znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 24/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. E. K., R., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia   základných   práv   zaručených   v čl.   46   ods.   1,   čl.   49   a čl.   50   ods.   6   Ústavy Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva zaručeného   v čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Tost 8/2008 a jeho uznesením z 5. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. E. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2008 doručená sťažnosť RNDr. E. K., R., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie svojho práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 8/2008 a jeho uznesením z 5. augusta 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 11/98 zo 6. mája 1999 v spojení s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   To   76/1999   z 15.   decembra   1999   právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 ods. 1 a ods. 4 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   za čo   bol   odsúdený   na trest   odňatia slobody vo výmere 10 rokov.

Uznesením   sp.   zn.   3   Ntok   1/2007   z 2.   apríla   2008   krajský   súd   zamietol   návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tost   8/2008 z 5. augusta 2008 rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutím porušil jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 dohovoru. Tieto svoje tvrdenia odôvodnil takto:

„Dňa 2. apríla 2008 v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania som podal novú výpoveď – súdu dovtedy neznámu – podľa ktorej ja som nezadovažoval falzifikáty, tie som nevyhodil z auta.

Z hľadiska   posúdenia,   že   kto   skutok   spáchal   nastal   rozpor   medzi   mojou   novou výpoveďou a pôvodnou výpoveďou svedkov (B., K. – policajti), ktorými som bol usvedčený z trestného   činu   zadovažovania   falzifikátov   lebo   videli   ako   som   tieto   falzifikáty   vyhodil z vlastného auta.

Tento rozpor nebol odstránený ani   Najvyšším súdom,   tak ako to vyžaduje šiesta hlava trestného poriadku a spravodlivý súdny proces....

Som   toho   názoru,   že   na   základe   uvedených   dôkazov   boli   splnené   zákonom ustanovené   podmienky   na   povolenie   obnovy   konania,   pretože   predložené   dôkazy   tak jednotlivo, ako aj v súhrne sú usporiadané do jedného logického celku, aby mali zásadný vplyv na vyslovenie iného výroku o vine než v pôvodnom rozsudku. Aj podľa ustálenej súdnej praxe v konaní o povolenie   obnovy konania   nie   sú potrebné predložiť   100%-né dôkazy   na   povolenie   obnovy   konania,   ale   je   potrebné   uviesť   také   nové   dôkazy   alebo skutočnosti,   ktoré   by   mohli   mať   zásadný   vplyv   na   vyslovenie   odlišného   výroku   o   vine. Uvedené   dôkazy   boli   nepochybne   takéhoto   charakteru,   ktorých   by   bolo   potrebné   ďalej skúmať   v   rámci   obnovy   konania   pomocou   dostupných   dôkazných   prostriedkov   podľa trestného poriadku.

Nesúhlasím   s   Najvyšším   súdom,   čo   sa   týka   bagatelizovania   týchto   dôkazov   na úroveň, ktoré by mali slúžiť iba na preverenie dôveryhodnosti výpovedi svedkov....

2. Na odôvodnenie novej výpovede:

a)   som   predložil   sériu   fotografií   +   mapu   z   miesta   činu,   ktorá   nebola   súčasťou pôvodného spisu....

b) som použil aj dôkazy súdu skôr známe, t. j. Zápisnice o obhliadke miesta činu + priložená fotodokumentácia, ktorá síce je v spise, ale odlišným obsahom by mohla slúžiť ako nový dôkaz. V pôvodnom konaní tieto fotky slúžili len na to, aby so dokázalo, že skutok sa stal, ale nedokazujú kto skutok spáchal a ani to, že akým spôsobom sa dostala krabica na krajnicu cesty....

S uvedeným názorom NS SR nesúhlasím z nasledovných dôvodov:

- Podľa § 119 ods. 2 Tr. por. za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité   objasnenie   veci   a   podľa   čl.   17   ústavy   osobnú   slobodu   možno   pozbaviť   len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon....

Som toho názoru, že vo veci ktorá skončila právoplatným Uznesením sp. zn. 2 Tost 8/2008 NS SR postupoval aj procesne nesprávne:

- v zmysle § 189 ods. 2 Tr. por. v sťažnosti proti uzneseniu prvostupňového súdu boli uvedené aj nové dôkazy (séria fotografií + mapa), ktoré zostali nevyhodnotené NS SR a vec napriek tomu nevrátil súdu prvého stupňa.

- na   náležité   objasnenie   veci   a   na   odstránenie   rozporov   neboli   vykonané   žiadne dôkazy,

- dôkazy,   ktoré   som   sám   navrhol   (rekonštrukcia,   previerka   výpovede   na   mieste, vyšetrovací pokus) a ktoré by mohli slúžiť na môj prospech neboli vykonané. Tieto dôkazy majú zásadný význam na posúdenie viny (zadováženie) a neboli vykonané v pôvodnom konaní.

Z   uvedených   dôvodov   boli   porušené   práva   obhajoby,   základné   zásady   trestného konania a ústavná záruka na spravodlivý súdny proces, preto žiadam Ústavný súd SR, aby zrušil Uznesenie 2 Tost 8/2008 NS SR a prikázal, aby NS SR povolil obnovu konania.... V zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. som namietal aj neprimeranosť uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 10 rokov vzhľadom na závažnosť činu a ku pomerom páchateľa. V pôvodnom konaní uložili mi trest OS vo výmere 10 rokov na samej spodnej hranici trestnej sadzby vzhľadom ku pomerom páchateľa na základe § 140 ods. 4 Tr. zák.

Na   dokázanie   nepomeru   trestu   ku   závažnosti   činu   som   predložil   súdu   komentár k Trestnému zákonu, ktorý zamietli, pretože nie je skutkovou okolnosťou a platí zásada IURA NOVIT CURIA.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 8/2008 z 5. augusta 2008, nariadil najvyššiemu súdu, „aby vo veci povolil obnovu konania“, a sťažovateľa „okamžite prepustil z výkonu trestu.“

Zároveň sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie jeho práva zaručeného v čl. 6 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 8/2008 z 5. augusta 2008.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal zrušenia uznesenia najvyššieho súdu, keď namietal,   že   najvyšší   súd   v konaní   o   preskúmaní   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu krajského súdu porušil ním označené základné práva zaručené mu ústavou a dohovorom najmä tým, že napriek presvedčeniu sťažovateľa o splnení podmienok na povolenie obnovy konania k jej povoleniu zo strany všeobecných súdov nedošlo. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi spochybnil, že by sa bol skutku, za ktorý bol právoplatne odsúdený, dopustil, taktiež neboli odstránené rozpory medzi jeho novou výpoveďou v trestnom konaní a výpoveďami   svedkov   a   taktiež   nedošlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k vyhodnoteniu niektorých dôkazov, ktoré ostali nepovšimnuté.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   zaručiť   každému   prístup   k súdu.   Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v príslušnom   právnom   konaní. Takýmto   predpisom   v posudzovanej   veci   je   zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Ústavný   súd   už   rovnako   vyslovil,   že do   obsahu   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného   v   čl.   6 ods.   1 dohovoru   nepatrí   právo účastníka   konania (dotknutej   osoby) vyjadrovať   sa   k spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že označeným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených v ústave a práva zaručeného v dohovore tým,   že   najvyšší   súd   rozhodol   v   jeho   neprospech   tým,   že   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.

Zákonný   rámec   v prípade   sťažnosti   sťažovateľa   tvoria   relevantné   ustanovenia Trestného   poriadku,   a   to   v časti   upravujúcej   obnovu   konania   (§   393   a nasl.   Trestného poriadku). V konkrétnych okolnostiach danej veci zásadnou otázkou, ktorá je napokon aj dôvodom   podania   sťažnosti   sťažovateľa,   je   ústavná   akceptovateľnosť   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým potvrdil zamietnutie jeho návrhu na obnovu konania krajským   súdom.   Ústavný   súd   preto   zvlášť   skúmal,   či   v danom   prípade   najvyšší   súd dostatočne   vysvetlil   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn. 3 Ntok 1/2007   z   2.   apríla   2008   o zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania, a zároveň,   či   neboli   najvyšším   súdom   relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku aplikované   spôsobom,   ktorý   by   signalizoval   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa dohovoru.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: „Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 2. apríla 2008, sp. zn. 3 Ntok 1/2007 podľa § 399 ods. 2 Tr. por. z dôvodov § 394 ods. 1 Tr. por. účinného od 1. januára 2006 zamietol   návrh   odsúdeného   RNDr.   E.   K.   na   povolenie   obnovy   konania   v   už   uvedenej trestnej veci.

Krajský súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že v   konaní o obnove   konania sa nezisťuje správnosť pôvodného rozhodnutia, a teda ani jeho zákonnosť, ale len otázka, či nové skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré boli v tomto konaní uplatnené, boli orgánom činným v trestnom konaní v čase rozhodnutia neznáme a zároveň, či by sami o sebe, alebo v spojení s inými dôkazmi boli spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine, treste, alebo náhrade škody. Z uvedených dôvodov, krajský súd preto navrhol v rámci tohto konania napraviť právne posúdenie skutku, ktoré bolo vyhradené, ako na to bolo už viackrát poukázané, inému typu mimoriadneho opravného prostriedku - sťažnosti pre porušenie zákona. V prípade ostatných uplatnených dôkazov odsúdeným, výsluchov svedkov, vykonania rekonštrukcie, vyšetrovacieho pokusu a previerok výpovedí svedkov na mieste samom nejde o nové dôkazy,   ale tieto aj podľa vlastného vyjadrenia odsúdeného, mali slúžiť len na preverenie   vierohodností   výpovedí   svedkov   M.   K.   a J.   B.   t. j.   už   existujúcich   dôkazov zadokumentovaných v spise.

Proti   tomuto   uzneseniu   zahlásil   do   zápisnice   o   verejnom   zasadnutí   sťažnosť odsúdený RNDr. E. K., ktorú neskôr písomne odôvodnil, a to aj prostredníctvom svojej obhajkyne.

Namietol v nej, že jeho návrh na povolenie obnovy konania smeroval nielen proti zákonnosti pôvodného rozhodnutia, ale aj primeranosti uloženého trestu. V tomto smere predložil aj nový dôkaz t. j. Komentár k Trestnému zákonu, § 140, ktorý nebol v pôvodnom konaní obsiahnutý v spise.

V ďalšom vyčítal prvostupňovému súdu, že nepochopil správne zmysel a dôvody jeho návrhu   na   obnovu   konania   t.   j.,   že   nikdy   vo   svojom   návrhu   nenamietal   kompetencie a vierohodnosť   osôb,   ale   len   vierohodnosť   ich   výpovedí.   Okrem   toho   vyjadril   nesúhlas s tvrdením krajského súdu, že vo svojom návrhu neuviedol žiadne nové skutočnosti, pretože on sám zmenil svoju pôvodnú výpoveď čo samo o sebe je novou skutočnosťou a navrhované dôkazné prostriedky podporené listinnými dôkazmi (mapa + fotografie) sú potrebné práve na jej potvrdenie resp. vyvrátenie.

Žiadal   preto,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zrušil   napadnuté   uznesenie a uložil krajskému súdu, aby o veci znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1 Tr. por. na podklade sťažnosti odsúdeného   RNDr.   E.   K.   preskúmal   správnosť   výroku   napadnutého   uznesenia,   ako   aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

V tejto súvislosti najvyšší súd len pripomína, že v predmetnej trestnej veci už viackrát rozhodoval, naposledy uznesením z 22. januára 2008, sp. zn. 2 Tost 30/2007, ktorým podľa §   194   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.   zrušil   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici z 31. októbra 2007, sp.   zn. 3 Ntok 1/2007,   ktorým bola zamietnutá žiadosť odsúdeného o obnovu konania v predmetnej trestnej veci a prikázal krajskému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Vo   svojom   zrušujúcom   uznesení   najvyšší   súd   uviedol,   že   krajský   súd   postupoval správne, pokiaľ konštatoval, že námietka odsúdeného ohľadne právneho posúdenia skutku, z ktorého bol v pôvodnom konaní uznaný za vinného nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy konania.

Na druhej strane súhlasne so sťažnostnými námietkami odsúdeného konštatoval, že prvostupňový súd mal už konať podľa Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, ale predovšetkým, že bolo porušené právo odsúdeného na obhajobu tým, že sa z časového dôvodu (od ustanovenia obhajkyne do konania neverejného zasadnutia krajského súdu) nemohol poradiť so svojou obhajkyňou.

Napokon najvyšší súd poukázal aj na to, že odsúdený podľa § 189 ods. 2 Tr. por. uviedol v jeho sťažnosti nové skutočnosti, o ktoré oprel svoj návrh na obnovu konania, a preto povinnosťou krajského súdu bude rozhodnúť vo veci na verejnom zasadnutí (§ 402 ods. 1 Tr. por.).

Krajský súd v ďalšom konaní sa dôsledne riadil pokynmi najvyššieho súdu v už citovanom uznesení, vykonal na verejnom zasadnutí všetky potrebné a dostupné dôkazy, a dospel tak k úplným a správnym záverom keď návrh odsúdeného RNDr. E. K. na obnovu konania ako nedôvodný zamietol.

Svoje závery krajský súd podrobne a vecne správne tiež odôvodnil. Najvyšší súd sa preto   s   argumentáciou   krajského   súdu   uvedenou   v   napadnutom   uznesení   stotožňuje a v ďalšom na ňu poukazuje.

K tomu najvyšší súd iba dodáva, reagujúc tak na sťažnostné námietky odsúdeného, že právne posúdenie skutku nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy konania ako sa toho domáhal vo svojom návrhu odsúdený. Rovnako potom nemôže byť dôvodom na obnovu konania namietaná neprimeranosť uloženého trestu odňatia slobody, ak to uvádza odsúdený v sťažnostných námietkach, ktorý mu bol uložený na spodnej hranici trestnej sadzby podľa § 140 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zákona účinného do 1. januára 2006.

Pokiaľ sa týka zmenenej výpovede odsúdeného, oproti jeho výpovedi v pôvodnom konaní,   túto   krajský   súd   správne   vyhodnotil   ako   nevierohodnú,   vychádzajúc   z   dôkazov vykonaných v základnom konaní, predovšetkým výpovedí svedkov vrátane M. K. a J. B. ako aj listinných dôkazov - obhliadky miesta činu vrátane pripojenej fotodokumentácie, ktorú mal súd tiež k dispozícii už v prípravnom konaní.

Napokon   odôvodneniu   zmeny   výpovede   odsúdeného,   že   trestný   čin   nespáchal nemohol uveriť ani najvyšší súd. Odôvodnenie zmeny výpovede tým, že pôvodná výpoveď bola   len   účelová,   aby   sa   dostal   z   väzby   na   liečenie   neobstojí,   lebo   pri   všetkých   jeho výpovediach v prípravnom konaní bol prítomný jeho obhajca, pričom obžalovaný potvrdil, že po fyzickej aj psychickej stránke je zdravý a neužíva žiadne lieky.

Pokiaľ sa týka sťažnostnej námietky odsúdeného, že predložil krajskému súdu nový dôkaz t.   j.   komentár k Trestnému zákonu treba uviesť,   že platné právo resp.   komentár k nemu nie je možné považovať vôbec za dôkaz, a teda tobôž za nový dôkaz, pretože nie je skutkovou okolnosťou a platí zásada iura novit curia (t. j. súdu sú právne normy uverejnené v zbierke zákonov známe).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   na   základe   týchto   skutočností   dospel k záveru, že Krajský súd v Banskej Bystrici postupoval procesne aj vecne správne, keď o návrhu odsúdeného RNDr. E. K, o návrhu na obnovu konania rozhodol tak, že tento z dôvodov uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por. účinného od 1. januára 2006 zamietol.

Z   uvedených   dôvodov   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zamietol   sťažnosť odsúdeného RNDr. E. K. podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej   neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu primerane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bol návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietnutý, a potvrdil tak uznesenie prvostupňového súdu.

Treba   predovšetkým   pripomenúť,   že   kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie povolenia obnovy konania je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijali v tejto veci krajský súd a najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu nahradiť   právny   názor   v danej   veci   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý, zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podobne   je   zjavne   neopodstatnenou   aj   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej porušenie základných práv zaručených v čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu, pretože vzhľadom na predmet napadnutého   konania pred najvyšším   súdom,   t. j. rozhodovanie v súvislosti   s povolením obnovy konania, absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa.   Na   základe uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. ustanovením právneho zástupcu alebo zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009