znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 24/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia   jeho práv   podľa čl.   5   ods.   4   a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 2/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2006   doručená   sťažnosť   P.   L.,   Ž.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta porušenie   svojich   práv podľa čl.   5   ods. 4 a čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   2   Tdo   2/2006,   ktorého   predmetom   je   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 a rozhodnutiu najvyššieho súdu z februára 2006, ktorý odvolanie proti rozsudku zamietol. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie 15. marca 2006 a najvyšší súd dosiaľ   v jeho   veci   nerozhodol.   K možnosti   využiť   iné   právne   prostriedky   na   ochranu základných   práv   a slobôd   sťažovateľ   uviedol,   že „proti   konaniu   resp.   nekonaniu Najvyššieho   súdu   mám   k dispozícii   iba   jeden   účinný   opravný   prostriedok   a ten   práve vykonávam“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom a navrhol, aby ústavný súd v jeho veci takto rozhodol:

„1) Právo P. L. zaručené čl. 5 ods. 4 Dohovoru (aj v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru) protiprávnym konaním Najvyššieho súdu SR v súvislosti s konaním vo veci Dovolania zn. 2 Tdo 2/2006 porušené bolo.

2) Sťažovateľovi sa prisudzuje finančné zadosťučinenie vo výške 200 Sk (majetková ujma) a 600 tisíc Sk (nemajetková ujma) ktoré mu je do 2 mesiacov povinný Najvyšší súd vyplatiť.

Po uplynutí uvedených dvoch mesiacov až do urovnania je povinný NS vyplácať jednoduchý   úrok   v marginálnej   úrokovej   miere   Európskej   centrálnej   banky   plus   tri percentá.

3) Najvyšší súd je povinný vo veci dovolania zn. 2 Tdo 2/2006 bez meškania začať konať a urýchlene rozhodnúť o podstate veci.“

II.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 79/06).

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru sa týka ochrany pred nezákonným pozbavením slobody zatknutím alebo iným spôsobom (podľa nášho právneho poriadku napr. zadržaním), t. j. ochrany, ktorú musia zmluvné strany Dohovoru zabezpečiť fyzickým osobám patriacim pod ich jurisdikciu ešte pred právoplatným rozhodnutím súdu o ich vine a treste, t. j. aj pred prípadným   uložením   trestu   odňatia   slobody   (II.   ÚS   156/06).   V danom   prípade   bol sťažovateľ   už   odsúdený   a na   základe   právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku   krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 vykonáva uložený trest odňatia slobody, a preto najvyšší súd nemohol namietaným postupom zasiahnuť do jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vo vzťahu k námietke porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd uvádza, že procesné garancie čl. 6 Dohovoru sa zásadne vzťahujú na konania, v ktorých sa rozhoduje o oprávnenosti trestného obvinenia osoby alebo o jej občianskych právach   a záväzkoch.   Z   judikatúry   ESĽP   vplýva,   že   v súvislosti   s ochranou   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote priznaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej   veci začína plynúť od obvinenia, ku   ktorému spravidla   dochádza v prípravnom konaní (napr. Wemhoff v. Spolková republika Nemecko, rozsudok z 27. júna 1968, séria A, č. 7, s. 26-27, § 19), a zahŕňa celé konanie vo veci, vrátane odvolacích konaní [„appeal proceesings“ (napr. Konig v. Spolková republika Nemecko, rozsudok z 28. júna 1978, séria A, č. 27, s. 33, § 98)].

Účel práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru [v rovnakom rozsahu aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava)] v trestnom konaní pred súdom možno definovať aj ako potrebu, aby stav právnej neistoty osoby obžalovanej z trestného činu, o ktorej vine má rozhodnúť súd, bol odstránený právoplatným súdnym rozhodnutím v primeranej lehote.

Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)   umožňuje vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu súdu v trestnom konaní využiť dva mimoriadne opravné prostriedky – dovolanie (§ 368 a nasl. Trestného poriadku) a obnovu konania (§ 393 a nasl. Trestného poriadku).

Ústavný súd v konaniach o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) postupom súdu v konaní o návrhu na obnovu konania vyslovil právny názor, že v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania nie je aplikovateľný čl. 48   ods.   2   ústavy v časti   týkajúcej   sa   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov ani čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote, pretože nejde o rozhodovanie v merite veci (t. j. o vine sťažovateľa, resp. o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu) a o odstránenie stavu jeho právnej   neistoty   právoplatným súdnym   rozhodnutím   vo veci   samej.   Pri   obnove   konania podľa   Trestného   poriadku   môže   byť   toto   právo   porušené   v zásade   len   v štádiu   po nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   o povolení   obnovy   konania.   (napr.   I.   ÚS   63/05, III. ÚS 107/06, II. ÚS 253/06).

Rovnako postupuje v obdobných prípadoch ESĽP, ktorý vyslovil, že čl. 6 Dohovoru sa nevzťahuje na konanie o obnovenie trestného konania, ak ten, kto žiada o obnovenie trestného konania, bol právoplatne odsúdený, nie je trestne obvinený v zmysle tohto článku (napr. Fischer v. Rakúsko, č. 27569/02, rozhodnutie zo 6. mája 2003 a odkazy v tomto rozhodnutí).

ESĽP tiež judikoval, že čl. 6 Dohovoru nenúti zmluvné štáty vytvárať odvolacie alebo kasačné súdy. Ak však štát takéto súdy vytvorí, musí zaručiť oprávneným osobám pred týmito súdmi základné záruky obsiahnuté v čl. 6 Dohovoru (napr. Delcourt v. Belgické kráľovstvo,   rozsudok   zo   17.   januára   1970,   §   25;   Kudla   v.   Poľská   republika,   rozsudok z 26. októbra 2000, § 122; Mikulová v. Slovenská republika, rozsudok zo 6. decembra 2005, § 52). V rozsudku Kudla v. Poľská republika z 26. októbra 2000 ESĽP vyslovil, že hoci spôsob akým sa aplikuje čl. 6 Dohovoru vo vzťahu k odvolacím alebo kasačným súdom závisí   od   konkrétnych   okolností   každého   prípadu, bezpochyby odvolacie alebo kasačné konanie patrí do pôsobnosti čl. 6 Dohovoru.

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Dovolanie nemá odkladný účinok (§ 386 ods. 2 Trestného poriadku). Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého cieľom je náprava právnych chýb rozhodnutia alebo konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia v trestnom konaní, t. j. náprava porušenia hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych   ustanovení,   nie   však   preskúmanie   skutkových   okolností,   ktoré   sú predmetom ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku - obnovy konania.

Ústavný súd na základe uvedeného nemá pochybnosť, že aj na dovolacie konanie v rámci trestného konania je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa proti nekonaniu najvyššieho súdu nemá k dispozícii iný účinný právny prostriedok nápravy okrem podania sťažnosti ústavnému súdu. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu neuplatnil ochranu svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru podaním sťažnosti   podľa   ustanovenia   § 62 a nasl.   zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov,   ktorú   ústavný   súd   považuje   za sťažovateľovi   dostupný a účinný prostriedok ochrany jeho základných práv alebo slobôd.

Podanie sťažnosti na prieťahy orgánu štátnej správy súdov ústavný súd nevyžaduje ako   podmienku   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vtedy,   ak   z okolností   konkrétneho prípadu vyplýva, že využitie uvedeného prostriedku nápravy nemožno pokladať za postup umožňujúci   dosiahnuť   účinnú   ochranu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov [resp.   práva   na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote,   (napr. III. ÚS 132/05)]. Z predloženej sťažnosti takéto okolnosti nevyplývajú. Ústavný súd dospel k záveru, že nie je splnená podmienka podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   žiadosťou   o ustanovenie právneho zástupcu, ako aj ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007