znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 240/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť K. M., L., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I., zastúpeného advokátom Mgr. M. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm.   a),   čl.   6   ods.   1,   3   písm.   d)   a   čl.   7   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 2 T/236/2010-207 zo 16. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 To/145/2010-247 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2011 doručená (na poštovú prepravu podaná 13. decembra 2011) sťažnosť K. M., L., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 49 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm.   a),   čl.   6   ods.   1,   3   písm.   d)   a   čl.   7   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   2   T/236/2010-207   zo   16.   novembra   2010   a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 To/145/2010-247 z 27. januára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako obžalovaný bol rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   2   T/236/2010-207   zo   16.   novembra   2010   uznaný   za   vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom   v   čase   spáchania   skutku   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   na   skutkovom   základe uvedenom   vo   výrokovej   časti   rozsudku,   za   ktorý   mu   bol   okrem   iného   uložený   aj nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu, čo sa týka výroku o vine, a tým aj proti   výroku   o   treste   riadne   a   včas   odvolanie,   ktorým   okrem   iného   namietal   najmä nesprávne určenú hodnotu u neho zaistenej drogy, resp. spôsob zistenia jej ceny. Sťažovateľ vytýkal okresnému súdu, že zistenie hodnoty drogy spôsobom vynásobenia počtu obvykle jednorazových dávok, ktoré by sa podľa odhadu Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru (ďalej len „KEÚ“) z celkového u neho zaisteného množstva drogy dali vyrobiť, a ceny určenej Národnou protidrogovou jednotkou (ďalej len „NPJ“) tiež odhadom za takúto obvykle jednorazovú dávku danej drogy na čiernom trhu v mieste a čase spáchania skutku je nesprávne. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 22/2010 podľa jeho tvrdenia v obdobnej právnej veci, v zmysle záverov ktorého znalecké štandardy KEÚ predstavujú len určitú hypotetickú   rovinu,   ktorá   je   výrazne   rozporná   s   nárokmi   a   objektívnymi   potrebami konzumentov psychotropných a omamných látok. Podľa názoru sťažovateľa hodnota drogy by mala byť vyjadrením ceny celkového u neho zaisteného množstva ako celku na čiernom trhu s ohľadom iba na jeho druh a hmotnosť (bez zisťovania počtu obvykle jednorazových dávok, ktoré by bolo možné z celkového zaisteného množstva vyrobiť, pozn.). Sťažovateľ zdôraznil, že on sám si nikdy nebol vedomý toho, aký počet obvykle jednorazových dávok by sa dalo vyrobiť z celkového u neho zaisteného množstva drogy, ako ani toho, aká je cena takejto jednej obvykle jednorazovej dávky. V nadväznosti na tieto námietky sťažovateľ tiež napádal aj nesprávnu právnu kvalifikáciu skutkov, ktorých spáchanie sa mu kládlo za vinu, ako   zločinu   obzvlášť   závažného   podľa   §   172   ods.   2   písm.   e)   Trestného   zákona,   teda spáchaného vo väčšom rozsahu.

Krajský   súd   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 2 T/236/2010-207 zo 16. novembra 2010 rozhodol uznesením č. k. 23 To/145/2010-247 z 27. januára 2011 tak, že odvolanie ako nedôvodné zamietol.

Následne sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu č. k. 23 To/145/2010-247 z 27. januára 2011 mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, ktorým namietal dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Trestný poriadok“), a teda že rozhodnutie krajského súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia,   ktorého   naplnenie   odôvodnil rovnakými námietkami, akými odôvodňuje aj túto sťažnosť (pozri ďalej).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 23 To 145/2010-247 z 27. januára 2011 uznesením sp. zn. 1 Tdo 30/2011 z 31. augusta 2011 tak, že toto dovolanie ako zrejme nedôvodné odmietol.

Sťažovateľ   namietané   porušenie   ním   označených   práv   zaručených   ústavou a dohovorom   odôvodňuje   v   podstate   rovnakými   námietkami,   akými   odôvodňoval   svoje odvolanie a následne aj dovolanie, pričom v sťažnosti okrem iného uviedol:

„... Krajský súd sa nestotožnil s dôvodmi môjho odvolania a zamietol moje odvolanie ako   nedôvodné   z   dôvodu,   že   predpokladal,   že   som   mal   v   úmysle   drogy   distribuovať   v malých dávkach jednotlivo a preto nepokladal za správne hodnotiť množstvo látky u mňa nájdenej ako celok za hodnotu nižšiu.

Krajský súd v Trenčíne pripustil ako dôkaz doplnený znalecký posudok RNDr. Mgr. V. K., kde bolo množstvo 46,054 g kryštalickej látky s obsahom metamfetamínu ako celku ohodnotené na sumu 2 302,70 až 3 684,30 EUR, avšak s týmto sa žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal. Rozhodne nemôžem súhlasiť s tou skutočnosťou, že ak by toto množstvo bolo nájdené u mňa v celku, t. j. v nejakom igelitovom vrecku bolo by možné v zmysle   teoretickej   roviny   uvažovať   v   zmysle   návrhu   obhajoby   t. j.   vychádzať   z hodnoty množstva látky, ako celku. To, že bolo u mňa nájdených celkom 15 dielčích dávok ešte neznamená, že som ich jednoznačne predával a distribuoval ďalším osobám. Ja som síce vo svojej výpovedi priznal, že som ich dával kamarátom, ktorí mi platili len náklady s tým spojené, avšak prevažná väčšina tejto drogy vždy bola pre moju osobnú spotrebu.... Okresný súd Považská Bystrica ani Krajský súd Trenčín sa vôbec nevysporiadal s argumentami, ktoré som uviedol nielen na pojednávaní, ale aj vo svojom odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu, a ktoré vyplývajú zo znaleckého posudku RNDr. V. K. a teda,   že   množstvo   omamných   látok,   ktoré   sa   u   mňa   našli,   by   bolo   možné   predať   v stredoslovenskom kraji za hodnotu pohybujúcu sa od 2 302,70 Eur, to znamená, že v zmysle § 125 Tr. zák. spadá táto suma do škody malej a z toho dôvodu súd porušil moje základné práva, keď použil pre moje odsúdenie § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák., keďže je zrejmé, že som svojim konaním naplnil skutkovú podstatu tohto trestného činu len v odseku 1....

Okresný   ani   krajský   súd   nedostatočne   skutkovo   odôvodnili   svoje   rozhodnutie a nevysporiadali   sa   s   mojimi   námietkami   uvedenými   na   pojednávaniach   a   v   odvolaní, nezaujali k nim žiadny právny názor odôvodňujúci ich rozhodnutie.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), podľa čl. 6 ods. 1, 3 písm. d) a podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd právo na slobodu a bezpečnosť, právo na spravodlivé súdne   konanie   a   právo   na   uloženie   trestu   výlučne   na   základe   zákona   bolo   Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To/145/2010-247 zo dňa 27. 1. 2011 a rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 2 T/236/2010 zo dňa 16. 11. 2011 porušené. Ústavný súd uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To/145/2010-247 zo dňa 27. 1. 2011 a rozsudok Okresného súdu v Považskej Bytrici sp. zn. 2 T/236/2010 zo dňa 16. 11. 2011 zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je namietané porušenie   označených   základných   práv   a práv zaručených   ústavou   a dohovorom   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   2   T/236/2010-207 zo 16. novembra   2010   a tiež   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   23   To/145/2010-247 z 27. januára 2011, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku toho, že podľa sťažovateľa sa označené všeobecné súdy nevysporiadali s jeho námietkou týkajúcou sa spôsobu určenia ceny u neho zaistenej drogy. Podľa sťažovateľa by sa hodnota zaistenej drogy mala správne určiť   cenou   celkového   zaisteného   množstva   drogy   ako   celku   na   čiernom   trhu   v   čase a mieste   spáchania   skutku   s   prihliadnutím   iba   na   jeho   hmotnosť   (váhu)   a druh   a nie vynásobením odhadom KEÚ určeného počtu obvykle jednorazových dávok, ktoré by sa dali vyrobiť zo zaisteného množstva drogy, a tiež odhadom NPJ určenou cenou za takúto dávku na čiernom   trhu.   Uvedené   najmä vzhľadom   na záver   vyjadrený   v   doplnení   znaleckého posudku   RNDr. Mgr. V. K., znalkyne z odboru zdravotníctva   a farmácie, predloženého sťažovateľom až na verejnom zasadnutí krajského súdu o jeho odvolaní, podľa ktorého celkové množstvo u sťažovateľa zaistenej drogy (46,054 g kryštalickej látky s obsahom metamfetamínu) ako celku bolo minimálne ohodnotené sumou 2 302,70 €, malo podľa sťažovateľa v končenom dôsledku za následok aj nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku spočívajúcu v aplikácii kvalifikovanej skutkovej podstaty na jeho prípad uvedenej v § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona, pretože podľa sťažovateľa pri cene zaistenej drogy v sume 2 302,70 € by bolo potrebné na daný prípad aplikovať základnú skutkovú podstatu s podstatne nižšou trestnou sadzbou.

1. K napadnutému rozhodnutiu okresného súdu

Pokiaľ   ide   o namietaný   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   2   T/236/2010-207 zo 16. novembra 2010, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že označený rozsudok okresného súdu bol   na   základe   využitia   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania)   sťažovateľom preskúmaný krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 23 To 145/2010, a to z hľadiska námietok, ktorými je odôvodňovaná aj táto sťažnosť. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa tak krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K napadnutému rozhodnutiu krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   napádané   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 23 To 145/2010-247 z 27. januára 2011, odvolávajúc sa na svoju judikatúru, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sa ústavná sťažnosť proti   druhostupňovému   rozhodnutiu   považuje za   prípustnú   až po   rozhodnutí   o dovolaní (ktorým však bolo dovolanie odmietnuté z procesných dôvodov, a preto nedošlo k vecnému preskúmaniu   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia, pozn.)   a lehota   na podanie sťažnosti proti dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu sa tak považuje za zachovanú (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09), ústavný súd aj v tomto prípade vzhľadom na to, že najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   bez preskúmania veci odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, považuje sťažnosť sťažovateľa proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu za riadne a včas podanú. Ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   pokiaľ   sťažovateľ   namieta   nedostatočné   zistenie skutkového stavu všeobecnými súdmi, ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Krajský súd v napádanom uznesení č. k. 23 To 145/2010-247 z 27. januára 2011 svoje závery odôvodnil takto:

«... Pokiaľ sa týka skutkového stavu, tento mal súd prvého stupňa správne zistený a preukázaný, pričom k množstvu nájdenej látky s obsahom metamfetamínu, ako aj k ďalším zaisteným   komponentom   sa   obžalovaný   v   celom   rozsahu   doznal   a   v   tomto   smere   nič nenamietal.   V   trestnom   spise   sa   nachádza   dostatok   dôkazov,   na   základe   ktorých   došlo k dôslednému   zadokumentovaniu   postupu   orgánov   činných   v   prípravnom   konaní   pri odhaľovaní   trestnej   činnosti   obžalovaného   a   ani   vykonaným   dokazovaním   na   hlavnom pojednávaní nevznikli žiadne pochybnosti o skutkovom stave tak, ako je tento uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Pokiaľ   sa   týka   námietky   obhajoby   ohľadne   stanovenia   hodnoty   nájdenej   látky s obsahom   metamfetamínu,   podľa   ktorej   došlo   pri   tomto   výpočte   k   pochybeniu, k nadhodnoteniu a tým aj k nesprávnej právnej kvalifikácii konania obžalovaného v zmysle ustanovenia § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák., teda, že skutku sa dopustil vo väčšom rozsahu, s týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožnil.

Na jednej strane je síce faktom, že množstvo 46,054 g kryštalickej látky s obsahom metamfetamínu ako celku, bolo znalkyňou RNDr. Mgr. V. K. ohodnotené na sumu 2.302,70 až   3.684,30   €.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   ak   by   takéto   množstvo   látky   bolo   u obžalovaného nájdené v celku, t.j. napríklad v nejakom igelitovom vrecku a podobne, bolo by   možné   v   teoretickej   rovine   uvažovať   v   zmysle   návrhu   obhajoby,   teda,   vychádzať z hodnoty množstva látky ako celku.

Ako však vyplynulo zo spisového materiálu, u obžalovaného bolo nájdených celkom 15   dielčích   dávok   kryštalickej   látky   obsahujúcej   metamfetamín   a   množstvo   ďalších komponentov pripravených na rozdávkovanie tejto látky na obvykle jednorazové dávky, ako napríklad nastrihané papieriky rozmerov 6 x 6 cm, 23 kusov prázdnych skladačiek, plastové trubičky,   čierna   izolačná   páska   na   zalepenie   skladačiek   a   podobne.   S   týmto   nálezom korešponduje aj jeho výpoveď, v ktorej doznal, že metamfetamín predával a distribuoval ďalším osobám. V trestnom čine nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Tr. zák. ide o ohrozovací delikt a podstatou pre hodnotenie jeho závažnosti z hľadiska kvalifikovanej skutkovej   podstaty   je   dôležité,   koľko   obvyklých   jednorazových   dávok   páchateľ   môže z takýchto látok pripraviť,   a teda koľko konzumentov drogy,   ale aj zatiaľ ešte drogovo nezávislých záujemcov môže uspokojiť a práve na základe množstva a hodnoty obvyklých jednorazových dávok, v tom ktorom regióne, je potrebné ustáliť, či sa páchateľ dopustil takéhoto konania vo väčšom rozsahu, v značnom rozsahu, alebo vo veľkom rozsahu. Keďže v   predmetnej   trestnej   veci,   vzhľadom   na   horeuvedené,   nemal   odvolací   súd   žiadne pochybnosti   o   tom,   že   obžalovaný   K.   M.   predmetný   metamfetamín   distribuoval   „na drobno“, resp. mal ho pripravený na takúto distribúciu, správne potom orgány prípravného konania,   ale   aj   súd   prvého   stupňa   dospeli   k   záveru,   že   skutku   sa   dopustil   vo väčšom rozsahu, keď hodnota 830 obvykle jednorazových dávok bola stanovená v regióne T. kraja na minimálne 5.810 €. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd námietky obžalovaného ohľadne   hodnoty   metamfetamínu   nepovažoval   za   relevantné   a odvolanie   obžalovaného, pokiaľ   sa   týka   uznania   viny,   resp.   právnej   kvalifikácie   jeho   konania,   nepovažoval   za dôvodné...»

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje závery týkajúce sa   skutkového   zistenia   o   určení   hodnoty   drogy   ústavne   akceptovateľným   spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do jeho odôvodnenia uviedol logický postup, na základe   akých   skutočností   a   akých   úvah   pri   ich   hodnotení   dospel   k   svojim   záverom týkajúcim sa   spôsobu a rozsahu zistenia skutkového stavu, takže tieto závery nemožno kvalifikovať ako neodôvodnené, arbitrárne alebo svojvoľné, t. j. bez opory vo vykonanom dokazovaní.

Sťažovateľ, ako to už bolo uvedené, namieta nesprávnosť spôsobu určenia hodnoty, resp. ocenenia u neho zaistenej drogy, pokiaľ táto nebola určená ako veľkoobchodná cena celkového u neho zaisteného množstva. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním (výpoveďou sťažovateľa a tiež na základe toho, že okrem drogy boli u neho zaistené aj prostriedky   a pomôcky   slúžiace na výrobu   konzumných   dávok,   pozn.)   bolo preukázané,   že   sťažovateľ   nebol   „veľkoobchodným“   dodávateľom   drogy,   ale   túto distribuoval „na drobno“ koncovým konzumentom, nemožno krajskému súdu nič vytknúť, ak   úplne   logicky   pri   určení   hodnoty   drogy   ako   kritéria   na   ustálenie   rozsahu   činu nevychádzal   z   jeho   veľkoobchodnej   ceny.   Inými   slovami,   keďže   sa   preukázalo,   že sťažovateľ sám predával zaistenú drogu konečným spotrebiteľom, podľa ústavného súdu bol logickým a odôvodneným spôsobom na určenie ceny u sťažovateľa zaistenej drogy použitý všeobecne   objektivizovaný   spôsob   určenia   jej   ceny,   a   to   jej   rozdelením   na   obvyklé jednorazové dávky   v závislosti   od jej výdatnosti   s priradením   jej odhadom   (keďže   ide o čierny trh, pričom „odhadom“ sa rozumie nie svojvoľne pre daný prípad, ale rovnako vo všetkých obdobných prípadoch, avšak „odhadom“ vzhľadom na praktiky čierneho trhu, pozn.) určenej minimálnej ceny na čiernom trhu. Aj keď sťažovateľ namieta, že on sám nikdy nemal vedomosť o tom, aký počet obvykle jednorazových dávok by sa z u neho zaisteného množstva drogy dalo vyrobiť, ako ani o tom, aká by bola cena takejto obvykle jednorazovej   dávky,   ústavný   súd   podotýka,   že   práve   vzhľadom   na   potrebu   zachovania objektívneho prístupu ku všetkým obdobným prípadom neurčitého množstva (v ktorých by rôzni   páchatelia   týchto   trestných   činov   vzhľadom   na   rôzne   premenné   okolnosti,   napr. skúsenosť   a   pod.,   mohli   z   rovnakého   množstva   drogy   určitej   im   neznámej   výdatnosti vyrobiť   rôzne   množstvá   obvyklých   jednorazových   dávok,   pozn.)   bol   vytvorený   takýto jednotný   objektivizovaný   systém,   resp.   postup   pri   určovaní   množstva   obvyklých jednorazových   dávok,   ktoré   by   sa   dali   vyrobiť   z   konkrétneho   množstva   drogy   určitej výdatnosti,   ktoré by tak boli v rovnakých   prípadoch   neurčitého množstva   rovnaké,   t. j. objektivizované, a teda v konečnom dôsledku porovnateľné.

Vzhľadom   na   uvedené   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   dôvodu   zachovania identického   a   transparentného   prístupu   ku   všetkým   páchateľom   tohto   skutku   (§   172 Trestného   zákona)   v   neurčitom   množstve   obdobných   prípadov   logické   pre   účely dokazovania a objektivizovania jeho výsledkov vychádzať z výdatnosti zaistenej drogy, na základe   čoho   sa   potom,   samozrejme   vzhľadom   na   druh   zaistenej   drogy,   určí   obvyklé množstvo vo forme, v ktorej je tá-ktorá určitá droga distribuovaná konečným spotrebiteľom na čiernom trhu (napr. skladačky, injekčná forma a pod.), a napokon sa určí aj cena, za ktorú sa predmetná droga v danej forme a v určitej oblasti najčastejšie (v priemere, resp. „odhadom“,   pozn.) predáva   na čiernom   trhu.   Ústavný súd   súčasne podotýka,   že keďže v danom   prípade   ide   o   tovar (drogy),   ktorý   je obchodovateľný   iba na čiernom   trhu,   je pochopiteľné, že pri určovaní formy predávanej drogy a s tým súvisiacim aj jej obvyklým množstvom   a cenou   súdy   nepostupujú   svojvoľne,   ale v záujme jednotného   prístupu   ku všetkým páchateľom daného skutku v neurčitom množstve prípadov (z hľadiska charakteru skutku, miesta spáchania a pod., pozn.) vychádzajú z objektivizovaných údajov získaných z praxe špecializovaných policajných jednotiek.

Pokiaľ   sťažovateľ   aj   vo   svojej   sťažnosti   poukazuje na   rozsudok   Krajského   súdu v Žiline, ktorý mal vzísť z konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. 3 To 22/2010, podľa jeho tvrdenia v obdobnej právnej veci, avšak bez uvedenia konkrétnych súvislostí (napr. čo sa týka druhu zaistenej drogy, spôsobu, miesta a rozsahu spáchania skutku a pod.), ústavný súd uvádza, že tento rozsudok nie je, resp. nebol pre preskúmavaný prípad právne záväzný, a zároveň   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   mu   neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré sa podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám) (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom na tú skutočnosť, že sťažovateľ odôvodňoval porušenie základného práva na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   46   ústavy, resp. v čl. 6   ods.   1   dohovoru   v   spojení   so   základnými   právami   a   právami   hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 a čl. 49 ústavy, ako aj práva zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru, tými istými námietkami, ústavný súd s poukazom na svoju judikatúru [podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplývalo   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07)] z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že vzhľadom na vykonané dokazovanie bol jeho skutok nesprávne právne kvalifikovaný, ústavný súd podotýka, že ochrany svojich práv sa sťažovateľ   v   tomto   smere   mal   možnosť   domáhať   využitím   mimoriadneho   opravného prostriedku   (dovolania)   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ dovolanie podľa uvedeného ustanovenia Trestného poriadku síce aj účinne využil, avšak keďže sťažnosťou podanou ústavnému súdu nenapáda aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 30/2011 z 31. augusta 2011, ktorým bolo jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 23 To/145/2010-247 z 27. januára 2011 odmietnuté, ústavný súd sa vzhľadom na princíp subsidiarity preskúmaním ústavnosti rozhodnutia najvyššieho súdu nezaoberal.  

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („ak... nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Keďže o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd, pokiaľ ide o prípadné nesprávne právne posúdenie zistených skutkov, bol oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný   súd   (v   danom   prípade   najvyšší   súd),   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   proti napádanému uzneseniu krajského súdu v tejto časti už po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení sťažnosťou napadnutých rozhodnutí je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tejto   časti   sťažnosti   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012