znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 240/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti E., Š. Č., D., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 795/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti E., Š. Č., zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   C 795/02   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 795/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti E., Š. Č.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti E., Š. Č., trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún)   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr. Ing. P.   H.,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 240/07 z 20. novembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti E., Š. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 795/02.

Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v opísanom skutkovom stave. Uviedol, že 10. júna 2002 podal okresnému   súdu   žalobu   o   zaplatenie   179   972,90   Sk   s   príslušenstvom   proti   odporcovi Ing. M. M. Spor je vedený na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 795/02.

Pretože   okresný   súd   vo   veci   nekonal,   8.   júna   2004   podal   sťažovateľ   sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu, ktorý ju v odpovedi potvrdil ako dôvodnú.

Keďže ani do júla 2007, teda ďalšie 3 roky, spolu už viac ako 5 rokov, sa nepohol spor tak výrazne dopredu, aby mohlo byť rozhodnuté, sťažovateľ sa ochrany svojho práva domáha podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľ sa domnieva, že vec nie je nijako zvlášť právne ani fakticky zložitá. Tiež sa   domnieva,   že   vlastným   správaním   nezavinil   žiadne   prieťahy,   ktoré   by   sa   mu   mohli pripočítať na ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Sťažovateľ   okrem   návrhu   na vyslovenie   porušenia   označeného   základného   práva požiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, čo odôvodnil okrem iného aj pocitmi neistoty, márnosti, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď okresný súd za neprimeranú dobu (viac ako 5 rokov) nerozhodol a ani plynulo nekonal v jeho relatívne jednoduchom   prípade,   ktorého   predmetom   je   spor   o   zaplatenie   finančnej   čiastky   za vykonanú prácu a dodávku materiálov.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti a vydal tento nález:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 C 795/02 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II prikazuje aby v konaní vedenom na OS Košice II pod sp. zn. 15 C 795/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000.- Sk slovom šesťdesiat tisíc korún, ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 6296.- Sk slovom šesť tisíc dvesto deväťdesiat šesť korún slovenských na účet právneho zástupcu   advokáta   menom   JUDr.   ING.   P.   H.,   so   sídlom   K.,,   do   jedného   mesiaca   od doručenia tohto nálezu.“

Sťažovateľ   súčasne   oznámil,   že   súhlasí   s   prerokovaním   veci   bez   ústneho pojednávania.

II.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k prijatej sťažnosti uviedol:«Žaloba o finančné plnenie bola na tunajšom súde podaná sťažovateľom dňa 10. 6. 2002 a dňa 22. 10. 2002 bola zaslaná na vyjadrenie žalovanému. Vyjadrenie žalovaného bolo   súdu   doručené   dňa   18.   11.   2002   a   následne   zaslané   na   zaujatie   stanoviska sťažovateľovi.

Dňa   8.   6.   2004   doručil   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu sťažnosť na prieťahy v danom konaní. Bezprostredne po jej podaní, dňa 14. 6. 2004, určila zákonná   sudkyňa   termín   pojednávania   na   deň   24.   9.   2004.   Pred   začatím   uvedeného pojednávania požiadal právny zástupca sťažovateľa o poskytnutie lehoty za účelom pokusu o mimosúdnu dohodu so žalovaným, a to vzhľadom na nové okolnosti, o ktorých sa dozvedel pred uvedeným pojednávaním.

Termín ďalšieho pojednávania bol určený na deň 15. 10. 2004, na ktorom sťažovateľ a jeho právny zástupca požiadali ešte o poskytnutie ďalšej lehoty v rozsahu aspoň 30 dní, v ktorej sťažovateľ oznámi súdu dispozíciu s návrhom. Na základe vyššie uvedenej žiadosti súd uložil sťažovateľovi povinnosť v termíne do 30. 11. 2004 oznámiť súdu, či došlo medzi účastníkmi k mimosúdnej dohode.

Keďže si sťažovateľ svoju povinnosť v súdom stanovenej lehote nesplnil, bol na jej splnenie vyzvaný prípisom zo dňa 7. 12. 2004.

Na   túto   výzvu   reagoval   prípisom   zo   dňa   17.   12.   2004,   ktorým   oznámil,   že k mimosúdnej dohode medzi účastníkmi konania nedošlo.

Po tomto oznámení bolo dňa 7. 2. 2005 určené pojednávanie na deň 18. 2. 2005. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 1. 4. 2005 a 21. 9. 2005. Druhé z týchto pojednávaní bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Sťažovateľovi bola daná možnosť v lehote 30 dní predložiť súdu otázky, ktoré bude potrebné predložiť ustanovenému znalcovi.

Dňa 26. 9. 2005 bol žalovaný taktiež vyzvaný na predloženie otázok, ktoré majú byť znalcovi položené.

Podaním zo dňa 25. 10. 2005 žalovaný oznámil, že v konaní je potrebné vypočuť svedka, ktorého meno a adresu zároveň uviedol.

Na   základe   takto   oznámenej   skutočnosti   bol   v   novembri   2005   určený   termín pojednávania na deň 11. 1. 2006.

Pojednávanie sa uskutočnilo, bol na ňom vypočutý i navrhnutý svedok a následne bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesením zo dňa 31. 7. 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 8. 2006, bolo nariadené   znalecké   dokazovanie   a   dňa   11.   9.   2006   bol   spis   odoslaný   ustanovenému znalcovi.

Znalcovi bola uložená povinnosť vypracovať znalecký posudok v lehote 50 dní od prevzatia spisu.

Podaním zo dňa 27. 11. 2006 požiadal znalec o predĺženie lehoty na spracovanie znaleckého posudku do 15. 2. 2007 z dôvodu veľkého množstva žiadostí o vypracovanie posudkov.

Dňa   23.   1.   2007   bola   znalcovi   zasielaná   urgencia,   v   ktorej   bol   vyzvaný   na oznámenie, v akom stave sa nachádza znalecké dokazovanie, resp. aby oznámil dôvody, ktoré mu vo vypracovaní znaleckého posudku bránia.

Dňa 13. 2. 2007 doručil znalec „oznámenie k spracovaniu znaleckého posudku“ a podaním   zo   dňa   15.   3.   2007   oznámil   súdu,   že   účastníci   konania   boli   ním   požiadaní v lehote dvoch týždňov predložiť projektovú dokumentáciu stavby, nakoľko bez nej nie je možné podať žiadaný znalecký posudok. Do dňa podania tohto stanoviska (15. 3. 2007) zo strany   účastníkov   konania   (teda   sťažovateľa   ani   žalovaného)   nebola   predložená projektová   dokumentácia,   a   tým   nebolo   možné   pokračovať   v   spracovaní   znaleckého posudku. Na základe takto oznámenej skutočnosti požiadal znalec o stanovenie ďalšieho postupu.

Nadväzujúc na doručené stanovisko znalca bola žalovanému zasielaná urgencia dňa 21. 3. 2007 a sťažovateľovi dňa 19. 4. 2007.

Dňa 25. 7. 2007 požiadal znalec o predĺženie termínu na spracovanie posudku o 15 dní. Dňa 2. 8. 2007 bol znalec telefonicky urgovaný na predloženie znaleckého posudku, kedy oznámil, že znalecký posudok bude doručený v lehote 10 dní. (...)

Znalecký posudok bol súdu doručený dňa 17. 8. 2007 a dňa 27. 8. 2007 zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania.

Uznesením zo dňa 31. 10. 2007 bolo rozhodnuté o znalečnom. Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné konštatovať, že do podania   sťažnosti   predsedovi   súdu   dňa   8.   6.   2004   v   konaní   vznikli   prieťahy,   čo   som konštatoval i v odpovedi na podanú sťažnosť dňa 16. 6. 2004.

Bezprostredne   po   podaní   tejto   sťažnosti   však   súd   vo   veci   začal   konať,   teda   pre zabezpečenie plynulosti konania bolo podanie takejto sťažnosti dostačujúce.

Naopak, po vytýčení pojednávania sám sťažovateľ a jeho právny zástupca požiadali o jeho   odročenie   a   poskytnutie   lehoty   za   účelom   pokusu   o   mimosúdnu   dohodu so žalovaným, a to opakovane.

Po   oznámení,   že   k   mimosúdnej   dohode   nedošlo,   súd   v   konaní   bez   prieťahov pokračoval.

Z   vyššie   citovaného   oznámenia   znalca   tiež   vyplynulo,   že   oneskorené   podanie znaleckého posudku bolo zapríčinené tiež neposkytnutím súčinnosti zo strany účastníkov konania, teda i samotného sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti sa javí podanie ústavnej sťažnosti ako nedôvodné, keď navyše prebiehajúce konanie možno hodnotiť ako skutkovo obtiažne, čo napokon   nepopiera   ani   sťažovateľ,   keď   v   podanej   ústavnej   sťažnosti   konštatuje,   aké dôkazné prostriedky je potrebné pred rozhodnutím sporu použiť a vyhodnotiť (strana 2, bol 5, druhý odsek podanej sťažnosti).

Nemožno   súhlasiť   ani   s   domnienkou   sťažovateľa,   že   jeho   vlastné   správanie nezavinilo žiadne prieťahy, a to s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré vo svojom vyjadrení uvádzam.»

Predseda okresného súdu tiež oznámil, že netrvá na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   konania   vedeného   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 795/02 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...) a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Na zistenie priebehu a stavu konania si ústavný súd zadovážil spis okresného súdu sp. zn. 15 C 795/02, v ktorom zistil, že sled úkonov okresného súdu je zhodný s tým, ktorý uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom posúdenia je konanie týkajúce sa sporu o zaplatenie finančnej čiastky 179 972,90 Sk za vykonanú prácu a dodávku materiálu. Konanie, ktoré je vedené od 10. júna 2002, nemožno považovať za právne zložité. Za zložitejšie ho možno považovať len z hľadiska skutkového, väčšieho   rozsahu   dokazovania.   Vo   veci   bolo   potrebné   vypočuť   niekoľkých   svedkov a nariadiť znalecké   dokazovanie z odboru   stavebníctva,   odvetvia   oceňovania   stavebných prác, pričom znalcovi neposkytovali účastníci konania potrebnú súčinnosť a okresný súd splnenie tejto povinnosti musel vynucovať urgenciami.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil, že sťažovateľ nesplnil lehotu na vyjadrenie sa k otázke možnosti mimosúdnej dohody uloženú mu súdom na pojednávaní uskutočnenom 15. októbra 2004.

Sťažovateľ   tiež   neposkytol   potrebnú   súčinnosť   ustanovenému   súdnemu   znalcovi. Nedodaním   projektovej   dokumentácie   účastníkmi   konania   znalec   odôvodnil   nesplnenie termínu   vyhotovenia   znaleckého   posudku.   Tieto   skutočnosti   v hodnotení   celkovej   dĺžky konania a hodnotení podielu sťažovateľa na nich nemožno nevziať do úvahy.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom zbytočné prieťahy posudzoval s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Žaloba bola okresnému súdu doručená 10. júna 2002. Od 18. novembra 2002, keď sa k žalobe vyjadril odporca, okresný súd až do 24. októbra 2004 nevykonal žiadny úkon. Obdobie uvedených 22 mesiacov ústavný súd preto hodnotí ako zbytočný prieťah v konaní. Ďalej konal okresný súd už bez zbytočných prieťahov. Hodnotiac priebeh celého konania ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   efektívne   neviedol   k meritórnemu rozhodnutiu sporu. Znalecké dokazovanie nariadil až po štyroch rokoch od začatia konania a za efektívne vedenie konania nemožno tiež považovať, ak okresný súd v priebehu celého konania nevyužil žiadne z poriadkových opatrení pri zabezpečovaní prítomnosti žalovaného na pojednávaniach.

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk.

Pri určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vychádzajúc z dĺžky obdobia, počas ktorého bol okresný súd nečinný, efektivity konania a so   zohľadnením   predmetu   sporu   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v tomto   prípade   je primeraným finančným zadosťučinením suma 20 000 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. Ing. P. H. v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. V tejto sume boli trovy konania priznané.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008