znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 239/2011-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. D., T., zastúpeného advokátom JUDr. A. G., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 a čl. 14 Ústavy Slovenskej   republiky, ako aj základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám zaručeného v čl. 30 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prácu zaručeného v čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 97/09 z 3. marca 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo153/2010 z 8. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. D. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. D., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 12 a čl. 14   ústavy,   ako   aj   základného   práva   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám zaručeného   v   čl.   30   ústavy   a   základného   práva   na   prácu   zaručeného   v   čl.   35   ústavy rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn.   7   S   97/09   z 3. marca 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 153/2010 z 8. februára 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva mesta T. (ďalej   len   „mesto“)   č.   13/09   z 25.   februára 2009 sa   29. apríla   2009   uskutočnila voľba hlavného kontrolóra mesta, pričom predmetným uznesením mestské zastupiteľstvo mesta súčasne stanovilo, že kvalifikačným predpokladom na výkon funkcie hlavného kontrolóra mesta je aj ukončené vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa ekonomického, právnického smeru   s   ďalšími   predpokladmi   5   rokov   praxe   v riadiacej,   ekonomickej,   právnickej, kontrolnej činnosti alebo vo verejnej správe. V predmetnom výberovom konaní na funkciu hlavného   kontrolóra   mesta   zvíťazil   sťažovateľ,   pričom   táto   voľba   bola   osvedčená uznesením mestského zastupiteľstva mesta č. 33/09.

Následne proti uzneseniam mestského zastupiteľstva mesta č. 13/09 a č. 33/09 podala prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   Michalovce   (ďalej   len   „prokuratúra“)   3.   júla   2009 protest v zmysle § 26 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, pričom   uznesením   č.   65/09   mestské   zastupiteľstvo   mesta   tomuto   protestu   prokuratúry nevyhovelo.

Vzhľadom   na   uvedené   prokuratúra   podala   krajskému   súdu   28.   septembra   2009 žalobu o preskúmanie a následné zrušenie uznesení mestského zastupiteľstva mesta č. 13/09 z 25. februára 2009 a č. 33/09 z 29. apríla 2009 z dôvodu ich nezákonnosti, keďže podľa prokuratúry bol nimi porušený § 18 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), pretože kvalifikačné a ďalšie predpoklady na výkon funkcie hlavného kontrolóra obsiahnuté v uznesení č. 13/09 boli stanovené nad rámec podmienok ustanovených v zákone, čím sa malo ďalším účastníkom znemožniť zúčastniť sa tejto voľby.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   S   97/2009   z   3.   marca   2009   zrušil   napadnuté uznesenia   mestského   zastupiteľstva   mesta,   pričom   toto   rozhodnutie   bolo   na   základe odvolania   mesta   potvrdené   aj   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžo   153/2010 z 8. februára 2011.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   oba   súdy   sa   nedostatočne   vysporiadali s argumentáciou   sťažovateľa,   rozsudok   najvyššieho   súdu   neobsahuje   dostatočné zdôvodnenie v ňom prijatého právneho názoru, ako odvolací súd neodstránil vady konania súdu   prvého   stupňa,   jeho   odôvodnenie   je   nedostatočné,   zmätočné,   nie   je   zrejmé,   ako najvyšší súd dospel k právnemu záveru uvedenému vo výroku konečného rozsudku.

Okrem uvedeného sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ nebol účastníkom prvostupňového konania vedeného Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.: 7 S 97/2009 ani druhostupňového konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.: 3 Sžo 153/2010, v dôsledku čoho nemal možnosť podať   opravný   prostriedok.   Sťažovateľ   tak   nemal,   a   ani   nemá   k   dispozícii   iný   súd, prostredníctvom ktorého by sa mohol domáhať ochrany svojich základných práv, ktoré boli porušené vydaním rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 97/2009 zo dňa 03. 03. 2010 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Sžo 153/2010 zo dňa 08. 02. 2011.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 97/2009 zo dňa 03. 03. 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Sžo 153/2010 zo dňa 08. 02. 2011, bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   v   spojení   s   porušením   zásady   rovnosti   a zákazu diskriminácie v zmysle článku 12 Ústavy Slovenskej republiky a v zmysle článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám v zmysle čl. 30 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prácu zmysle čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 97/2009 zo dňa 03. 03. 2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Sžo 153/2010 zo dňa 08. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie výške 3 000 EUR.“

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd vydal aj toto uznesenie:„Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní do siedmich dní od doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nahradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia.“

Okrem uvedeného sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd vydal dočasne opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 153/2010 z 8. februára 2011, a súčasne, aby mestu uložil zdržať sa prijatia uznesenia, ktorým by vyhlásil voľbu hlavného kontrolóra mesta.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1 dohovoru   v   spojení   s   porušením   čl.   12   a   čl.   14   dohovoru,   ako   aj   základných   práv zaručených   v   čl.   30   a   čl.   35   ústavy   napadnutými   rozsudkami   krajského   súdu   sp.   zn. 7 S 97/09 z 3. marca 2009 a najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 153/2010 z 8. februára 2011, ktoré boli označenými súdmi vydané v rámci správneho súdnictva, t. j. v konaní podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa prvej vety § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia   alebo   zrušujú   oprávnenia   a   povinnosti   fyzických   alebo   právnických   osôb   alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Podľa § 250 ods. 1 OSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu   uznesením   priberie   do   konania   účastníka   správneho   konania,   ktorého   práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 250 ods. 6 OSP účastníkom konania o žalobe prokurátora je prokurátor, účastníci správneho konania a správny orgán podľa odseku 4.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o obecnom zriadení na konanie, v ktorom o právach, právom   chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb rozhoduje   pri   prenesenom   výkone   štátnej   správy   obec,   sa   vzťahuje   všeobecný   predpis o správnom konaní.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o obecnom zriadení na obec možno zákonom preniesť niektoré   úlohy   štátnej   správy,   ak   je   ich   plnenie   týmto   spôsobom   racionálnejšie a efektívnejšie.   S   prenesením   úloh   na   obec štát   poskytne   obci   potrebné   finančné   a   iné materiálne prostriedky.

Podľa § 4 ods. 4 zákona o obecnom zriadení ak zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o obecnom zriadení samosprávu obce vykonávajú obyvatelia obce orgánmi obce, miestnym referendom, zhromaždením obyvateľov obce.

Podľa   §   11   ods.   4   písm.   j)   zákona   o   obecnom   zriadení   obecné   zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené voliť a odvolávať hlavného   kontrolóra   obce   (ďalej   len   "hlavný   kontrolór"),   určiť   rozsah   výkonu   funkcie hlavného kontrolóra a jeho plat, schvaľovať odmenu hlavnému kontrolórovi.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v konaní podľa V.   časti   Občianskeho súdneho   poriadku   správne   súdy   preskúmavajú nielen   rozhodnutia vydané v správnom konaní, ale aj iné ako v správnom konaní vydané rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 3 OSP), pričom pri súdnom prieskume postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   vydaného   nie   v   správnom   konaní   je   účastníkom takéhoto súdneho konania žalobca a žalovaný (prvá veta § 250 ods. 1 OSP).

V danom prípade boli predmetom prieskumu tak krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 97/09, ako aj najvyššieho súdu v napádanom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo   153/2010   rozhodnutia,   resp.   uznesenia   mesta,   ktoré   boli   prijaté   mestským zastupiteľstvom mesta, a to v rámci výkonu jeho právomoci orgánu miestnej samosprávy pri výkone samosprávnej pôsobnosti obce v súlade so zákonom o obecnom zriadení.

Inými slovami, predmetom súdneho prieskumu v danom prípade nebolo rozhodnutie vydané mestom v správnom konaní, pretože v danom prípade nešlo o rozhodnutie vydané pri prenesenom výkone štátnej správy na obec, na ktoré konanie sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (§ 27 ods. 1 zákona o obecnom zriadení), ale v danom prípade išlo o výkon samosprávnej pôsobnosti obce na základe zmocnenia udeleného obci (v danom prípade mestu) priamo zákonom o obecnom zriadení.

Vzhľadom   na   uvedené   závery   účastníkmi   súdneho   konania   podľa   V.   časti Občianskeho súdneho poriadku boli v danom prípade iba žalobca (prokuratúra) a žalovaný (mesto) bez možnosti vstupu do tohto konania ďalších osôb, napr. podľa druhej vety § 250 ods.   1   a   podľa   §   250   ods.   6   OSP,   keďže,   ako   už   bolo   uvedené   v   danom   prípade,   sa prokurátor žalobou podanou podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku nedomáhal   prieskumu   rozhodnutia   vydaného   v   správnom   konaní,   ktorého   účastníci   by mohli byť aj účastníkmi súdneho konania, ale sa domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia vydaného nie v správnom konaní.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nebol účastníkom súdneho konania tak pred krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 97/09, ako ani pred najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 153/2010, čo napokon v sťažnosti aj sám potvrdzuje, nemohlo v tomto súdnom konaní dôjsť ani k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že napadané rozhodnutia tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu by mohli byť predmetnom kontroly zo strany ústavného súdu iba v prípade sťažnosti podanej mestom podľa čl. 127a ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje   o   sťažnostiach   orgánov   územnej   samosprávy   proti   neústavnému   alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietol   ako   podanú   zjavne   neoprávnenou   osobou   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   zrušení   napádaných rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia a o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti nezaoberal.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   tiež   bez   právneho   významu   rozhodovať   o   návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011