znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 239/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Z., a. s., S., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie – práva na spravodlivé, nestranné a zákonné prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu – práva na nezávislý a nestranný súd, práva na právnu pomoc, práva na rovnosť účastníkov, práva na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 10 Cbs 7/03-139 z 11. marca 2004 v spojení   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Obo   271/2004 zo 17. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z., a. s., S.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2005 doručená sťažnosť Z., a. s., S. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenia jej   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   –   práva   na   spravodlivé,   nestranné a zákonné   prejednanie   veci   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl.   141 ods.   1,   čl. 144   ods.   1 a čl. 152   ods.   4 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   –   práva   na   nezávislý a nestranný súd, práva na právnu pomoc, práva na rovnosť účastníkov, práva na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 11. marca 2004 č. k. 10 Cbs 7/03-139 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 17. mája 2005 sp. zn. 1 Obo 271/2004.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia základných práv zrušil napadnuté rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu, obnovil stav pred porušením práv a priznal primerané finančné zadosťučinenie. Pred týmto rozhodnutím sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárna.

V obsahu sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje návrh na rozhodnutie vo veci samej tým, že krajský súd a najvyšší súd jej odňali možnosť konať pred súdom (strana 3 návrhu), a uvádza   spolu   s   citovaním   judikatúry   najvyššieho   súdu,   v čom   spočívalo   toto   odňatie možnosti   konať   pred   súdom.   Tie   isté   argumenty   sťažovateľka   opakuje   v rôznych kombináciách aj na strane 4 pod bodom 2.B a na strane 5 pod bodom 2.C návrhu.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľka mala s ohľadom na dôvody sťažnosti v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy svojich práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namietala. Týmto účinným opravným prostriedkom nápravy bolo v jej prípade dovolanie podľa § 236 v spojení s § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktoré je prípustné podať aj proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Sťažovateľka takéto dovolanie zrejme nepodala, ale obrátila sa priamo na ústavný   súd,   čo   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   nedovoľuje.   V   tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie podané z dôvodu, že došlo k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho   poriadku,   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, IV. ÚS 130/03).

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).