znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 238/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. novembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Kataríny   Tóthovej,   bytom   K.   n.   D.,   zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno a jeho rozsudkom č. k. 8 C 222/98-343 z 29. apríla 2003 a postupom Krajského súdu v Nitre a jeho rozsudkom č. k. 9 Co 132/03-374 z 29. apríla 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Kataríny Tóthovej   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. septembra 2004   doručené   podanie   Kataríny   Tóthovej,   bytom   K.   n.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., ktoré bolo označené ako „Ústavná sťažnosť“. Z jej obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k. 8 C 222/98-343 z 29.   apríla   2003   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 9 Co 132/03-374 z 29. apríla 2004.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„Návrhom zo dňa 07. 09. 1998 sa žalobca domáhal, aby súd privolil k jeho výpovedi z nájmu   bytu   sťažovateľke   z toho   dôvodu,   že   sťažovateľka   ako   nájomníčka   bytu   vo vlastníctve žalobcu neplní svoje povinnosti vyplývajúce jej z nájomnej zmluvy, neuhrádza riadne a včas nájomné a výdavky spojené s užívaním bytu.

Sťažovateľka   v konaní   pred súdom prvého   stupňa   uviedla,   že uhrádzala   pôvodné nájomné   a výdavky   spojené   s užívaním   bytu   v sume   723,-   Sk   mesačne   a nie   v žalobcom požadovanej   sume   1.730,-   Sk,   nakoľko   žalobca   od   nej   požadoval   a požaduje   neúmerne vysokú, ničím nepodloženú a neadekvátnu sumu na základe jednostranného zvýšenia. Sťažovateľka niekoľkokrát počas súdneho konania namietala dodávku teplej vody a kúrenia, výpočet nájomného a celkový objem vykurovania. Opakovane zdôrazňovala, že je ochotná platiť viac, no na základe objektívne stanovenej kalkulácie.

Rozsudkom Okresného súdu v Komárne zo dňa 29. 04. 2003 č. k. 8 C 222/98-343 bolo žalobe vyhovené, súd privolil žalobcovi k výpovedi z nájmu bytu. Po podaní odvolania sťažovateľkou Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 29. apríla 2004 č. k. 9 Co 132/03-374 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil...

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uvádza, že vykonal dokazovanie a ustálil   skutkový   a právny   stav.   Podľa   názoru   sťažovateľky   však   nie   v dostatočnom rozsahu...

Vzhľadom   na   námietky   sťažovateľky   k výške   zálohových   platieb   bolo   nariadené znalecké dokazovanie, výsledkom ktorého bolo, že znalec Ing. A. V. konštatoval nesprávnosť výpočtu výšky úhrady za dodávku tepla. Posudok ďalšieho znalca Ing. M. V. bol opačný. Vyčíslenie   poplatkov   spojených   s užívaním   bytu   považoval   za   primerané   skutočne dodanému produktu.

Sťažovateľka   vzhľadom   na   rozdielnosť   stanovísk   oboch   znalcov   navrhla   doplniť dokazovanie   nariadením   kontrolného   posudku   ústavom.   Súd   jej   návrh   zamietol s odôvodnením,   že   predmetom   návrhu   je   neplatenie   úhrad   a nie   ich   výška   a určenie. Námietky   sťažovateľky   súd   označil   za   účelové.   Súd   svoje   odmietnutie   zaoberať   sa pripomienkami sťažovateľky k vykonanému znaleckému dokazovaniu zdôvodnil aj tým, že jej námietky   boli   len   vo   všeobecnej   rovine   a že   znalec   Ing.   Václav   pri   svojom   posudku... vychádzal z neplatnej vyhlášky...

Súd neprihliadol na námietky ani po zhodnotení výpovede svedka... Sťažovateľka   podala   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   odvolanie.   Opätovne vyjadrila nesúhlas s výškou platieb, ktoré stanovil jednostranne a neobjektívne žalobca... Krajský   súd   po   odvolaní   sa   na   ustanovenie   §   696   ods.   1   Obč.   zák.,   vyhlášku č. 60/1964,   vyhlášku   15/1992   Zb.   a predpisy   nájomného   bez   zaoberania   sa   námietkami sťažovateľky dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správne a preto ho potvrdil.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vyniesol tento nález:

„Rozsudkom Okresného súdu v Komárne zo dňa 29. 04. 2003 č. k. 8 C 222/98-343 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa   29.   apríla   2004   č.   k.   9   Co   132/03-374 a postupom   predchádzajúcim   týmto   rozhodnutiam   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok Okresného súdu v Komárne zo dňa 29. 04. 2003 č. k. 8 C 222/98-343 a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. apríla 2004 č. k. 9 Co 132/03-374 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Komárne na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Sťažovateľka tvrdila, že bolo porušené jej právo na súdnu ochranu, pretože „má právo   na   to,   aby   sa   súd   v prejednávanej   veci,   ktorá   sa   jej   priamo   týka,   kvalifikovane zaoberal jej námietkami a tvrdeniami. Súd jednoducho konštatoval, bez udania jediného dôvodu   skutočne   zdôvodňujúceho   jeho   postoj,   že   jej   námietky   k výške   nájomného a celkovému   vyúčtovaniu   sú   účelové   a preto   sa   nimi   nemieni   podrobnejšie   zaoberať. Obranu sťažovateľky súd bral na ľahkú váhu a de facto rozhodol len na základe tvrdení žaloby,   ktoré   boli   počas   súdneho   konania   vykonaným   dokazovaním   vyvrátené,   a nie potvrdené...

Na jednej strane súd umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k prejednávanej veci a zákon jej   umožňuje   podať   odvolanie,   avšak   vzhľadom   na   nezaoberanie   sa   jej   pripomienkami a dôvodmi jej odvolania to možno považovať za alibizmus – v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde.   Právo   na   prístup   k súdnej ochrane však nemá absolútnu povahu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré   z tohto   postavenia   vyplývajú.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu (II. ÚS 4/94,   II.   ÚS   3/97)   právo   na   súdnu   ochranu   sa   však   nestotožňuje   s procesným úspechom.

Právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj   napríklad   Georgidias v. Grécko z 29. mája 1999, Recueil III/1997). Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A, č. 288, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva   vo   veci   Fouquet   v.   Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s.   29).   Je   vecou   ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrálny.

Z predložených rozhodnutí ústavný súd zistil, že rozhodnutia obidvoch súdov, t. j. rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 222/98-343 a rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 132/03-574, sa týkajú privolenia k výpovedi z nájmu bytu.

Okresný   súd   po   preskúmaní   splnenia   procesných   podmienok   a po   vykonaní dokazovania rozhodol rozsudkom v neprospech sťažovateľky (odporkyne v tomto konaní) a privolil   navrhovateľovi   k   jej   výpovedi   z   nájmu   bytu   (pričom   vyhodnotil   vykonané dôkazy).

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vo   veci   odvolania   sťažovateľky   (odporkyne) konštatoval, že okresný súd postupoval v súlade so zákonom a podľa § 219 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   rozsudok   okresného   súdu   rozsudkom   č.   k. 9 Co 132/03-574 potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   názory   všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   preskúmania   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrálne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a súčasne   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Reálne   uplatnenie   a garantovanie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nielen neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania.

Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu neobsahujú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na možnosť porušenia označeného základného práva alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy), a nie sú ani neodôvodnené, ani arbitrálne.

Sťažovateľka   namietla   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý zjavne nie je v príčinnej súvislosti so žiadnym porušovaním základných práv. Sťažovateľka bola odporkyňou v označenom spore, všeobecné   súdy   v jej   veci   na   základe   jej   návrhov   konali   a rozhodli,   svoje   rozhodnutia náležite   odôvodnili   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.  

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených rozhodnutí okresného   súdu   a krajského súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2004