znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 240/06-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 24. októbra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti V. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 244/01, za účasti Okresného súdu Prievidza, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 244/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Prievidza p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 244/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Prievidza   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Prievidza   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. B. trovy právneho zastúpenia v sume 6 825 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún) na účet právnej zástupkyne JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 240/06   z 13. júla 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   V.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 244/01.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   24. septembra 2001   okresnému   súdu žalobu, ktorou uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 927/06 doručeným ústavnému súdu 3. augusta 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Na začiatku tohto vyjadrenia uvediem prehľad procesných úkonov súdu vo veci:

- 8. 10. 2001 podaný návrh na začatie konania proti odporcovi B. a. s., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu S. p. a. s.

- 9. 10. 2001   doručovaný   opis   návrhu   na   vyjadrenie   odporcovi   a   vyzvaná   S.   p. a. s na vyjadrenie, či chce vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu.

- 17. 10. 2002 nariadený termín pojednávania na 19. 11. 2002, vyhotovené uznesenie o   pripustení   vstupu   S.   p.   B.   do   konania   na   základe   prechodu   výkonu   poistenia zodpovednosti   za   škodu   zo   S.   p.   a. s.   na   S.   p.   Zák. č. 274/1994   Z.   z.,   ktorý   nadobudol účinnosť dňom 1. 4. 2002.

- 19. 11. 2002 pojednávanie odročené za účelom vykonania dokazovania a to úrovne spolupráce   medzi   O.   a   navrhovateľom,   prípadne   znalecké   dokazovanie   na   zistenie, aké práce by navrhovateľ vzhľadom na zdravotný stav a kvalifikáciu mohol vykonávať.

- 20. 2. 2003 nariadený termín pojednávania na 4. 4. 2003.

- 4. 4. 2003   pojednávanie   odročené   na   neurčito   pre   povinnosť   zástupkyni navrhovateľa   predložiť   prepočet   uplatnenej   straty   na   zárobku   s   prihliadnutím aj na vyplácanú podporu v nezamestnanosti a valorizáciu.

- 10. 10. 2003 nariadený termín pojednávania na 14. 11. 2003.

- 29. 10. 2003   preložený   termín   pojednávania   na   28. 11. 2003   z   dôvodu   školenia sudcov z obvodu Krajského súdu v Trenčíne.

- 28. 11. 2003   pripustená   zmena   návrhu   navrhovateľa,   pojednávanie   odročené za účelom predloženia všetkých rozhodnutí navrhovateľa týkajúcich sa ČID-u a odstránenia rozporu   týkajúceho   sa   výplaty   náhrady   zo S.   p.   za   čas   od   júla   2001   do marca   2002 na 9. 1. 2004.

- 9. 1. 2004 súd vyhlásil rozsudok, ktorým priznal navrhovateľovi z titulu náhrady za stratu na zárobku po skončení PN peňažné plnenie za čas od 1. 9. 1999 do 30. 11. 2003, vo   zvyšku   návrh   zamietol,   konanie   o   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   PN (úrazovej   renty   za   obdobie   od   1. 1. 2004   do   budúcna)   zastavil   a   vec   postúpil po právoplatnosti tohto rozhodnutia Ústrediu S. p. B.

- 3. 3. 2004 doručované opisy odvolaní účastníkom konania.

- 30. 3. 2004   pokyn   na   vypracovanie   predkladacej   správy   a   predloženie   spisu Krajskému súdu v Trenčíne.

- 20. 12. 2004   spis   vrátený   z   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   ktorý   rozhodnutím z 25. 11. 2004 rozsudok okresného súdu zrušil.

- 20. 12. 2004 doručované rozhodnutie KS účastníkom.

- 5. 5. 2005 nariadený termín pojednávania na 10. 6. 2005.

- 10. 6. 2005   pojednávanie   odročené   za   účelom   zistenia   (dotazmi   na   MUDr. B. a MUDr. T.) zdravotného obmedzenia navrhovateľa a oznámenie údaju, aký druh práce by navrhovateľ   vzhľadom   na   svoj   zdravotný   stav   mohol   vykonávať   v   období   od 1. 5. 1998 doteraz, totožný dotaz na S. p. – (...), za účelom zistenia z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pracovisko N., či navrhovateľovi bola ponúknutá práca s prihliadnutím na jeho zdravotný stav, kvalifikáciu a schopnosti a či úrad práce takýmto miestom ako voľným disponoval.

- 13. 6. 2005 nariadený termín pojednávania na 19. 7. 2005.

- 19. 7. 2005   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   tým   účelom,   aby   žalovaná organizácia podala popis činnosti profesií vrátnik, skladový robotník, robotník v lampárni, údržbár, robotník v dielni, pri oprave banských svietidiel s tým, aby k týmto profesiám uviedol aj požadovaný stupeň vzdelania, prípadne špeciálnej kvalifikácie a pod., následným dotazom na MUDr. B., či popísané druhy práce sú vhodné pre navrhovateľa, totožný dotaz na MUDr.   J. a nasledujúce zisťovanie pravdepodobného zárobku, ktorý by navrhovateľ dosahoval pri profesií, ktorú by mohol vzhľadom na vzdelanie a zdravotný stav vykonávať.

- 12. 9. 2005 pokyn sudcu na zabezpečenie ďalšieho dôkazu o primeranosti vyššie uvedených prác k zdravotnému stavu navrhovateľa.

- 14. 11. 2005 urgovaná MUDr. B. na podanie žiadanej správy.

- 7. 12. 2005 pokyn sudkyne na zisťovanie hrubých mesačných zárobkov v profesií vodičov, vrátnikov, skladových robotníkov a pod. od dvoch rôznych zamestnávateľov.

- 17. 7. 2006 nariadený termín pojednávania na 12. 9. 2006.“

Na pojednávaní uskutočnenom 12. septembra 2006 rozhodol okresný súd meritórne rozsudkom vo veci samej.

K skutkovej a právnej zložitosti veci okresný súd uviedol:„Návrhom   na   začatie   konania   navrhovateľ   -   sťažovateľ   uplatňoval   nárok   proti odporcovi H. P. a. s., so sídlom (...) P., na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN od 1. 5. 1998 do 1. 9. 2001 vo výške 115.300,- Sk a od 1. 9. 2001 dobudúcna 8.888,- Sk mesačne na tom základe, že u odporcu utrpel dňa 6. 12. 1994 pracovný úraz. Pre následky pracovného   úrazu   mu   bol   priznaný   invalidný   dôchodok,   ktorý   bol   neskôr   zmenený na čiastočný invalidný dôchodok. Nárok na stratu na zárobku po skončení PN bol riadne odškodňovaný až do 1. 5. 1998. Odporca resp. vedľajší účastník na strane odporcu, ktorý plnil za odporcu mu náhradu za stratu na zárobku od uvedeného dňa vyplácal v nižšej výške ako mal a to z toho dôvodu, že riadne priemerný zárobok nevalorizoval v zmysle opatrení Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   a   tiež   zastavil   výplatu   náhrady   za   stratu na zárobku navrhovateľovi vedenému v evidencii nezamestnaných v čase poberania ČID-u a nedobrovoľnej nezamestnanosti.   V priebehu konania čiastkovými podaniami   upravoval svoj návrh tak, že odporcu žiadal zaviazať na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN vždy za ďalšie obdobie, naposledy podaním 22. 12. 2003.

Navrhovateľ   je   poberateľom   ČID-u,   v   evidencii   nezamestnaných   bol   vedený od 25. 6. 1999   do   5. 10. 2004,   kedy   bol   vyradený   z   evidencie   nezamestnaných   lebo sa nedostavil   na   kontakt,   keďže   pracoval   od   októbra   2004   asi   pol   roka.   Potom sa nezaevidoval na úrade práce, lebo si hľadal zamestnanie.

Po skutkovej stránke považujem vec za zložitú, pričom pre rozhodnutie vo veci samej je potrebné vykonať dokazovanie v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu. Vzhľadom na povahu veci a to náhradu škody na zdraví, je predovšetkým povinnosťou poškodeného (v tomto   prípade   navrhovateľa)   preukázať   základné   prvky   zodpovednostného   vzťahu, predovšetkým príčinnú súvislosť medzi tvrdenou škodou a škodnou udalosťou - pracovným úrazom. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 25. 11. 2004 jednoznačne uviedol ako postupovať pri zisťovaní pravdepodobného zárobku, ktorý by navrhovateľ dosiahol nebyť situácie na trhu práce a celkovej nezamestnanosti a následne i pri výpočte náhrady straty na zárobku. Chcem uviesť, že uvedená dôkazná povinnosť je na strane navrhovateľa, ktorý je v tomto smere nečinný, ba naopak bráni sa akémukoľvek dokazovaniu v tomto smere napriek   tomu,   že   je   právne   zastúpený.   Dĺžka   konania   je   preto   ovplyvnená   i   takýmto procesným správaním samotného navrhovateľa.

Spor považujem však za právne zložitý tak ako som sa vyjadrila v iných obdobných veciach vedených na Ústavnom súde SR z nasledovných dôvodov.

Do 1. 1. 2004 nárok navrhovateľa na náhradu škody vo forme náhrady za stratu na zárobku po skončení PN upravovali ustanovenia Zákonníka práce, ktoré boli účinnosťou Zákona č. 461/2003 Z. z. o Sociálnom poistení zrušené.

Aj   keď   ustanovenia   Zákonníka   práce   o   náhrade   škody   z   pracovného   úrazu upravovali nárok navrhovateľa na náhradu škody, úprava sa týkala základu nároku, pričom absentovala   právna   úprava   o   výške   nároku   na   náhradu   škody   (náhradu   za   stratu na zárobku   po   skončení   PN)   v   prípadoch,   keď   poškodený   (na   ktorom   spočíva   dôkazné bremeno) bol poberateľom ČID-u a súčasne evidovaným nezamestnaným. Navrhovateľ - sťažovateľ   mal   invalidný   dôchodok   dňom   15. 6. 1998   zmenený   na   čiastočne   invalidný a od 25. 6. 1999 evidovaným nezamestnaným.

Ustanovenia   Zákonníka   práce   upravujúce   náhradu   škody   a   účinné   do   1. 1. 2004 vychádzali z predpokladu existencie príjmu poškodeného zamestnanca.   Pri rozhodovaní v porovnateľných veciach boli odvolacím súdom vynesené rozdielne rozhodnutia, ktoré boli zosúladené   až   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave   3 Cdo 163/2004   zo   dňa 28. 2. 2006, Najvyšší súd SR rozhodnutím 3 Cdo 93/03 zo dňa 27. 7. 2004 vyslovil názor, že skutočnosť, že poškodený zamestnanec sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho pracovným úrazom, zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest nie je spôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ale situáciou na trhu práce. Čiže rozhodnutie známe v roku 2004 riešilo otázku či je nezamestnanosť poškodeného zamestnanca a jeho následná škoda v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom ale až následným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z februára 2006 sa riešila aj otázka výšky náhrady škody.

Ďalší problém spočíval v tom, že s účinnosťou Zákona č. 461/2003 Z. z. o Sociálnom poistení a jeho prechodných ustanovení § 272 ods. 1, 5 od 1. 1. 2004 prebrala výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania S.   p.   v B. Od 1. 1. 2004 dochádza teda k zásadnej zmene tak v pomenovaní ako aj vo výpočte náhrady za stratu na zárobku, kedy tento nárok sa už stáva úrazovou dávkou a rozhoduje o ňom len S. p. Túto otázku súd vyriešil už rozhodnutím z 9. 1. 2004, kedy konanie o náhradu za stratu na zárobku po skončení PN za obdobie od 1. 1. 2004 dobudúcna zastavil a nariadil vec postúpiť po právoplatnosti rozhodnutia Ústrediu S. p. B. Proti tomuto výroku účastníci odvolanie nepodali, o nároku navrhovateľa na rentu po 1. 1. 2004 bolo preto právoplatne rozhodnuté, čo konštatuje aj Krajský súd v Trenčíne na strane 5 jeho rozhodnutia.

Od   1. 1. 2004   však   pre   všeobecné   súdy   vyvstal   ďalší   problém   a   to   problém   ich právomoci vo veci konať a rozhodovať a to nielen o nárokoch existujúcich po 1. 1. 2004 ale aj   o   nárokoch   vzniknutých   pred   uvedeným   dátumom.   K   týmto   pochybnostiam o nedostatku právomoci prispelo aj rozhodnutie NS SR 4 Cdo 17/2005 zo dňa 29. 11. 2005, v ktorom senát NS sa postavil jednoznačne na stanovisko, že o takýchto nárokoch aký je uplatnený   navrhovateľom   nie   je   daná   rozhodovať   právomoc   súdu,   ale   S.   p.   v   B. V rovnakom   období   iný   senát   NS   nevylúčil   právomoc   súdu   konať   o takom   nároku   aký uplatňuje   navrhovateľ,   preto   na   podnet   Okresného   súdu   v   Prievidzi   bolo   vyvolané zasadnutie kolégia NS SR na zjednotenie stanoviska o tom, či je daná právomoc súdov vo veci konať, aby všeobecný súd prípadne nevynášal zmätočné rozhodnutia. Súd preto po 1. 1. 2004   pristupoval   k   otázke   právomoci   súdu   konať   v   týchto   veciach   mimoriadne opatrne, aby sa predišlo následne i podaniam o mimoriadnych opravných prostriedkoch a tým   ďalšiemu   predĺženiu   konania.   Zjednocujúce   stanovisko   občiansko - právneho a správneho kolégia NS SR bolo prijaté až v júni 2006. Zatiaľ nie je zverejnené v zbierke stanovísk.   Vzhľadom   na   uvedené   súd   bude   ďalej   konať   v   zmysle   doposiaľ   síce nepublikovaného ale nám známeho stanoviska NS SR.“

Napokon, pokiaľ ide o okolnosti, ktoré mali vplyv na rýchlosť napadnutého konania, okresný súd uviedol:

«Právna   zástupkyňa   navrhovateľa   neakceptuje   judikatúru   Najvyššieho   súdu   SR, nereaguje   na   zmenu   právnych   predpisov,   na   to,   že   bolo   o   nároku   navrhovateľa   po 1. 1. 2004 právoplatne rozhodnuté, o čom svedčí jej prehlásenie na č. l. 213 súdneho spisu, citujem:   „nebudeme   dokladať   dôkaz   o   pravdepodobnom   zárobku,   ktorý   by   navrhovateľ dosahoval vzhľadom na kvalifikáciu a zdravotný stav, pretože sa domáhame náhrady v plnej výške. Výber zamestnancov odporcov napadneme, je nám jedno ako rozhodne okresný súd, podáme podnet na Ústavný súd“ (na pojednávaní 19. 7. 2005).

Záverom   konštatujem,   že   ak   aj   došlo   medzi   jednotlivými   úkonmi   súdu   k   väčším časovým odstupom, nepovažujem tieto prieťahy v konaní za zbytočné. Rozhodnutie o nároku navrhovateľa si vyžaduje náročný prepočet jeho výšky, dôslednú znalosť množstva právnych predpisov, ktoré sa sústavne menia (napr. len pri ustálovaní výšky priemerného zárobku, zohľadniť jeho viacnásobnú valorizáciu, že došlo k podstatnej zmene výpočtu priemerného zárobku dňom 1. 7. 2003 t. j., že sa valorizuje valorizovaný zárobok a nie ako dovtedajšia právna   úprava   valorizovala   priemerný   zárobok   z   príslušného   rozhodného   obdobia), sledovanie rozhodovacej činnosti NS SR a inej odbornej literatúry.»

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 1. augusta 2006,   a preto   ústavný   súd   poukazuje   len   na úkony   uvedené   v tomto   vyjadrení,   ktoré považuje za preukázané.

K citovanému   vyjadreniu   okresného   súdu   zaujala   stanovisko   právna   zástupkyňa sťažovateľa v podaní   z 31. augusta 2006,   v ktorom   vyjadrila   nesúhlas s jeho hodnotením veci ako skutkovo a právne zložitej, a taktiež odmietla jeho tvrdenie o tom, že z jej strany nebola akceptovaná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Pretože s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci súhlasil len jeden z účastníkov   (okresný   súd)   a   sťažovateľ   na   jeho   konaní   trval,   ústavný   súd   ho   nariadil bez ohľadu na to, či so zreteľom na okolnosti danej veci, predmet konania a stanoviská účastníkov k nemu možno „očakávať ďalšie objasnenie veci“.

Ústne   pojednávanie   24. októbra 2006   sa   konalo   len   za   účasti   sťažovateľa   a   jeho právnej   zástupkyne,   predseda   okresného   súdu   svoju   neúčasť   ospravedlnil   listom z 12. októbra 2006.

Právna zástupkyňa sťažovateľa, resp.   sťažovateľ na pojednávaní neuviedli žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli ústavnému súdu známe z obsahu spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa   § 101 ods.   2 prvej   vety   OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú   účastníci nečinní.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti, ústavný súd sa stotožnil s tou časťou vyjadrenia okresného súdu, v ktorej poukazuje na faktickú a právnu zložitosť veci. Predmetom konania vedeného   okresným   súdom   je   sťažovateľom   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody z dôvodu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti v dôsledku pracovného úrazu. Rozhodovanie v danej veci zahŕňa určitý stupeň faktickej zložitosti súvisiacej s výpočtom priemerného zárobku, jeho valorizácie a výpočtom samotnej výšky náhrady za jednotlivé roky rozhodného obdobia. Ústavný súd považuje namietané konanie aj za právne zložité z hľadiska   právnej   úpravy   a jej   aplikácie.   V priebehu   konania   došlo   k zmene   právnych predpisov   upravujúcich   uplatňované   nároky   a navyše   v čase   rozhodovania   neexistovala jednotná judikatúra vo vzťahu k tomuto typu veci. Uvedenú zložitosť veci bral ústavný súd do úvahy pri celkovom hodnotení priebehu konania, najmä pri posudzovaní vzniknutých prieťahov.   Napriek   konštatovaniu   určitej   faktickej   a právnej   zložitosti   veci   ústavný   súd uzatvára, že nejde o také okolnosti, ktoré by odôvodňovali doterajšiu dĺžku konania vo veci, ktorá má pre sťažovateľa existenčný význam.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania v preskúmavanej veci, ústavný   súd   nezistil   takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť osobitne   zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z   akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom.   Ústavný   sú   neakceptoval   tú   časť   vyjadrenia   okresného   súdu z 1. augusta 2006, v ktorej uviedol, že sťažovateľ je pri dokazovaní „nečinný, ba naopak bráni sa akémukoľvek dokazovaniu v tomto smere napriek tomu, že je právne zastúpený“.

Z obsahu ústavnému súdu predloženého súdneho spisu nevyplýva, že by sťažovateľ nereagoval   na   výzvy   súdu   alebo   nepredkladal   súdom   požadované   písomnosti,   čím   by komplikoval, resp. predlžoval dokazovanie alebo priebeh samotného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to   nielen   z hľadiska   namietaných   zbytočných   prieťahov   spôsobených   súdom,   ale   aj z hľadiska   celkového   priebehu súdneho konania. Ústavný   súd zo   sťažnosti,   z vyjadrení účastníkov a najmä z predloženého súdneho spisu zistil v priebehu konania tieto obdobia nečinnosti:

- od 9. októbra 2001 (doručovanie odpisu žaloby na vyjadrenie) do 17. októbra 2002 (nariadenie prvého termínu pojednávania),

- od   4. apríla 2003   (odročenie   pojednávania   na   neurčito)   do   10. októbra 2003 (nariadenie termínu pojednávania),

- od 20. decembra 2004 (vrátenie spisu po rozhodnutí o odvolaní) do 5. mája 2005 (nariadenie termínu pojednávania),

- od 7. decembra 2005 (zadovažovanie podkladov pre rozhodnutie) do 17. júla 2006 (nariadenie termínu pojednávania).

Pri   zohľadnení   3-mesačného   obdobia   potrebného   na   štúdium   spisu   po   doručení žaloby predstavuje nečinnosť okresného súdu takmer dva a pol roka.

Okrem nečinnosti bol postup okresného súdu v konaní aj neefektívny, čo vyplýva zo skutočnosti, že rozsudok prvostupňového súdu sp. zn. 4 C 244/01 z 9. januára 2004 bol uznesením odvolacieho súdu z 25. novembra 2004 (sp. zn. 19 Co 89/04) zrušený, pričom v odôvodnení   bolo   okrem   iného   uvedené,   že „Preskúmaním   zistil   odvolací   súd, že rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci, v dôsledku   čoho   potom   nebol   úplne   zistený   skutkový   stav   a neboli   vykonané   dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c), f) O. s. p.)“.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 244/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume   1 000 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázal   najmä   na   to, že v dôsledku   nerozhodnutia   vo   veci   v primeranej   dobe   prežíva   pocity   neistoty,   krivdy, úzkosti a existenčného ohrozenia.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklaráciu   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 4 C 244/01, ktorá predstavuje takmer 5 rokov, berúc do úvahy najmä právnu a skutkovú zložitosť veci, ale aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   40 000 Sk   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. E.   B. Právna zástupkyňa si uplatnila úhradu trov konania v sume 100 195 Sk. Ústavný súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH a režijného   paušálu   2 x 164   Sk   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   boli   priznané   v celkovej   sume 6 825 Sk.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   úhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal   ústavný   súd   okrem   príslušných   ustanovení   vyhlášky   aj   z toho,   že   predmet konania   pred   ústavným   súdom   o sťažnosti   v zmysle   čl. 127   ústavy   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, alebo   s hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Odmenu   za   účasť   advokátky   na   ústnom   pojednávaní   konanom   24. októbra 2006 vrátane   náhrady   hotových   výdavkov   ústavný   súd   nepriznal,   pretože   na   ňom   neboli prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme), ktoré by prispeli k ďalšiemu   objasneniu   veci,   a   ústavný   súd   rozhodol   len   na   základe   predložených (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej pripojených písomností, vyjadrení účastníkov konania a obsahu súvisiaceho súdneho spisu (m. m. I. ÚS 41/03, I. ÚS 104/03, IV. ÚS 233/03).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru, podľa   ktorej   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetného posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutý procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 41/03, IV. ÚS 233/03, IV. ÚS 88/05).

Ústavný súd z týchto dôvodov vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2006