znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 24/2013-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej doc. JUDr. B. F., PhD., F., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 662/2009 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 662/2009   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k. II. ÚS 24/2013-19 z 24. januára 2013 na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v   časti   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 662/2009.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   doplnenia   vyplynulo,   že   sťažovateľka   v   označenom konaní   písomným   podaním   z   19.   júna   2009   navrhla   zvolenému   súdnemu   exekútorovi vykonať exekúciu   pre   pohľadávku,   ktorá   jej   vznikla   neplnením   záväzku   vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 2420219 uzatvorenej s dlžníčkou (povinnou) J. D. Súdny exekútor, postupujúc podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na   vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd   túto   žiadosť   prijal   na   ďalšie   konanie,   čím   došlo k zákonnému   založeniu   jeho   povinnosti   rozhodnúť   o   nej   v   rámci   priznanej   právomoci v zákonom ustanovenej lehote.

Sťažovateľka   uvádza,   že   okresný   súd   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do dňa spísania ústavnej sťažnosti nerozhodol napriek tomu, že vec nevykazuje prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžaduje takú spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v označenej veci.

Vzhľadom   na   neodôvodnenú   nečinnosť   a   neefektívny   postup   okresného   súdu sťažovateľka   opakovane   urgovala   rozhodnutie   o   udelení   poverenia,   okresnému   súdu adresovala viaceré žiadosti o informáciu o stave namietaného konania a 26. mája 2011 podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“) predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v ňou iniciovanom exekučnom konaní. Predsedníčka okresného súdu v prešetrení sťažnosti z 23. júna 2011 konštatovala, že napriek tomu, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora nerozhodol, úkony vykonával plynule, preto je sťažnosť sťažovateľky neopodstatnená. Sťažovateľka sa z dôvodu pretrvávajúceho stavu porušovania jej označených práv obrátila na ústavný súd.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.1 V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 662/2009 boli porušené ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov   a   aby   sťažovateľke   priznal   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia.

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou   Mgr.   A.   M.,   listom   sp. zn. Spr 176/2013 zo 16. apríla 2013 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 2. mája 2013 doplneným 10. júla 2013.

3.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem chronológie úkonov vykonaných súdom v namietanom konaní k veci ďalej uviedla:

„V tejto veci som riešila sťažnosť oprávneného pod sp. zn. 1SprV 45/2011, ktorú za obdobie   od   podania   žiadosti   na   vykonanie   exekúcie   do   23.   6.   2011   som   posúdila   ako neopodstatnenú čo do plynulosti konania prvostupňového súdu.

V období od vrátenia spisového materiálu z krajského súdu to znamená od 1. 6. 2011 súd vo veci konal pomalšie. Bolo to ovplyvnené aj prístupom oprávneného - sťažovateľa, ktorý na výzvu súdu žiadané náležitosti zaslal spoločne s náležitosťami patriacimi do iného spisu, konkrétne do spisu 11Er 379/2009 a túto skutočnosť súdu oznámil až na urgenciu súdu. Následne súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa môjho názoru určitý podiel na plynulosti konania z horeuvedeného dôvodu má aj oprávnený.

... súhlasím s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

3.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu k veci okrem iného uviedol:

„Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 17. 07. 2009. V zákonnej pätnásť dňovej lehote súd neuskutočnil žiadnu činnosť a konal so zbytočnými prieťahmi. Prvý úkon bol vykonaný po uplynutí viac ako jedného mesiaca 18. 08. 2009. Je pochybné akú efektivitu mala výzva adresovaná stálemu rozhodcovskému súdu na predloženie spisu, keď šlo vec pri ktorej bol predložený exekučný titul a bolo z neho zrejmé, že ide o rozhodcovský rozsudok, a bolo tiež z jeho odôvodnenia zrejmé ako a prečo súd rozhodol. Podľa názoru sťažovateľa šlo o nesústredenú činnosť a zbytočný úkon, ktorý nemohol ovplyvniť záverečné rozhodnutie o   zamietnutí   žiadosti   o udelenie   poverenia.   Súd totižto na   podporu svojho   rozhodnutia v jeho   odôvodnení   nečerpá   argumenty   so   súdneho   spisu   rozhodcovského   súdu. Dňa 03. 11. 2009   súd   rozhodol   o   povolení   odkladu   exekúcie.   Jednoznačne   šlo o nesústredenú   činnosť   súdu,   ako   to   potvrdil   krajský   súd   svojim   rozhodnutím   dňa 01. 06. 2011, ktorým zrušil rozhodnutie súdu zo dňa 03. 11. 2009 pre rozpor so zákonom. Vo vyššie opísanom období exitovali v konaní zbytočné prieťahy vyvolané súdom reprezentované   predovšetkým   nesústredenou   činnosťou   v   trvaní   viac   ako   dvadsaťdva mesiacov.

Súd vôbec nekonal od 07. 06. 2011 do 21. 09. 2011 a spôsobil tak ďalšie zbytočné prieťahy v trvaní viac ako tri mesiace.

Nesústredenosťou je reprezentovaný aj úkon súdu zo dňa 21. 09. 2011, pretože je zrejmé, že v danom prípade šlo o vec súdu notoricky známu a preto (ak vôbec) mala byť výzva na predloženie obchodných podmienok realizovaná v 15-dňovej zákonnej lehote a nie po viac ako dvoch rokoch od podania žiadosti o udelene poverenia. Zarážajúce tiež je, že napriek   tomu,   že   pokyn   na   uskutočnenie   výzvy   bol   udelený   21.   09.   2011   k   skutočnej realizácii   zo   strany   súdu   došlo   až   14.   06.   2012,   teda   po   viac   ako   osemmesačných zbytočných   prieťahoch.   Súd   navyše   vyzýval   na   predloženie   niečo,   čo   mal   vo   svojej dispozícii, čo svedčí o ďalšej nesústredenej činnosti a o nezáujme súdu riešiť vec ako takú. Súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol 27. 11. 2012 a dovoľujeme si tvrdiť, že k tomuto úkonu sa dostal výlučne po tom, čo sťažovateľ podal predsedníčke súdu sťažnosť na   postup   súdu.   Otázne   je,   ako   mohol   pri   vyššie   uvedených   faktoch   súd   v   súvislosti s vybavením sťažnosti tvrdiť, že sťažnosť je nedôvodná.

Vec je jednoznačne poznačená zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako tri roky a štyri mesiace, konkrétne od 02. 08. 2009 do 27. 11. 2012.

S   poukazom   na   vyššie   vykonanú   skutkovú   analýzu   priebehu   exekučných   konaní a vzhľadom   k...   judikatúre   ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v Štrasburgu, sťažovateľ zotrváva na podanej ústavnej sťažnosti a žiada, aby ústavný súd rozhodol podľa v nej obsiahnutého petitu. Osobitne zdôrazňujeme potrebu spravodlivého zadosťučinenia, ktorá je zdôvodnená už len samotným faktom, že súd vo veci rozhodol namiesto zákonných 15 dní viac ako tri roky a štyri mesiace...

Vzhľadom k skutočnosti, že sťažovateľ mal možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu porušovateľa a túto aj využil, viac netrvá na uskutočnení ústneho pojednávania a súhlasí, aby   ústavný   súd   rozhodol   vo   veci   bez   jeho   nariadenia.   Žiadame   však,   aby   sme   boli informovaný o prípadných ďalších stanoviskách porušovateľa, ak by ich súdu predkladal, aby sme mohli zvážiť prehodnotenie tohto súhlasu.“

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej lej „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnení, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného pod sp. zn. 11 Er 662/2009:

Dňa   17.   júla   2009   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   súdneho   exekútora JUDr. R.   K.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“)   o udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie vedenej sťažovateľkou ako oprávnenou proti J. D., V. (ďalej len „povinná“), na vymoženie sumy   497,93   €   s prísl.   Súdny   poplatok   bol   žiadateľom   zaplatený   kolkom   na   samotnej žiadosti.

Dňa 18. augusta 2009 okresný súd požiadal Stály rozhodcovský súd spoločnosti S., a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), o zaslanie spisu. Rozhodcovský súd prevzal výzvu 7. septembra 2009.

Dňa   3.   novembra   2009   okresný   súd   uznesením   povolil   odklad   exekúcie   až do právoplatnosti rozhodnutia o prípadnom zastavení exekúcie alebo vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Dňa 23. novembra 2009 sťažovateľka požiadala o informáciu o stave konania. Dňa 29. decembra 2009 sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o povolení odkladu exekúcie.

Dňa   25.   januára   2010   okresný   súd   zaslal   odvolanie   sťažovateľky   povinnej   na vyjadrenie (povinná výzvu prevzala 18. februára 2010, avšak k odvolaniu sa nevyjadrila). Dňa 15. apríla 2010 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 29. apríla 2011 krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE 93/2010 zrušil uznesenie okresného   súdu   o   povolení   odkladu   exekúcie   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.

Dňa 1. júna 2011 krajský súd vrátil spis okresnému súdu. Dňa 10. januára 2012 organizácia O., oznámila vstup do konania a podala návrh na odklad exekúcie a následne na jej zastavenie.

Dňa 5. marca 2012 okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie obchodných podmienok k zmluve o úvere uzatvorenej medzi povinnou a sťažovateľkou (výzva bola kanceláriou okresného súdu vypravená až 14. júna 2012).

Dňa   12.   júla   2012   sťažovateľka   doručila   zmluvu   o   úvere   spolu   s   obchodnými podmienkami.

Dňa 2. októbra 2012 okresný súd urgoval sťažovateľku, aby predložila obchodné podmienky k zmluve o úvere.

Dňa   15.   októbra   2012   sťažovateľka   v   nadväznosti   na   urgenciu   okresného   súdu uviedla,   že   požadované   obchodné   podmienky   zaslala   mu   už   na   základe   prvej   výzvy, a v prílohe ich opätovne zaslala.

Dňa 27. novembra 2012 okresný súd uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Zároveň vyzval súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekúcie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 662/2009 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia   a   rozhodovanie   súdu   v   exekučnom   konaní   (napr.   III.   ÚS   15/03   alebo III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti   súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov   nevyníma.   Aj   podľa   názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4).

Z chronológie úkonov vykonaných okresným súdom v namietanom konaní vyplýva, že ku dňu podania ústavnej sťažnosti, t. j. 24. augusta 2012 trvalo konanie pred všeobecným súdom 37 mesiacov, pričom v období od 15. apríla 2010 do 1. júna 2011 (teda viac ako 13 mesiacov) sa spis nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o odvolaní, čo nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu. Okresný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol uznesením z 27. novembra 2012 tak, že túto zamietol.

V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní – návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov,   nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 710, s. 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ)   o   situácie,   keď   jeden   navrhovateľ   stovkami   až   tisíckami   podaní   prispel k zaťaženosti   súdu,   a   týmto   k   dlhšej   dobe   rozhodovania   aj   sám.   Spomenutá   doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne   odlišných   od   prerokúvanej   veci   (porovnaj   proces   argumentácie   nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol.   Judikatura   a   právní   argumentace.   Praha   :   Auditorium,   2006,   s.   22,   s.   29. ISBN 80-903786-0-9).   V   prípadoch   obdobných   prerokúvanej   veci   sa   táto   doktrína modifikuje   do   podoby   reflektovanej   v   tomto   rozhodnutí.   Pre   súčasný   prípad   a   prípady obdobné,   kde,   ako   už   ústavný   súd   uviedol,   jediná   sťažovateľka   iniciovala   konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.

In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľa, ale jeho typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná,   a   kritéria   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania.   Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky.

V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať   sa   so   všetkými   návrhmi   sťažovateľky   sa   tak   nevyhnutne   dostáva do konkurencie   s   povinnosťou   tohto   súdu   poskytnúť   súdnu   ochranu   bez   zbytočných prieťahov   a   v   primeranej   dobe   aj   ostatným   účastníkom   iných   konaní,   ktorí   sa   pred dotknutým   súdom   uchádzajú   o   súdnu   ochranu.   Obdobný   právny   názor   už   ústavný   súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou o odstránenie svojej právnej neistoty“.

V rámci kritéria významu veci pre sťažovateľku ústavný súd konštatuje, že v daných prípadoch nejde napr. o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre sťažovateľku inak existenčný (pozri aj referenčnú rovinu – vec/veci).

Vzhľadom   na   uvedené,   prihliadajúc   na   všetky   okolnosti   posudzovaného   prípadu, ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v označenom konaní sťažovateľky neporušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   dobe   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Obdobné práva účastníkov iných konaní pred okresným súdom totiž nemôžu bez ďalšieho ustúpiť už identifikovaným právam sťažovateľky. Okresný súd je preto povinný zvoliť   vyvážený   prístup   k   ochrane   týchto   práv   tak   vo   vzťahu   k sťažovateľke,   ako   aj vo vzťahu k účastníkom iných konaní.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkinu   námietku,   že   okresný   súd   nerozhodol   v   zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku   vyplýva,   že   zákon   upravuje procesnú   lehotu   15   dní   na   vydanie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   pre   prípad,   že   exekučný   súd   nezistí   rozpor   žiadosti   o   udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský   rozsudok).   Zákon   upravuje   túto   výnimku   z   dôvodu   potreby   preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský   rozsudok   a   notárska   zápisnica,   bola   do   Exekučného   poriadku   zavedená zákonom   č.   144/2010 Z.   z., ktorým   sa   mení a dopĺňa zákon   č.   8/2009 Z.   z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to s účinnosťou od 1. júna 2010.

V predmetných veciach, tak ako to vyplýva z exekučných spisov okresného súdu, boli exekučným titulom rozsudky rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala.

Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného   titulu   so   zákonom   a   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením   zamietne.   Naopak,   zákon   takúto   lehotu   v   prípade   negatívneho   rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010).

Navyše, aj v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods.   2 Exekučného poriadku, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“ (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde), zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   sťažovateľkou   označené základné právo zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, uvedeným návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013