znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 240/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 115/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 115/08 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal žalobu „28. 01. 2008 na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 50C/115/2008 o ochranu osobnosti proti 22-osobám, ktoré ako pracovníci   orgánov   činných   v trestnom   konaní   TOTÁLNE   ZLYHALI   a vyšetrovanie nevykonávali, ale protizákonne MARILI, po pravde napísané KRIMINÁLNY VÝKON za účelom zmariť vyšetrovanie, čo sa aj stalo.

Preto, po vyčerpaní všetkých prostriedkov na opravu, musel sťažovateľ podať žalobu. Žaloba však naráža iba na odpor sudkyne, ktorý po pravde napísané, odpor je chorý. Sudkyňa   sa   zameriava   iba   na   marenie   konania,   evidentne   a nevyvratiteľne   podáva KRIMINÁLNY VÝKON SÚDNICTVA, pretože ona je povinná konať, je to jej ÚRADNÁ POVINNOSŤ(...)“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„A. Okresný súd Bratislava II porušuje základné práva D. B. garantované čl. 46 ods. 1, č1. 48 ods. 2, Ústavy SR a č1. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru.

B.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   II v konaní 50C/115/08 konať bezodkladne a bez ďalších prieťahov, súd je povinný zabezpečiť dôkazy do spisu.

C. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 100.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

V prípade omeškania je Okresný súd BA II povinný zaplatiť úroky z omeškania vo výške 17,6 % ročne z dĺžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

D.   Vzhľadom   na   závažnosť   konania   50C/115/08   je   Okresný   súd   BA   II   povinný ukončiť dokazovanie v lehote 3 mesiace. V prípade omeškania má sťažovateľ nárok žiadať satisfakciu 200.000 Euro, vzhľadom na závažnosť kauzy VRAŽDY V ŠTÁDIU POKUSU, a na druhej strane snaha zmariť preskúmanie veci.

Vzhľadom   na   skutočnosť   má   sťažovateľ   nárok   používať   pravdivé   vyjadrovanie KRIMINÁLNY ŠTÁT SR, KRIMINÁLNE VYČÍNANIE ŠTÁTO-MAFIE, Kriminálny výkon súdnictva - dôvod, 3-roky od spáchaného trestného činu VRAŽDY V ŠTÁDIU POKUSU štát ani len nezačal konať !!!!! preslávil sa iba odporom a marením !!!!! Tí, čo porúšajú zákony, zarábajú dobre a sťažovateľ skapíňa od núdze.

E. Ústavný súd Slovenskej republiky dáva týmto podnet na konanie o spôsobilosti JUDr. I. D. na právne úkony.“

Sťažovateľ   požiadal   aj   o   ustanovenie   advokáta   na   zastupovanie   pred   ústavným súdom „z   dôvodov,   že   nemá   žiaden   príjem,   a majetok   (byt   v Ž.   má   na   príťaž)   je   plne invalidný, nositeľom ŤZP, nemá možnosť zárobku a nemá prostriedky na advokáta.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

1.   Sťažovateľ   namieta   predovšetkým   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 115/08.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Vychádzajúc   zo   sťažnosti   a z   jej   príloh,   ale   najmä   z   obsahu   súvisiaceho   spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, ústavný súd zistil, že napadnuté konanie začalo   na   základe   žalobného   návrhu   sťažovateľa   28.   januára   2008,   pričom   sťažovateľ pôvodne podal žalobu na miestne nepríslušnom Okresnom súde Bratislava I, preto jeho podanie muselo byť postúpené na miestne príslušný okresný súd, kde bol návrh prijatý 20. mája   2008.   V júli   2008   zákonná   sudkyňa   zadovažovala   podklady   na   rozhodnutie o žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov.   Dňa   2   júla   2008 sťažovateľ namietol zaujatosť zákonnej sudkyne a rozšíril počet žalovaných na „XXII“. Dňa 30. júla 2008 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o námietke sťažovateľa. Krajský súd uznesením z 28. augusta 2008 nevylúčil zákonnú sudkyňu z prerokovávania a rozhodovania veci. Spis bol okresnému súdu vrátený 18. septembra 2008. Okresný súd uznesením zo 14. novembra 2008 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu 1. decembra 2008 odvolanie. Dňa 18. decembra 2008 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa. Krajský súd uznesením z 27. mája 2009 rozhodol tak, že priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom okresnému súdu bol spis vrátený 23.   augusta   2009.   Uznesením   z 18.   augusta   2009   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby odstránil   nedostatky   svojho   návrhu   (napr.   označenie   adries   odporcov,   upresnenie   petitu a pod.),   pod   následkami   odmietnutia   návrhu.   Sťažovateľ   25.   augusta   2009   reagoval   na výzvu súdu, pričom žiadal zákonnú sudkyňu, aby sa „ZBAVILA ŠIKANÓZNEHO VÝKONU SÚDNICTVA“.

Dňa   29.   septembra   2009   sťažovateľ   podal   na   zákonnú   sudkyňu   predsedníčke okresného súdu v inej veci (sp. zn. 50 C 36/08) sťažnosť, v ktorej medzi inými uviedol: „Podávam na ňu podnet na trestné stíhanie a podnet na konanie o spôsobilosti na právne   úkony.   Je   to   nesmierne   hlúpa   osoba,   čím   veľmi   dobre   zapadá   do   KOMANDA SUDKÝŇ,   ktorým   klamstvá,   podfuky,   zakrývanie   trestných   činov   odhalených   na pojednávaní musí vykresľovať Váš súd ako AUGIÁŠOV CHLIEV plný výkalov, bez znakov SPRAVODLIVOSTI ZNALOSTI ZÁKONOV PLNENIA ÚRADNEJ POVINNOSTI(...) Je to sviňa svíň, čo porušuje moje základné práva ako šialená(...) Odmieta zabezpečiť dôkazy, výsluch svedkov a zakryť chce takto trestný čin NEDBALOSTI s OHROZENÍM ŽIVOTA D. B.“  

Na uvedené podanie reagovala zákonná sudkyňa v októbri 2008 trestným oznámením na sťažovateľa a podala proti   sťažovateľovi aj žalobu o ochranu osobnosti,   pričom   vec musela byť v decembri 2009 pridelená na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 122/04, II. ÚS 146/06), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže mať svoju   plnú relevanciu   len   pri takom   návrhu   na začatie konania, ktorý   spĺňa všetky zákonom   predpísané   obsahové   a   formálne   náležitosti,   vrátane   úhrady   súdnych poplatkov za podaný návrh.

Napriek tomu, že nedostatky náležitostí návrhu samy osebe nemôžu ospravedlniť nečinnosť   okresného   súdu   ani   urobiť   sťažovateľa   zodpovedným   za   vzniknuté   prieťahy (pozri napr. I. ÚS 47/96), v danom prípade je však evidentné, že okresný súd sa snažil v podstate priebežne odstrániť nedostatky napadnutého konania a snažil sa získať objektívne podklady o majetkových pomeroch sťažovateľa, ktorý v tomto smere nebol súčinnostný, ba naopak, urážal konajúcu sudkyňu, podal proti nej sťažnosť nevyberanými urážkami, a tým muselo dôjsť v napadnutom konaní k ustanoveniu iného zákonného sudcu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy predpokladá tiež žalobný návrh, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, pričom v danom   prípade   tieto   podmienky   splnené   neboli   (mutatis   mutandis   I. ÚS 128/03, I. ÚS 252/06).

Ústavný   súd   zobral   taktiež   do   úvahy,   že   rozhodovanie   o   procesných   návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred   vlastným   prerokovaním   a rozhodnutím   o merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).   Využitie   možností   daných   navrhovateľovi   procesnými   predpismi   na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom   súdnom   konaní (napr.   odvolanie proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov) spôsobuje síce predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú zbytočné   prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01).   Sťažovateľ   však   v napadnutom   konaní   pred okresným súdom nesporne prispel k celkovej dĺžke konania aj svojimi procesnými návrhmi.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 115/08.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Napadnuté konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 50 C 115/08 dosiaľ nie je právoplatne skončené, preto ochrany označených práv sa sťažovateľ môže prípadne domôcť v odvolacom konaní, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu odmietnuť.

3. Okrem uvedeného ústavný súd pri skúmaní náležitostí sťažnosti zistil, že obsahom tejto   sťažnosti,   ale   aj   podaní,   ktoré   sťažovateľ   adresoval   okresnému   súdu,   sú aj   hrubo urážlivé a útočné výroky sťažovateľa predovšetkým na adresu súdu a zákonnej sudkyne v napadnutom konaní, a to konkrétne: „ide o hniezdo kriminálnikov(...) hlúpa sudkyňa(...) sviňa svíň“ a pod.

Používanie   takýchto   neadekvátnych   výrokov   voči   orgánom   verejnej   moci a ich príslušníkom   prekračuje   hranice   normálneho   správania   a   vyjadruje   len   dešpekt k právam, k dôstojnosti a osobnosti iných.

Ústavný súd sťažovateľa vo vzťahu k jeho predmetnému správaniu už viacnásobne upozornil aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v zásade smie byť   sťažnosť   odmietnutá   ako   neprijateľná,   ak   bola   vedome   založená   na   nepravdivých faktoch a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk [napr. v prípade Řehák proti Českej   republike   (rozhodnutie   komory–II.   sekcia,   z 18.   mája   2004,   sťažnosť č. 67208/01), v prípade Varbanov proti Bulharsku (rozsudok komory–IV. sekcia, 5. októbra 2000, sťažnosť č. 31365/96, ods. 36, ECHR 2000-X)].

Správanie   sťažovateľa,   ktorého   cieľom   je   uškodiť   reputácii   druhého   účastníka konania, je teda podľa názoru ústavného súdu možné označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti a na okolnosti prípadu ústavný súd sťažnosť odmietol aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010