znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 239/2012-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta o sťažnosti B. V., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 213/2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 213/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. B. V. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3. B. V. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú j e   Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   I.   R.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 239/2012-21   z   10.   júla   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. V., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 213/2006.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   návrhom   na   začatie   konania   (ďalej   len „žaloba“)   doručeným   okresnému   súdu   25.   septembra   2006   sa   žalobcovia,   zastúpení advokátom   (ďalej   len   „právny   zástupca   žalobcov“),   domáhali   proti   sťažovateľke   ako žalovanej   určenia,   že   nehnuteľnosť   označená   v   petite   žaloby   patrí   do   podielového spoluvlastníctva žalobcov. V danej právnej veci bolo na okresnom súde konanie vedené pod sp. zn. 16 C 213/2006.

Okresný súd rozsudkom č. k. 16 C 213/2006-61 z 20. apríla 2007 vo veci samej žalobe   v   celom   rozsahu   vyhovel,   pričom   rozhodol,   že   o   náhrade   trov   konania   bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

Avšak   ani ku   dňu   podania   tejto   sťažnosti   nebolo   o   trovách   konania   právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodňuje okrem iného takto:„... Z doposiaľ uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov vyplýva,   podľa   názoru   sťažovateľky   nepochybne,   že   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 213/2006,   ktorého   účastníčkou   je   sťažovateľka,   dochádza   k   prieťahom,   pokiaľ   ide o rozhodovanie o náhrade trov konania.

...   Napriek   tomu,   že   sťažovateľka   si   uplatnila   právo   na   náhradu   trov   konania a podaním vo veci 16 C 213/2006 zo dňa 23. 4. 2007 boli uplatňované trovy právneho zastúpenia   právnou   zástupkyňou   vyčíslené,   Okresný   súd   Košice   -   okolie   rozhodol samostatným rozhodnutím o náhrade trov konania až uznesením zo dňa 23. 11. 2009, teda po 2 rokoch a 7 mesiacoch. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že súd vo veci konal, až po   tom,   čo   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   dňa   21.   9.   2009   predložila   predsedovi Okresného   súdu   Košice   -   okolie   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 213/2006.

Z   odpovede   na   sťažnosť   predsedu   okresného   súdu   vyplýva,   že   prejednávajúca sudkyňa prehliadla, že vo veci bolo potrebné rozhodnúť o trovách konania z dôvodu, že vec je v elektronickom registri vyznačená ako právoplatne skončená.

Od 13. 8. 2010 do dňa podania tejto sťažnosti, teda opäť takmer rok a štyri mesiace, súd vo veci opäť nekoná.

Z uvedených skutočností vyplýva nepochybne, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice - okolie dochádza k neodôvodneným a zbytočným prieťahom, ktoré majú za následok neprimerane dlhú dobu konania v časti týkajúcej sa trov konania. Od 20. 4. 2007 do dnešného dňa, teda štyri roky a takmer osem mesiacov súd právoplatne nerozhodol o takej jednoduchej veci, ako je náhrada trov konania, ktorú si uplatnila sťažovateľka.... Sťažovateľka považuje za potrebné taktiež poukázať na skutočnosť, že po tom čo Krajský súd v Košiciach rozhodol o odvolaní sťažovateľky, tak že uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 23.   11.   2009 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,   ten   okrem   výzvy   na   doručenie   potvrdení   o   príjmoch   zo   dňa   21.   7.   2010 adresovanej sťažovateľke, doposiaľ, teda 1 rok a 4 mesiace nevykonal v tejto veci žiaden úkon....   Vec   nemožno   považovať   za   skutkovo   ani   za   právne   zložitú.   Rozhodovaním o trovách konania bývajú pri výkone súdnej moci poverovaní vyšší súdni úradníci. Z tejto skutočnosti vyplýva nepochybne,   že tá časť konania,   v ktorej súd doposiaľ nerozhodol, nevytvára pre súd svojou náročnosťou, ani natoľko zložitú vec, ktorá by bola porovnateľná so štandardnou rozhodovacou činnosťou súdu vo veci samej.

...   Osobitne   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   sťažovatelia   si   v   návrhu   na   začatie konania uplatnili voči sťažovateľke aj právo na náhradu trov konania. Za tejto situácie sa sťažovateľky   zmocnili   obavy,   že   nielen   že   je   účastníčkou   súdneho   konania,   ktorého nevyhnutnosť nijako nezavinila, ale bude navyše znášať aj nemalé trovy konania uplatnené navrhovateľmi.   Z   pohľadu   navrhovateľky   bola   takáto   perspektíva   neprijateľná, a so zreteľom na okolnosti prípadu, nespravodlivá. Na druhej strane, navrhovateľka, ktorá je od roku 2007 až doposiaľ poberateľkou dávok v hmotnej núdzi, nemôže považovať otázku náhrady   trov   konania,   z   hľadiska   svojich   majetkových   pomerov,   za   nevýznamnú. Sťažovateľka intenzívne pociťuje nedostatok prostriedkov na uspokojovanie svojich potrieb a potrieb svojej nezaopatrenej dcéry,   a preto sa jej otázka neistoty v tom, či jej budú nahradené trovy konania, ktoré musela v súvislosti s predmetným konaním vynaložiť, týka mimoriadne závažným spôsobom. Sťažovateľka sa domnieva, že doba, ktorá uplynula od vyhlásenia rozsudku vo veci samej, ktorým bolo rozhodnuté, že o náhrade trov konania sa má rozhodnúť samostatným rozhodnutím, teda 4 roky a 7 mesiacov je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná....

Sťažovateľka považuje za primerané,   aby jej v tejto   veci bolo priznané finančné zadosťučinenie....“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo sťažovateľky

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

- a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Košice – okolie vedenej pod sp. zn. 16 C 213/2006 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice – okolie konal vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Košice   –   okolie   pod   sp.   zn.   16   C   213/2006   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Košice   –   okolie pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- Eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

2.   Na   základe výzvy   ústavného súdu   sa   k veci   písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. 1 Spr. V 426/2012 z 15. augusta 2012 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 10. septembra 2012.

2.1   Predsedníčka   okresného   súdu   k sťažnosti,   resp.   k   tvrdeniu   sťažovateľky,   že okresný   súd   od   13.   augusta   2010,   keď   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   predložila okresnému súdu potvrdenia o poberaní dávky v hmotnej núdzi sťažovateľkou za obdobie rokov   2007   až   2010,   o   trovách   konania   nerozhodol,   uviedla: „...   Uvedené   tvrdenie sťažovateľky sa nezakladá na pravde, nakoľko 2. 2. 2012 súd zisťoval majetkové pomery žalobkyne   v   2.   rade   a   následne   dňa   7.   2.   2012   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   rozhodol o trovách konania a to tak, že žalobcom v 1. a 2. rade uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy   konania   v   sume   270,31   eur   do   30   dní   od   právoplatnosti   uznesenia...   Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 3. 2012....“

Predsedníčka okresného súdu súčasne oznámila: „... súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedla:

„Sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania....... Dávam do pozornosti Ústavnému súdu SR, že sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní na Ústavnom súde SR dňa 14. 12. 2011.

V tejto sťažnosti sa uvádza, že odo dňa 13. 8. 2010 do dňa podania sťažnosti súd vo veci nevykonal... žiaden úkon.

Túto skutočnosť, teda že od 13. 8. 2010 do 14. 12. 2001 súd nevykonal vo veci žiaden   úkon   Okresný   súd   Košice   –   okolie   vo   svojom   vyjadrení   nijako   nespochybňuje. Sťažovateľke   teda   nie   je   zrejmé   v   čom   by   mali   byť   jej   tvrdenia   uvedené   v   sťažnosti nepravdivé. V čase podania sťažnosti sťažovateľka nemohla vedieť, či a kedy Okresný súd Košice   –   okolie   o trovách   konania   v   predmetnej   veci   rozhodne.   Sťažovateľka   nemohla 14. 12. 2011 anticipovať, že 7. 2. 2012 súd po piatich rokoch a viac než štyroch mesiacoch vo veci, ktorá v merite bola skončená rozsudkom 20. 4. 2007, rozhodne. Samotná táto skutočnosť však nijakým spôsobom nespochybňuje neprimeranosť dĺžky konania a zbytočné prieťahy spôsobené jednoznačne Okresným súdom Košice – okolie....“

3. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   vyjadreniami   účastníkov k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie záležitosti v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   resp.   právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   z jej   príloh, z   vyjadrení účastníkov konania a   z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd za rozhodujúce obdobie zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 213/2006: - 20. apríl 2007 – okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 16 C/213/2006-61 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel, a zároveň rozhodol, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím,

- 23. apríl 2007 – okresnému súdu bolo doručené podanie právnej zástupkyne sťažovateľky, ktorá si trovy konania vyčíslila v sume 6 187 Sk, t. j. 205,37 €,

- 30. apríl 2007 – okresnému súdu bolo doručené podanie právneho zástupcu žalobcov, v ktorom okrem iného s poukazom na ich zdravotný stav, ako aj na to, že trovy konania zavinila   sťažovateľka,   žiadal   sťažovateľkou   proti   žalobcom   uplatňovanú   náhradu   trov konania nepriznať,

- 16. máj 2007 – okresnému súd bol doručený prípis právneho zástupcu žalobcov, ktorého prílohou boli listinné dôkazy, na účel preukázania zdravotného stavu, ako aj príjmových pomerov žalobcov,

- 11. jún 2007 – okresný súd rozsudok č. k. 16 C/213/2006-61 z 20. apríla 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 24. mája 2007, opatril doložkou právoplatnosti, zároveň rovnopis rozsudku zaslal katastrálnemu úradu na zápis vlastníckeho práva na jeho základe v prospech žalobcov,

- 23. november 2009 – okresný súd uznesením č. k. 16 C 213/2006-68 rozhodol tak, že sťažovateľke proti žalobcom náhradu trov konania nepriznal,

-   29.   december   2009   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľky   proti uzneseniu z 23. novembra 2009 o trovách konania, ktorým si zároveň uplatnila aj náhradu trov odvolacieho konania v sume 64,94 €,

- 6. apríl 2010 – okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky právnemu zástupcovi žalobcov na vyjadrenie sa k nemu, avšak zásielka bola vrátená späť okresnému súdu 23. apríla 2010 s poznámkou pošty, že adresát si ju v odbernej lehote neprevzal,

- 27. apríl 2010 – okresný súd podľa úradného záznamu zistil, že právny zástupca žalobcov nemá pozastavenú advokátsku činnosť,

- 4. máj 2010 – spis bol spolu s predkladacou správou doručený Krajskému súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky,

- 31. máj 2010 – krajský súd uznesením č. k. 11 Co/129/2010-76 rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie,

- 29. jún 2010 – predseda krajského súdu na žiadosť člena senátu „11 Co“ (JUDr. Ľ. K.) pre čerpanie dovolenky predsedníčkou senátu (JUDr. A. Č.) vyjadril súhlas s predĺžením lehoty na vyhotovenie uznesenia z 31. mája 2010 do 7. júla 2010,

- 8. júl 2010 – spis bol doručený späť okresnému súdu,

- 21. júl 2010 – okresný súd zaslal uznesenie krajského súdu č. k. 11 Co/129/2010-76 z 31. mája 2010 žalobcom, ako aj právnej zástupkyni sťažovateľky a súčasne ich vyzval, aby predložili potvrdenia o majetkových a zárobkových pomeroch,

-   2.   august   2010   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   podanie   žalobcu   spolu   s   prílohami týkajúcimi sa jeho majetkových a zárobkových pomerov,

- 3. august 2010 – okresnému súdu bolo doručené podanie žalobkyne spolu s prílohami týkajúcimi sa jej majetkových a zárobkových pomerov,

-   9.   august   2010   –   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   svojím   podaním   s   poukazom   na neprítomnosť svojej klientky v mieste bydliska žiadala okresný súd o predĺženie lehoty na predloženie potvrdenia o jej majetkových a zárobkových pomeroch o ďalších 10 dní,

-   17.   august   2010   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   podanie   právnej   zástupkyne sťažovateľky   spolu   s   prílohami týkajúcimi   sa   majetkových   a   zárobkových   pomerov   jej klientky,

- 2. február 2012 – okresný súd podľa úradného záznamu zisťoval na Mestskom úrade Gelnica miesto bydliska sťažovateľky, ako aj jej majetkové, príjmové a sociálne pomery,

-   3.   február   2012   –   okresný   súd   lustráciou   v   registri   Sociálnej   poisťovne   zistil,   že sťažovateľka je zamestnaná v obchodnej spoločnosti C., s. r. o., K.,

-   7.   február 2012 –   okresný   súd uznesením   č.   k.   16   C 213/2006-105   rozhodol   tak, že žalobcovia sú povinní nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 270,31 € na účet jej právnej zástupkyne v lehote 30 dní odo dňa jeho právoplatnosti,

- 26. marec 2012 – okresný súd uznesenie č. k. 16 C 213/2006-105 zo 7. februára 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. marca 2012, opatril doložkou právoplatnosti.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni.   K   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 213/2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že aj na súdne konanie v časti   týkajúcej   sa   iba   náhrady   trov   súdneho   konania   sa   vzťahuje   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 145/02, IV. ÚS 168/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“ v súvislosti s trovami sporového konania, ústavný súd poznamenáva, že rozhodovanie o ich náhrade sa v zmysle ustanovení § 142 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a priori spravuje zásadou zodpovednosti za jeho výsledok, t. j. pomerom úspechu a neúspechu   účastníkov,   pričom   priznanie   náhrady   trov   konania   sťažovateľke   proti žalobcom v zmysle ustanovenia § 143 OSP, ktorá v právnej veci žaloby úspech nemala, na tom základe, že svojím správaním príčinu na jej podanie, resp. na začatie konania nedala, prípadne nepriznanie náhrady trov konania účastníkovi v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 OSP predstavujú vo vzťahu k tejto zásade výnimku.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   aj   keď   na   jednej   strane   možno   uviesť,   že   aplikácia ustanovení § 143, ako aj § 150 ods. 1 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania   kladie   na   postup   všeobecných   súdov   požiadavku   vyššej   miery   dôslednosti, obozretnosti a v neposlednom rade zmyslu pre spravodlivosť, na strane druhej tento určitý vyšší stupeň náročnosti pri rozhodovaní o trovách v právnej veci sťažovateľky vzhľadom na okolnosti   daného   prípadu   a   pomery   účastníkov   podľa   názoru   ústavného   súdu   nijako neodôvodňoval postup okresného súdu o zistenom trvaní.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd   za skúmané obdobie nezistil žiadne skutočnosti alebo okolnosti na jej strane, ktoré by jej bolo možné pričítať ako prekážku pre riadny procesný postup v konaní.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05, IV. ÚS 74/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) je poskytnutie príležitosti tomuto súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil právne prostriedky na dosiahnutie nápravy   podľa   zákona o   súdoch,   alebo ak sa   preukáže, že túto   podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Navyše   ústavný   súd   pripomína,   že   s   účinnosťou   od   1.   apríla   2005   má   účastník konania   podľa   zákona   o súdoch   k   dispozícii   ako   účinný   prostriedok   nápravy   proti zdĺhavému konaniu všeobecných súdov okrem sťažnosti na prieťahy v konaní podávanej predsedovi súdu aj ďalší prostriedok nápravy, ktorým je podľa § 67 citovaného zákona žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti.

Sťažovateľke preto s poukazom na uvedené možno vytknúť, že vzhľadom na to, že rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 213/2006-61 z 20. apríla 2007 vo veci samej vrátane výroku o tom, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím, nadobudol právoplatnosť   24.   mája   2007,   sťažovateľka   svoje   právo   podať   sťažnosť   na   prieťahy predsedovi okresného súdu v zmysle § 63 a nasl. zákona o súdoch na účely dosiahnutia nápravy nevyužila už skôr, resp. podľa vlastného tvrdenia ho využila až 21. septembra 2009. To isté platí, aj pokiaľ ide o využitie možnosti podania sťažnosti ústavnému súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj postupom okresného súdu a v tejto súvislosti prihliadol aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Ústavný súd zistil, že konanie okresného súdu v sťažovateľkou namietanej časti, resp. o jeho trovách, sa nevyznačovalo plynulým a efektívnym postupom. V prvom rade treba na ťarchu okresného súdu pričítať zbytočné prieťahy v jeho postupe za obdobie od 11. júna 2007, keď okresný súd rozsudok č. k. 16 C 213/2006-61 z 20. apríla 2007 opatril doložkou o nadobudnutí právoplatnosti, do 23. novembra 2009, keď okresný súd uznesením č. k. 16 C 213/2006-68 s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 OSP sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal, počas ktorého okresný súd nevykonal žiadny procesný úkon. Ďalej treba zjavne na ťarchu okresného súdu pričítať obdobie od 17. augusta 2010, keď mu na jeho výzvu z 21. júla 2010 boli prostredníctvom právnej zástupkyne sťažovateľky doručené listinné   dôkazy   týkajúce   sa   majetkových   a   zárobkových   pomerov   sťažovateľky,   až   do 2. februára   2012,   keď   okresný   súd   vykonal procesný   úkon   na   ďalšie   preverenie   týchto pomerov.

Vzhľadom na uvedené a berúc do úvahy najmä obdobie nečinnosti od 17. augusta 2010 do 2. februára 2012, čo predstavuje obdobie 1 rok a viac ako 5 mesiacov, nasledujúce potom,   čo   sťažovateľka   už využila možnosť   dosiahnutia   nápravy   podaním   sťažnosti   na prieťahy, ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 213/2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 16 C 213/2006   bolo   právoplatne   skončené   13.   marca   2012,   a   to   nadobudnutím právoplatnosti   uznesenia   č.   k.   16   C   213/2006-105   zo   7.   februára   2012,   ústavný   súd nepovažoval za potrebné prikázať okresnému súdu ďalej konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   však   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   pre   sťažovateľku   dostatočným   zadosťučinením. Ústavný súd k záveru o nepriznaní primeraného finančného zadosťučinenia dospel najmä na základe   tej   skutočnosti,   že žalobcovia   sa   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu   na pojednávaní   20. apríla   2007,   na   ktorom   bola   osobne   prítomná   aj   právna   zástupkyňa sťažovateľky, pred vyhlásením rozsudku vo veci samej práva na náhradu trov konania proti sťažovateľke výslovne vzdali, dôsledkom čoho jej právna neistota bola obmedzená iba na otázku   budúceho   priznania   alebo   nepriznania   nároku   na   náhradu   ňou   uplatnených   trov konania   spolu   v   sume   270,31   €.   Napokon,   keďže   sťažovateľka   bola   počas   celého rozhodujúceho obdobia zastúpená advokátkou, účinné prostriedky na dosiahnutie nápravy, t. j. sťažnosť na prieťahy a následne sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, mala možnosť využiť už oveľa skôr, resp. už v počiatočnom období prieťahov. Z uvedených dôvodov s poukazom na zásadu   spravodlivosti   ústavný   súd   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

6.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   si   uplatnila   nárok   na   náhradu   trov   právneho zastúpenia v celkovej sume 314,18 € vrátane 20 % DPH (právna zástupkyňa predložila osvedčenie platcu DPH).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 € a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 je 127,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,63 €.

S poukazom na výsledok konania sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania z titulu odmeny za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 314,18 € (vrátane režijného paušálu a DPH) a za   jeden   úkon   uskutočnený   v roku   2012   (vyjadrenie   z 10.   septembra   2012)   v sume 161,76 (vrátane režijného paušálu a DPH), t. j. sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov v celkovej sume 475,94 €.

Vzhľadom na skutočnosť, že právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila nárok na úhradu   trov   iba   v sume   314,18   €,   ústavný   súd   ich   sťažovateľke   priznal   vo   výške uplatneného nároku, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012