znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 239/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2005 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Mazáka,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcu Alexandra   Bröstla   v konaní   o sťažnosti   Mgr.   Z.   Ď.,   bytom   R.,   zastúpeného   advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota ako právnom nástupcovi Okresného súdu Revúca pod sp. zn. Ra 2 C 425/01 takto

r o z h o d o l :

Základné právo Z. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota ako právnom nástupcovi Okresného súdu Revúca pod sp. zn. Ra 2 C 425/01 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. novembra 2004   doručené   podanie   Mgr.   Z.   Ď.,   bytom   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   I.   M.,   Ž.,   označené   ako „Ústavná   sťažnosť“. Z obsahu   sťažnosti vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 2 C 425/01.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:„Návrhom   zo   dňa   06.   08.   2001   sa   navrhovateľ   domáhal   na   vecne   a miestne príslušnom súde vylúčenia veci z exekučného konania č. EX 209/98.

Konajúci súd podaním zo dňa 24. 3. 2003 vyzval navrhovateľa, aby oznámil súdu cenu predmetu konania.

Navrhovateľ listom zo dňa 15. 4. 2003 oznámil súdu, že cena predmetu konania je určená znaleckým posudkom, ktorý má k dispozícii súdny exekútor JUDr. K. so sídlom v R. Tento znalecký posudok bol vyhotovený v súvislosti s exekučným konaním, ktoré sa vedie na majetok spol. A. s. r. o., R. práve uvedeným exekútorom.

Navrhovateľ preto požiadal konajúci súd o zabezpečenie navrhovateľom označeného dôkazu   nakoľko   nie   je   v jeho   možnostiach   tento   získať.   Navrhovateľ   nie   je   účastníkom predmetného   exekučného   konania   vedeného   JUDr.   K.   a Okresný   súd   v Revúcej v predmetnej veci konal podľa vedomosti navrhovateľa ako exekučný súd.

Okresný súd v Revúcej listom zo dňa 05. 10. 2004 opätovne vyzval navrhovateľa na oznámenie ceny predmetu konania.

Navrhovateľ   sa   podaním   zo   dňa   02.   11.   2004   v zastúpení   domáhal   u predsedu konajúceho súdu s poukazom na ust. § 17 a nasl. zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení neskorších predpisov odstránenia zbytočných prieťahov. (...)

Postup sťažovateľa možno hodnotiť ako aktívny. Bez zbytočného odkladu reagoval na   výzvu   konajúceho   súdu.   Vyjadrením   zo   dňa   15.   04.   2003   oznámil   bez   meškania konajúcemu súdu v súlade s jeho výzvou rozhodné skutočnosti právnej a skutkovej povahy. Takto   navrhovateľ   označil   dôkaz   (znalecký   posudok),   z ktorého   je   možné   určiť   cenu predmetu navrhovateľom iniciovaného konania. Navrhovateľ uviedol, kde sa tento dôkaz nachádza a súčasne poukázal na skutočnosti, ktoré mu bránia tento zabezpečiť.

Sťažnosťou zo dňa 02. 11. 2004 adresovanou predsedovi konajúceho súdu namietal nečinnosť   prvostupňového   súdu.   Sťažovateľ   teda   svojím   postupom   nezaložil   príčinu spomaleného postupu súdu. (...)

Poplatník   je   povinný   uviesť   cenu   poplatkového   úkonu.   Ak   tak   neurobí,   alebo   ak uvedie cenu zjavne nízku, cenu určí súd (ust. § 7 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Sme   toho   názoru,   že   konajúci   súd   nepostupoval   v prejednávanej   veci   v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona. V rozpore s ust. § 6 O. s. p., § 100 O. s. p. a v ust.   §   114   ods.   1   O.   s.   p.   ods.   1 O.   s.   p.   nepostupoval   v konaní   aktívne   tak,   že nezabezpečil navrhovateľom označený dôkaz, resp. v rozpore s ust. § 7 ods. 3 druhá veta zákona   o súdnych   poplatkoch   neurčil   v záujme   čo   najrýchlejšieho   prejednania a rozhodnutia veci cenu poplatkového úkonu sám.

Rovnako je nepochybné s prihliadnutím najmä na predmet konania, že prejednávanú vec nemožno označiť skutkovo ani právne za zložitú. (...)

Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby neodstráni (II. ÚS 26/95). (...)

V našom prípade nebolo do podania tejto sťažnosti orgánom s právomocou vo veci konať právoplatne rozhodnuté (3 roky 3 mesiace). Návrh bol sťažovateľom podaný dňa 10. 08. 2001. Podľa spisového materiálu konajúci súd uskutočnil prvý úkon až dňa 24. 03. 2003 (výzva). Konajúci sudca teda v čase od podania návrhu navrhovateľom (10. 08. 2001) do 24. 03. 2003 a od 24. 03. 2003 do 5. 10. 2004 v predmetnej veci neuskutočnil nijaký procesne relevantný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty.

Naviac   podľa   nášho   názoru   konajúci   súd   konal   v   rozpore   s   vyššie   citovanými ustanoveniami zákona, keď sám nezabezpečil navrhovateľom označený dôkaz, resp, sám neurčil   cenu   poplatkového   úkonu.   Takto   nepochybne   spôsobil   zbytočne   prieťahy v označenom konaní.

Sťažovateľ   je   fyzickou   osobou   a   absencia   právnej   istoty   v   prejednávanej   veci znamená   pre   neho   a   jeho   ďalšie   aktivity   citeľné   následky.   Uvedená   právna   neistota sťažovateľa je zvýraznená jeho nemalými výdajmi v súvislosti s uplatnením práva, samotnou povahou a cenou predmetu konania a pretrvávajúcimi prieťahmi v konaní.   Uvedené je zvýraznené   aj   tým,   že   na   majetok   spol.   A.   s.   r.   o.,   R.   bol   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.: 47 - 24K 206/01 zo dňa 4. 4. 2003 konkurz. Uspokojenie nárokov navrhovateľa   je   týmto   aj   z   dôvodu   namietaných   prieťahov   a s prihliadnutím   na   počet veriteľov tejto spoločnosti v konkurznom konaní len málo pravdepodobné.

Vyššie uvedenými skutočnosťami odôvodňuje sťažovateľ nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa týmto rovnako domáha.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Právo sťažovateľa - Mgr. Z. Ď., R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom v Revúcej, č. k.:   2   C   425/01   vo   veci   návrhu   sťažovateľa   o   vylúčenie   veci   z   exekúcie   EX   209/98 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade s čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   prikazuje Okresnému   súdu   v   Revúcej,   č.   k.:   2   C   425/01   vo   veci   návrhu sťažovateľa o vylúčenie veci z exekúcie EX 209/98 konať.

Ústavný súd zároveň v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 100.000,- Sk

Odporca je ďalej povinný uhradiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. I. M. (...) titulom trov právneho zastúpenia čiastku 9.340,- Sk za 2 úkony právnej pomoci podľa ust. § 16, § 13 ods. 8, § 19 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (prevzatie a príprava zastúpenia, ústavná sťažnosť - pri úkone právnej pomoci 4.534,- Sk a režijnom paušále 136,- Sk).“

Ústavný súd prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a po   zistení,   že   spĺňa   všetky   zákonom predpísané náležitosti   a že   neexistujú   dôvody   na jej odmietnutie,   ju podľa   §   25 ods.   3 citovaného zákona uznesením č. k. II. ÚS 239/04-10 zo 16. novembra 2004 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa k prijatej sťažnosti sťažovateľa vyjadril predseda   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   865/04   zo   14.   decembra   2004,   v ktorom uviedol:

„K sťažnosti sa vyjadrujeme nasledovne: Návrh bol podaný na súd dňa 13. 8. 2001. Súd   zistil,   že   konaniu   predchádzali   veci   1   C   622/99   a   1   C   382/99   a   vo   veci Nc 1328/00 bolo vydané predbežné opatrenie.

Vo veci 1 C 382/99 bol návrh navrhovateľa Mgr. Z. Ď. proti V., a. s., B., pobočka R. o vylúčenie veci z exekúcie vrátený na opravu a doplnenie, lebo pobočka V. nemá právnu subjektivitu, nie je uvedená cena predmetu konania a nie je zaplatený súdny poplatok za konanie. Keďže navrhovateľ napriek výzve návrh neopravil a nedoplnil, ba tento súdu vôbec ani nevrátil, súd konanie uznesením zo dňa 1. 7. 1999 zastavil.

Návrh vo veci 1 C 622/99 bol podaný 16. 8. 1999, išlo o návrh Mgr. Z. Ď. proti V., a. s., B. o vylúčenie veci z exekúcie. Uznesením zo dňa 21. 10. 1999 súd určil cenu predmetu konania   (keďže   cena   predmetu   konania   v   návrhu   nebola   uvedená   a navrhovateľ   tak neurobil ani napriek výzve súdu), zamietol žiadosť navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov a vyzval ho na zaplatenie súdneho poplatku. V dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania súd uznesením zo dňa 25. 11. 1999 konanie zastavil. Dňa 18. 10. 2000 pod č. Nc 1328/00 bol podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia - zákazu pre odporcu disponovaním s predmetnými nehnuteľnosťami. Súd návrhu dňa 23. 5. 2001 vyhovel. V dôsledku odvolania odporcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 21. 2. 2002 uznesenie okresného súdu potvrdil. Odporca teda na základe nariadeného   predbežného   opatrenia   má   zákaz   disponovať   s   nehnuteľnosťami,   ktoré   sú predmetom sporu vo veci 2 C 425/01.

Pri podaní návrhu vo veci 2 C 425/01 znovu nebola uvedená cena predmetu konania podľa § 7 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení, hoci navrhovateľa (sťažovateľa) zastupuje ten istý advokát, ktorý ho zastupoval aj vo všetkých vyššie uvedených veciach. Tento preto musel mať vedomosť o tom, že poplatník je povinný uviesť cenu predmetu konania v návrhu, načo bol osobitne upozornený aj v predchádzajúcich dvoch C veciach, kde konania boli zastavené. Je preto zarážajúce, že sťažovateľ túto cenu predmetu konania neuviedol ani v treťom podanom návrhu na vylúčenie vecí z exekúcie.

Dňa   24.   3.   2003   bol   preto   navrhovateľ   vyzvaný   na   oznámenie   ceny   predmetu konania, na čo oznámil, že žiada zadovážiť exekučný spis, z ktorého je možné túto cenu zistiť. Súd si zadovážil od exekútora predmetný spis ako aj spis Er 400/98 tunajšieho súdu. Navrhovateľ bol 5. 10. 2004 upozornený, že cenu predmetu konania je povinný uviesť poplatník a má možnosť nahliadnuť do predmetného exekučného spisu na tunajšom súde. Keď oznámi cenu predmetu konania, súd ho vyzve na zaplatenie súdneho poplatku (ak nebude zaplatený súčasne s oznámením o cene) a potom bude vo veci ďalej konať. Keďže navrhovateľ znovu súdu nič neoznámil, súd ho predvolal na výsluch na 9. 12. 2004. Jeho zástupca však žiadal o odloženie termínu výsluchu.

Pokiaľ   ide   o   tvrdenie,   že   súd   má   možnosť   cenu   zistiť   zo   znaleckého   posudku v exekučnom   spise,   súd   poukazuje   na   to,   že   toto   tvrdenie   nezodpovedá   celkom   pravde, pretože v exekučnom spise je síce založený znalecký posudok, avšak na cenu viacerých nehnuteľností a to troch parciel - zastavaných plôch. Všetky 3 parcely sú vedené na LV č. 2975.   Predmetom   konania   je   však   len   parcela   č.   1908/306-sklady,   dielne   súp.   č.   38 zapísané na LV č. 2975.

Podľa znaleckého posudku na uvedených 3 parcelách sa nachádzajú prevádzková budova (výrobná hala, šatne a kancelárie - typ stavby budova pre výrobu a služby) a sklad - stodola. Súpisné čísla ani to, na ktorých konkrétnych parcelách sa tieto budovy nachádzajú, však znalecký posudok neobsahuje. Súd preto je toho názoru, že pre navrhovateľa ako človeka znalého pomerov, by nemal byť problém vedieť, ktorá z týchto budov sa nachádza na predmetnej parcele, lebo popisu sklady, dielne zodpovedá aj jedna aj druhá budova. Po podaní návrhu skutočne súd bol dlhú dobu nečinný (dôvody viď nižšie). Je však toho názoru, že sťažovateľ svojím postojom tiež sa pričinil k tomu, že súd ešte ani v súčasnosti vo veci nerozhodol, keď ako už bolo uvedené, napriek vedomosti z dvoch zastavených obdobných konaní (a predpokladanej znalosti právnych predpisov zo strany jeho zástupcu) pri podaní návrhu neuviedol cenu konania a neurobil tak ani napriek výzve. Súd považuje za zbytočné vykonávať nejaké dokazovanie ohľadom určenia ceny predmetu konania za situácie, keď tak bez problémov môže urobiť sťažovateľ (stačilo by, aby povedal, ktorá budova v skutočnosti je predmetom sporu). Na toto bol sťažovateľ upozornený aj v odpovedi na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 1. 12. 2004.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   tunajší   súd   uznáva,   že   v   konaní   došlo k zbytočným prieťahom, tieto sa však mohli obísť, keby bol podaný riadny návrh, aby ho hneď bolo možné zaslať na vyjadrenie odporcovi. Teda je tu aj určité zavinenie zo strany sťažovateľa.

I   keď   otázka   zaťaženosti   súdu   nemá   byť   predmetom   vyjadrenia,   len   pre   Vašu informáciu uvádzam, že i keď by na súde malo pracovať minimálne 7 sudcov, od roku 1997, kedy súd vznikol, vyjmúc niekoľkomesačného obdobia, kedy tu pracovali 5 sudcovia (z toho 2   novozvolení),   na   súde   pracovali   len   4   sudcovia   a   od   1.   1.   2002   už   len   3   sudcovia (predseda, podpredseda a 1 sudca). Tento stav je úplne nedostatočný, keď nápad vecí je v priemere na 7 až 8 sudcov, preto počet nevybavených vecí sa neustále rapídne stupňuje a situáciu   sťažuje   aj   to,   že   2   sudkyne   vybavujúce   občianskoprávnu   agendu   prakticky vybavujú spisy z každého druhu agendy (civilné veci, obchodné, starostlivosti o maloletých, exekučné, čiastočne trestné a ďalšie) a nie je v našich silách situáciu zmeniť, teda veci vybavovať bez prieťahov, keď na súde je v súčasnosti nevybavených vecí pre nás 3 sudcov na   niekoľko   rokov   (len   v hlavných   agendách   je   nevybavených   160   T   vecí   -   na   osoby, 1463 C vecí,   120 Cb vecí a 585 P vecí,   pričom mesačný výkon sudcov by mal byť na predsedu 12 vecí, na podpredsedu 17 vecí a na sudcu 25 vecí, teda spolu 54 vecí). Súd sa takto prakticky dostal do situácie, že je problém, v ktorých veciach rozhodovať (keďže nutne vzhľadom na počet nevybavených vecí dochádza k prieťahom v stovkách spisov) a na súde je ešte veľké množstvo nevybavených vecí starších ako táto vec. Pritom v civilných veciach nie je zabezpečená riadne ani pomoc vyšších súdnych úradníkov, keďže síce 2 nastúpili v druhom   polroku   2003,   títo   však   vybavujú   hlavne   porozsudkovú   agendu   T,   veci   Er a platobných rozkazov, pričom vzhľadom na zaťaženosť súdu aj táto práca je nimi ledva zvládnuteľná.

I   keď   tieto   skutočnosti   nemajú   vplyv   na   rozhodnutie   o   tom,   či   došlo   v   konaní k prieťahom, uvádzame ich pre objasnenie, z akého dôvodu k týmto prieťahom došlo. Preto   v prípade,   že ústavný súd rozhodne,   že právo sťažovateľa na konanie bez prieťahov   porušené   bolo,   súčasne   žiadame   znížiť   sumu   požadovaného   finančného zadosťučinenia, pretože sumu 100 000,- Sk vzhľadom na postoj sťažovateľa ku konaniu na tunajšom súde považujeme za neprimerane vysokú.

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažovateľa konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a práva   upraveného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 2 C 425/01.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). V danom prípade ide o posúdenie konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 2 C 425/01 z hľadiska kritérií ustanovených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Viazanosť návrhom však nebráni ústavnému súdu zohľadniť aj správanie sťažovateľa v totožných konaniach, ktoré predchádzali tomuto konaniu a boli ukončené zastavením, teda nie meritórne s účinkami res iudicata.

1. Ústavný súd konštatuje, že v konaní ide o návrh na vylúčenie veci z exekúcie. Uvedené konanie nemožno ani po právnej, ani po faktickej stránke hodnotiť ako náročné konanie,   pretože   Exekučný   poriadok   obsahuje   zákonné   pravidlá,   ktoré   sa   v daných situáciách   uplatňujú   (§   115   a nasl.   Exekučného   poriadku).   Ústavný   súd   preto   dospel k záveru, že predmetná vec je v súdnej praxi všeobecných súdov po stránke právnej, ako aj faktickej   štandardným   konaním,   v   ktorom   by   sústredeným   postupom   súdu   nemalo dochádzať k zbytočným prieťahom v konaní.

2.   Pokiaľ   ide   o druhé   kritérium,   o   správanie   sťažovateľa,   ústavný   súd   zistil skutočnosti svedčiace o tom, že postup sťažovateľa zásadne prispel k vzniku zbytočných prieťahov v označenom konaní okresného súdu.

Sťažovateľ predal nehnuteľnosť spoločnosti A., s. r. o. Tá si vzala rozvojový úver od V., a. s. Pretože spoločnosť A., s. r. o., nesplácala riadne úver, navrhla V., a. s., exekúciu na jej majetok. Zároveň A., s. r. o., neuhradila celú kúpnu cenu za nehnuteľnosť sťažovateľovi. Ten preto odstúpil od kúpnej zmluvy so spoločnosťou A., s. r. o. Sťažovateľ sa teda obával, že nehnuteľnosť, ktorá by mu mala byť po odstúpení od zmluvy vrátená, bude exekvovaná v prospech V., a. s.

Situácia vyústila do nasledujúcich konaní. V., a. s., žiadala súd o poverenie vykonať exekúciu na majetok spoločnosti A., s. r. o. (Er 400/98).

V ďalších troch konaniach sťažovateľ žaloval oprávneného – V., a. s., o vylúčenie veci   z exekúcie   (sp.   zn.   1 C 382/99   –   zastavené   pre   nesprávne   označenie   odporcu a nezaplatenie súdneho poplatku, sp. zn. 1 C 622/99 - zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku a sp. zn. 2 C 425/01, ktoré je predmetom tohto konania pred ústavným súdom). Napokon,   okresný   súd   v skúmanom konaní   sp.   zn.   Nc   1328/00   rozhodol   na   návrh sťažovateľa   o predbežnom   opatrení,   v ktorom   súd   zakazuje   spoločnosti   A.,   s. r.   o., disponovať so spornou nehnuteľnosťou.

3. Tretím kritériom, ktorého prostredníctvom ústavný súd posudzoval sťažovateľom namietané porušenie práv, bol postup okresného súdu. Okresnému súdu bol 13. augusta 2001 doručený návrh sťažovateľa na vylúčenie veci z exekúcie. V marci 2003 okresný súd vyzval   žalobcu,   aby   mu   oznámil   cenu   predmetu   konania   z dôvodu   určenia   súdneho poplatku, ktorého zaplatenie je podmienkou konania.

Sťažovateľ v odpovedi na výzvu oznámil, že nemá k dispozícii znalecký posudok, ktorý by určoval cenu nehnuteľnosti. Mal však vedomosť o tom, že taký znalecký posudok má   exekútor,   ktorý   vykonáva   exekúciu   voči   spoločnosti   AGRO-DIESEL,   s.   r.   o.   Táto spoločnosť   je odporcom   sťažovateľa v inom   občianskoprávnom   konaní.   Okresný   súd   si vyžiadal v júli 2004 spis od exekútora. Exekútor poskytol spis až v septembri 2004 aj preto, že   išlo   o rozsiahly   spis.   Súd   z exekútorského   spisu   zistil,   že   písomnosti   týkajúce   sa predmetu konania sú v spise sp. zn. Er 400/98.

Okresný súd však ani napriek úkonom v rámci konania nezistil cenu nehnuteľností - predmetu konania - keďže znalecký posudok založený v exekučnom spise obsahoval cenu viacerých   nehnuteľností   vedených   na   jednom   liste   vlastníctva.   Preto   opätovne   vyzval sťažovateľa na určenie ceny predmetu konania.

Ústavný   súd   skonštatoval,   že   medzi   podaním   návrhu   okresnému   súdu   a   prvým úkonom prešla doba viac ako jeden a pol roka. Okresný súd sa ďalej snažil neúspešne zistiť cenu   predmetu   konania.   Prvé   obdobie   možno   hodnotiť   ako   obdobie   nečinnosti,   resp. ojedinelého prieťahu v konaní. V druhom období okresný súd urobil úkony, ktoré smerovali k rozhodovaniu vo veci samej, no bez súčinnosti sťažovateľa nebol úspešný.

Ústavný   súd už uviedol,   že tento   prípad nemožno posudzovať izolovane.   Ide   už o tretie totožné konanie začaté na návrh sťažovateľa, pričom predchádzajúce konania boli zastavené pre nedostatky návrhu, resp. pre nezaplatenie súdneho poplatku. Takéto správanie sťažovateľa,   ktoré   možno   považovať   za   nezodpovedný   výkon   práva   voči   súdu,   musí ústavný súd pričítať na jeho vrub. Hoci ide o sporové konanie, ktoré sa týka súkromných vzťahov,   účastník   v predchádzajúcich   konaniach   zaťažil   súd   nielen   pracovne,   ale   aj z hľadiska   verejných   výdavkov,   pričom   sám   nesplnil   svoju   poplatkovú   povinnosť. Občianske súdne konanie je založené na zásade dispozitívnosti,   ktorá vyžaduje aktívny a zodpovedný prístup zo strany sťažovateľa.

So   zreteľom   na   všetky   uvedené   okolnosti   prípadu   a najmä   na   zásadný   podiel sťažovateľa na celkovej dĺžke konania ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 2 C 425/01 porušené nebolo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2005