znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 239/08-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., M., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., M., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo upraveného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   majetok   upraveného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 10 C 52/2004-109 z 9. marca 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 146/2007-134 z 26. novembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2008 doručená sťažnosť J. B., M. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo upraveného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 52/2004-109 z 9. marca 2007 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 146/2007-134 z 26. novembra 2007, ktorou žiadala ústavný súd, aby vydal tento nález:

«1.   Okresný   súd   v Košiciach (správne   má   byť   „Okresný   súd   Košice   I,   pozn.“) rozsudkom, zo dňa 09. 03. 2007, sp. zn. 10 C 52/2004-109, porušil základné vlastnícke právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, ods.   4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajský   súd   v Košiciach   rozsudkom,   zo   dňa   26.   novembra   2007,   sp.   zn. 2 Co/146/2007-134, porušil základné vlastnícke právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Rozsudok Okresného súdu Košice (správne má byť„Okresného súdu   Košice   I, pozn.“), zo dňa 09. 03. 2007, sp. zn. 10 C 52/2004-109, sa zrušuje.

4.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach,   zo   dňa   26.   novembra   2007,   sp.   zn. 2 Co/146/2007-134, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

5. Základné právo sťažovateľky J. B., trvale bytom M., na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 52/2004, porušené bolo.

6.   Sťažovateľke J.   B.,   trvale bytom M.,   priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300.000,-Sk,   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice   I   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Okresný súd Košice I. je povinný uhradiť sťažovateľke J. B., trvale bytom M., trovy právneho   zastupovania   v sume   5.144,-Sk,   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 2.382,-Sk a 2 réžijné paušály po 190,-Sk).»

Zo sťažnosti a z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 52/2004 vyplýva, že sťažovateľka   bola   účastníčkou   tohto   konania   ako   žalobkyňa.   Žalobou   doručenou Okresnému súdu Michalovce 24. júla 2003 sa sťažovateľka domáhala proti žalovanému S. – M. sumy 827 400 Sk so zákonným úrokom z omeškania od 2. júna 2001 do zaplatenia. Vo svojej   žalobe uviedla, že zaplatenia   tejto čiastky   sa   domáha z titulu náhrady   škody spôsobenej   štátom   nesprávnym   úradným   postupom.   Nesprávny   úradný   postup   podľa tvrdenia sťažovateľky spočíval v tom, že Colný úrad K. vydal 2. júna 2001 rozhodnutie č. TR 18/2001 OCPSaP o zaistení osobného motorového vozidla Š., toto vozidlo Colný úrad K. aj fyzicky zaistil, a to za účelom prerokovania colného priestupku. Motorové vozidlo bolo   vlastníctvom   sťažovateľky,   v čase   zaistenia   ho   riadil   jej   brat   M.   B.,   ktorému   ho sťažovateľka požičala. M. B. bol 2. júna 2001 za použitia donucovacích prostriedkov po tom,   čo   na   výzvu   na   zastavenie   vozidla   nereagoval   a   unikal,   zablokovaný   služobnými vozidlami   a   zastavený   pri   obci   R.   príslušníkmi   colnej   správy   a polície   a pri   prehliadke vozidla bolo zistené, že sa vo vozidle nachádza väčšie množstvo neokolkovaných cigariet (spolu 1 282 kartónov). Napriek tomu, že sa sťažovateľka na postup Colného úradu K. viac ráz sťažovala, k zrušeniu rozhodnutia o zaistení vozidla nedošlo. Konanie o tomto colnom priestupku   bolo   voči   M.   B.   zastavené   z dôvodu   zániku   zodpovednosti   za   priestupok uplynutím   času,   čo   bolo   M.   B.   oznámené   listom   Colného   úradu   K.   z 24.   júna   2002, v ktorom bol vyzvaný, aby si prišiel vozidlo spolu so sťažovateľkou prevziať. Vozidlo bolo vydané sťažovateľke 1. júla 2002. Škoda vo výške 827 400 Sk mala sťažovateľke v zmysle podanej žaloby vzniknúť tak, že si počas trvania zaistenia vozidla Š. požičiavala od rôznych ľudí za cenu obvyklú iné motorové vozidlá, aby sa sťažovateľka, resp. jej manžel mohli dopraviť do práce, pričom priemerná cena za požičanie obdobného motorového vozidla predstavuje 2 100 Sk za deň.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. Ndc 489/09 z 30. októbra 2003   bolo   rozhodnuté,   že   miestne   príslušným   na   konanie   v tejto   veci   je   okresný   súd. Podaním   z 19.   októbra   2006   upresnil   právny   zástupca   sťažovateľky   žalobu   tak,   že sťažovateľka mala od mája 2001 uzatvorenú nájomnú zmluvu, ktorou sa zaviazala prenajať svoje motorové vozidlo tretej osobe, a to za nájomné 2 100 Sk mesačne.

Keďže   okresný   súd   vo   veci   nenariadil   termín   pojednávania,   sťažovateľka   sa sťažovala predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní podaním z 12. septembra 2006. Predseda okresného súdu oznámil sťažovateľke prípisom sp. zn. Spr 2406/06 z 9. októbra 2006, že jej sťažnosť považuje za dôvodnú, keďže okresnému súdu bola vec postúpená 12. februára 2004 a okresný súd vo veci nevykonal okrem prípravy pojednávania žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu veci.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 52/2004-109 z 9. marca 2007 bola žaloba zamietnutá   a žiadnemu   z účastníkov   nebol   priznaný   nárok   na   náhradu   trov   konania. Výsledky   vykonaného   dokazovania   vyhodnotil   okresný   súd   tak,   že   sťažovateľka nepreukázala, že jej vznikol nárok na náhradu škody a žalobu zamietol aj s poukazom na to, že nárok sťažovateľky je premlčaný a žalovaný sa premlčania uplatneného práva dovolal. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie sťažovateľka.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 2 Co 146/2007-134   z 26.   novembra   2007   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   odôvodnila   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu tým, že okresný súd vo veci nekonal plynulo a sama nespôsobila v konaní žiadne prieťahy.

Porušenie základného práva na vlastníctvo upraveného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na majetok upraveného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 52/2004-109 z 9. marca 2007 a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 146/2007-134 z 26. novembra 2007 odôvodnila sťažovateľka v sťažnosti tým, že rozsudok krajského súdu bol vydaný v rozpore s právnym a skutkovým stavom veci, keď krajský súd vychádzal z toho, že sťažovateľka sa domáhala náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, hoci, ako to vyplýva z podanej žaloby, domáhala sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným   postupom.   Rozhodnutie   o zaistení   vozidla   považuje   sťažovateľka   za   nulitný právny akt, Colný úrad K. toto rozhodnutie vôbec nemal vydať. Nesprávnosť úradného postupu spočíva v tom, že Colný úrad K. nezákonne vylúčil sťažovateľku z užívania jej majetku po dobu 394 dní, a to aj napriek tomu, že sťažovateľka opakovane žiadala o jeho vrátenie a na postup Colného úradu K. sa sťažovala. Pokiaľ Colný úrad K. dôvodil tým, že vozidlo nemôže vydať sťažovateľke preto, že môže byť potrebné na účely trestného konania vedeného Okresným súdom Košice–okolie pod sp. zn. 5 T 332/01 proti M. B. pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tým, že nereagoval 2. júna 2001 na opakované výzvy polície na zastavenie vozidla a vozidlom ohrozil policajta tým spôsobom, že smeroval priamo na neho, a na túto otázku   dotazoval   Okresný   súd   Košice–okolie,   tento   postup   Colného   úradu   K.   bol nesprávnym úradným postupom. Colný úrad K. nebol oprávnený zadržiavať vozidlo na účely   súdneho   konania,   vozidlo   mohol   zadržiavať len   za   účelom   prerokovania   colného priestupku. Navyše brat sťažovateľky M. B. bol spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Košice–okolie č. k. 5 T 332/01-221 zo 14. marca 2005 oslobodený. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 52/2004-109 z 9. marca 2007 a krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 146/2007-134 z 26. novembra 2007 porušili preto právo sťažovateľky na pokojné užívanie jej majetku, keďže   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere, vo verejnom   záujme,   na   základe   zákona   a za   primeranú   náhradu,   ktorej   poskytnutie sťažovateľke okresný súd i krajský súd odopreli.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   10   C   52/2004-109   z 9.   marca   2007   v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   146/2007-134   z 26.   novembra   2007   nadobudol právoplatnosť 4. februára 2008.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

1. Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáha vydania nálezu, ktorým by ústavný súd   konštatoval   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu tým, že okresný súd vo veci nekonal plynulo a sama nespôsobila v konaní žiadne prieťahy.

Ako   vyplýva   z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu,   ochrana   základnému   právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo (II.   ÚS   55/02). Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že sťažnosť ústavnému súdu zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, ak už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 61/03). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú   bez   ohľadu   na   to,   z akých   dôvodov   toto   porušovanie   skončilo (IV. ÚS 111/05).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 52/2004. Ako vyplýva z pripojeného spisu okresného súdu, toto konanie bolo právoplatne skončené 4. februára 2008 a sťažovateľka svoju sťažnosť doručila ústavnému súdu 31. marca 2008. Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu ústavný súd konštatuje, že hoci napadnuté konanie okresného súdu vo veci sťažovateľky nebolo bez prieťahov,   právna   neistota   sťažovateľky   v tomto   konaní   bola   odstránená   doručením rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 146/2007-134 z 26. novembra 2007, z čoho je zjavné, že v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   tvrdené   porušovanie   práv   sťažovateľky   už netrvalo (m. m. IV. ÚS 102/05).

Z týchto dôvodov musela byť sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa § 25 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka svojou sťažnosťou ďalej namietala porušenie základného práva na vlastníctvo upraveného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na majetok upraveného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 52/2004-109 z 9. marca 2007.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný   súd   v súlade   s princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 52/2004-109 z 9. marca 2007, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia jej základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 52/2004-109 z 9. marca 2007, pretože jeho preskúmavanie zveruje Občiansky súdny poriadok odvolaciemu súdu. V tomto   prípade   sťažovateľka   túto   možnosť   aj využila   a odvolanie   proti   rozsudku okresného   súdu   č.   k.   10   C   52/2004-109   z 9.   marca   2007   podala,   v dôsledku   čoho   bol rozsudok okresného súdu preskúmaný odvolacím súdom, čo vyplýva z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 146/2007-134 z 26. novembra 2007.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť aj tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 52/2004-109 z 9. marca 2007, a to podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

3.   Ústavnému   súdu   tak   ostalo   posúdiť   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka namietala porušenie základného práva na vlastníctvo upraveného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na majetok upraveného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 146/2007-134 z 26. novembra 2007.

Sťažovateľka   odôvodnila   túto   časť   sťažnosti   svojím   nesúhlasom   s obsahom a dôvodmi rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 146/2007-134 z 26. novembra 2007, tvrdila, že rozsudok krajského súdu bol vydaný v rozpore s právnym a skutkovým stavom veci, rozhodnutie   Colného   úradu   K.   o zaistení   vozidla   bolo   nulitným   právnym   aktom, nesprávnosť   úradného   postupu   spočíva   v tom,   že   Colný   úrad   K.   nezákonne   vylúčil sťažovateľku z užívania jej majetku po dobu 394 dní, hoci nútené obmedzenie vlastníckeho práva   je možné iba v nevyhnutnej miere,   vo verejnom   záujme, na základe   zákona   a za primeranú   náhradu.   Krajský   súd   vec   posudzoval   tak,   akoby   sa   sťažovateľka   domáhala náhrady   škody   spôsobenej   jej   nezákonným   rozhodnutím,   hoci   sťažovateľka   odôvodnila svoju žalobu tak, že sa domáha náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu Colného úradu K.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa otázky právneho posúdenia jej nároku. Čo sa týka tejto   otázky,   ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil,   že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Krajský súd rozsudok č. k. 2 Co 146/2007-134 z 26. novembra 2007 odôvodnil takto:„V prejednávanej veci žalobkyňa uplatňuje náhradu škody voči štátu odôvodňujúc nesprávnym   úradným   postupom,   ktoré   má   spočívať   vo   vydaní   rozhodnutia   Colného riaditeľstva K. o zaistení jej osobného motorového vozidla. Škoda jej mala vzniknúť tým, že počas zadržania uvedeného motorového vozidla si musela motorové vozidlo požičať, za čo platila nájomné, resp. jej vznikla škoda z dôvodu ušlého zisku z dojednaného prenájmu. Z obsahu   žalobného   návrhu   je   teda   zrejmé,   že   žalobkyňa   uplatňuje   náhradu   škody spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   Colného   riaditeľstva   v K.   zo dňa   2.   6.   2001   a nie z dôvodu   nesprávneho   úradného   postupu   (§   18   zák.   č.   58/1969   Zb.),   lebo   nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie   štátneho   orgánu   pri   jeho   činnosti   (spravidla   ide   o postup,   ktorý   nesúvisí s rozhodovacou činnosťou).

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplýva, že Colný úrad v K. dňa 2. 6. 2001 sp. zn. TR 18/2001 OCPSaP zaistil osobné motorové vozidlo Š.. Námietky voči uvedenému rozhodnutiu podané neboli, preto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Žalobkyňa podaním zo dňa 5. 9. 2001 podala návrh na preskúmanie uvedeného rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa ust. § 65 a nasl. zák. č. 71/1967 Zb.. Odvolací orgán Colné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   B.   podaním   zo   dňa 13.   3.   2003   oznámilo navrhovateľke,   že   rozhodnutie   Colného   riaditeľstva   K.   po   zaistení   motorového   vozidla nebolo vydané v rozpore so zákonom a postup členov riaditeľstva K. bol správny v súlade s platnou právnou úpravou a nevyhovel podnetu žalobkyne.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   zrejmé,   že   rozhodnutie   Colného   úradu   K. zn. TR 18/2001   OCPSaP   z 2.   6.   2001   nebolo   zrušené,   preto   nebol   splnený   jeden zo základných   predpokladov   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonným rozhodnutím.

K odvolacím   dôvodom   uvedeným   odvolateľkou   v odvolaní   ohľadom   skutkových zistení   je   potrebné   uviesť,   že   žalobkyňa   nepreukázala   v konaní   existenciu   nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené, preto nebolo potrebné sa zaoberať výškou škody tak, ako ju popisuje žalobkyňa a jej príčinnou súvislosťou s nezákonným rozhodnutím.

Z uvedených   dôvodov   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny, i keď z iných dôvodov.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.

Sťažovateľka,   hoci   kvalifikovane   právne   zastúpená,   v danom   prípade   ani nenamietala,   že   by   krajský   súd   k napadnutému   rozsudku   nedospel   po   riadnom a spravodlivom   procese,   netvrdí,   že rozsudkom   krajského   súdu   došlo   aj k porušeniu   jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Inak povedané, ak krajský súd pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupoval spravodlivo, je antinómne tvrdiť,   že   skutočný   stav   ustálil   nespravodlivo,   resp.   že   príslušné   právne   predpisy interpretoval nespravodlivo.

Z tohto   citovaného   odôvodnenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   jeho   napadnuté rozhodnutie nemožno považovať svojvoľné a arbitrárne.

Odôvodnenie   rozsudku   č.   k.   2   Co   146/2007-134   z 26.   novembra   2007   jasným a zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty sťažovateľky obsiahnuté v jej odvolaní. Takéto odôvodnenie považuje ústavný   súd   za   dostatočné, ústavne   konformné   a spôsob   aplikácie   dotknutých   noriem Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   za   zlučiteľný   s ústavou   i   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   aj   v časti namietajúcej   porušenie   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   zjavne neopodstatnená. Takýto postup je v súlade s doterajšou   rozhodovacou   praxou   ústavného súdu (II. ÚS 41/02, II. ÚS 132/06, IV. ÚS 184/05).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2008