znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 240/04-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 23. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. M. a Ing. D. M., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. M. K., so sídlom K., vo veci porušenia ich základných práv upravených   v čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu   Košice II   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1031/2002 a rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 20 C 1031/2002-53 z 13. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. M. a Ing. D. M.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. augusta 2004 doručená   sťažnosť Ing. I. M. a Ing. D. M., obaja bytom   K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. K., so sídlom K., vo veci porušenia ich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1031/2002 a rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 1031/2002-53 z 13. januára 2004.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 20 C 1031/2002-53   z   13.   januára   2004,   ktorý   sa   stal   právoplatným   25.   marca   2004, zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť firme Karea, s. r. o. (ďalej len „žalobca“), istinu 125 550 Sk, ako aj úroky z omeškania. Sťažovatelia tvrdia, že o súdnom konaní a rozsudku nevedeli, pretože v tomto konaní boli zastupovaní opatrovníčkou V. H.. Podľa ich názoru bola opatrovníčka ustanovená na základe skutočnosti, že žalobca udal v žalobe adresu ich trvalého pobytu K., z ktorej sa koncom roka 2002 odsťahovali na K., pričom sťažovateľka sa riadne prihlásila na trvalý pobyt na novej adrese 11. decembra 2002 a sťažovateľ, aj keď sa   na   novú   adresu   neprihlásil,   fyzicky   sa   tam   presťahoval.   Uvedené   tvrdenia   doložili sťažovatelia listinnými dôkazmi.

O uskutočnení súdneho konania a rozsudku sa sťažovatelia dozvedeli až 2. augusta 2004,   keď   zistili,   že   majú   zablokovaný   bankový   účet   v dôsledku   začatia   exekučného konania.   Následne   sťažovateľ   na   svojej   predchádzajúcej   adrese   našiel   upovedomenie o uložení   doporučenej   zásielky.   Po   prevzatí   zásielky   sťažovateľ   zistil,   že   obsahuje upovedomenie   o začatí   exekúcie   č.   k.   Ex   1143/2004-8   z 22.   júla   2004   vydané   súdnym exekútorom Ing. Bc. B. H..

Na základe uvedeného   sťažovatelia poukazujú na to, že okresný súd nevynaložil potrebné   úsilie   na   zistenie   ich   trvalého   pobytu   dopytom   na   evidenciu   obyvateľstva a nepokúsil sa nájsť za opatrovníka inú osobu ako súdnu úradníčku, a tvrdia, že postupom okresného súdu boli porušené ich označené základné práva.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   prijal   ich   sťažnosť   na   ďalšie   konanie, rozhodol   o dočasnom   opatrení,   ktorým   odloží   vykonateľnosť   právoplatného   rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 1031/2002-53 z 13. januára 2004 a aby vo veci samej prijal tento nález: „Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1031/2002 postupom a rozsudkom z 13. januára 2004, porušil základné práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Rozsudok okresného súdu č. k. 20 C 1031/2002-53 zo dňa 13. januára 2004 sa zrušuje a vec sa vracia okresnému súdu.

Okresný   súd   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia advokátom na jeho účet do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.“.

Ústavný   súd   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   požiadal   predsedu okresného   súdu,   aby   sa   vyjadril   k sťažnosti   a predložil   mu   súdny   spis   sp.   zn.   20   C 1031/2002.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené 9. novembra 2004. V tomto vyjadrení je okrem iného uvedené:

„Vo   svojej sťažnosti namietajú sťažovatelia skutočnosť, že v konaní,   vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 20 C 1031/2002 im bol ustanovený opatrovník nie v súlade so zákonným ustanovením, ktoré takýto procesný postup súdu umožňuje.

Z predmetného spisu vyplýva, že v žalobnom návrhu bola uvedená adresa žalovaných v K.   Keďže   doručovanie   zásielky   žalovaných   na   uvedenú   adresu   bolo   bez   pozitívneho výsledku, bolo opakované prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice Juh, ktoré dňa 8. 7. 2003 oznámilo, že žalovaných nebolo možné ani po viacnásobných previerkach v mieste trvalého pobytu zastihnúť, hoci sa na uvedenej adrese nachádzajú. Zároveň oznámili, že lustráciou v MEO zmena pobytu u žalovaných zistená nebola. Na   základe uvedeného bola   žalovaným ustanovená   v súlade s §   29 Občianskeho súdneho   poriadku   opatrovníčka   z radov   zamestnancov   súdu,   pričom   tvrdenie   zástupcu sťažovateľov o tom, že opatrovník má byť osobou, ktorá má k účastníkovi konania nejaký vzťah, považujem za nerealizovateľné.

Navyše je potrebné uviesť, že aj v ústavnej sťažnosti žalovaný v 1. rade pripúšťa, že hoci sa v decembri   2002 fyzicky presťahoval z adresy K., z adresy predošlého trvalého pobytu sa neodhlásil, preto ani žiadnym šetrením by súd jeho novú adresu nemohol zistiť. Dňa 19. 8. 2004 podali žalovaní (sťažovatelia) na tunajšom súde návrh na obnovu konania, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 20 C 1031/2002, na základe ktorého bola uznesením zo dňa 14. 9. 2004 odložená vykonateľnosť rozsudku vydaného tunajším súdom pod sp. zn. 20 C 1031/2002 (konanie sa vedie pod sp. zn. 12 C 177/04).

O návrhu na obnovu konania nebolo doposiaľ rozhodnuté.“.

Ústavný   súd   preskúmal   spisy   okresného   súdu   sp.   zn.   20   C   1031/2002   a sp.   zn. 12 C 177/2004 a konštatoval, že ich obsah zodpovedá tvrdeniam obsiahnutým vo vyjadrení predsedu okresného súdu.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. To znamená, že právomoc ústavného súdu je vo vzťahu k všeobecným súdom subsidiárna.

Sťažovatelia namietajú porušenie ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu, pričom za hlavný argument   označujú   skutočnosť,   že   im   nebol   doručený   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 20 C 1031/2002 z 13. januára 2004 a za opatrovníka im bola ustanovená súdna úradníčka.

Zo sťažnosti sťažovateľov ani z priloženej dokumentácie však nevyplynulo, že by po tom, ako sa o namietanom rozhodnutí dozvedeli, žiadali jeho doručenie alebo že by boli podali   odvolanie   (aj   keď   oneskorene).   Nepreukázali   teda,   že   využili   všetky   prostriedky v systéme všeobecného súdnictva, ktoré im aj v situácii, ktorú vo svojej sťažnosti uviedli, Občiansky   súdny   poriadok   na   ochranu   ich   základných   práv   poskytuje.   Námietka sťažovateľov, že súd ustanovil za ich opatrovníka zamestnankyňu súdu, nemá relevantný význam. V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov pre nedostatok právomoci.

Vzhľadom na toto rozhodnutie sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2004