znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 238/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o.,Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislavev konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 100/2015 a jeho uznesením z 8. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola30. novembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 100/2015z 8. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a konaním, ktoré mupredchádzalo.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že je redaktorom, ktorý je riadnymregistrovaným vydavateľom periodickej tlače na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky.súčasne prevádzkuje portál žánrovo orientovaný na investigatívnu žurnalistiku ⬛⬛⬛⬛. Sťažovateľ vyzval ministra dopravy ⬛⬛⬛⬛, aby splnil svojverejný prísľub a podrobil sa testu na zistenie užívania omamných a psychotropných látok,na čo ⬛⬛⬛⬛ reagoval tak, že na sťažovateľa podal trestné oznámenie. Vočisťažovateľovi bolo preto vedené trestné stíhanie.

Okresná prokuratúra Bratislava III podala na sťažovateľa Okresnému súduBratislava III (ďalej len „okresný súd“) obžalobu pre skutok právne kvalifikovanýako prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Trestná vec je naokresnom súde vedená pod sp. zn. 3 T 147/2014.

Dňa 18. augusta 2015 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie a následne 27. augusta2015 samosudkyňa okresného súdu mimo hlavného pojednávania sťažovateľovi uznesenímpod sp. zn. 3 T 147/2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) uložila poriadkovú pokutuv sume 1 000 €. Podľa sťažovateľa z výrokovej časti uznesenia okresného súdu nebolzrejmý skutok, za ktorý mu bola táto poriadková pokuta uložená, preto podal proti tomutouzneseniu sťažnosť krajskému súdu, ktorý však jeho sťažnosť postupom podľa § 193 ods. 1písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Po poukázaní na príslušnú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 129/2010, II. ÚS 374/06,II. ÚS 195/06) sťažovateľ namieta porušenie označených práv tým, že odôvodnenienapadnutého uznesenia krajského súdu nie je jasné a presvedčivé, krajský súd sa v ňomnevysporiadal s podstatnými námietkami, ktoré sťažovateľ uvádzal v sťažnosti protiuloženiu poriadkovej pokuty (porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru),sťažovateľovi sa neumožnilo reagovať na skutkové a právne závery krajského súdu,čím došlo k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie (porušenie čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a neboli rešpektované ani minimálne štandardy zárukspravodlivého súdneho konania (porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Sťažovateľ ďalej uvádza, že«sťažnostný súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa dospel k tomu, že sťažovateľ ako obžalovaný mal nerešpektovať pokyn súdu, ktorý mu zakazoval vykonávať zvukovo-obrazové záznamy z hlavného pojednávania v uvedenej trestnej veci konaného dňa 18.08.2015. Toto mal súd prvého stupňa mať za preukázané z internetovej stránky ⬛⬛⬛⬛ ako i ⬛⬛⬛⬛ (strana 2. odôvodnenia súdu prvého stupňa). Súd prvého stupňa na strane 2. konštatuje, že „obžalovaný pred začatím hlavného pojednávania nepožiadal súd o súhlas k vyhotoveniu takzvaných situačných záberov pred začatím pojednávania, napriek tomu tak urobil“. Takéto isté skutkové zistenia uskutočnil i sťažnostný súd, ktorý tiež mal vychádzať z internetových stránok ⬛⬛⬛⬛ ako i ⬛⬛⬛⬛ pričom sťažnostný súd dospieva k ďalším skutkovým zistenia a to takým, že zo záznamu má byť podľa jeho názoru zrejmé, že tento mohol uskutočniť len sťažovateľ ako obžalovaný, pričom k takým záverom dospieva na základe „miesta a uhlu snímania“ ako i toho, že z množstva prítomnej verejnosti len on mohol disponovať kamerou.».

V súvislosti s odôvodnením napadnutého uznesenia sťažovateľ poukazuje aj na § 176ods. 2 Trestného poriadku, pričom následne namieta, že napadnuté uznesenie je absolútnenepresvedčivé, pretože z neho nie je zrejmé, konkrétne z akých záznamov vychádzalkrajský súd. Z obsahu spisu podľa sťažovateľa tiež nevyplýva, že by si okresný súd alebokrajský súd prehrali zvukovo-obrazové záznamy. Uvedené vyplýva len z odôvodnenia ichrozhodnutí. Napriek tomu, že samosudkyňa okresného súdu dokumentovala každý svojúkon, dokonca aj taký, ktorý nemal podľa sťažovateľa význam pre prerokúvanú vec, v spisenie je žiaden záznam o tom, že by sa oboznámila so zvukovo-obrazovým záznamom,na ktorý poukazuje v odôvodnení svojho uznesenia o uložení poriadkovej pokuty. Rovnakopodľa sťažovateľa nie je zrejmé, ako a kedy sa s týmto záznamom oboznámil senátkrajského súdu, resp. či sa s ním oboznámil senát alebo len referujúci sudca. Za takejtosituácie je podľa sťažovateľa odôvodnenie napadnutého uznesenia arbitrárne a vnútornerozporuplné, nie je z neho zrejmé ani to, na základe akých dôkazov dospel krajský súdk skutkovým zisteniam, že sťažovateľ sa mal dopustiť konania, za ktoré mu bola uloženáporiadková pokuta. Domnieva sa, že skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanomdokazovaní a skutkový stav nebol objektívne zistený. Krajskému súdu ďalej vyčíta,že v napadnutom uznesení, ale aj v uznesení okresného súdu chýba aj odôvodnenie výškyporiadkovej pokuty. V tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republikysp. zn. IV. ÚS 910/2015 z 23. septembra 2015 a uvádza, že všeobecné súdy vôbec nebralido úvahy, že dosiaľ nikdy nebol odsúdený za právoplatný trestný čin, v iných trestnýchkonaniach bol právoplatne oslobodený a nikdy predtým mu nebola uložená ani poriadkovápokuta.

Z odôvodnenia rozhodnutí súdov nie je podľa sťažovateľa zrejmé ani to, akosa vysporiadali s existenciou zákonnej podmienky, ktorá musí byť splnená pre uloženieporiadkovej pokuty v zmysle § 70 ods. 1 (poslednej vety) Trestného poriadku. Sťažovateľbol upozornený na možnosť uloženia poriadkovej pokuty na konci hlavného pojednávaniakonaného 18. augusta 2015, avšak nie v súvislosti s vyhotovením zvukovo-obrazovéhozáznamu.

Namieta tiež vnútornú protirečivosť odôvodnení rozhodnutí okresného súduaj krajského súdu, pretože z nich nie je zrejmé, za aký skutok bol potrestaný, teda či mubola uložená poriadková pokuta za vyhotovenie tzv. situačných záberov pred otvorenímhlavného pojednávania alebo za vyhotovenie záznamov po začatí hlavného pojednávania.Napriek tomu, že toto namietal aj vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu,krajskýsúdnatoreagovalpodľasťažovateľalenlakonickoupoznámkouo jej irelevantnosti. Sťažovateľ však zastáva názor, že on použil len situačné záberyvyhotovené pred začatím hlavného pojednávania a zvukový záznam z hlavnéhopojednávania.Keďžejepredstaviteľomtlače,v periodikuinformovalo prebiehajúcom súdnom konaní, ako aj celej kauze„Drogový test ministra “,venoval sa téme užívania omamných a psychotropných látok členov vlády Slovenskejrepubliky, teda otázke verejného záujmu a osobe absolútneho verejného záujmu, získanéinformácie použil pri svojej novinárskej činnosti a na referovanie verejnosti o veciachverejných, poriadkovú pokutu za vyhotovenie záberov pred začatím hlavného pojednávaniaje preto potrebné podľa sťažovateľa považovať za zásah do jeho práva na slobodu prejavua práva na prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií. Sťažovateľ ďalej zastávanázor, že„zásada zákazu nie dvakrát v tej istej veci si vyžaduje, aby vo výrokovej časti rozhodnutia, ktorým sa ukladá poriadková pokuta, bola obsiahnutá tzv. skutková veta (t. j. opis skutku, za ktorý sa ukladá poriadková pokuta)“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnomprerokovaní prijal uznesením jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, čl. 26 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 2Tos/100/2015 zo dňa 08.10.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 2Tos/100/2015 zo dňa 08.10.2015; a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárií Mandzák a spol., s r.o.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovaťidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemukonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňaslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bezzasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,aby vyžadovaliudeľovaniepovolenírozhlasovým,televíznymalebofilmovýmspoločnostiam.

K porušeniu už označených práv a slobôd došlo podľa sťažovateľa konaníma rozhodnutím krajského súdu, ktorý zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresnéhosúdu, ktorým mu bola uložená poriadková pokuta. Podľa sťažovateľa je odôvodnenienapadnutého uznesenia krajského súdu nepresvedčivé, arbitrárne a vnútorne rozporuplné,nie je z neho zrejmé, na základe akých dôkazov dospel krajský súd k skutkovým zisteniam,že sa mal dopustiť konania, za ktoré mu bola uložená poriadková pokuta. Skutkové zistenianemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a skutkový stav nebol objektívne zistený,v odôvodnení chýba aj odôvodnenie výšky poriadkovej pokuty.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,podľa ktorého ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravnýchprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto v zásade nie jeoprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikáciiprávnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, IV. ÚS 314/08,IV. ÚS 27/2010). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v týchprípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavoualebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo stranyústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,II. ÚS 5/00).

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnua inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každémuprístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť(II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy(ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľastabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veciv súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v trestnoprávnom konaní.Takýmto predpisom je v posudzovanej veci Trestný poriadok.

Ústavný súd na posúdenie opodstatnenosti námietok sťažovateľa preskúmalodôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal podľa § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia, pričom dospel k záveru, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou, avšak nie je dôvodná... Preskúmaním spisového materiálu sťažnostný súd zistil, že na Okresnom súde Bratislava III sa pod sp. zn. 3 T/147/2014 vedie trestná vec proti obžalovanému

pre prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a iné.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa 18. 08. 2015 (na č. l. 424-443) vyplýva, že po vstúpení obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ do pojednávacej miestnosti bol tento vyzvaný aby vypol kameru a aby prestal nahrávať priebeh pojednávania. Následne počas prednesú stanoviska k obžalobe obhajcom ⬛⬛⬛⬛ bol obžalovaný dotazovaný samosudkyňou, či má zapnutú kameru a či tam má aj nahrávanie obrazu, a pokiaľ tam je nahrávanie obrazu tak toto sa obžalovanému nepovoľuje. Následne samosudkyňa zisťovala vyhotovovanie obrazového záznamu obžalovaným aj u obhajcu, ktorý odpovedal, že „neviem, čo je tam“. Zároveň požiadala obhajcu ⬛⬛⬛⬛, aby poučil svojho klienta o tom, že vyhotovenie obrazového záznamu je zakázané.

Sťažnostný súd taktiež preskúmal webové stránky

na ktorých sa nachádza obrazovo zvukový záznam z hlavného pojednávania konaného dňa 18. 08. 2015.

Sťažnostný súd konštatuje, že postup súdu I. stupňa bol v súlade so zákonom. Podmienky na uloženie poriadkovej pokuty v danom prípade boli splnené, pretože obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ nerešpektoval upozornenia samosudkyne o tom, že vyhotovenie obrazovo zvukového záznamu z hlavného pojednávania je v rozpore zo zákonom (ustanovením § 253 ods. 7 Tr. por.).

Argumenty sťažovateľa o nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, t. j. absencia skutočností, na základe ktorých dospel súd I. stupňa k názoru, že sa skutok stal a o aký skutok sa presne jedná a že skutok spáchal obžalovaný ⬛⬛⬛⬛, považuje sťažnostný súd za irelevantné.

Z uvedených skutočností je zrejmé že obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ bol poučený o tom, že v zmysle § 253 ods. 7 Tr. por. nie je možné vyhotovovať obrazový alebo obrazovo zvukový záznam z priebehu hlavného pojednávania (zápisnica z hlavného pojednávania zo dňa 18. 08. 2015 na č. l. 425 a 427). Následne bolo zistené že obrazovo zvukový záznam z hlavného pojednávania zo dňa 18. 08. 2015 sa nachádza na vyššie uvedených stránkach. Z tohto obrazovo zvukového záznamu vyplýva, že tieto vyhotovil obžalovaný ⬛⬛⬛⬛, nakoľko záznam bol snímaný kamerou umiestenou na stole v pojednávacej miestnosti č. d. 2, pri ktorom bol v tom čase prítomný obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ a jeho obhajca ⬛⬛⬛⬛ Na zázname je zachytený obhajca ⬛⬛⬛⬛ na pravej strane od kamery, z čoho je zrejmé, že záznam mohol vyhotoviť iba obžalovaný ⬛⬛⬛⬛.

Sťažnostný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že z prítomných osôb na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18. 08. 2015 disponoval iba obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ kamerou schopnou zaznamenať obrazovo zvukový záznam snímaný z predmetného miesta a uhlu. Za týchto okolností sa javí sťažnostnému súdu ako primeraný postup súdu I. stupňa, keď aj napriek upozorneniu samosudkyne obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ vyhotovil z hlavného pojednávania konaného dňa 18. 08. 2015 obrazovo zvukový záznam, za čo mu bola uložená poriadková pokuta v sume 1.000,- €.»

Keďže podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenia rozhodnutí prvostupňovéhosúdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 8/2014), pretože prvostupňové a odvolacie(resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súdprihliadal aj na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, v ktorom okresný súd uviedol,že«... Pred otvorením hlavného pojednávania po vstupe obžalovaného do pojednávacej miestnosti č. d. 2 bol tento upozornený aby vypol kameru a nenahrával priebeh pojednávania.

Počas vyjadrenia sa obhajcu ⬛⬛⬛⬛ k obžalobe samosudkyňa zistila, že kamera, ktorú má položenú pred sebou na stole je zapnutá. Po dotaze na obžalovaného, či kamera sníma aj obrazový záznam, obžalovaný uviedol, že je zapnuté len nahrávanie zvuku. Obhajca obžalovaného uviedol, že nemá vedomosť, či je nahrávaný aj obrazový záznam. Obžalovaný bol poučený o tom, že nie je možné vyhotovovať obrazový záznam a taktiež obhajca bol požiadaný aby opätovne o tomto svojho klienta poučil.

Následne na druhý deň po pojednávaní samosudkyňa bola z viacerých strán dotazovaná, ako je možné, že obrazový záznam z pojednávania zo dňa 18. 08. 2015 koluje po internete a to na webovej stránke: ⬛⬛⬛⬛ ako aj ⬛⬛⬛⬛. Túto skutočnosť obžalovaný konštatuje opätovne na svojej stránke: „celá nahrávka z kokaínového súdneho procesu poškodeného Ministra proti novinárovi ⬛⬛⬛⬛ ! S plnou zodpovednosťou zverejňujeme aj tvár sudkyne a prokurátora a to napriek ich tvrdému nesúhlasu a zastrašovaniu. Pozrite si detailne zadokumentované už druhé trestné pojednávanie v politickom prenose...“ Taktiež po nahliadnutí na uvedené stránky bolo zistené, že skutočne bol vyhotovený obrazový záznam z pojednávania, pričom z vyhotoveného záznamu je zrejmé, že tieto boli vyhotovené kamerou, ktorú mal obžalovaný pred sebou na stole.

Podľa § 70 odsek 1 Trestného poriadku kto bez dostatočného ospravedlnenia neposlúchne príkaz alebo nevyhovie výzve alebo predvolaniu podľa tohto zákona, toho môže sudca potrestať poriadkovou pokutou až do 1.650 eur.

Podľa § 253 odsek 7 Trestného poriadku: vyhotovenie obrazových záznamov alebo obrazovo zvukových záznamov z hlavného pojednávania ne je prípustné.

Obžalovaný pred otvorením hlavného pojednávania nepožiadal súd o súhlas k vyhotovenia takzvaných situačných záberov pred začatím pojednávania, napriek tomu tak urobil. Napriek upozorneniu samosudkyňou obžalovaný z celého hlavného pojednávania vyhotovil obrazovo zvukový záznam čo je v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku. Upozornenia samosudkyne nerešpektoval, preto súd rozhodol o uložení poriadkovej pokuty obžalovanému vo výške 1.000 Euro.»

Z rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva, že rozsah odôvodnenia uzneseniasa vždy spravuje povahou veci a charakterom, resp. významom uznesenia. Niektoréuznesenia sa svojím významom približujú významu rozsudku, preto musia maťaj náležitosti vyžadované týmto ustanovením, keďže to vyžaduje povaha veci. Inéuznesenia, ktoré napríklad upravujú len procesný postup pri vykonávaní dôkazov aleboktorými sa pripravuje súdne konanie, príp. ukladá poriadková pokuta, stačí odôvodniť lenstručne, ak odôvodnenie zákon vôbec vyžaduje.

Aj judikatúra ústavného súdu sa prikláňa k názoru, že odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04, III. ÚS 25/06).

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu a dôvodmi, prektoré došlo k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu,prihliadajúc aj na odôvodnenie uznesenia okresného súdu a dôvody, ktoré okresný súdviedli k uloženiu poriadkovej pokuty sťažovateľovi, ústavný súd dospel k záveru, že krajskýsúd ústavne udržateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie. Ústavný súd v tejtosúvislosti pripomína, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu by bolomožné považovať za arbitrárne za predpokladu, že by bolo v zrejmom rozpore s platnýmprávom. Krajský súd však v danom prípade postupoval v súlade s Trestným poriadkom.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, nemôže samaosebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupua rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jehoprávny názor svojím vlastným.

Sťažovateľ je predstaviteľom tlače. V periodikuinformoval o prebiehajúcomsúdnom konaní, ako aj celej kauze„Drogový test ministra “. Venoval sa témeužívania omamných a psychotropných látok členov vlády Slovenskej republiky a získanéinformácie použil pri svojej novinárskej činnosti. Poriadkovú pokutu za vyhotoveniezáberov pred začatím hlavného pojednávania považuje za zásah do jeho práva na sloboduprejavu a práva na prijímanie, vyhľadávania a rozširovanie informácií.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavyzákonom možno obmedziť, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutnéna ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejnéhozdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 ústavy). Základným predpokladom ústavnosti obmedzeniapráva na informácie je to, aby bolo obmedzenie uložené zákonom. Termínom „zákon“sa podľa judikatúry ústavného súdu rozumie neurčitý počet všeobecne záväzných právnychpredpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96, II. ÚS 34/2012).

Zákonom, ktorý upravuje právo na informácie v súvislosti s možnosťami a spôsobmiich získavania, je vzhľadom na daný prípad aj Trestný poriadok.

Podľa § 253 ods. 7 Trestného poriadku vyhotovovanie obrazových záznamov aleboobrazovo-zvukových záznamov z hlavného pojednávania nie je prípustné.

Z rozhodovacej praxe všeobecných súdov však vyplýva, že predseda senátu,resp. samosudca môže povoliť tzv. situačné zábery pred začatím pojednávania, prípadnepo jeho skončení či odročení. V predmetnom konaní, ako vyplýva aj z uznesenia okresnéhosúdu, však sťažovateľ pred otvorením hlavného pojednávania nepožiadal okresný súdo súhlas na vyhotovenie tzv. situačných záberov pred začatím pojednávania, a napriek tomusi tieto vyhotovil.

Rovnako napriek upozorneniu zo strany samosudkyne si sťažovateľ z celéhohlavného pojednávania vyhotovil aj obrazovo-zvukový záznam, čo je v rozpores relevantnými ustanoveniami Trestného poriadku.

Podľa § 25 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaníodmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh (sťažnosť)ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžuzakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer,resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušenímzákladných práv sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu a konaním,ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo, nie je príčinná súvislosť, ktorá by signalizovalaporušenie označených základných práv a slobôd a možnosť ich vyslovenia po prijatísťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016