znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 24/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava II č. k. 50 C 36/2008-43 z 12. mája 2008, č. k. 50 C 36/2008-64 z 26. novembra 2008, č. k. 50 C 36/2008-112 z 10. septembra 2009, č. k. 50 C 36/2008-155 zo 7. septembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 330/2008-83 z 30. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a rozhodnutiami   Okresného   súdu Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   50 C   36/2008-43   z   12.   mája   2008,   č.   k. 50 C 36/2008-64 z 26. novembra 2008, č. k. 50 C 36/2008-112 z 10. septembra 2009, č. k. 50 C 36/2008-155 zo 17. septembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 330/2008-83 z 30. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ na okresnom súde podal žalobu o náhradu škody. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu o tejto žalobe ešte nebolo rozhodnuté, preto   namieta   neodôvodnené   prieťahy   v   konaní   s   tvrdením,   že   postup   tohto   súdu   je neprimerane zdĺhavý. Okrem toho namietal aj nesprávne rozhodnutia tohto súdu vo veci s odôvodnením, že nebol dôvod na odmietnutie jeho žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pretože bol daný dôvod, aby nebol zaviazaný ich platiť, čo preukázal príslušnými   dokladmi,   pričom   namietal   aj   to,   že   súd   nevykonal   dokazovanie   v takom rozsahu, ako to požadoval. Na základe toho žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„Okresný súd Bratislava II porušuje základné práva D. B. garantované čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.1 Dohovoru - právo na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie 50C/36/2008-43 Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.05.2008, uznesenie 50C/36/2008-64 OS BA II z dňa 26.11.2008, uznesenie 2 Co/330/08-83 KS BA z dňa 30.01.2009, uznesenie 50C/36/2008-112 OS BA II z dňa 10.09.2009, uznesenie OS BA II 50C/36/2008-155 z dňa 07.09.2010, ako rozhodnutia protizákonné.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava II vo veci 50C/36/2008   bezodkladne   konať,   zabezpečiť   dôkazy,   zabezpečiť   výpovede   svedkov a vyšetrovacie spisy, zabezpečiť spravodlivé súdne konanie.

Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 300.000 Eur v lehote 15 dní od dňa právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu.

V   prípade   omeškania   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný   zaplatiť   úroky z omeškania vo výške 100 Eur za každý deň omeškania až do zaplatenia satisfakcie. Ústavný   súd   zbavuje   sudkyňu   JUDr.   I.   D.   sudcovskej   imunity   a   podáva   trestné oznámenia Generálnej prokuratúre SR za páchanie trestnej činnosti sudkyňou a to podľa § 326 Tr. z. zneužívanie právomoci verejného činiteľa ods.1 písm. a) b) c) ods. 3 písm. c) a podľa § 344 ods. 2 Tr. z. marenie spravodlivosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čo dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že

-okresný súd vo veciach vydal nesprávne rozhodnutia,

-okresný súd nekoná vo veci, čím spôsobuje zbytočné prieťahy,

-ústavný súd má dať podnet na trestné stíhanie sudkyne tohto súdu.

A. Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia,   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 62/02),   pretože   jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v   zákonom   ustanovenej   lehote   v   zmysle   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Z obsahu samotnej sťažnosti, ako aj z pripojeného spisu okresného súdu ústavný súd zistil,   že   rozhodnutie   uvedeného   súdu   č.   k.   50   C   36/2008-43   z   12.   mája   2008   bolo sťažovateľovi doručené 19. júna 2008, rozhodnutie č. k. 50 C 36/2008-64 z 26. novembra 2008 bolo sťažovateľovi doručené 11. decembra 2008 a rozhodnutie č. k. 50 C 36/2008-112 z 10. januára 2008 bolo sťažovateľovi doručené 28. septembra 2009. Rozhodnutie krajského súdu   č.   k.   2   Co   330/2008-83   z   30.   januára   2009   bolo   sťažovateľovi   doručené 19. februára 2009.

Sťažovateľ   proti   týmto   rozhodnutiam   doručil   sťažnosť   ústavnému   súdu 13. septembra   2010,   ochrany   svojich   základných   práv   sa   preto   zjavne   domáhal   až   po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa proti uvedeným rozhodnutiam označených   súdov   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   podanú oneskorene.

B. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci okresný súd nekoná dostatočne efektívne a pružne a tak dochádza k zbytočným prieťahom v konaní.

Ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu zistil, že v merite veci bolo konanie zastavené   rozhodnutím   č.   k.   50   C   36/2008-64   z   26.   novembra   2008   pre   nezaplatenie súdneho poplatku. Krajský súd toto rozhodnutie v dôsledku odvolania sťažovateľa potvrdil v celom rozsahu rozhodnutím č. k. 2 Co 330/2009-83 z 30. januára 2009.

Toto rozhodnutie napadol sťažovateľ dovolaním, preto okresný súd vykonával úkony súvisiace s predložením veci Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, sťažovateľ žiadal o bezplatné ustanovenie   advokáta   na   konanie   o   dovolaní,   čo   však   okresným   súdom   rozhodnutím č. k. 50 C   36/2008-112   z   10.   septembra   2009   bolo   okresným   súdom   odmietnuté.   Toto rozhodnutie sa stalo právoplatným, preto okresný súd rozhodnutím č. k. 50 C 36/2008-55 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatku právneho zastúpenia. Uvedené rozhodnutie napadol sťažovateľ na ústavnom súde s tvrdením, že ním došlo k porušeniu jeho základných práv.

Najvyšší súd o dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cdo 225/2010 z 28. októbra 2010 tak, že konanie vo veci zastavil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS   77/02).   Ak   v   čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Ako je uvedené v bode A tohto rozhodnutia, ostatné rozhodnutie okresného súdu vo veci   samej,   ktorým   bolo   konanie   vo   veci   zastavené,   bolo   vydané   pod   sp.   zn. 50 C 330/2008 30. januára 2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom   súde   v čase,   keď   už   nedochádzalo   okresným   súdom   k   porušovaniu   jeho základných práv v konaní o veci samej. Z toho dôvodu túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

C.   Sťažovateľ   napadol   sťažnosťou   aj   rozhodnutie   okresného   súdu   č.   k. 50 C 330/2008-155   zo   7.   septembra   2010.   Týmto   rozhodnutím   súd   vyzval   sťažovateľa podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, aby v lehote 15 dní označil právneho zástupcu na zastupovanie v dovolacom konaní. Okrem toho, že najvyšší súd už rozhodol o tejto veci, ako je uvedené v bode B tohto rozhodnutia, ústavný súd uvádza, že nie je oprávnený   posudzovať   zákonnosť   rozhodnutia,   proti   ktorému   bola   ústavná   sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo. Ústavný súd preto považoval za potrebné zaoberať sa nie zákonnou argumentáciou, ktorou bola   odôvodňovaná   opodstatnenosť   ústavnej   sťažnosti,   ale   iba   jej   ústavnoprávnymi aspektmi (I. ÚS 59/97). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že okresný súd napadnutým rozhodnutím neporušil ústavné právo sťažovateľa, preto v tomto smere jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

D. Ústavný súd nemá v právomoci podávať návrhy na trestné, resp. disciplinárne stíhanie sudcov, resp. iných verejných činiteľov. Jeho právomoc je daná ústavou a zákonom o ústavnom súde. Medzi tieto právomoci nepatrí „zbaviť sudkyňu JUDr. I. D. sudcovskej imunity a podať trestné oznámenie...“. V tomto smere ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažnosť   mohol   odmietnuť   aj   z dôvodov nesplnenia zákonných náležitostí spočívajúci v hrubom, vulgárnom a neetickom chovaní sa sťažovateľa, čo vyplynulo z obsahu jeho podaní na okresný súd, ako aj na krajský súd.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011