znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 238/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., B., t. č. v Ústave na výkon väzby L., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods.   1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených   v   čl.   5   ods.   1,   3   a   4   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   2 Tpo 80/2011 z 31. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2011 doručená (doplnená 12. januára 2012 a 16. februára 2012) sťažnosť P. H., B., t. č. v Ústave   na výkon   väzby Leopoldov   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 80/2011 z 31. októbra 2011.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   uznesením   vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Bratislava, oddelenia vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľ PPZ“), zo 14. apríla 2011 vydaným pod ČVS:   PPZ-159/BOK-B2-2010   trestne   stíhaný   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukázaním na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Uznesením   sudcu   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pre prípravné   konanie sp.   zn.   0   Tp   82/2011   zo   17.   apríla   2011   bol   sťažovateľ   z   dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý do väzby. Väzba začala plynúť 13. apríla 2011. Rozhodnutie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby krajský súd 18. mája 2011 potvrdil.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 82/2011 z 11. októbra 2011 rozhodol tak, že sťažovateľa naďalej ponechal vo väzbe, avšak iba z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože dôvody kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] pominuli.

Uznesením   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   sp.   zn.   0   Tp   82/2011 z 24. októbra   2011   vyhláseným   a   odôvodneným   v   plnom   znení   v   zápisnici   o   výsluchu obvinených bola na základe návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave sp. zn. 2 Kv 11/11 z 12. októbra 2011 podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžená lehota trvania väzby sťažovateľa (a ďalších obvinených) o 4 mesiace, t. j. do 13. marca 2012.Proti tomuto rozhodnutiu sudcu okresného súdu pre prípravné konanie podal okrem iných   obvinených   sťažnosť   aj   sťažovateľ,   o   ktorej   rozhodol   krajský   súd   napadnutým uznesením sp. zn. 2 Tpo 80/2011 z 31. októbra 2011.

Podľa názoru sťažovateľa došlo rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoje presvedčenie odôvodnil takto:

«Neobstojí...   tvrdenie   súdu   v   napadnutom   uznesení,   kde   v   odôvodnení   svojho uznesenia uvádza... „Ako to vyplýva z pripojeného spisového materiálu vyšetrovateľ úradu boja proti organizovanej kriminalite prezídia PZ uznesením zo dňa 08. 06. 2010 podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku začal trestné stíhania a vzniesol obvinenia P. H... pre obzvlášť závažný zločin...

Vyšetrovateľ P PZ... uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-159/BOK-B2-2009 zo dňa 08. 06. 2010 začal podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku trestné stíhanie vo veci zločinu... za úplne iný skutok, než je popísaný v uznesení sp. zn. ČVS: PPZ-159/BOK-B2-2009 zo dňa 12. 4. 2011, ktorým začal vyšetrovateľ trestné stíhanie vo veci obzvlášť závažného zločinu...

Z   tohto   hľadiska   tvrdím,   že   je   napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu   zmätočné a nepreskúmateľné, a nie je riadne odôvodnené, čím boli porušené moje práva zaručené podľa   Čl.   6   ods.   1   (Spravodlivý   proces),   ktorého   súčasťou   je   aj   právo   na   riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu, Čl. 5 ods. 1 Dohovoru s poukazom na ustanovenie Čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a na Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (právo na súdnu a inú právnu ochranu)....   vyčítam   napadnutému   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   31.   10.   2011 v podstate, že tento súd postupoval rutinérskym spôsobom, bez náležitého preskúmavania spisového materiálu, pričom v odôvodnení tohto uznesenia vôbec sa nezaoberal mojimi námietkami (procesnoprávnymi, ale ani hmotnoprávnymi) ohľadne dôvodov nezákonnosti väzby,   ktorými   bolo   argumentované   v   podaní   na   Okresný   súd   Bratislava   IV.,   č.   k. 0 Tp/82/2011   zo   dňa   21.   10.   2011...,   že   vznesené   obvinenie   za   spáchanie   obzvlášť závažného zločinu..., ktorý skutok som mal spáchať spolu s obvinenými... v dobe od mesiaca december 2010 do 13. 4. 2011, pre ktorý skutok mi bolo vznesené obvinenie dňa 14. 4. 2011 odôvodňoval vyšetrovateľ skutočnosťami zistenými z výpovedí korunných svedkov M. Ž. (vo väzbe od 19. 4. 2010 nepretržite), M. V. (vo väzbe od 9. 9. 2010 nepretržite) a L. Š. (vo väzbe od 17. 12. 2010, s ktorým som sa však vôbec nestretol od mesiaca november 2010, lebo bol na úteku...), a preto objektívne nemôže postaviť moje obvinenie vyšetrovateľ zo spáchania predmetnej obzvlášť závažnej trestnej činnosti na ich svedeckých výpovediach, keď v dobe, čo sa mal skutok stať boli všetci títo korunní svedkovia polície vo väzbe!!!... Nezaoberal   sa   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   mojimi   ďalšími procesnými   námietkami   ohľadne   dôvodov   zákonnosti   väzby   v   predmetnej   trestnej   veci obzvlášť   závažného   zločinu   uvedenými   v   podaní...   zo   dňa   7.   10.   2011,   že   „korunní svedkovia“ polície M. Ž., M. V., L. Š., v procesnom postavení svedkov v dobe od dňa 12. 4. 2011, kedy začal trestné stíhanie vyšetrovateľ P PZ... do vznesenia mi obvinenia dňa 14. 4. 2011 za predmetný skutok... ani vypočutí neboli!!!

... tvrdím, že vznesenie mi obvinenia za predmetný obzvlášť závažný zločin nemohol vyšetrovateľ odôvodniť ani... výpoveďami svedkov E. V., Z. D. a M. O. (to jest nejedná sa o skutočnosti a dôkazy, ktoré by potvrdzovali existenciu dôvodného podozrenia voči mne zo spáchania   predmetnej   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti,   ktorého   existencia   je   však conditio sine qua non, nevyhnutným predpokladom na to, aby na niekoho bola uvalená väzba,   avšak   aj   prípadná   existencia   dôvodného   podozrenia   je   len   dočasným   väzobným dôvodom...

...   poukazujem...   na   to,   že   napadnuté   uznesenie   odporcu,   Krajského   súdu v Bratislave, sp. zn. 2 Tpo 80/2011 zo dňa 31. 10. 2011 vo vzťahu ku mne nie je riadne odôvodnené, je zmätočné a nepreskúmateľné!

Taktiež som v tomto podaní uviedol, že sa ani s obvinenými, s ktorými som mal spáchať predmetný... zločin v organizovanej skupine nepoznám osobne a nebol som s nimi v osobnom   a   ani   telefonickom   kontakte,   ako   to   vyplýva   aj   z   nasadených   informačno technických   prostriedkov...   v   dobe   kedy   som   mal   s   nimi   spáchať...   trestnú   činnosť... Jediného z obvinených osôb poznám M. B., ale nie zo spáchania trestnej činnosti... Zo spáchania... trestnej činnosti ma neusvedčuje ani žiaden zo spoluobvinených osôb....   Jedná   sa   o   nezrozumiteľné,   nezákonné   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia vo vzťahu k mojej osobe...

... Ešte raz zdôrazňujem, že ani v mojom byte, ani v mojom aute a ani v garáži sa nenašli žiadne drogy, ktoré by postačili ani len na jednu jedinú obvyklú dávku drogy...... som vzniesol hmotnoprávnu námietku, že na základe toho malého množstva (stopy po metamfetamíne)... by mi nemohlo byť vznesené obvinenie ani za prečin... a nieto... za spáchanie obzvlášť závažného zločinu...   Ani touto mojou hmotnoprávnom námietkou sa odporca, Krajský súd v Bratislave v napadnutom uznesení nezaoberal v odôvodnení svojho uznesenia...

Ďalšie porušenia môjho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR namietam v postupe odporcu, Krajského súdu v Bratislave na tom základe,   že   podľa   mojich   vedomostí   mi,   a   ale   ani   môjmu   obhajcovi   nebolo   doručené uznesenie Okresného súdu v Bratislave IV., sp. zn. 0 Tp 82/2011 zo dňa 24. 10. 2011, a preto pred rozhodovaním Krajského súdu v Bratislave o podanej sťažnosti proti tomuto uzneseniu som sa nemohol k dôvodom napadnutého uznesenia Okresného súdu Bratislava IV. vyjadriť pričom Krajský súd v Bratislave rozhodoval o mojej sťažnosti na neverejnom zasadnutí   dňa   31.   10.   2011,   a   to   bez   toho,   aby   som   bol   vôbec   ja   alebo   môj   obhajca vyrozumený o termíne konania odporcu o mojej sťažnosti.

Poukazujem pritom aj na ustanovenie § 302 ods. 2 Tr. poriadku... V súvislosti s tým, že pri rozhodovaní o mojej sťažnosti proti predĺženiu doby mojej väzby nad základnú dobu väzby odporca, Krajský súd v Bratislave, v odôvodnení svojho napadnutého   uznesenia   absolútne   sa   nezaoberal   s   mojimi   procesnými   a   hmotnými námietkami   ohľadne   zákonnosti   mojej   väzby   tvrdím,   že   je   to   porušením   môjho   práva zabezpečeného ustanovením čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Je evidentné z obsahu napadnutého uznesenia odporcu, Krajského súdu v Bratislave, že   mojimi   procesnými   a   hmotnými   námietkami   ohľadne   zákonnosti   mojej   väzby   sa nezaoberal komplexne, resp. nezaoberal vôbec v odôvodnení svojho uznesenia, ktoré som uvádzal v podanej žiadosti na prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol Okresný súd Bratislava IV...»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Krajský súd v Bratislave svojim uznesením sp. zn. 2 Tpo 80/2011 zo dňa 31. 10. 2011, ktorým rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV., sp. zn. 0 Tp 82/2011 zo dňa 24. 10. 2011 o predĺžení lehoty doby väzby sťažovateľa P. H. porušil jeho právo podľa čl. 6 ods. 1, čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho právo podľa Čl. 17 ods. 2, Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2 Tpo 80/2011 zo dňa 31. 10. 2011 sa zrušuje v časti týkajúcej sa P. H., a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave aby o nej znovu konal a rozhodol.

3/ Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na   účet   jeho   právneho   zástupcu...   vo   výške   261,82   Eur   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

V doplnení sťažnosti z 9. januára 2012 doručenom ústavnému súdu 12. januára 2012 sťažovateľ uviedol:

„V uznesení Okresného súdu v Bratislave IV., sp. zn. 0 Tp 82/2011 zo dňa 24. 10. 2011... Vo vzťahu k mojej osobe nie sú uvedené žiadne individuálne dôvody, objektívne skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   u   mňa   ďalšie   predĺženie   lehoty   väzby...   Je   len v odôvodnení uznesenia uvedené všeobecné odôvodnenie predĺženia lehoty väzby u všetkých obvinených...

... žiadne dôkazy neboli vyprodukované a nevyplýva to ani z predsúdneho konania, že by som sa ja... mal trestnej činnosti... dopustiť...

Nakoľko u mňa... predmetným uznesením nebolo objektívne individuálne existujúcimi dôvodmi odôvodnené ďalšie trvanie väzby súdom, nemohol sa v tomto uznesení neuvedeným individuálnym dôvodom odôvodňujúcim predĺženie lehoty mojej väzby do 13. 10. 2012 môj obhajca   pred   rozhodnutím   nadriadeného   súdu   o   mojej   sťažnosti   proti   napadnutému uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV., sp. zn.: 0 Tp 82/2011 zo dňa 24. 10. 2011......   tvrdím   ďalej...,   že   napadnutým   uznesením   Krajského   súdu   Bratislava,   sp.   zn. 2 Tpo 80/2011 zo dňa 31. 10. 2011, ktorý bola zamietnutá moja sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 0 Tp 82/2011 zo dňa 24. 10. 2011 o predĺžení lehoty väzby,   bez   toho   aby   v   tomto   uznesení   boli   individualizované   skutkové   a   s   nimi korešpondujúce právne dôvody, ktoré by odôvodňovali ponechanie ma vo väzbe, a bez toho aby   sa   takýmto   dôvodom   vôbec   mohol   vyjadriť   môj   obhajca   pred   rozhodnutím nadriadeného súdu o mojej sťažnosti, bolo porušené aj moje právo na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru... a Čl. 17 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, právo na súdu a inú právnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj moje právo na spravodlivý proces   podľa   Čl.   6   ods.   1   Dohovoru   a   Čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   to   vrátane   postupu nadriadeného súdu Krajského súdu v Bratislave o mojej sťažnosti.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ upravil petit svojej sťažnosti:„1./ Krajský súd v Bratislave svojím uznesením sp. zn. 2 Tpo 80/2011 zo dňa 31. 10. 2011, ktorým rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV., sp. zn. 0 Tp 82/2011 zo dňa 24. 10. 2011 o predĺžení lehoty doby väzby sťažovateľa P. H. porušil jeho právo podľa čl. 6 ods. 1, čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho právo podľa Čl. 17 ods. 1, 2 a 5, Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2./ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2 Tpo 80/2011 zo dňa 31. 10. 2011 sa zrušuje v časti týkajúcej sa P. H., a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3./ Krajský súd b Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na   účet   jeho   právneho   zástupcu...   vo   výške   261,82   Eur   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ďalším   doplnením   sťažnosti   z   11.   januára   2012   doručeným   ústavnému   súdu 12. januára   2012   sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že „...   ani   súd   prvého   stupňa... vo svojom   uznesení   o   predĺžení   lehoty   mojej   väzby...   sa   s...   mojimi   hmotnoprávnymi a procesnými   námietkami   ohľadne   nezákonnosti   mojej   väzby...   v   odôvodnení   svojho uznesenia takisto nevysporiadal vôbec.

Tvrdím, že také skutkové okolnosti a zistenia vo vzťahu k mojej osobe..., ktoré by mali základ v procesne vykonanom dokazovaní v predmetnej trestnej veci... neexistujú... a také neboli zistené ani doposiaľ...

Vzhľadom na to, že som vo väzbe už 9 mesiacov, tvrdím že na základe nepodloženého a nezákonne vzneseného obvinenia vo vzťahu k mojej osobe... čomu svedčí aj samotné konanie   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ktoré   keď   je   pôvodne   vznesené   obvinenie neudržateľné, nezákonným postupom zasahujú do skutkového deja, rozširujú a zmenia ho účelovo, bez akýchkoľvek dôkazov, žiadam preto Ústavný súd Slovenskej republiky, aby zakročil a zamedzil ďalšiemu porušovaniu mojich základných ľudských práv, a to najmä práva na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru a Čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR.“.

Napokon podaním z 12. februára 2012 doručeným ústavnému súdu 16. februára 2012 sťažovateľ žiadal o odpovede ústavného súdu na jeho otázky v súvislosti s konaním o jeho sťažnosti.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil tak, že je ním namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 80/2011 z 31. októbra 2011.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím,   ktorým   ako   nadriadený   súd   rozhodoval   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe [§ 72 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku], t. j. je rozhodnutím o osobnej slobode.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom trvaní   chráni   prostredníctvom   ustanovení   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok   De   Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. ustanovení čl. 17 ústavy, pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1, v tomto prípade aj čl. 48 ods. 2 ústavy. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia o osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné   ustanovenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   o   práve na spravodlivé   súdne konanie či   ustanovenie čl.   46   ods.   1 ústavy   garantujúce   základné právo na súdnu ochranu, ako aj ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy zakotvujúce základné právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti sťažovateľa a tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti   konštatoval,   že   sťažovateľ   v   súvislosti   s   rozhodovaním   krajského   súdu o zákonnosti väzby namietal porušenie takých práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o nej nie   sú   aplikovateľné,   a   preto   k   ich   porušeniu   nemohlo   dôjsť   vzhľadom   na   nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným rozhodnutím krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru

Keďže čl. 17 ods. 2 ústavy odkazuje na zákon, pri posudzovaní jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, v dôsledku čoho závažné porušenie zákonnosti súčasne znamená aj porušenie   ústavnosti   (m.   m.   III.   ÚS   48/00).   Príslušná   zákonná   úprava   obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je preto integrálnou súčasťou ústavou zaručenej osobnej slobody   (II.   ÚS   55/98).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach týkajúcich   sa   ďalšieho   trvania   väzby.   Zákonnosť   väzby   je   zároveň   determinovaná skutkovými   okolnosťami,   ktoré   by   vo   svojej   podstate   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí aj   obsah   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej   úvahy.   Účelom   záruk   vyplývajúcich   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť osobám   zatknutým   alebo   inak   pozbaveným   osobnej   slobody   právo   iniciovať   konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej slobody. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ESĽP sa prikláňa k názoru, že v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru by trestne stíhaná osoba mala byť vypočutá. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými súdmi vrátane konania o predĺžení lehoty väzby. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). V nadväznosti na uvedené právne názory (vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu a ESĽP) ústavný súd považoval za potrebné opäť zdôrazniť, že predmetom konania pred krajským súdom bolo rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiu o predĺžení väzby sťažovateľa.

Napadnutým   uznesením   sp.   zn.   2   Tpo   80/2011   z   31.   októbra   2011   krajský   súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu sudcu okresného súdu pre prípravné konanie sp. zn. 0 Tp 82/2011 z 24. októbra 2011, ktorým bola sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby o 4 mesiace. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:„Ako   vyplýva   z   pripojeného   spisového   materiálu   vyšetrovateľ   úradu   boja   proti organizovanej kriminalite, prezídia PZ uznesením zo dňa 08. 06. 2010 podľa § 199 ods. 1 Tr. por. začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenia P. H., M. B., T. Š., R. M. a J. S. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák.. V návrhu na vzatie do väzby sa uvádza, že zo skutkov sú usvedčovaní výpoveďami svedkov M. V., M. Ž., L. Š., P. M., E. V., Z. D., M. O., zápisnicami o vydaní veci, o domových prehliadkach, prehliadkach iných priestorov ako aj záznamov z ITP. Pri prehliadke bytu na Š., ktorého užívateľom je R. M. bolo zaistené okrem iného vrecko s kryštalickým materiálom, 5 ks zatavených injekčných striekačiek,   ktoré   obsahovali   kryštalický   materiál.   Analýzou   bolo   zistené,   že   sa   tam nachádza metamfetamín s hmotnosťou 98,24 g, čo zodpovedá 1228 jednorazovým dávkam drogy a striekačky obsahovali metamfetaním s hmotnosťou 36,286 g, čo zodpovedá 453 obvyklým jednorazovým dávkam.

V rodinnom dome na H., ktorej užívateľom je T. Š. v jeho koženej bunde bola pri domovej   prehliadke   nájdená   zatavená   injekčná   striekačka   o   objeme   2   ml   kryštalického materiálu s hmotnosťou 122 mg, obdobne pri prehliadke bytu na Š. u J. S. boli nájdené 4 ks zatavených injekčných striekačiek o objeme 10 ml s obsahom kryštalického materiálu s hmotnosťou metamfetamínu 29,120 g. V byte na O. u M. B. bola nájdená zatavená injekčná striekačka   s metamfetamínom   s   hmotnosťou   471   mg.   Pri   prehliadke   bytu   na   H.   bola nájdená plastová nádoba s konope 102 mg a následne prehliadkou garáže na ulici F., ktorej užívateľom je P. H., ktorá vykazovala prítomnosť metamfetamínu a kokaínu.

Ďalej boli zaistené aj iné veci ako váhy, vrecká a látky slúžiace na výrobu drog. Stery z rúk P. H., R. M. a T. Š. vykazovali prítomnosť metamfetamínu.

P. H. bol 2-krát súdne trestaný, J. S. bol v čase podávania návrhu trestne stíhaný pre drogovú trestnú činnosť. Proti M. B. je vedených viacero trestných stíhaní pre násilnú majetkovú trestnú činnosť a spolu s R. M. a T. Š. je v behu stíhanie pre zločin vydierania spolupáchateľstvom v náväznosti na drogovú trestnú činnosť.

Sudca pre prípravné konanie akceptoval návrh a rozhodol o väzbe obvinených. Na základe sťažnosti obvinených rozhodoval vo veci Krajský súd v Bratislave, ktorý zamietol sťažnosti obvinených, neprijal písomný sľub T. Š. a R. M. a neakceptoval ani žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

V dôvodoch uznesenia krajského súdu sa jednoznačne konštatuje, že dôvody väzby v zmysle   §   71   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   sú   dané   vzhľadom   na   skutočnosti   uvádzané v rozhodnutí   sudcu   pre   prípravné   konanie   a   predtým   v   návrhu   na   väzbu   zo   strany prokurátora.

Sťažnostný   súd   vyslovil   obavu,   že   v   prípade   ponechania   na   slobode   by   všetci obvinení   mohli   pokračovať   v   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   sú   stíhaní,   pretože   ani predchádzajúce trestné stíhania za drogovú, resp. násilnú trestnú činnosť, ich neodradilo od páchania ďalšej trestnej činnosti. Súd skúmal v tomto štádiu aj otázku postupu orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska rýchlosti konania a dodržiavania občianskych práv garantovaných ústavou ako aj článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom nezistil žiadne pochybenia ani prieťahy.

Už   v   tomto   štádiu   súd   konštatoval,   že   rozhodnutie   je   prísne   individuálnym rozhodnutím. Súd u každého skúmal dôvodnosť väzby samostatne a zistil, že súdu prvého stupňa nemožno nič vytýkať, pretože sa detailne zaoberal a vyčerpávajúcim spôsobom sa vyrovnal so všetkými okolnosťami rozhodnými pre posúdenie veci.

Už v tomto sa súd vyjadril aj k ponúknutému písomnému sľubu a žiadosti o súčinnosť s probačným a mediačným úradníkom a vyslovil názor, že takáto forma záruky je v tomto štádiu nepostačujúca a vzhľadom na právnu kvalifikáciu by bolo možné akceptovať len za výnimočných okolností prípadu.

Na   základe   opätovne   podaných   žiadostí,   rozhodoval   na   verejnom   zasadnutí o prepustení z väzby u M. B., J. S., T. Š. a R. M., kedy súdu rozhodol, že tieto žiadosti zamieta, neprijíma písomný sľub ani dohľad probačného a mediačného úradníka vo vzťahu k obvineným T. Š. a R. M. Proti tomuto uzneseniu ani jeden z obvinených sťažnosť nepodal, vzdali sa práva napadnúť toto uznesenie opravným prostriedkom.

Dňa 10. 10. 2011 si podal žiadosť o prepustenie z väzby separátne obvinený P. H., o ktorej   žiadosti   rozhodoval   súd   dňa   11.   10.   2011,   ktorú   v zmysle   §   79   ods.   2   Tr.   por. zamietol. Ani proti tomuto rozhodnutiu nebola sťažnosť podaná.

Následne bol podaný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby,   kde prokuratúra žiadala túto predĺžiť do 13. 04. 2010. Sudca pre prípravné konanie po výsluchu obvinených predĺžil väzbu o 4 mesiace, t. j. do 13. 03. 2012. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v   danej   veci   je   nutné   vykonať   ďalšie   úkony   tak,   ako   tieto   vo   svojom   návrhu   uviedol prokurátor a pre rozsiahlosť celej veci nie je možné tieto vykonať v zákonom stanovenej lehote.   Ďalej   konštatuje,   že   obvinení   sa   dopúšťali   drogovej   trestnej   činnosti,   ktorou   si zadovažovali podstatný zdroj svojich príjmov, teda je tu dôvodná obava, že by prepustením na slobodu v trestnej činnosti pokračovali v snahe získať finančné prostriedky a dialo by sa tak najmä pokračovaním v predaji drog. Zo spisu je evidentná aj tá skutočnosť, ako B., tak i Š. i M. sú stíhaní pre inú závažnú násilnú trestnú činnosť a obžalovaný S. sa drogovej trestnej činnosti dopúšťa opakovane.

Ani odvolací súd nezistil, že by orgány prípravného konania postupovali s prieťahmi a brzdili tak ukončenie vyšetrovania vo veci. Konanie prebieha bez prieťahov, je však veľmi rozsiahle, náročné na identifikáciu osôb a zadokumentovanie ich výpovedí a preto považuje odvolací súd za opodstatnený návrh na predĺženie lehoty trvania väzby ako aj rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie, pokiaľ tento väzbu na dobu do 13. 03. 2012 predĺžil, lebo aj odvolací súd sa stotožňuje so závermi, že vec je v takom štádiu rozpracovania, že pre jej úspešné ukončenie predĺženie väzby o 4 mesiace bude postačujúce.“

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd poukázal na okolnosti pretrvávania väzobných dôvodov   podľa § 71 ods.   1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj na skutočnosť, že orgány prípravného konania konajú bez prieťahov napriek   tomu,   že   konanie je veľmi rozsiahle a náročné,   čo   v   konečnom dôsledku   viedlo   k   zamietnutiu   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu o predĺžení doby trvania väzby.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní prihliadol na trestnú minulosť sťažovateľa, na skutkový stav trestnej veci zistený na základe vykonaných dôkazov a na skutočnosti, ako bolo o väzbe sťažovateľa rozhodované v predošlých konaniach týkajúcich sa jeho osobnej slobody, a o ktoré rozhodnutia oprel aj svoje závery.

Z rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi dôležitými pre jeho rozhodovanie o predĺžení väzby sťažovateľa, pričom podľa názoru ústavného súdu sú právne závery krajského súdu z ústavného hľadiska primeraným spôsobom   odôvodnené,   a preto akceptovateľné a udržateľné. Podľa   názoru ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   z   hľadiska   svojho   odôvodnenia korešponduje aj judikatúre ESĽP, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces (vrátane konania   o   obmedzení   osobnej   slobody)   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

K ďalšej námietke sťažovateľa o nedoručení uznesenia okresného súdu o predĺžení väzobnej   lehoty   o   4   mesiace,   následkom   čoho   sa   pred   rozhodovaním   krajského   súdu o podanej   sťažnosti   proti   tomuto   uzneseniu   nemohol   vyjadriť   k   dôvodom   napadnutého uznesenia, ústavný súd uvádza, že zo zápisnice okresného súdu o výsluchu obvinených z 24. októbra 2011 vyplýva, že tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca boli prítomní na tomto výsluchu,   na   ktorom   bolo   vyhlásené   uznesenie   o   predĺžení   väzby   sťažovateľovi,   toto uznesenie   bolo   zároveň   odôvodnené   a   bolo   dané   poučenie   o   práve   podať   proti   nemu sťažnosť do 3 dní odo dňa jeho oznámenia. Podľa ustanovenia § 179 ods. 1 Trestného poriadku „Uznesenie treba oznámiť osobe... Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.“. Trestný poriadok pozná dva spôsoby oznámenia uznesenia, a to 1. vyhlásenie prítomnej osobe alebo 2. doručenie (neprítomnej osobe). Ak bolo uznesenie oznámené vyhlásením prítomnej osobe, nie je potrebné ho už doručovať, keďže zákonná oznamovacia povinnosť bola naplnená oznámením jedným zo zákonom predpokladaných spôsobov, t. j. vyhlásením prítomnej   osobe.   Ako   vyplýva   zo   zápisnice   o   výsluchu   z   24.   októbra   2011   sp.   zn. 0 Tp 82/2011 sťažovateľ, ako aj jeho obhajca boli prítomní na výsluchu a bolo im vyhlásené uznesenie   o   predĺžení   väzby,   čím   došlo   k   jeho   oznámeniu   zákonom   predpokladaným spôsobom.   Z   toho   dôvodu,   už   nebolo   potrebné   jeho   doručovanie,   ako   to   požadoval sťažovateľ.

K námietke   sťažovateľa,   že   on   ani   jeho   obhajca   neboli   vyrozumení   o   termíne konania neverejného zasadnutia na krajskom súde, na ktorom sa konalo o jeho sťažnosti, ústavný súd uvádza, že zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva povinnosť súdu oznámiť obvinenému alebo jeho obhajcovi termín konania neverejného zasadnutia, ak sa   im   na   ňom   neumožňuje   účasť.   Pokiaľ   sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukázal   na ustanovenie § 302 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý znie: „... pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní   o   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   môže   predseda   senátu   účasť   týmto osobám umožniť...“, ústavný súd konštatuje, že už zo samotného textu znenia citovaného ustanovenia jasne a jednoznačne vyplýva, že pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o   väzbe   predseda   senátu   nadriadeného   (sťažnostného)   súdu   „môže“,   ale   nemusí   účasť obvinenému (sťažovateľovi) a jeho obhajcovi umožniť. Je teda bez akýchkoľvek pochýb, že táto otázka bola iba na zvážení a rozhodnutí príslušného všeobecného (krajského) súdu, preto   jeho postupom   s   prihliadnutím   na znenie   príslušného procesnoprávneho   predpisu, ktorým   sa   riadilo   dotknuté   konanie,   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa tak, ako to prezentoval vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa   názoru   ústavného súdu   je irelevantná aj námietka   sťažovateľa   spočívajúca v tvrdení   porušenia   jeho   základných   práv   tým,   že   krajský   súd   v   úvode   odôvodnenia rozhodnutia   mal   uviesť   iné   ako   relevantné   uznesenie   vyšetrovateľa   PPZ   o   vznesení obvinenia (uznesenie vzťahujúce sa na iný skutok ako ten, pre ktorý bolo rozhodované o jeho väzbe). Ak by aj došlo zo strany druhostupňového súdu k chybnému označeniu uznesenia (uvedeniu iného uznesenia) o vznesení obvinenia sťažovateľovi, táto skutočnosť nemôže   predstavovať   taký   kvalifikovaný   zásah   do   jeho   základných   práv,   ktorý   by   bol spôsobilý   vyvolať   potrebu   jeho   reparácie,   pretože   podstata   napadnutého   rozhodnutia spočívala   na   iných   v   odôvodnení   rozhodnutia   uvedených   skutočnostiach,   ktoré   tvorili základ pre záver o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa a potreby predĺženia lehoty jej trvania. Je pravdou, že elementárnou podmienkou na vzatie a ďalšie ponechanie obvineného vo väzbe je existencia vzneseného obvinenia (len obvineného možno vziať do väzby), avšak v prípade sťažovateľa nie je žiadna pochybnosť o tom, že takéto rozhodnutie o vznesení mu obvinenia, ktoré predchádzalo rozhodnutiu o vzatí jeho osoby do väzby, tu bolo.   Navyše,   pre   úplnosť   je   potrebné   dodať,   že   podstatná   úloha   všeobecného   súdu rozhodujúceho   o   väzbe   obvineného   nespočíva   v   preskúmavaní   správnosti   vydaného uznesenia, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie (pretože to preskúmava príslušná prokuratúra   na   základe   sťažnosti   proti   takémuto   rozhodnutiu),   ale iba   v   tom,   či   takéto rozhodnutie bolo vydané. V tom koniec koncov spočíva aj odpoveď na otázky sťažovateľa v súvislosti s jeho námietkami o nesprávnosti vznesenia mu obvinenia, proti ktorému sa mal možnosť brániť jemu dostupnými opravnými prostriedkami, rozhodovanie o ktorých však nie je predmetom tohto konania (pozri § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Napokon ústavný súd poznamenáva, že v tomto konaní pred ústavným súdom sa sťažovateľ nemohol domáhať vyslovenia porušenia jeho základných práv tým, že krajský súd   neprihliadol   na   jeho   námietky   predložené   v   inom   konaní   okresného   súdu   (o   jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu), ktoré bezprostredne nepredchádzalo konaniu a rozhodnutiu krajského súdu napadnutému sťažnosťou podanou ústavnému súdu ani s ním vo svojej podstate nesúviselo.

Tieto okolnosti boli dôvodom, pre ktoré ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá   a   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa   (zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   vrátenie   mu   veci   na opätovné prerokovanie a rozhodnutie a náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľa) je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, ku ktorému v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito návrhmi zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012