znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 24/02-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Š. P., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Obo 265/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Š. P. o d m i e t a   pre svoju nepríslušnosť na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. februára 2002   doručené   podanie   Mgr.   Š.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   B.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   I.   G.,   P.,   označené   ako   „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej republiky“,   ktorým   namieta   porušenie   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Z jeho   obsahu vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou zo 16. marca 2001 na Krajskom súde v Žiline domáhal zaplatenia pohľadávky z obchodnej činnosti voči spoločnosti Všeobecná ľudová poisťovňa Žilina vo výške 12 007 700 Sk. Keďže vyrubený súdny poplatok vo výške 600 000 Sk ale nebol   schopný   uhradiť,   požiadal   o   oslobodenie   od   neho   podľa   §   138   Občianskeho zákonníka.   Uznesením   sp. zn. 16 Cb 136/01   Krajský   súd   v Žiline   rozhodol,   že sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, avšak tento svojím uznesením sp. zn. 7 Obo 265/01 z 29. októbra 2001 rozhodnutie Krajského súdu v Žiline potvrdil. V takomto postupe videl sťažovateľ „zásadné pochybenie Najvyššieho súdu“ narušujúce jeho základné práva a slobody. V dôsledku toho požiadal, aby ústavný súd v konaní o jeho sťažnosti podľa čl. 127 ústavy rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7 Obo 265/01 zo dňa 29. 10. 2001 porušil ústavné právo Mgr. Š. P., B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 úst. zák. č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, čl. 38 ods. 2 úst. zák. č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   na   právo   na   prístup   k súdnej   ochrane   svojich   práv   rozhodnutím o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky – uznesenie sp. zn. 7 Obo 265/01 zo dňa 29. 10. 2001.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania ako i primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ústavy   (a   od   1.   januára   2002)   oprávnený   konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd (upravených v ústave), alebo ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd. Z konania o sťažnostiach nemožno vylúčiť ani postup všeobecných súdov Slovenskej republiky, ak v jeho dôsledku došlo k porušeniu niektorého zo základných práv alebo slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania (čl. 46   až   50   ústavy)   a ak   tomuto   základnému   právu   alebo   slobode   iný   súdny   orgán Slovenskej republiky neposkytuje účinnú právnu ochranu na základe právneho prostriedku nápravy   priamo   dostupného   sťažovateľovi.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa preto ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd pravidelne skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj jeho príslušnosť na jej prerokovanie a rozhodnutie, pretože na konanie a rozhodovanie o porušení základných práv   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   je   oprávnený   len   vtedy,   ak   im   ochranu neposkytujú všeobecné súdy (čl. 127 ústavy – „ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd“).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preto zisťoval, či účinnú ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého namietal (t. j. právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ďalšími označenými právami), neposkytujú všeobecné súdy na základe dostupných opravných prostriedkov. Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci sťažovateľ na ochranu svojho práva využil odvolanie proti uzneseniu prvostupňového   súdu   o   zastavení   konania   podľa   § 201   Občianskeho   súdneho   poriadku, nevyužil   však   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   podľa   § 236   a   nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Dovolanie z dôvodu   uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie   možnosti   konať pred   súdom   účastníkovi   konania) bolo   v prípade   navrhovateľa prípustné a v súlade s § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ho možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Pri hodnotení účinnosti tohto opravného prostriedku ústavný súd zohľadnil aj judikatúru   všeobecných   súdov   (vrátane   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky),   podľa ktorej „Ak okresný a krajský súd zastavili konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci pre takýto záver neboli dané dôvody, zabránili tým žalobcovi, aby jeho žalobný návrh bol posudzovaný meritórne, čím bol zároveň naplnený tvrdený dovolávací dôvod podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“, takže „zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný   dôvod,   je   odňatím   možnosti   účastníkovi   konať   pred   súdom   podľa   §   237 Občianskeho súdneho poriadku“, t. j. „...domáhať sa ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené u prvostupňového súdu na súde vyššieho stupňa, a to na základe riadneho opravného   prostriedku“   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 70/93   uverejnený   v   Zbierke   rozhodnutí   a   stanovísk   súdov   Slovenskej republiky 5-6/1997, č. 50).

Vychádzajúc   z uvedeného   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   bol ústavný   súd   nútený   konštatovať,   že   tento   mal   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok nápravy   označeného   základného   práva,   ktorý   mu   bol   prístupný   v systéme   všeobecného súdnictva, a to dovolanie podľa § 236 Občianskeho súdneho poriadku. Jeho nevyčerpanie nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy. Keďže ústavný   súd   je   o   namietanom   porušení   základného   práva   alebo   slobody   navrhovateľa v konaní o sťažnosti oprávnený konať len vtedy, ak ochranu tomuto právu neposkytuje iný orgán,   a keďže   v tomto   prípade   mal   sťažovateľ   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok nápravy   ním namietaného porušenia   základného práva   na právnu   ochranu podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy,   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   bolo   treba   jeho   sťažnosť odmietnuť pre nepríslušnosť ústavného súdu (podobne ústavný súd rozhodol v prípadoch sp. zn. II. ÚS 13/00, I. ÚS 52/00, II. ÚS 31/00).

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   aj namietaným porušením ďalších základných práv a slobôd (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd), tak ako to sťažovateľ požadoval vo svojej sťažnosti.Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že jeho stanovisko k vyčerpaniu dovolania v prípade porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy zastavením konania už bolo uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky za rok 2000.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2002