znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 240/08-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna   2008 predbežne prerokoval sťažnosť O. B., B., zastúpenej JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresnej prokuratúry B., Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 96/01 a sp. zn. 7 C 142/97, Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3 To 27/07 a sp. zn.   9 Co 527/02 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 7/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2008 doručená sťažnosť O. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“), Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 96/01 a sp. zn. 7 C 142/97, Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   To   27/07   a   sp.   zn.   9   Co   527/02 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 7/2004.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla, že 11. februára 2008 jej bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 To 27/07 z 3. apríla 2007 o zastavení trestného   stíhania   proti   P.   B.   a JUDr.   N.   N.   Z tohto   uznesenia   vyplynulo,   že   okresný prokurátor nepodal opravný prostriedok proti uvedenému rozhodnutiu, aj keď tak urobiť mal, pretože trestný čin porušovania domovej slobody spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona sa skutočne stal. Pasivitou okresného prokurátora, keď nepodal opravný prostriedok, došlo tak k ukráteniu jej práv na ochranu domovej slobody. V tejto   súvislosti   preto   podala   sťažnosť   Európskemu   súdu   pre   ľudské   práva,   kde   je evidovaná pod sp. zn. ECHR-L Svk4, 1R, MKU/jti – 69353/01, výsledok konania o tejto žiadosti ešte nie je jej známy.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   142/97   z 8.   apríla   2002   zamietol   žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu, krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 527/02 z 19. júna 2003 však, v dôsledku jej odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu. Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal v jej mene dovolanie najvyššiemu súdu, ten ho však zamietol rozsudkom sp. zn. 1 M Cdo 7/04 z 26. októbra 2004. Súdy zaujali stanovisko, že sťažovateľka nebola v konaní pred súdmi aktívne legitimovaná a nepreukázala naliehavý právny záujem na rozhodnutí vo veci.

S týmito názormi súdov sťažovateľka nesúhlasí. Tvrdila, že bolo preukázané pred súdmi, že jej bývalý manžel opustil spoločnú domácnosť pred 30-imi rokmi s tým, že sa už do bytu nevráti. Byt, ktorý bol predmetom sporu, bol pridelený do užívania jemu, avšak s tým, že jej zabezpečí náhradný byt alebo ubytovanie, čo sa nestalo. Súdy sa však pritom ani nezaoberali otázkou nadobudnutia vlastníctva bytu. Predmetný byt užívala sama počas 30-ich rokov a ani po tejto dobe si bývalý manžel nezabezpečil právne usporiadanie k bytu, čo na ňu negatívne vplýva vzhľadom na jej vek – 78 rokov. Bývalý manžel sa však teraz domáha   práva   prevziať   byt   do   svojho   užívania.   Už   pri   rozdelení   bezpodielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti prešli na bývalého manžela, rozhodnutiami súdov tak došlo k znemožneniu   pokojného   užívania   bytu   a   života.   Na   základe   toho   usúdila,   že rozhodnutiami   súdov   a postupom   okresného   prokurátora   došlo   k porušeniu   jej   práv na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života,   práva na nedotknuteľnosť obydlia a nedovolenia vstupu doň bez súhlasu toho, kto v ňom býva, ako aj práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1.   Právo   O.   B.   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky Okresnou prokuratúrou B. a Okresným súdom Bratislava III. v konaní 2 T 96/01 a Krajským súdom v Bratislave v konaní 3 To 27/07 porušené bolo.

2.   Právo   O.   B.   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného   života,   právo   na   nedotknuteľnosť   obydlia   a nedovolenia   vstúpiť   doň   bez súhlasu toho, kto v ňom býva ako aj právo na zachovanie mojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 8. 4. 2002, v konaní pod sp. zn. 7 C 142/97, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 6.   2003   v odvolacom   konaní   v uvedenom   spore   č.   k.   9   Co   527/02   a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 10. 2004, č. k. 1 M Cdo 7/2004, porušené bolo.

3. Ústavný súd zrušuje Rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 6. 3. 2006 v konaní pod sp. zn.: 2 T 96/01, Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. 4. 2007 v konaní pod sp. zn.: 3 To 27/07, Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 8. 4. 2002, v konaní pod sp. zn. 7 C 142/97, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 6. 2003 v odvolacom konaní v uvedenom spore č. k. 9 Co 527/02 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 10. 2004 č. k. 1 M Cdo 7/2004 vracia vec Okresnému súdu Bratislava III. na ďalšie konania.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III.   a Okresná   prokuratúra   B.   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. P. M., advokátovi, B., za dva úkony právnej služby (...) spolu vo výške 6.352,- Sk (...) na účet...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Jednou zo základných podmienok preskúmania sťažnosti sťažovateľa je označenie rozhodnutia orgánu štátu, ktoré pred ústavným súdom napáda. Sťažovateľka žiadala zrušiť aj postup okresného prokurátora so záverom, že ten mal podať riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 3 To 27/07 z 3. apríla 2007, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie proti P. B. a JUDr. N. N. Z obsahu sťažnosti pritom vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   konanie   okresného   prokurátora   bez   toho,   aby identifikovala   a označila,   o aké   konanie   prokurátora   malo   ísť.   Za toho   stavu,   keďže sťažovateľka   je   zastúpená   právne   kvalifikovaným   advokátom,   ktorý   pozná   náležitosti sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   nebola   splnená   jedna   zo   zákonných   podmienok preskúmania sťažnosti, preto v uvedenom smere (postup proti okresnému prokurátorovi) ústavný súd sťažnosť odmietol.

2. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom pritom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   142/97   prevzal   advokát   sťažovateľky 8. februára 2002. Rozsudok   odvolacieho – krajského súdu   sp. zn. 9 Co 527/07 prevzal advokát sťažovateľky 28. augusta 2003 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 7/04 prevzal advokát sťažovateľky 17. decembra 2004.

Z uvedeného je teda nesporné, že sťažnosť podaná ústavnému súdu 11. apríla 2008 nebola   podaná   v   zákonom   ustanovenej   lehote,   preto   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti proti uvedeným rozhodnutiam súdov.

3. Rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 96/0l z 10. mája 2004 boli P. B. a JUDr. N. N. oslobodení spod obžaloby podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku za skutok, ktorým sa mali dopustiť trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 9 ods. 2 a § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Týmto rozsudkom bola sťažovateľka odkázaná s nárokom na náhradu škody v občianskoprávnom konaní.

Sťažovateľka proti tomuto rozsudku podala odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 27/07 z 3. apríla 2007 zamietol odvolanie sťažovateľky podľa § 253 ods. 1 Trestného poriadku   ako   odvolanie   podané   neoprávnenou   osobou,   pretože   sťažovateľka   nepodala odvolania čo do výroku o jej odkázaní na občianskoprávne konanie, ale podala odvolanie aj proti oslobodzujúcemu výroku súdu týkajúceho sa obžalovaných.

Sťažnosťou   na   ústavnom   súde   sa   sťažovateľka   domáha   vyslovenia   porušenia ochrany jej práva prokurátorom tým, že nepodal odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku týkajúceho sa obžalovaných.

Z judikatúry   ústavného súdu   okrem iného vyplýva, že o zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušeniu   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd už uviedol v obdobných prípadoch, že právo na vznesenie obvinenia a trestné   stíhanie   inej   osoby   na   základe   podaného   trestného   oznámenia   alebo   podanie obžaloby voči   nej na súde prokurátorom nie je súčasťou   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Sťažovateľ nemá ústavou zaručené právo, aby na podklade jeho názoru na to, či bol spáchaný trestný čin,   alebo   nie,   či   rozhodnutie   súdu   je   zákonné,   alebo   nie,   bol   prokurátor   povinný podať riadny   alebo   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   obžalovanému.   Rozhodnutie prokurátora   patrí   k   jeho   autonómnemu   právu   vec   posúdiť   a podľa   toho   postupovať. Sťažovateľovi   zo   základného práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy vyplýva iba právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   zákonným   spôsobom   zaoberali (III. ÚS 261/05),   čo   sa   v danom   prípade   stalo.   Pokiaľ   krajský   súd   zamietol   odvolanie sťažovateľky   ako   poškodenej,   postupoval   v súlade   so   zákonom.   Ústavný   súd   preto v uvedenom rozsahu považuje námietky sťažovateľky za zjavne neopodstatnené.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2008