znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 240/05-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. Ľ. J., H., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1195/01, za účasti Okresného súdu Humenné, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Ľ. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1195/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Humenné   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1195/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Ľ.   J. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Humenné p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Humenné   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   Ľ.   J.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   10 633,80   Sk   (slovom   desaťtisícšesťstotridsaťtri   slovenských   korún osemdesiat halierov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 240/05   z 24.   augusta   2006   prijal podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Ľ. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1195/01.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ podal   11. júla 1995 okresnému súdu   žalobu, ktorou   sa   domáhal   vyslovenia   neplatnosti   odvolania   z funkcie   vedúceho   oddelenia, neplatnosti výpovede, zaplatenia ušlej mzdy a priznania náhrady trov konania. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 9 C 782/95 z 15. marca 1996, ktorým zároveň vylúčil nárok na náhradu ušlej mzdy na samostatné konanie.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a súčasne   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000 Sk   a aby   prikázal   okresnému   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1195/01 konať bez zbytočných prieťahov.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 4003/2006 doručeným ústavnému súdu 28. februára 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vec sp. zn. 9 C/1195/01 napadla na Okresný súd Humenné dňa 11. 7. 1995 a mala pôvodne sp. zn. 9 C/782/95. Vec ako zákonnej sudkyni bola pridelená JUDr. E. B.. Podanou žalobou sa žalobca Ing. Ľ. J. domáha, aby súd určil, že jeho odvolanie z funkcie   vedúceho   oddelenia   podnikateľskej   činnosti   a   obchodu   podľa   rozhodnutia primátora mesta H. č. j. 438/94 PM zo dňa 22. 12. 1994 je neplatné. Zároveň žiadal, aby súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru podľa rozhodnutia primátora mesta H. č. j. 101/95-Prim.   zo   dňa   6. 2. 1995   je   neplatná   a   žalovaného   Mesto   H.   zaviazal   zaplatiť žalobcovi ušlú mzdu ako aj trovy konania do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. (...)

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa Ing. Ľ. J. vyplýva, že tento sa sťažuje okrem iného na skutočnosť, že spis sp. zn. 9 C/1195/01 Okresný súd Humenné odstúpil Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o jeho odvolaní až dňa 13. 3. 2003, teda po štrnástich mesiacoch. V tejto súvislosti je žiaduce poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ Ing. Ľ. J. dňa 4. 1. 2002 podal   odvolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Humenné   zo   dňa   6. 11. 2001   č. k. 9 C/1195/01-181   s tým,   že   spis   bol   dňa   18. 2. 2002   predložený   Najvyššiemu   súdu   SR v Bratislave   na   rozhodnutie   o   dovolaní   žalobcu,   pričom   Najvyšší   súd   SR   v   Bratislave rozsudkom   zo   dňa   28. 11. 2002   č. k.   3 Cdo/25/02-205   v spojení   s   opravným   uznesením zo dňa   10. 2. 2003   č. k.   3 Cdo/25/02-210   dovolanie   žalobcu   zamietol   s tým,   že   spis   bol vrátený na Okresný súd Humenné dňa 13. 2. 2003 a následne bol tento spis dňa 13. 3. 2003 predložený Krajskému   súdu   v Prešove na rozhodnutie   o odvolaní   žalobcu.   Z tohto teda vyplýva,   že   namietané   obdobie   nemožno   považovať   za   obdobie   prieťahov   v konaní spôsobených postupom Okresného súdu Humenné.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie   II. senát ústavného   súdu.   Na   základe   Rozvrhu   práce   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na rok 2007 sa stal sudca spravodajca v tejto veci členom IV. senátu. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval IV. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 1195/01 (pôvodne sp. zn. 9 C 782/95) ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Konanie   začalo   11.   júla   1995   podaním   žaloby,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal vyslovenia   neplatnosti   odvolania   z   funkcie   vedúceho   oddelenia,   neplatnosti   výpovede, zaplatenia ušlej mzdy a náhrady trov konania. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 9 C 782/95 z 15. marca 1996, ktorým zároveň vylúčil nárok na náhradu ušlej mzdy na samostatné konanie. Prvý úkon vo veci vylúčenej na samostatné konanie (náhrada ušlej mzdy) okresný súd uskutočnil 4. septembra 2001, keď nariadil pojednávanie na 6. november 2001 a zároveň bola tejto veci pridelená nová sp. zn. 9 C 1195/01.

Ďalší priebeh konania bol nasledovný:

- na pojednávaní uskutočnenom 6. novembra 2001 okresný súd žalobu týkajúcu sa nároku   sťažovateľa   na   náhradu   ušlej   mzdy   zamietol;   na   pojednávaní   sa   sťažovateľ nezúčastnil,   pričom   jeho   neúčasť   z rodinných   dôvodov   bola   vopred   telefonicky ospravedlnená;

- proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   9 C 1195/01   zo   6. novembra 2001   podal sťažovateľ 4. januára 2002 podal odvolanie, ktorého súčasťou bola aj námietka zaujatosti konajúceho sudcu;

- 18. februára 2002   okresným   súdom   bol   daný   pokyn   na   predloženie   spisu Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   rozhodnutie o dovolaní   sťažovateľa   podanom   okresnému   súdu   24. augusta 2001   proti   rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 91/01 zo 16. mája 2001, ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   9 C 782/95   z   29. júna 1998 (neplatnosť odvolania z funkcie vedúceho oddelenia a neplatnosť výpovede);

- rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 25/02 z 28. novembra 2002 v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu tej istej sp. zn. z 10. februára 2003 bolo dovolanie sťažovateľa zamietnuté a spis bol 13. februára 2003 vrátený okresnému súdu;

- 4. marca 2003 okresným súdom bol daný pokyn na predloženie spisu krajskému súdu,   aby   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn. 9 C 1195/01 zo 6. novembra 2001, ktorého súčasťou bola aj námietka zaujatosti konajúceho sudcu;

- uznesením sp. zn. 4 Co 122/03 z 21. mája 2003 krajský súd zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie okresnému súdu a súčasne vyslovil, že   zákonný   sudca   nie   je   vylúčený   z prerokúvania   a rozhodovania   vo   veci.   Spis   bol okresnému súdu vrátený 31. júla 2003;

- 11. augusta 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. september 2003;

- okresný súd pojednávanie uskutočnené 2. septembra 2003 odročil na 29. september 2003, sťažovateľ svoju neúčasť na pojednávaní písomne vopred ospravedlnil;

- na   pojednávaní   uskutočnenom   29. septembra 2003   okresný   súd   zamietol   žalobu vo vzťahu k nároku sťažovateľa na náhradu ušlej mzdy;

- 10. novembra 2003   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 9 C 1195/01 z 29. septembra 2003;

- 1. decembra 2003 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa;

- uznesením   sp. zn.   4 Co 521/03   z   13. septembra 2004   krajský   súd   zrušil prvostupňový rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie;

- 4. apríla 2005 bol spis pridelený na rozhodnutie inému zákonnému sudcovi a 1. júna 2005 bola vec opätovne pridelená na rozhodnutie pôvodnému sudcovi;

- 8. júla 2005 okresný   súd   nariadil   pojednávanie na 11. november   2005,   na tomto pojednávaní okresný súd zamietol žalobu v časti týkajúcej sa nároku sťažovateľa na náhradu ušlej   mzdy   a uplatnený   nárok   na   odstupné   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Rozsudok v zamietnutej časti týkajúcej sa ušlej mzdy nadobudol právoplatnosť 31. decembra 2005;

- 11. januára 2006 bol daný pokyn, aby veci v časti nároku sťažovateľa na zaplatenie odstupného bola pridelená nová spisová značka;

- 6. februára 2006   bola   vec   zaevidovaná   pod   sp. zn.   9 C 32/06   a   pridelená na rozhodnutie zákonnému sudcovi, ktorý 7. februára 2006 dal pokyn, aby sťažovateľ bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku;

- 30. marca 2006 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov;

- v čase od 6. apríla 2006 do 12. mája 2006 bol predmetný spis na základe žiadosti zapožičaný krajskému súdu;

- uznesením   zo   17. mája 2006   okresný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie od platenia súdneho poplatku;

- po doručení odvolania sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o nepriznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   krajský   súd   uznesením   z 29.   novembra   2006,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. januára 2007, potvrdil prvostupňové uznesenie;

- uznesením   sp. zn.   9 C 32/06   zo   7. februára 2007   okresný   súd   konanie   zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku v stanovenej lehote.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že konanie vo veci nie je skončené, pretože sťažovateľ   27. februára 2007,   teda   v   lehote   na   podanie   odvolania   proti   rozhodnutiu o zastavení konania, súdny poplatok zaplatil.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru,   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že rozhodovanie o priznaní nároku na náhradu ušlej mzdy alebo iných nárokov súvisiacich s ukončením   pracovného   pomeru   nemožno   vo   všeobecnosti   považovať   za   skutkovo a právne zložitú vec. Na tomto konštatovaní nič nemení ani fakt, že uplatnený nárok bol súčasťou   konania   o neplatnosť   odvolania   z funkcie   vedúceho   oddelenia   a neplatnosť výpovede, ktoré bolo vedené okresným súdom   od 11. júla 1995 pod sp. zn. 9 C 782/95. Uvedené konanie bolo z hľadiska namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov už vyhodnotené nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 3/00 z 21. júna 2000,   a preto   sa   ústavný   súd   v súlade   s obsahom   sťažnosti   zaoberal   iba rozhodovaním o nároku sťažovateľa na náhradu ušlej mzdy po jeho vylúčení na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 9 C 1195/01 a taktiež neskúmal ani obdobie priebehu konania, ktoré bolo vyhodnotené už v predchádzajúcom náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 3/00 z 21. júna 2000.

Keďže na rozhodovanie o samotnom nároku na náhradu ušlej mzdy existuje dostatok stabilizovanej   judikatúry   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   aj   metodika   postupu pri riešení týchto sporov, nepovažuje ústavný súd napadnuté konanie za právne ani fakticky zložité.

2. Správanie   účastníka   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa podieľal na spomalení konania tým, že neúspešne   namietal   zaujatosť   konajúceho   sudcu   a   neúspešne   uplatňoval   oslobodenie od súdnych   poplatkov   za   odvolanie,   čo   však   nemožno   kvalifikovať ako   jeho pričinenie na vzniku   prieťahov   v konaní,   ale   na   druhej   strane   to   objektívne   viedlo   k predĺženiu priebehu konania.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Z obsahu   predloženého   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 9 C 782/95 z 15. marca 1996 bol nárok sťažovateľa na náhradu ušlej mzdy vylúčený na samostatné konanie, avšak existencia zbytočných prieťahov pri rozhodovaní o priznaní tohto nároku bola už čiastočne vyhodnotená ústavným súdom v predchádzajúcom náleze sp. zn.   I.   ÚS   3/00   z 21. júna 2000.   Zohľadňujúc   uvedené   ústavný   súd   zistil   nečinnosť okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1195/01 v nasledovných obdobiach:

- od   21. júna 2000   (vydanie   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 3/00) do 4. septembra 2001 (okresný súd nariadil pojednávanie na 6. november 2001 a prvýkrát uviedol sp. zn. 9 C 1195/01), t. j. viac ako 1 rok a 2 mesiace,

- od   13. septembra 2004   (uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bol   zrušený prvostupňový   rozsudok)   do   8. júla 2005   (okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania), t. j. takmer 10 mesiacov nečinnosti.

Okrem   nečinnosti,   ktorá   spolu   predstavovala   2 roky,   bol   postup   okresného   súdu v konaní poznačený nesústredenosťou a neefektívnosťou.

Je pravdou, že okresný súd v merite veci do 8. júla 2005 rozhodol dvakrát. Obidva meritórne   rozsudky   však   boli   v rámci   odvolacieho   konania   zrušené   a vec   bola   vrátená na ďalšie konanie. V prvom prípade bol rozsudok zrušený z dôvodu, že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred okresným súdom a v druhom prípade okresný súd opomenul rozhodnúť o sťažovateľom uplatnenom nároku na odstupné, v dôsledku čoho vyhodnotil odvolací   súd   v odôvodnení   uznesenia,   ktorým   zrušil   prvostupňový   rozsudok,   toto rozhodnutie   a konanie,   ktoré   predchádzalo   jeho   vydaniu   za „neúplné   a predčasné“. Uvedený   postup   okresného   súdu   v konaní   považuje   ústavný   súd   za nesústredený a neefektívny,   teda   taký,   ktorý   v konečnom   dôsledku   neviedol   k odstráneniu   právnej neistoty sťažovateľa v primeranom čase.

Rozsudkom z 11. novembra 2005 okresný súd žalobu sťažovateľa v časti týkajúcej sa nároku na náhradu ušlej mzdy zamietol a v časti nároku na odstupné vylúčil na samostatné konanie.

Keďže sťažovateľ uplatnil nárok na odstupné už na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 29. septembra 2003, považuje ústavný súd aj konanie v časti týkajúcej sa tohto nároku za neefektívne.

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   už v predchádzajúcej   judikatúre   uviedol,   že „Samotným prerokovaním veci na všeobecnom súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (napr. IV. ÚS 221/04).

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   tú   časť   vyjadrenia   okresného   súdu,   v ktorej ako dôvod nemožnosti konať vo veci uvádza, že spis bol predložený v rámci dovolacieho konania   najvyššiemu   súdu   ohľadom   preskúmania   konania,   v ktorom   sa   rozhodovalo o neplatnosti odvolania sťažovateľa z funkcie vedúceho oddelenia a o neplatnosti výpovede.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   predchádzajúci   nález   sp. zn. I. ÚS 3/00   z   21. júna 2000,   v ktorom   okrem   iného   uvádza,   že   „Dovolacie   konanie však podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   zákonnou   prekážkou   postupu   konania.   Prekážky postupu   konania   sú   taxatívne   vymedzené   v   § 107   až   111   OSP.   Tieto   ustanovenia neobsahujú   právnu   normu,   ktorá   by   umožňovala,   aby   všeobecný   súd   nekonal a nerozhodoval vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom spore je začaté dovolacie konanie. Takýmto ustanovením nie je ani § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pretože dovolacie konanie začína   na   základe   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   ktorý   nemožno   subsumovať pod citovanú   normu   OSP“.   Ústavný   súd   v uvedenom   náleze   poukázal   aj   na   možnosť založenia   osobitného   spisu,   v ktorom   by sa konalo   a rozhodovalo   o nároku   na   náhradu mzdy.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1195/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   100 000   Sk   z dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   a vyjadrení z 12. marca 2007. Poukázal najmä na to, že „... je dlhodobo stresovaný existujúcim stavom konania a jeho viera v možnosť dovolať sa svojho práva v konaní pred Okresným súdom v Humennom je navždy otrasená“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 9 C 1195/01 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R.. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk a pri treťom priznanom úkone za právne služby   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony po 2 730 Sk a za jeden úkon 2 970 Sk, t. j. spolu 8 430 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 164 Sk a 1 x 178 Sk predstavuje sumu 8 936 Sk. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 10 633,80 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007