znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 240/2011-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 179/2009-266 z 9. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2011 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 179/2009-266 z 9. decembra 2010.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   na   základe   žaloby   o ochranu   osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bola sťažovateľke ako odporkyni rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 505/2005-229 zo 4. marca 2009 uložená povinnosť zaplatiť R. S., P. (ďalej len „navrhovateľ“), z titulu nemajetkovej ujmy sumu 66 388 € a trovy konania v sume 5 631,77 € do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Zároveň bola sťažovateľka povinná zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok   v sume   3 385   €   a trovy   štátu   v sume   18,32   €   do   troch   dní   od   právoplatnosti rozsudku okresného súdu.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   9   Co   179/2009-266   z 9.   decembra   2010   rozhodol   tak,   že napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   s tým,   že   sťažovateľka   bola   povinná zaplatiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania v sume 5 631,77 € v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   179/2009-266 z 9. decembra 2010 došlo k porušeniu jej základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Svoje presvedčenie odôvodnila takto:

«... svoje rozhodnutie odvolací súd podopiera okrem všeobecného konštatovania tým, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav, výsledky dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil   vec aj po právnej stránke, nasledovnou argumentáciou:

a) „Odvolací súd považuje konanie odporcu za objektívne spôsobilé zásahu do práv navrhovateľa,   pretože   nevychádza   z   pravdivého   skutkového   základu   a   preto   nepožíva ochranu. Súd prvého stupňa správne konštatoval v dôsledku vykonaného dokazovania, že nebolo preukázané, že navrhovateľ sa dopustil závažnej trestnej činnosti, konanie ktoré je vo všeobecnosti považované za nemorálne, neetické a protizákonné, čím sa zásah tohto charakteru stal objektívne spôsobilý narušiť osobnostné právo navrhovateľa, pretože každá iná osoba, o ktorej by sa prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov hoci len v rovine polemiky informovalo o takej závažnej amorálnej činnosti, by musela pociťovať ujmu ako závažnú.“ Pričom z tejto formulácie vôbec nie je zrejmé s akým zásahom spája takéto hodnotenie, keďže v Článku I. nie je žiadne tvrdenie o tom, že žalobca sa dopustil závažnej trestnej činnosti.

b)   „Súd   prvého   stupňa   spomedzi   okolností,   za   ktorých   došlo   k   zásahu,   správne prihliadol predovšetkým na to, že prezumpcii neviny priečiace sa údaje v uverejnenom článku   zasiahli   do   mimoriadne   citlivej   oblasti   života   navrhovateľa   -   občianskej bezúhonnosti,   cti   a   vážnosti   v   spoločnosti,   pretože   navrhovateľ   bol   totiž   v   rozpore   so skutočnosťou   označený   za   možného   páchateľa   zo   závažnej   trestnej   činnosti,   ktorá   je všeobecne   považovaná   za   protispoločenskú   a   nemorálnu   a   ako   taká   je   spoločnosťou odsudzovaná.“ pričom zistenie, že navrhovateľ bol v rozpore so skutočnosťou označený za možného páchateľa zo závažnej trestnej činnosti odôvodnenie Rozsudku I. ani neobsahuje.

c) „Pokiaľ   ide o posúdenie správnosti záveru o určení výšky tejto   náhrady,   súd prvého   stupňa   postupoval   správne,   keď   prihliadol   na   závažnosť   vzniknutej   ujmy   a   na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Obč. zák.). Jednoznačne vyvodil správny záver v dôsledku vykonaného dokazovania výsluchom svedkov (autorky článku, pani   Ď.,   manželky   navrhovateľa,   oboch   rodičov   manželky   navrhovateľa,   externého fotografa, svedkyne B.), že došlo k zásahu do súkromnej sféry navrhovateľa, že bola v značnej miere znížená jeho vážnosť širšej spoločnosti vo vzniku uštipačných poznámok a narážok, ktorým musel čeliť a všeobecne vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií ako aj tým, že okoloidúci ľudia, zákazníci prichádzajúci do predajne posmeškami útočili na vážnosť navrhovateľa, označovali ho za vraha,...“ zistenie, o uštipačných poznámkach a narážkach na adresu žalobcu, ktorým by musel čeliť, neobsahuje ani Rozsudok I. a nie je zistiteľné ani z výsledkov dokazovania. Takisto neobsahuje odôvodnenie Rozsudku I. ani zistenie,   že   zákazníci   prichádzajúci   do   predajne   posmeškami   útočili   na   vážnosť navrhovateľa,   označovali   ho   za   vraha,   pretože   takisto   nemá   oporu   vo   vykonanom dokazovaní.

d)   „Zverejnenie   fotografie   nemalo   spravodajský   charakter,   motívom   zverejnenia údajov a fotografii nebolo poskytnutie informácii významných pre širokú verejnosť, ale snaha   aj   za   cenu   neetického,   neodsúhlaseného   medializovania   súkromných   záležitostí udržať, alebo zvýšiť čítanosť periodika, ako uviedla svedkyňa Ď.“ Svedkyňa Ď. pritom len uviedla, že Článok I. písala bulvárnym spôsobom v záujme čítanosti, čo je úplne legitímne, lebo   týždenník Plus 7 dní nie je   žiadne odborné   periodikum   a   preto   používa relatívne jednoduchú fabulu, používajúcu jednoduché, širokej verejnosti ľahko zrozumiteľné, bežné slová. Zo svedectva tejto autorky Článku I. nemožno dôvodiť, že v záujem čítanosti. ktorý je úplne   legitímny   pre   každého   vydavateľa   tlače,   podriadila   neetické,   neodsúhlasené medializovanie súkromných záležitostí. Dôvodiť navyše z toho, že zverejnenie fotografie nemalo spravodajský charakter, pričom ani nie je zrejmé, ktorú z fotografií má odvolací súd na mysli, je zjavne nepreskúmateľné.

e)   „Bez   právneho   významu   je   aj   snaha   odporcu   dosiahnuť   zmenu   napadnutého rozsudku tým, že pre priznanie nemajetkovej ujmy nebola zistená skutočná ujma, jej rozsah v jednotlivých sférach profesionálnej, rodinnej či spoločenskej sfére. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva   došlo,   intenzitu   zásahu,   jeho   trvanie   alebo   dopad   a   dôsledky,   považuje   za   ujmu značnú. Nie je rozhodujúce subjektívne stanovisko alebo pocity navrhovateľa, ale objektívne hľadisko, teda to či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a v čase vnímala každá iná fyzická   osoba.“   toto   všeobecné   konštatovanie   je   úplne   nepreskúmateľné   a   rozporuplné, keďže   na   jednej   strane   vychádza   z   potreby   preukázania   existencie   závažnej   ujmy   a   na druhej strane odkazuje na použitie kritéria „či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a v čase vnímala každá iná fyzická osoba“, ktoré je však použiteľné na riešenie právnej otázky spôsobilosti zásahu privodiť ujmu a nie ne ustálenie rozsahu ujmy.

f)   „Prvostupňový   súd   akceptoval   tie   aspekty   konania   odporcu,   ktoré   svedčia predovšetkým o zásahu odporcu v súkromnej sfére navrhovateľa, a to do jeho práva na podobizeň do jeho práva na udelenie súhlasu so zverejnením jeho tváre a identifikačných znakov,   právne   závery   ktoré   sa   nepriečia   všeobecnými   interpretačným   pravidlám ustanoveniam § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“ Toto konštatovanie sa javí žalovanej ako úplne zrejme nepreskúmateľné bez ďalšieho komentáru...

... podľa názoru žalovanej... odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je v súlade s ustanoveniami § 157 ods. (2) O. s. p., keď obsahuje predovšetkým neprehľadné opísanie jednotlivých   vykonaných   dôkazov,   neobsahuje   analýzu   skutkového   stavu,   a   bez   jeho vyhodnotenia   vo   vzťahu k jeho   záveru o pravdivosti   sporných tvrdení,   a   keďže   z neho nemožno zistiť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov súd prvého stupňa spravoval, ako jednotlivé   dôkazy   vyhodnotil   samostatne   a   vo   vzájomných   súvislostiach   z   hľadiska   ich významu pre podstatu veci, ich hodnovernosti a pravdivosti.

Rozsudok   I.   a   Rozsudok   II.   predovšetkým   obsahujú   zmienky   o   nepravdivých informáciách o informáciách bez pravdivého základu, pričom tieto neidentifikuje, kde k ich zverejneniu došlo a ako tieto zneli a akých skutočností sa týkali a čo o týchto informáciách bolo v konaní preukázané...»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. 9 Co 179/2009-266 z 9. 12. 2010 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. 9 Co 179/2009-266 z 9. 12. 2010 porušil   právo   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu   a   slobodné   prijímanie,   vyhľadávanie a rozširovanie   informácií   zakotvené   v   Článku   26,   ods.   2   a   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky.

Rozsudok porušiteľa rozsudok zn. 9 Co 179/2009-266 z 9. 12. 2010 sa týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €, ktoré je porušiteľ povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľke náklady právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 935,23 € vrátane dane z pridanej hodnoty, jeho právnemu zástupcovi: JUDr. R. A., advokát so sídlom... B...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na slobodu prejavu a práva   na   informácie   zaručeného   v čl.   26   ods.   2   a 4   ústavy   a základného   práva na súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 179/2009-266 z 9. decembra 2010.

Podľa zistenia ústavného súdu proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala 4. apríla 2011 sťažovateľka dovolanie, o ktorom do rozhodovania ústavného súdu nebolo právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci   (m.   m.   IV.   ÚS   363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   v   tejto   časti   ešte   pred   rozhodnutím   o   poslednom procesnom prostriedku (dovolaní), ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

Ústavný súd v súčasnej dobe vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS   289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za neprípustnú až do rozhodnutia o dovolaní.

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľka v prípade, ak podala dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie   je   prípustné,   nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body č. 51, 53, 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľky   pred   prípadným rozhodnutím   všeobecného   súdu   o   podanom   dovolaní,   mohol   by   neprípustne   zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o jej ďalších požiadavkách (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie finančného zadosťučinenie a náhrady trov právneho zastúpenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   k čomu   v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011