobom bolo porušené právona obhajobu, podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku − rozhodnutie je založenéna dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a podľa § 371 ods. 1písm. i) Trestného poriadku − rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdenízisteného   skutku.   V dovolaní   sťažovateľ   namietal,   že   znalecký   posudok,   na   ktoromje založený   odsudzujúci   rozsudok,   bol   podaný   v inej   trestnej   veci   (proti   obvinenému ⬛⬛⬛⬛ ), uznesenie, ktorým bolo nariadené znalecké skúmanie, mu nebolodoručené, aj keď sa ho bezprostredne dotýka, a preto nemal možnosť podať proti nemusťažnosť   a vyjadriť   sa   k posudku.   Namietal   tiež,   že   vyšetrovateľ   bol   povinný   uviesťdo uznesenia,   ktorým   bolo začaté   trestné   stíhanie   vo veci ⬛⬛⬛⬛,   aj skutok,ktorého sa mal dopustiť on, pretože dôkazná situácia bola rovnaká. Tým, že to neurobil,ho ukrátil podstatným spôsobom na jeho právach, čoho dôsledkom je nezákonnosť taktozískaných dôkazov. Sťažovateľ poukazoval aj na postup v prípravnom konaní v súvislostis vyhotovením a opravou zápisnice o vydaní veci.

Všetkými námietkami, ktoré sťažovateľ v dovolaní uviedol, sa najvyšší súd zaoberala posúdil, či spĺňajú niektorý z dovolacích dôvodov. Dospel k záveru, že to tak nie je,a preto dovolanie odmietol. Zhodné námietky sú aj obsahom sťažnosti podanej ústavnémusúdu.

Keďže námietky sťažovateľa posudzoval najvyšší súd, ústavný súd dospel k záveru,že   nemá   právomoc   sa   nimi   zaoberať   v konaní   o sťažnosti,   pretože   by   tým   posudzovalrozhodnutie,   ktorého   preskúmanie   patrilo   do   právomoci   iného   súdu   a ktoré   sťažovateľv sťažnosti   nenapadol.   Nedostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažnosti   je   dôvodomna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015