znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 238/2011-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na vzdelanie zaručeného v čl. 42 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 86/2009-138 z 30. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. M. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   zaručeného   v   čl.   12   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného v čl. 35   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   vzdelanie   zaručeného   v   čl.   42   ods.   1   ústavy, základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 86/2009-138 z 30. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 86/2009 rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 202/2008-61 z 1. decembra 2008, ktorým tento zaviazal   sťažovateľa   prispievať   na   výživu   svojej   manželky   M.   M.   (ďalej   len „navrhovateľka“) sumou 5 000 Sk mesačne, počnúc dňom 11. júla 2008 vždy do desiateho dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Zročné výživné za obdobie od 11. júla 2008 do 1. decembra 2008 v sume 23 671 Sk bol sťažovateľ povinný zaplatiť formou mesačných splátok po 2 000 Sk spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok. Zároveň bol sťažovateľ zaviazaný na zaplatenie súdneho poplatku v jeho pomernej časti v sume 3 600 Sk na účet okresného súdu. Rozsudkom č. k. 5 Co 86/2009-138 z 31. novembra 2010 krajský súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že sťažovateľ bol zaviazaný platiť na výživu navrhovateľky v období od 11. júla 2008 do 1. januára 2009 výživné vo výške   165,97   €   mesačne   a   počnúc   dňom   2.   januára   2009   výživné   vo   výške   132,78   € mesačne vždy   do desiateho dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky a počnúc mesiacom nasledujúcim   po   právoplatnosti   rozsudku,   vo   zvyšku   uplatneného   nároku   návrh navrhovateľky zamietol. Zároveň rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   považoval   rozsah vykonaného dokazovania okresným súdom za dostatočný, napriek tomu vykonal nad rámec dôkazov vykonaných okresným súdom aj ďalšie dôkazy, napriek navrhovanému dôkazu sa nezaoberal pre posúdenie nároku sťažovateľa podstatnými skutočnosťami, v neprospech sťažovateľa   vyhodnotil   krajský   súd   pri   stanovení   vyživovacej   povinnosti   absolvovanie štúdia, prvostupňový súd aj odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevenovali námietke, že priznanie výživného pre navrhovateľku by bolo v rozpore s dobrými mravmi, krajský súd pred vyhlásením rozsudku pojednával bez jeho osobnej účasti, na základe čoho považuje sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, porušujúce jeho právo zaručené v čl. 12 ods. 4 ústavy, základné práva zaručené čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho práva zaručeného v čl. 12 ods. 4 ústavy, jeho základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na vzdelanie zaručeného v čl. 42 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   86/2009-138 z 30. novembra 2010, zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 500 € a zaviaže krajský súd na úhradu trov konania sťažovateľa na účet jeho právnej zástupkyne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy každý má právo na vzdelanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 12 ods. 4 ústavy, základných práv zaručených v čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 86/2009-138 z 30. novembra 2010.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 86/2009-138 z 30. novembra 2010

1.1   Zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   z   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (za mnohé iné napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, I. ÚS 46/05).

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd vo svojom rozhodnutí považoval rozsah vykonaného dokazovania okresným súdom za dostatočný, napriek tomu vykonal nad rámec dôkazov vykonaných okresným súdom aj ďalšie dôkazy, v neprospech sťažovateľa vyhodnotil pri stanovení vyživovacej povinnosti absolvovanie štúdia, napriek navrhovanému dôkazu sa nezaoberal pre posúdenie nároku sťažovateľa podstatnými skutočnosťami, prvostupňový aj odvolací   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nevenovali   námietke,   že   priznanie   výživného   pre navrhovateľku by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pred vyhlásením rozsudku pojednával bez jeho osobnej účasti, na základe čoho považuje sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, porušujúce ním označené práva a základné práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Podľa § 71 ods. 1, 2 Zák. o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.

Podľa § 75 ods. 1, Zák. o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil   podľa   §   220   O. s. p.,   keď   neboli   podmienky   na   potvrdenie   ale   ani   zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd uvádza, že rozsah dokazovania vykonaný súdom prvého stupňa považoval odvolací súd za dostatočný. Odvolací súd však zobral do úvahy zmeny ktoré nastali v priebehu odvolacieho konania a to najmä, že dňa 02. 01. 2009 sa narodila účastníkom maloletá dcéra M. vo faktickej starostlivosti matky, odporcovi tak vznikla   ďalšia   vyživovacia   povinnosť.   Z   tohto   dôvodu   zmenil   napadnutý   rozsudok   súdu prvého stupňa tak, že odporcovi uložil povinnosť manželského výživného tak ako súd prvého stupňa vo výške 5.000,- Sk (165,97 eur) len od 11. 07. 2009 do 01. 01. 2009 - do narodenia dieťaťa a od 02. 01. 2009 vo výške 4.000,- Sk (132,78 eur) do 30. 11. 2010, teda do dňa vyhlásenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   V   tejto   súvislosti   zmenil   aj   výšku   zročného výživného na sumu 3.997,19 eur {zročné výživné za obdobie 11. 07. 2008 do 01. 01. 2009 vo výške 947,63 eur a za obdobie 02. 01. 2009 až do 30. 11. 2010 vo výške 3.049,56 eur). O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. s použitím § 224 ods. 1 O. s. p.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   zmenil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa   nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2 Sťažovateľ namieta, že pojednávanie, na ktorom bol krajským súdom vynesený ním na ústavnom súde napadnutý rozsudok, prebehlo napriek jeho ospravedlneniu bez jeho účasti a účasti jeho právneho zástupcu.

Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného 30. novembra 2010, na ktorom krajský súd vyhlásil sťažovateľom napadnutý rozsudok, vyplýva: „Konštatuje sa, že už v minulosti bolo pojednávanie opakovane odročované pre dôvody na strane odporcu (v danom prípade sťažovateľa), odvolací súd je toho názoru, že účasť na pojednávaní súdu by mala mať prednosť   pred   absolvovaním   obchodného   rokovania,   na   ktoré   bolo   možné   zo   strany zamestnávateľa zrejme poslať iného zamestnanca tak, aby bola odporcovi umožnená účasť na pojednávaní.“

Ústavný súd konštatuje, že závažnosť dôvodov na odročenie pojednávania posudzuje konajúci   súd,   v   danom   prípade   krajský   súd,   ktorý   vyhodnotil   dôvody   sťažovateľa   na odročenie   pojednávania   za   také,   ktorých   intenzita   neodôvodňuje   vyhovieť   návrhu sťažovateľa   na   odročenie   pojednávania.   Krajský   súd   rozhodol   o   prerokovaní   veci v neprítomnosti sťažovateľa aj s prihliadnutím na skutočnosť, že išlo o opakovanú neúčasť z dôvodov na strane sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už na predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu na ňu zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na vzdelanie zaručeného v čl. 42 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 86/2009-138 z 30. novembra 2010

Sťažovateľ uvádza, že krajský súd svojím rozsudkom porušil jeho základné práva zaručené v čl. 35 ods. 1 a čl. 42 ods. 1 ústavy.

Keďže sťažovateľ porušenie uvedených práv odvíjal od porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto časti bola jeho sťažnosť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, nepripadá do úvahy ústavným súdom vysloviť ani porušenie základných práv zaručených v čl. 35 ods. 1 a čl. 42 ods. 1 ústavy.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 4 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 86/2009-138 z 30. novembra 2010

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ústavy má charakter porušenia práva   v   zásade   iba   vtedy,   ak   je   spojené   zároveň   s   porušením   iného   základného   práva (mutatis mutandis PL. ÚS 14/98).

Sťažovateľ namietal porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 4 ústavy s namietaným   porušením   základného   práva   uvedeného   v   druhej   hlave   ústavy,   t. j. základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy (v danom prípade i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnuť ďalšiu časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy, bolo potrebné z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011