znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 239/2015-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom JUDr.   Erikom   Šablatúrom,   Holíčska 13, Bratislava,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004, za účasti Okresného súduBratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 v období po právoplatnosti nálezuÚstavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   III.   ÚS   332/2010-31   z 18.   januára   2011p o r u š e n é   b o l o.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 000   €(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jehoprávneho zástupcu JUDr. Erika   Šablatúru, Holíčska 13, Bratislava, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 (ďalejlen „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je účastníkom konaniao zaplatenie sumy 9 958,17 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn.18 C 377/2004 v procesnom postavení navrhovateľa.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Dňa 18. 01. 2011 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) nálezom III. ÚS 332/2010-31 rozhodol, že za obdobie rokov 2004-2010 zákonný sudca spôsobil zbytočné prieťahy v konaní a prikázal konajúcemu súdu, aby v konaní pokračoval bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR nálezom zistil, že v konaní postupoval konajúci sudca nesprávne v tom, že konanie uznesením zo dňa 04. 10. 2010 prerušil z dôvodu, že v inom konaní spis. zn.:   18   C   136/2005,   ktoré   konanie   je   prerušené   nakoľko   na   Ústavnom   súde   SR prebieha konanie o nesúlade zákonov a stanovisko Ústavného súdu SR má význam aj pre konanie sťažovateľa. Ústavný súd SR v uvedenom náleze uviedol, že vo veci spis. zn.: 18 C 136/2005 na tomto súde neprebieha žiadne konanie o nesúlade právnych predpisov. Z uvedeného postupu konajúcej sudkyne možno vyvodiť konštatovanie, že táto konala s účelovo vykonštruovaného dôvodu na prerušenie konania.»

Podľa názoru sťažovateľa došlo v napadnutom konaní k ďalším zbytočným prieťahom„za obdobie od 18. 01. 2011, teda od nariadenia Ústavného súdu SR na konanie bez prieťahov“, tým, že:

„• Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   zo   dňa   30.   06.   2011,   spis.   zn.: 15 Co 480/2010-445   zrušil   uznesenie   konajúceho   súdu   zo   dňa   04.   10.   2010,   spis.   zn.: 18 C 337/2010-423 ako nezákonné. Odvolací súd poukázal vo svojom rozhodnutí najmä na čl.   7   ods.   2   a   5   Ústavy   SR,   v   zmysle   ktorého   právne   záväzné   akty   európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, tzn. že sudca môže v spore riadne konať a pritom zobrať do   úvahy pri rozhodovaní európsku jurisdikciu, ktorá zabezpečuje širšiu právnu ochranu ako jurisdikcia slovenská.

• Zákonná sudkyňa dňa 25. 08. 2011 uznesením č. k.: 18 C/377/2004-448 znova prerušila konanie z dôvodu, že na Ústavnom súde SR prebieha konanie o nesúlade zákonov v konaní č. k: 18 C/136/2005 a rozhodnutie má zásadný význam aj pre konanie sťažovateľa. Dôvod prerušenia bol znova účelový a nepravdivý. Predsedníčka Ústavného súdu SR listom zo dňa 03. 07. 2012 č.: Spr. 586/2012 oznámila sťažovateľovi, že na Ústavnom súde SR evidujú dve podania z Okresného súdu Bratislava I, ale podanie pod č. k.: 18 C/136/2005 nie je v konaní o nesúlade zákonov na Ústavnom súde SR. Zákonná sudkyňa znova konala účelovo a za každú cenu sa snažila konanie prerušiť a vec neriešiť...

• Zákonná sudkyňa uznesením zo dňa 13. 06. 2011, spis. zn.: 18 C 337/2004-480 rozhodla o pokračovaní v konaní a následne konanie prerušila z dôvodu postúpenia veci Ústavného súdu SR, nakoľko podľa jej názoru ide o rozpor § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení zmien a doplnkov s čl. 2 Dohovoru č. 111. Nesúlad právnych noriem zákonná sudkyňa videla v tom, že Dohovor zakazuje diskrimináciu z akéhokoľvek dôvodu a Zákonník práce zakazuje diskrimináciu len podľa určených kritérií.

Sťažovateľ   v   takomto   konaní   zákonnej   sudkyne   vidí   zámer   ako   účelovo   nekonať vo veci a naďalej spôsobovať zbytočné prieťahy v konaní a mariť právo na spravodlivý rozsudok v primeranom čase.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Dňa 10. 07. 2014 bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené uznesenie Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 7/2014-9 zo dňa 26. 03. 2014, ktorým bol návrh Okresného súdu Bratislava I na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnutý pre nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí,   nakoľko   návrh   neobsahoval   odôvodnenie,   ktoré   by spĺňalo dostatočné ústavnoprávne požiadavky. Dňa 24. 07. 2014 predsedníčka Okresného súdu Bratislava I oznámením č. Spr. 2162/2014 vyhodnotila sťažnosť na prieťahy v konaní tak, že skonštatovala, že boli sudkyňou spôsobené zbytočné prieťahy v konaní, jej konanie kvalifikovala ako neefektívne a zároveň uviedla, že vec č. k.: 18 C/136/2005 nebola zaslaná na Ústavný súd SR, ale bola predložená na Krajský súd Bratislava na odvolacie konanie. Je zrejmé, že zákonná sudkyňa vedela alebo mohla a mala vedieť, že predmetné konanie č. k.: 18 C/136/2005 sa nenachádza na Ústavnom súde SR.“

Žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenie   v   sume   7 000   €odôvodňuje sťažovateľ takto: „... právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzam, mi spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu mojej osobe, ako aj mojej rodine. Ujma, ktorá mi bola spôsobená je bližšie a podrobne uvedená v časti I tejto sťažnosti.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛... upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.: 18 C/377/2004 porušené boli.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov, a aby vo veci konal ako nezávislý a nestranný súd.

3. ⬛⬛⬛⬛... priznáva finančné zadosťučinenie 7 000,00 EUR (slovom sedemtisíc   EUR),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   vyplatiť   do   15   dní od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu).

4. JUDr. Erikovi Šablatúrovi, advokátovi priznáva trovy konania / trovy právneho zastúpenia 490,76 EUR (slovom štyristodeväťdesiat EUR 76 centov, ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta...“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd vyzval predsedníčku okresnéhosúdu,   aby   sa   vyjadrila   k   sťažnosti.   Predsedníčka   okresného   súdu   reagovala   na   výzvuústavného súdu v prípise sp. zn. Spr 3713/2014 z 12. novembra 2014, v ktorom popriprehľade procesných úkonov súdu uviedla:

„Poukazujem na skutočnosť, že dňa 30. 04. 2014 bola Okresnému súdu Bratislava doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ na prieťahy v súdnom konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn: 18 C 377/2014 sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ na prieťahy, ktorá sa vzťahovala na obdobie od 18. 1. 2011, kedy Ústavný súd SR v náleze sp. zn.: III. ÚS 332/2010-31 skonštatoval prieťahy v súdnom konaní sp. zn: 18 C 377/2014, napriek tomu zákonná sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ podľa jeho názoru nález nerešpektovala. Zároveň vyjadril   nespokojnosť   s   jej   rozhodovacou   činnosťou,   konkrétne   s uznesením   č.   k.   18   C 377/2004-423, uznesením č. k. 18 C 377/2004-448 a uznesením č. k. 18 C 377/2004-480. Poukazuje   na   to,   že   žaloba   bola   podaná   dňa   13.   10.   2004   a do dnešného   dňa   neboli vykonané rozhodujúce listinné dôkazy, súdny spis bol na Ústavnom súde SR od 15. 10. 2012 do 6. 2. 2014 a od jeho vrátenia je sudkyňa vo veci pasívna. Sťažnosť na prieťahy v konaní bola vybavená odpoveďou Spr. 2162/2014 zo dňa 30. 04. 2014 ako dôvodná.

Zbytočné prieťahy v konaní možno vidieť v tom, že podľa Ústavného (súdu, pozn.) Slovenskej   republiky   bol   návrh   zákonnej   sudkyne   na   konanie   o   súlade   právnych predpisov /konkrétne ust. § 13 ods. 1 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. (Zákonníka práce) s článkom 2 Dohovoru č. 111 Medzinárodnej organizácie práce - Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní   a povolaní)/   odmietnutý   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí (konkrétne pre absenciu odôvodnenia návrhu na začatie konania, ktoré by spĺňalo ústavno- právne požiadavky). Z tohto dôvodu možno vyhodnotiť činnosť zákonnej sudkyne v konaní ako neefektívnu.“

Predsedníčka okresného súdu v „Doplnení vyjadrenia zo dňa 12. 11. 2014“ sp. zn.Spr. 3713/2014 z 2. decembra 2014 ústavnému súdu oznámila, že 28. novembra 2014 bolvo veci samej vyhlásený rozsudok.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 239/2015-19zo 16. apríla 2015 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 v obdobípo nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   332/2010-31z 18. januára 2011, a vo zvyšnej časti ju odmietol ako neprípustnú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresnéhosúdu, aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a prípadnedoplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti z 12. novembra 2014. Predsedníčka okresného súduv prípise sp. zn. Spr. 3713/2014 doručenom ústavnému súdu 19. júna 2015 oznámila, ženetrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom možnosť doplniť svojevyjadrenie k sťažnosti nevyužila.

Dňa   26.   júna   2015   vyzval   ústavný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby   savyjadril,   či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   mu   zaslal   vyjadreniepredsedníčky okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 21. júla 2015oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, súhlasí s upustením od neho „nakoľko predložené dôkazy postačujú na vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň v dostatočnej miere preukazujú,   že   došlo   k ďalším   neodôvodneným   a zbytočným   prieťahom   v konaní,   ktoré spôsobila konajúca sudkyňa Okresného súdu Bratislava I...“.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenompod   sp.   zn.   III.   ÚS   332/2010   už   rozhodoval   o   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namietalporušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súduv napadnutom   konaní.   O   tejto   sťažnosti   ústavný   súd   rozhodol   nálezom č. k. III. ÚS 332/2010-31 z 18. januára 2011, v ktorom okrem iného vyslovil, že okresný súdv   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   377/2004   porušil   základné   právo   sťažovateľana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, pričomzároveň   okresnému   súdu   v napadnutom   konaní   prikázal   konať   vo   veci bez   zbytočnýchprieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €. Označený náleznadobudol právoplatnosť   24.   marca   2011,   keď   bol   (podľa   doručenky   založenej   v   spisesp. zn. III. ÚS 332/2010) doručený okresnému súdu i právnemu zástupcovi sťažovateľa.Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   v   tomto   konaní   preskúmaval   postup   okresného   súduv napadnutom konaní len v období po 24. marci 2011.

Ústavný   súd   zisťoval   skutočnosti   o   doterajšom   priebehu   napadnutého   konaniav období   po   24.   marci   2011   zo   sťažnosti,   z   obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.18 C 377/2004   a   z   písomného   vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu,   ktorá   v   rámciprehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní uviedla:

„Dňa   28.   12.   2010   bol   súdny   spis   predložený   na   rozhodnutie   o   odvolaní navrhovateľa podaného voči uzneseniu tunajšieho súdu č. k. 18 C/377/2004-423, ktorým súd   nepripustil   rozšírenie   návrhu   o   ďalšie   skutky   diskriminácie,   prerušil   konanie do rozhodnutia Ústavnému súdu SR vo veci OS BA I sp. zn. 18 C 136/2005 a ktorým súd zrušil   uznesenie   prijaté   dňa   26.   08.   2010   č.   k.   18   C   377/2004-407,   Krajskému   súdu v Bratislave.

Krajský   súd   v   Bratislave   o   podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením   č.   kon.: 15 Co/480/2010-445 zo dňa 30. 6. 2011, ktorým uznesenie v napadnutej časti zrušil. Súdny spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 9. 8. 2011.

Dňa 30. 6. 2011 do spisu doručené podanie navrhovateľa - výzva na pokračovanie v konaní.

Dňa 25. 8. 2011 vydané uznesenie č. kon.: 18 C/377/2004-448 o prerušení konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci sp. zn.: 18 C/136/2005.

Dňa 21. 9. 2011 do spisu doručené odvolanie navrhovateľa podané voči uzneseniu č. kon.: 18 C/377/2004-448.

Dňa 22. 9. 2011 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci - výzva navrhovateľovi   na   doručenie   rovnopisu   podaného   odvolania.   Tento   doručený   dňa 4. 10. 2011.

Pokynom zo dňa 3. 10. 2011 odvolanie navrhovateľa na vedomie zaslané odporcovi. Dňa 14. 10. 2011 súdny spis predložený na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa podanému voči uzneseniu tunajšieho súdu č. kon.: 18 C/377/2004-448 a 297 Krajskému súdu   v   Bratislave.   Krajský   súd   v   Bratislave   o   podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením č. kon.:   5   Co/457/2011,   5   Co/458/2011-476   zo   dňa   29.   2.   2012   tak,   že   napádané rozhodnutia súdu potvrdil, súdny spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 16. 4. 2012. Dňa 13. 6. 2012 súd vydal uznesenie č. k. 18 C/377/2004-480 o prerušení konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety O. s. p. do zaujatia stanoviska Ústavného súdu SR. Dňa 3. 7. 2012 do spisu doručené odvolanie navrhovateľa, toto dňa 17. 7. 2012 na vedomie zaslané odporcovi a dňa 25. 7. 2012 súdny spis predložený odvolaciemu súdu. Dňa   31.   7.   2012   odvolací   súd   uznesením   č.   kon.   5   Co   338/2012-489   potvrdil napádané rozhodnutie súdu prvého stupňa a dňa 6. 9. 2012 vrátil spis tunajšiemu súdu. Dňa 21. 9. 2012 vyhotovený návrh adresovaný Ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov, tento expedovaný na Ústavný súd SR.

Súdny spis tunajšiemu súdu vrátený dňa 6. 2. 2014, dňa 6. 3. 2014 a následne dňa 08. 07. 2014   žiadosť   súdu   o   poskytnutie   informácie   adresovaná   Ústavnému   súdu   SR o poskytnutie   informácie,   či   už   bolo   rozhodnuté   o   návrhu   tunajšieho   súdu   o   súlade právnych predpisov. Dňa 10. 07. 2014 bolo súdu doručené uznesenie Ústavného súdu SR PL. ÚS 7/2014-9 zo dňa 26. 03. 2014, ktorým návrh Okresného súdu Bratislava na začatie konania   o   súlade   právnych   predpisov   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí, nakoľko návrh neobsahoval odôvodnenie, ktoré by spĺňalo dostatočné ústavno- právne požiadavky.

Dňa 05. 08. 2014 zákonná sudkyňa vo veci vytýčila termín pojednávania na termín dňa   17.   10.   2014.   Dňa 17. 10. 2014   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré bolo odročené na termín pojednávania 28. 11. 2014 z dôvodu potreby vypracovania písomného uznesenia o pokračovaní v prerušenom konaní a o zmene návrhu, nakoľko nebol prítomný odporca.   Uznesením   č.   k.   18   C   377/2004-542   zo   dňa   17.   10.   2014   súd   rozhodol,   že pokračuje v konaní a uznesením č. k. 18 C 377/2004-544 zo dňa 17. 10. 2014 súd konanie v časti istiny 17 centov zastavil a rozhodol o zmene návrhu.“

Ústavný   súd   zistil,   že   popis   ďalšieho   priebehu   napadnutého   konania   obsiahnutýv písomnom   vyjadrení   predsedníčky   okresného   súdu   zodpovedá   obsahu   príslušnéhosúdneho spisu, a preto citovanú časť vyjadrenia predsedníčky ústavného súdu považuje zarelevantný   podklad   pre   svoje   rozhodovanie.   Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   okresný   súdrozhodol   vo   veci   samej   rozsudkom   sp.   zn.   18 C   377/2004   z   28.   novembra   2014,proti ktorému podali obe procesné strany odvolanie (odporca 13. januára 2015 a sťažovateľ29. januára 2015). Okresný súd pred predložením veci odvolaciemu súdu vyzval účastníkovkonania na zaujatie stanoviska k odvolaniu protistrany.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupomokresného súdu v napadnutom konaní.

Keďže   ústavný   súd   už   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   332/2010-31   z 18.   januára   2011rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 porušil sťažovateľomoznačené   základné   právo,   v   tomto   konaní   mohol   vzhľadom   na   §   24   písm.   a)   zákonao ústavnom   súde   posudzovať   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   z hľadiskanamietaného   porušenia   základného   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   len   v   období   ponadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. po 24. marci 2011.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sarozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP,podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, abyvec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávaniemôže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod   naodročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súdv rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konanía jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedenýchkritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

5. Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom,   v   rámci   ktorého   namietasťažovateľ zbytočné prieťahy, je rozhodovanie o poskytnutí ochrany pred diskrimináciousťažovateľa v pracovnoprávnych vzťahoch. Ústavný súd pri hodnotení tohto prvého kritériapoukazuje na svoj právny názor vyslovený v náleze sp. zn. III. ÚS 332/2010 z 18. januára2011,   podľa   ktorého   ide   po   právnej   stránke   o pomerne   zložité   konanie,   pričomzo skutkového hľadiska nejde o konanie, ktoré by bolo možné považovať za zložitejšie.Ústavný súd z uvedeného právneho názoru vychádzal aj pri rozhodovaní o tejto sťažnosti.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sauplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súdzo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorú by bolo potrebnév posudzovanom   období   pripísať   na   ťarchu   sťažovateľa   v   súvislosti   s   prieťahmiv napadnutom konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 18 C 377/2004 v období po právoplatnosti nálezu č. k. III. ÚS 332/2010-31z 18. januára   2011,   t.   j.   po   24.   marci   2011.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojejkonštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinenénielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, tedatakým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Rozhodujúce   pochybenie   okresného   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   spočívav tom, že konanie ako celok je v posudzovanom   období poznačené neefektívnou, resp.nesústredenou   činnosťou   súvisiacou   najmä   s predložením   veci   ústavnému   súduna rozhodnutie   o súlade   právnych   predpisov.   Nesústredenosť   postupu   okresného   súdumožno vidieť najmä v tom, že okresný súd ústavnému súdu predložil nekvalifikovaný návrhna   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov,   ktorý   následne   ústavný   súd   odmietolz dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (uznesenie sp. zn. PL. ÚS 7/2014z 26. marca 2014). Za neefektívny považuje ústavný súd i procesný postup okresného súdu,ktorý   nariadil   pojednávanie   v napadnutom   konaní   predtým,   než   uznesením   rozhodolo pokračovaní v prerušenom konaní. Takýto postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavuprávnej   neistoty   účastníka   konania,   a   preto   nie   je   zlučiteľný   so   základným   právomsťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou a nesústredenoučinnosťou okresného súdu v napadnutom konaní došlo aj v období po právoplatnosti nálezuč. k. III. ÚS 332/2010-31 z 18. januára 2011 k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokutohto nálezu).

Sťažovateľ   sa   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal   konaťv namietanom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   v   tejto   častisťažnosti nevyhovel   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   okresnému   súdu   už   nálezom   č.   k.III. ÚS 332/2010-31 z 18. januára 2011 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočnýchprieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume7 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádzazo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorýspravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období(napriek   príkazu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   uloženému   okresnému   súdunálezom   sp.   zn.   III.   ÚS   332/2010),   berúc   do   úvahy   doterajšiu   neprimeranú   dĺžkunapadnutého konania, predmet sporu a skutočnosť, že sťažovateľovi už ústavný súd v roku2011 priznal finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €, dospel ústavný súd k záveru, žev danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € primeranékonkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátomJUDr. Erikom Šablatúrom. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konaniaz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu trov konania ústavný súd priznal za dva úkony právnej služby vykonané(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13aods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2014priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkonyvykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu predstavuje úhradu trov konania v sume 284,08 €(bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015