znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 238/09-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 94/09-42 z 1. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009 doručená   sťažnosť   Ing.   P.   Ď.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 94/09-42 z 1. apríla 2009.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 94/09-42 z 1. apríla 2009 odmietol sťažnosť sťažovateľa doručenú mu 20. februára 2009 (doplnenú 25. februára 2009), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a porušenie čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1, 2 a 3 dohovoru postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I,   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru v Bratislave, Okresnej prokuratúry Bratislava I, rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 (v spojení s jeho opravnými uzneseniami), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 10/2008 z 11. decembra 2008, a to ako oneskorene podanú.

Podľa   názoru   sťažovateľa   ústavný   súd   týmto   rozhodnutím   porušil   jeho   základné právo na prístup k súdu zaručené mu čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené mu čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu „že Ústavný súd Slovenskej republiky mal ako predbežnú otázku pri posudzovaní jeho sťažnosti vyriešiť otázku nesúladu ustanovenia § 53 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky, a to využijúc možnosť danú každému súdu, a teda aj Ústavnému súdu Slovenskej republiky, obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 18 ods. 1 písm. d) zák. č. 38/1993 Z. z. v spojení s § 37 ods. 1 cit. zák. Ústavný súd tým, že nevyužil toto jeho právo, porušil právo sťažovateľa na prístup k súdu, zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj princíp právnej istoty, zakotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

V danom prípade bolo rozhodnutie dovolacieho súdu doručené sťažovateľovi dňa 23. 12.   2008   a   jeho   právnemu   zástupcovi   dňa   22.   12.   2008.   Je   zrejmé,   že   v   danom konkrétnom prípade v dôsledku vianočných sviatkov mal sťažovateľ reálnu možnosť začať hľadať   právneho   zástupcu   pre   konanie   pred   Ústavným   súdom,   čo   je   neobíditeľnou podmienkou   takéhoto   konania,   až   po   uplynutí   dovolenkového   obdobia,   a   to   počnúc pondelkom   12.   1.   2009,   čím   bola   lehota   na   podanie   sťažnosti,   tak   ako   bola   vyložená konajúcim súdom, zdecimovaná na menej ako 30 dní.

Ústavný   súd   nesprávnym   výkladom   citovaného   zákonného   ustanovenia,   resp. aplikovaním tohto zákonného ustanovenia nezabezpečil, aby obmedzenie základného práva sťažovateľa na prístup k súdu platilo rovnako na všetky prípady, a teda, aby sťažovateľ mal na realizáciu jeho práva úplnú, neskrátenú lehotu dvoch mesiacov. Ústavný súd Slovenskej republiky vedno so zákonodarcom prekročili svoju právomoc, a v rozpore s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR uložili sťažovateľovi povinnosť podať sťažnosť v lehote značne kratšej ako je zákonom stanovená, pre všetkých účastníkov rovnaká, dvojmesačná lehota.

Nesprávny výklad začiatku plynutia lehoty zasiahol do práva sťažovateľa na prístup k súdu tým viac, že sťažovateľ sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, čím bola ešte viac znížená jeho možnosť domôcť sa jeho práva, nájsť si právneho zástupcu, preštudovať príslušný spis. zabezpečiť si zhotovenie jeho kópie a pripraviť podanie na Ústavný súd. Sťažovateľ má za to, že Ústavný súd Slovenskej republiky odmietnutím jeho sťažnosti porušil jeho právo na prístup k súdu, zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj princíp právnej istoty, zakotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky takýmto konaním porušil aj ústavný princíp a zodpovedajúce právo sťažovateľa, zakotvené v čl. 13 ods. 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

1. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutím z 1. 4. 2009: sp. zn. I. ÚS 94/09, porušil právo Ing. P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. 4. 2009, sp. zn. I. ÚS 94/09, a vracia mu vec na nové konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu podania sťažovateľa, najmä z jeho petitu, je zjavné, že jeho cieľom je zrušenie uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 94/09-42 z 1. apríla 2009 a „vrátenie veci“ ústavnému súdu   na „nové konanie“, t. j. revidovanie dotknutého postupu a rozhodnutia ústavného súdu,   ktorým   bola pôvodná   sťažnosť   odmietnutá   z   dôvodu   jej   oneskoreného podania.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   podanie   sťažovateľa   je   síce   formálne označené ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (s označením konkrétneho základného práva, k porušeniu ktorého malo dôjsť), ale z hľadiska obsahu ide o opravný prostriedok, ktorým je napadnuté konkrétne rozhodnutie ústavného súdu. Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je v dôsledku zvolenej podoby   špecializovaného   a   koncentrovaného   modelu   ústavného   súdnictva   v   Slovenskej republike konaním jednoinštančným a rozhodnutia ústavného súdu sú konečné a záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslušný   orgán   verejnej   moci   je   povinný   bez   zbytočného   odkladu   zabezpečiť   ich vykonanie. Podrobnosti ustanoví zákon (čl. 129 ods. 7 ústavy).

Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou a zákonom o ústavnom súde presne vymedzené, nemôže prekračovať.   V nadväznosti na to ústavný súd považuje za potrebné   zdôrazniť,   že   medzi   jeho   oprávnenia   nepatrí   rozhodovanie   o   opravných prostriedkoch   vo všeobecnosti   a fortiori   o opravných prostriedkoch,   ktorými sa   fyzické osoby   alebo   právnické   osoby   domáhajú   preskúmania   rozhodnutí   ústavného   súdu,   proti ktorým podľa čl. 133 ústavy a podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde žiaden opravný prostriedok nie je prípustný.

Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu (ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto, čo sa týka medzí, rozsahu a spôsobu, môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci (čl. 2 ods. 2 ústavy),   čo   sa   považuje   v   podmienkach   právneho   štátu   za   conditio   sine   qua   non   pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov.

Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať opravný prostriedok.

Vychádzajúc z citovanej   ústavnej   normy zákon   o   ústavnom   súde   vyriešil   otázku podávania opravných prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že návrh nie je prípustný v prípade, ak sa ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009