SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 239/2015-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004, za účasti Okresného súduBratislava I, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 v období po právoplatnosti nálezuÚstavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 332/2010-31 z 18. januára 2011p o r u š e n é b o l o.
2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jehoprávneho zástupcu JUDr. Erika Šablatúru, Holíčska 13, Bratislava, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 (ďalejlen „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je účastníkom konaniao zaplatenie sumy 9 958,17 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn.18 C 377/2004 v procesnom postavení navrhovateľa.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Dňa 18. 01. 2011 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) nálezom III. ÚS 332/2010-31 rozhodol, že za obdobie rokov 2004-2010 zákonný sudca spôsobil zbytočné prieťahy v konaní a prikázal konajúcemu súdu, aby v konaní pokračoval bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd SR nálezom zistil, že v konaní postupoval konajúci sudca nesprávne v tom, že konanie uznesením zo dňa 04. 10. 2010 prerušil z dôvodu, že v inom konaní spis. zn.: 18 C 136/2005, ktoré konanie je prerušené nakoľko na Ústavnom súde SR prebieha konanie o nesúlade zákonov a stanovisko Ústavného súdu SR má význam aj pre konanie sťažovateľa. Ústavný súd SR v uvedenom náleze uviedol, že vo veci spis. zn.: 18 C 136/2005 na tomto súde neprebieha žiadne konanie o nesúlade právnych predpisov. Z uvedeného postupu konajúcej sudkyne možno vyvodiť konštatovanie, že táto konala s účelovo vykonštruovaného dôvodu na prerušenie konania.»
Podľa názoru sťažovateľa došlo v napadnutom konaní k ďalším zbytočným prieťahom„za obdobie od 18. 01. 2011, teda od nariadenia Ústavného súdu SR na konanie bez prieťahov“, tým, že:
„• Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. 06. 2011, spis. zn.: 15 Co 480/2010-445 zrušil uznesenie konajúceho súdu zo dňa 04. 10. 2010, spis. zn.: 18 C 337/2010-423 ako nezákonné. Odvolací súd poukázal vo svojom rozhodnutí najmä na čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, v zmysle ktorého právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, tzn. že sudca môže v spore riadne konať a pritom zobrať do úvahy pri rozhodovaní európsku jurisdikciu, ktorá zabezpečuje širšiu právnu ochranu ako jurisdikcia slovenská.
• Zákonná sudkyňa dňa 25. 08. 2011 uznesením č. k.: 18 C/377/2004-448 znova prerušila konanie z dôvodu, že na Ústavnom súde SR prebieha konanie o nesúlade zákonov v konaní č. k: 18 C/136/2005 a rozhodnutie má zásadný význam aj pre konanie sťažovateľa. Dôvod prerušenia bol znova účelový a nepravdivý. Predsedníčka Ústavného súdu SR listom zo dňa 03. 07. 2012 č.: Spr. 586/2012 oznámila sťažovateľovi, že na Ústavnom súde SR evidujú dve podania z Okresného súdu Bratislava I, ale podanie pod č. k.: 18 C/136/2005 nie je v konaní o nesúlade zákonov na Ústavnom súde SR. Zákonná sudkyňa znova konala účelovo a za každú cenu sa snažila konanie prerušiť a vec neriešiť...
• Zákonná sudkyňa uznesením zo dňa 13. 06. 2011, spis. zn.: 18 C 337/2004-480 rozhodla o pokračovaní v konaní a následne konanie prerušila z dôvodu postúpenia veci Ústavného súdu SR, nakoľko podľa jej názoru ide o rozpor § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení zmien a doplnkov s čl. 2 Dohovoru č. 111. Nesúlad právnych noriem zákonná sudkyňa videla v tom, že Dohovor zakazuje diskrimináciu z akéhokoľvek dôvodu a Zákonník práce zakazuje diskrimináciu len podľa určených kritérií.
Sťažovateľ v takomto konaní zákonnej sudkyne vidí zámer ako účelovo nekonať vo veci a naďalej spôsobovať zbytočné prieťahy v konaní a mariť právo na spravodlivý rozsudok v primeranom čase.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Dňa 10. 07. 2014 bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené uznesenie Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 7/2014-9 zo dňa 26. 03. 2014, ktorým bol návrh Okresného súdu Bratislava I na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, nakoľko návrh neobsahoval odôvodnenie, ktoré by spĺňalo dostatočné ústavnoprávne požiadavky. Dňa 24. 07. 2014 predsedníčka Okresného súdu Bratislava I oznámením č. Spr. 2162/2014 vyhodnotila sťažnosť na prieťahy v konaní tak, že skonštatovala, že boli sudkyňou spôsobené zbytočné prieťahy v konaní, jej konanie kvalifikovala ako neefektívne a zároveň uviedla, že vec č. k.: 18 C/136/2005 nebola zaslaná na Ústavný súd SR, ale bola predložená na Krajský súd Bratislava na odvolacie konanie. Je zrejmé, že zákonná sudkyňa vedela alebo mohla a mala vedieť, že predmetné konanie č. k.: 18 C/136/2005 sa nenachádza na Ústavnom súde SR.“
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenie v sume 7 000 €odôvodňuje sťažovateľ takto: „... právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzam, mi spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu mojej osobe, ako aj mojej rodine. Ujma, ktorá mi bola spôsobená je bližšie a podrobne uvedená v časti I tejto sťažnosti.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛... upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn.: 18 C/377/2004 porušené boli.
2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a aby vo veci konal ako nezávislý a nestranný súd.
3. ⬛⬛⬛⬛... priznáva finančné zadosťučinenie 7 000,00 EUR (slovom sedemtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu).
4. JUDr. Erikovi Šablatúrovi, advokátovi priznáva trovy konania / trovy právneho zastúpenia 490,76 EUR (slovom štyristodeväťdesiat EUR 76 centov, ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta...“
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd vyzval predsedníčku okresnéhosúdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu reagovala na výzvuústavného súdu v prípise sp. zn. Spr 3713/2014 z 12. novembra 2014, v ktorom popriprehľade procesných úkonov súdu uviedla:
„Poukazujem na skutočnosť, že dňa 30. 04. 2014 bola Okresnému súdu Bratislava doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ na prieťahy v súdnom konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn: 18 C 377/2014 sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ na prieťahy, ktorá sa vzťahovala na obdobie od 18. 1. 2011, kedy Ústavný súd SR v náleze sp. zn.: III. ÚS 332/2010-31 skonštatoval prieťahy v súdnom konaní sp. zn: 18 C 377/2014, napriek tomu zákonná sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ podľa jeho názoru nález nerešpektovala. Zároveň vyjadril nespokojnosť s jej rozhodovacou činnosťou, konkrétne s uznesením č. k. 18 C 377/2004-423, uznesením č. k. 18 C 377/2004-448 a uznesením č. k. 18 C 377/2004-480. Poukazuje na to, že žaloba bola podaná dňa 13. 10. 2004 a do dnešného dňa neboli vykonané rozhodujúce listinné dôkazy, súdny spis bol na Ústavnom súde SR od 15. 10. 2012 do 6. 2. 2014 a od jeho vrátenia je sudkyňa vo veci pasívna. Sťažnosť na prieťahy v konaní bola vybavená odpoveďou Spr. 2162/2014 zo dňa 30. 04. 2014 ako dôvodná.
Zbytočné prieťahy v konaní možno vidieť v tom, že podľa Ústavného (súdu, pozn.) Slovenskej republiky bol návrh zákonnej sudkyne na konanie o súlade právnych predpisov /konkrétne ust. § 13 ods. 1 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. (Zákonníka práce) s článkom 2 Dohovoru č. 111 Medzinárodnej organizácie práce - Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní)/ odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (konkrétne pre absenciu odôvodnenia návrhu na začatie konania, ktoré by spĺňalo ústavno- právne požiadavky). Z tohto dôvodu možno vyhodnotiť činnosť zákonnej sudkyne v konaní ako neefektívnu.“
Predsedníčka okresného súdu v „Doplnení vyjadrenia zo dňa 12. 11. 2014“ sp. zn.Spr. 3713/2014 z 2. decembra 2014 ústavnému súdu oznámila, že 28. novembra 2014 bolvo veci samej vyhlásený rozsudok.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 239/2015-19zo 16. apríla 2015 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 v obdobípo nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 332/2010-31z 18. januára 2011, a vo zvyšnej časti ju odmietol ako neprípustnú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresnéhosúdu, aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a prípadnedoplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti z 12. novembra 2014. Predsedníčka okresného súduv prípise sp. zn. Spr. 3713/2014 doručenom ústavnému súdu 19. júna 2015 oznámila, ženetrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom možnosť doplniť svojevyjadrenie k sťažnosti nevyužila.
Dňa 26. júna 2015 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa, aby savyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadreniepredsedníčky okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 21. júla 2015oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, súhlasí s upustením od neho „nakoľko predložené dôkazy postačujú na vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň v dostatočnej miere preukazujú, že došlo k ďalším neodôvodneným a zbytočným prieťahom v konaní, ktoré spôsobila konajúca sudkyňa Okresného súdu Bratislava I...“.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenompod sp. zn. III. ÚS 332/2010 už rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietalporušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súduv napadnutom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol nálezom č. k. III. ÚS 332/2010-31 z 18. januára 2011, v ktorom okrem iného vyslovil, že okresný súdv konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 porušil základné právo sťažovateľana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, pričomzároveň okresnému súdu v napadnutom konaní prikázal konať vo veci bez zbytočnýchprieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €. Označený náleznadobudol právoplatnosť 24. marca 2011, keď bol (podľa doručenky založenej v spisesp. zn. III. ÚS 332/2010) doručený okresnému súdu i právnemu zástupcovi sťažovateľa.Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tomto konaní preskúmaval postup okresného súduv napadnutom konaní len v období po 24. marci 2011.
Ústavný súd zisťoval skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého konaniav období po 24. marci 2011 zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn.18 C 377/2004 a z písomného vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ktorá v rámciprehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní uviedla:
„Dňa 28. 12. 2010 bol súdny spis predložený na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa podaného voči uzneseniu tunajšieho súdu č. k. 18 C/377/2004-423, ktorým súd nepripustil rozšírenie návrhu o ďalšie skutky diskriminácie, prerušil konanie do rozhodnutia Ústavnému súdu SR vo veci OS BA I sp. zn. 18 C 136/2005 a ktorým súd zrušil uznesenie prijaté dňa 26. 08. 2010 č. k. 18 C 377/2004-407, Krajskému súdu v Bratislave.
Krajský súd v Bratislave o podanom odvolaní rozhodol uznesením č. kon.: 15 Co/480/2010-445 zo dňa 30. 6. 2011, ktorým uznesenie v napadnutej časti zrušil. Súdny spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 9. 8. 2011.
Dňa 30. 6. 2011 do spisu doručené podanie navrhovateľa - výzva na pokračovanie v konaní.
Dňa 25. 8. 2011 vydané uznesenie č. kon.: 18 C/377/2004-448 o prerušení konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci sp. zn.: 18 C/136/2005.
Dňa 21. 9. 2011 do spisu doručené odvolanie navrhovateľa podané voči uzneseniu č. kon.: 18 C/377/2004-448.
Dňa 22. 9. 2011 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci - výzva navrhovateľovi na doručenie rovnopisu podaného odvolania. Tento doručený dňa 4. 10. 2011.
Pokynom zo dňa 3. 10. 2011 odvolanie navrhovateľa na vedomie zaslané odporcovi. Dňa 14. 10. 2011 súdny spis predložený na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa podanému voči uzneseniu tunajšieho súdu č. kon.: 18 C/377/2004-448 a 297 Krajskému súdu v Bratislave. Krajský súd v Bratislave o podanom odvolaní rozhodol uznesením č. kon.: 5 Co/457/2011, 5 Co/458/2011-476 zo dňa 29. 2. 2012 tak, že napádané rozhodnutia súdu potvrdil, súdny spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 16. 4. 2012. Dňa 13. 6. 2012 súd vydal uznesenie č. k. 18 C/377/2004-480 o prerušení konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety O. s. p. do zaujatia stanoviska Ústavného súdu SR. Dňa 3. 7. 2012 do spisu doručené odvolanie navrhovateľa, toto dňa 17. 7. 2012 na vedomie zaslané odporcovi a dňa 25. 7. 2012 súdny spis predložený odvolaciemu súdu. Dňa 31. 7. 2012 odvolací súd uznesením č. kon. 5 Co 338/2012-489 potvrdil napádané rozhodnutie súdu prvého stupňa a dňa 6. 9. 2012 vrátil spis tunajšiemu súdu. Dňa 21. 9. 2012 vyhotovený návrh adresovaný Ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov, tento expedovaný na Ústavný súd SR.
Súdny spis tunajšiemu súdu vrátený dňa 6. 2. 2014, dňa 6. 3. 2014 a následne dňa 08. 07. 2014 žiadosť súdu o poskytnutie informácie adresovaná Ústavnému súdu SR o poskytnutie informácie, či už bolo rozhodnuté o návrhu tunajšieho súdu o súlade právnych predpisov. Dňa 10. 07. 2014 bolo súdu doručené uznesenie Ústavného súdu SR PL. ÚS 7/2014-9 zo dňa 26. 03. 2014, ktorým návrh Okresného súdu Bratislava na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, nakoľko návrh neobsahoval odôvodnenie, ktoré by spĺňalo dostatočné ústavno- právne požiadavky.
Dňa 05. 08. 2014 zákonná sudkyňa vo veci vytýčila termín pojednávania na termín dňa 17. 10. 2014. Dňa 17. 10. 2014 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín pojednávania 28. 11. 2014 z dôvodu potreby vypracovania písomného uznesenia o pokračovaní v prerušenom konaní a o zmene návrhu, nakoľko nebol prítomný odporca. Uznesením č. k. 18 C 377/2004-542 zo dňa 17. 10. 2014 súd rozhodol, že pokračuje v konaní a uznesením č. k. 18 C 377/2004-544 zo dňa 17. 10. 2014 súd konanie v časti istiny 17 centov zastavil a rozhodol o zmene návrhu.“
Ústavný súd zistil, že popis ďalšieho priebehu napadnutého konania obsiahnutýv písomnom vyjadrení predsedníčky okresného súdu zodpovedá obsahu príslušnéhosúdneho spisu, a preto citovanú časť vyjadrenia predsedníčky ústavného súdu považuje zarelevantný podklad pre svoje rozhodovanie. Ústavný súd ďalej zistil, že okresný súdrozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 18 C 377/2004 z 28. novembra 2014,proti ktorému podali obe procesné strany odvolanie (odporca 13. januára 2015 a sťažovateľ29. januára 2015). Okresný súd pred predložením veci odvolaciemu súdu vyzval účastníkovkonania na zaujatie stanoviska k odvolaniu protistrany.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupomokresného súdu v napadnutom konaní.
Keďže ústavný súd už nálezom č. k. III. ÚS 332/2010-31 z 18. januára 2011rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 porušil sťažovateľomoznačené základné právo, v tomto konaní mohol vzhľadom na § 24 písm. a) zákonao ústavnom súde posudzovať postup okresného súdu v napadnutom konaní z hľadiskanamietaného porušenia základného právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len v období ponadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. po 24. marci 2011.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sarozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP,podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, abyvec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávaniemôže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod naodročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súdv rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konanía jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedenýchkritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
5. Predmetom konania vedeného okresným súdom, v rámci ktorého namietasťažovateľ zbytočné prieťahy, je rozhodovanie o poskytnutí ochrany pred diskrimináciousťažovateľa v pracovnoprávnych vzťahoch. Ústavný súd pri hodnotení tohto prvého kritériapoukazuje na svoj právny názor vyslovený v náleze sp. zn. III. ÚS 332/2010 z 18. januára2011, podľa ktorého ide po právnej stránke o pomerne zložité konanie, pričomzo skutkového hľadiska nejde o konanie, ktoré by bolo možné považovať za zložitejšie.Ústavný súd z uvedeného právneho názoru vychádzal aj pri rozhodovaní o tejto sťažnosti.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sauplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súdzo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorú by bolo potrebnév posudzovanom období pripísať na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s prieťahmiv napadnutom konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 18 C 377/2004 v období po právoplatnosti nálezu č. k. III. ÚS 332/2010-31z 18. januára 2011, t. j. po 24. marci 2011. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojejkonštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinenénielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, tedatakým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03,IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Rozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočívav tom, že konanie ako celok je v posudzovanom období poznačené neefektívnou, resp.nesústredenou činnosťou súvisiacou najmä s predložením veci ústavnému súduna rozhodnutie o súlade právnych predpisov. Nesústredenosť postupu okresného súdumožno vidieť najmä v tom, že okresný súd ústavnému súdu predložil nekvalifikovaný návrhna začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorý následne ústavný súd odmietolz dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (uznesenie sp. zn. PL. ÚS 7/2014z 26. marca 2014). Za neefektívny považuje ústavný súd i procesný postup okresného súdu,ktorý nariadil pojednávanie v napadnutom konaní predtým, než uznesením rozhodolo pokračovaní v prerušenom konaní. Takýto postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavuprávnej neistoty účastníka konania, a preto nie je zlučiteľný so základným právomsťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou a nesústredenoučinnosťou okresného súdu v napadnutom konaní došlo aj v období po právoplatnosti nálezuč. k. III. ÚS 332/2010-31 z 18. januára 2011 k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokutohto nálezu).
Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konaťv namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v tejto častisťažnosti nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom č. k.III. ÚS 332/2010-31 z 18. januára 2011 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočnýchprieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume7 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období(napriek príkazu konať vo veci bez zbytočných prieťahov uloženému okresnému súdunálezom sp. zn. III. ÚS 332/2010), berúc do úvahy doterajšiu neprimeranú dĺžkunapadnutého konania, predmet sporu a skutočnosť, že sťažovateľovi už ústavný súd v roku2011 priznal finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €, dospel ústavný súd k záveru, žev danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € primeranékonkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátomJUDr. Erikom Šablatúrom. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konaniaz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).
Úhradu trov konania ústavný súd priznal za dva úkony právnej služby vykonané(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13aods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2014priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkonyvykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu predstavuje úhradu trov konania v sume 284,08 €(bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015