SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 237/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou,Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súduBratislava I sp. zn. 1 P 123/2013 z 9. septembra 2014, z 5. novembra 2014, z 24. apríla 2015a z 23. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 271, 374/2015zo 16. júla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 4a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 P 123/2013z 9. septembra 2014, z 5. novembra 2014, z 24. apríla 2015 a z 23. júna 2015 a uznesenímKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 271, 374/2015zo 16. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že na okresnom súde prebiehapod sp. zn. 1 P 123/2013 konanie vo veci starostlivosti o maloletú
(ďalej aj „maloletá“), toho času v
, dieťa sťažovateľa a matky –
(ďalej len „matka maloletej“).
Predmetné konanie začalo 5. augusta 2013 na návrh matky maloletej. Sťažovateľvo veci týkajúcej sa maloletej podal návrh 15. augusta 2013. Okresný súd konanie o týchtonávrhoch spojil uznesením z 26. augusta 2013 na spoločné konanie.
Následne okresný súd uznesením č. k. 1 P 123/2013-213 z 9. septembra 2014 nariadilpodľa § 75a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) predbežné opatrenie, ktorýmumiestnil maloletú ⬛⬛⬛⬛, do starostlivosti nahrádzajúcejstarostlivosť rodičov do ⬛⬛⬛⬛.
Výkon uznesenia z 9. septembra 2014 sa uskutočnil 10. septembra 2014, keď okresnýsúd premiestnil maloletú za asistencie polície z nemocnice vdo ⬛⬛⬛⬛.
Následne okresný súd uznesením č. k. 1 P 123/2013-316 z 5. novembra 2014na návrh matky nariadil predbežné opatrenie, ktorým dočasne zakázal styk sťažovateľas maloletou do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci úpravy výkonu rodičovských práva povinností.
Sťažovateľ 25. marca 2015 podal a 27. marca 2015 doplnil návrh na zrušeniepredbežného opatrenia nariadeného uznesením z 5. novembra 2014. O tomto návrhurozhodol okresný súd uznesením č. k. 1 P 123/2013-376 z 24. apríla 2015 tak, že hozamietol.
Proti uzneseniu okresného súdu z 24. apríla 2015 podal sťažovateľ odvolanie.Vzhľadom na to, že„odvolací súd o podanom odvolaní nerozhodol do 30 dní, dňa 16. 6. 2015 navrhovateľ (otec) podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal o zverenie dcéry do svojej osobnej starostlivosti...“.
O návrhu sťažovateľa zo 16. júna 2015 rozhodol okresný súd uznesením č. k.1 P 123/2013-420 z 23. júna 2015 tak, že ho zamietol. Proti tomuto uzneseniu podalsťažovateľ odvolanie.
O odvolaniach sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu z 24. apríla 2015a z 23. júna 2015 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením č. k. 11 CoP 271, 374/2015-436 zo 16. júla 2015 tak, že tieto uznesenia potvrdil. Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenienapadnutého uznesenia krajského súdu a uvádza:
„... Zákaz styku otca s dieťaťom je výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Faktom zostáva, že existujúci zákaz styku bráni dieťaťu takmer rok prirodzený kontakt s otcom, na ktorého je citovo naviazané. A to len za tým účelom, aby si matka mohla posilniť, resp. obnoviť vzťah k maloletej.
Otec žiada spravodlivosť nielen pre seba, ale aj pre svoje dieťa, nakoľko pretrvávajúci zásah do výkonu jeho rodičovských práv a povinností považuje za neúnosný a za neprimeraný z hľadiska jeho dĺžky a okolností. Za tejto situácie nie je ani zrejmé, aké opatrenia chce súd vykonať za účelom obnovenia vzťahov medzi otcom a dcérou, keď jeho úlohou je v prvom rade zachovávať prirodzené rodinné väzby dieťaťa. Dieťa bolo vyňaté z rodinného prostredia a nedobrovoľne umiestnené do krízového strediska, pričom ide o krajné riešenie. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že dieťa inklinuje k otcovi, a matku principiálne odmieta, nechce sa k nej vrátiť. Neustále verbalizuje svoj záujem sa vrátiť k svojmu otcovi do prostredia, v ktorom vyrastalo a s ktorým je späté. Súd však názory dieťaťa na jeho koexistenciu s rodičmi nerešpektuje.
Navrhovateľ (otec) sa nemôže stotožniť s tým, že mu súd zakázal styk s dcérou len preto, že k takémuto záveru dospel jeden súdny znalec. Je presvedčený, že bez overenia takéhoto závažného záveru ďalším kontrolným znaleckým posudkom vypracovaným v krátkom časovom slede, alebo odborným vyjadrením príslušného orgánu v zmysle § 127 ods. 4 O. s. p., a bez vykonania ďalších dôkazov súd vôbec nemal zakázať styk otca s dieťaťom, pretože sa nevyporiadal s tým, ako túto situáciu vníma samotné dieťa a aký to bude mať dopad na jeho vnútorné prežívanie a aký dopad bude mať celá táto situácia na jeho zdravý psychický a fyzický vývin vôbec.
Treba si položiť otázku, či dieťa v tomto veku a za týchto okolností je vôbec schopné pochopiť situáciu, v ktorej sa ocitlo, či dokáže spracovať svoje emócie bez podpory blízkeho človeka a pochopiť súdne rozhodnutie o jeho umiestnení do krízového strediska a následnom zákaze styku s otcom, keď jeho predstavy sú diametrálne odlišné. Už je to rok, čo dieťa vyrastá mimo rodinného zázemia a o dva mesiace to bude rok, čo je bez kontaktu s otcom. Naviac rodinní príbuzní navrhovateľa (napr. synovec) môžu podľa pokynov vedenia krízového strediska dieťa navštevovať v obmedzenom rozsahu iba raz do mesiaca, čo je strašne málo na udržiavanie citových väzieb...“
Sťažovateľ vo svojej argumentácii uvádza, že základom rozhodnutí okresného súdubol znalecký posudok č. 1/2014 z 27. januára 2014 a znalecký posudok č. 2/2014z 30. januára 2014. Tieto znalecké posudky vypracovala ⬛⬛⬛⬛ „súdny znalec pre odbor Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria). Vzhľadom na to, že súdna znalkyňa nevyšetrovala maloleté dieťa v interakcii s matkou, nie je zrejmé, ako mohla dospieť k záveru, že matka má pozitívny vplyv na výchovu maloletého dieťaťa... Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že matka nezvláda základnú starostlivosť a výchovu maloletej, a tento fakt nie je možné prehliadať, avšak ani napraviť, pretože maloletá matku odmieta zo závažných dôvodov, ktoré vie aj logicky vysvetliť.“.
V prerokúvanom konaní bol vypracovaný aj znalecký posudok č. 10/2014 ⬛⬛⬛⬛, súdnym znalcom. Sťažovateľ poukazuje na to, že psychologickévyšetrenie maloletej„sa uskutočnilo dňa 10. 7. 2014, matky dňa 9. 7. 2014 a otca dňa 11. 7. 2014. V tom čase dieťa nebolo ešte umiestnené do
Prvostupňový súd o tom rozhodol až uznesením zo dňa 9. 9. 2014, ktorým nariadil predbežné opatrenie bez časového obmedzenia.“.
Sťažovateľ namieta, že okresný súd pri svojom rozhodovaní nevykonal všetkydôkazy, ktoré mal vykonať,„pretože chýba výsluch maloletého dieťaťa, ktorého vykonaniu nič nebráni. Dieťa je vyspelé primerane svojmu veku, a preto vie za daných okolností (ako aj vyplýva z písomností založených v súdnom spise) vyjadriť svoj názor.“.Podľasťažovateľa boli splnené všetky podmienky podľa § 43 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodinea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 100 ods. 3OSP, aby okresný súd vypočul maloletú a prihliadol na jej názor.
Sťažovateľ argumentuje, že maloletá pred a aj po začatí konania jednoznačneprejavila svoj názor, z ktorého možno vyvodiť jej odmietavý postoj k matke a zároveňpozitívny vzťah k sťažovateľovi. V tejto súvislosti poukazuje na to, že maloletá svoj názorprejavila napr.«v Úradnom zázname ÚPSVaR zo dňa 9. 7. 201 3 maloletá uvádzala:... „radšej by som chcela žiť v s ocošom, a to preto, lebo mi mamka nadáva, že som potkan, krava prostá, koza sprostá... radšej by som chcela ostať u ocka... Keď by ma súd dal ockovi, ja by som sa chcela stretávať s mamkou a to tak, aby sem tam prišla za mnou a s ňou už nikdy nechcem byť sama, a to pre tie nadávky. Keď nie je ocko pri mne, tak mi nadáva a hrozne na mňa kričia ja sa bojím, keď na mňa kričí, ja sa až trasiem od strachu“...
- v Zápisnici spis. zn. 15 Em/6/2013 spísanej dňa 24. 7. 2013 na Okresnom súde v Poprade: Dcéra prejavila nesúhlas s uvedenou skutočnosťou s tým, že neustále plakala neustále vravela, že k mame nejde.
- v Lekárskej správe zo dňa 3. 6. 2014 :... „Ja chcem ísť k otcovi, lebo už nechcem byť s mamou, lebo sa jej bojím... ja rozhodne nechcem byť s mamou a chcem ísť k otcovi a ja s mamou ne-bu-dem... ona si zmyslí, že mi dá facku a urobí to..., keď má záchvat, tak vtedy to urobí... vie to sudkyňa... ale povedala, že urobí všetko, aby som išla domov“...
- v Lekárskej správe zo dňa 23. 8. 2014 ( ⬛⬛⬛⬛ ) sa uvádza:... „dieťa nechce ísť k matke, bojí sa jej... “,
- v lekárskej správe zo dňa 23. 8. 2014 ( ⬛⬛⬛⬛ ) sa uvádza:... „radšej zomrie, ako by mala ísť ku matke“...,
- vo Vyjadrení sa k zdravotnému stavu ⬛⬛⬛⬛, detské oddelenie, zo dňa 2. 9. 2014 sa uvádza: „Dieťa verbalizuje strach z matky, matka na ňu údajne kričí, často ju trestá, nadáva jej, je voči nej impulzívna. Dieťa by chcelo zostať bývať u otca, ktorý je k nej dobrý, všetko jej dovolí, nekričí na ňu.“
Odmietanie matky dieťaťom nebolo teda spôsobené ovplyvňovaním otca, prípadne jemu blízkych osôb. Maloletá si svoj odmietavý postoj k matke vytvorila práve z vlastných negatívnych skúseností s matkou v dôsledku jej správania sa k nej pod vplyvom vážnej choroby. Matka minimálne od roku 2000 trpí závažným psychiatrickým ochorením − bipolárna afektívna porucha, ktoré sprevádzajú ďalšie dve ochorenia. Jej nepriaznivý zdravotný stav, ktorý sa zhoršuje, je prekážkou pre riadny výkon jej rodičovských práv a povinností. Podľa znaleckého posudku č. 1/2014 trpí depresívnymi a hypomanickými prejavmi, ktoré sa striedajú s bezpríznakovými obdobiami. Sama matka uvádza, že depresívne obdobie u nej trvalo roky bez toho, aby ho vystriedala povznesená nálada. Zmieňovala sa o viacerých situáciách, v ktorých ako matka zlyhala a ktoré pre maloletú predstavovali enormnú psychickú aj fyzickú záťaž...»
Následne sťažovateľ tiež poukazuje na správy zamestnancov, pričom uvádza:
„Správa o priebehu výchovného opatrenia v ⬛⬛⬛⬛ ku dňu 16. 3. 2015 (III. správa), (čl. 347) podpísaná psychologičkou ⬛⬛⬛⬛, v ktorej sa výslovne uvádza, že dieťa zdôrazňuje svoj pozitívny vzťah k otcovi, k prostrediu, v ktorom vyrastala, je schopná kritického náhľadu na oboch rodičov, na ich fungovanie, správanie a vzťah k nej a naďalej jednoznačne deklaruje potrebu vrátiť sa otcovi, naďalej v postoji dieťaťa prevláda výrazná obava z návratu do výlučnej starostlivosti matky. Súčasne bolo zvýraznené, že nerešpektovanie vôle dieťaťa môže mať negatívny vplyv na jeho ďalší vývin ako aj celkový vývin osobnosti.
Správa ⬛⬛⬛⬛ o pobyte mal. dieťaťa zo dňa 16. 3. 2015, podpísaná riaditeľkou ⬛⬛⬛⬛, (č. l. 348) v ktorej sa uvádza, že pri návštevách ⬛⬛⬛⬛ pretrváva neupravený vonkajší vzhľad, často je z dychu cítiť alkohol, postoj maloletej voči svojej matke je naďalej odmietavý, maloletá všetky návštevy príbuzných zo strany matky vrátane súrodencov odmieta.
v žiadnom prípade nespochybnilo kompetencie otca, avšak svojimi vyjadreniami spochybnilo kompetencie matky, ktorú za celú dobu výkonu výchovného opatrenia hodnotí len negatívne bez vyhliadok na zlepšenie. Je zrejmé, že k obnoveniu vzťahov medzi matkou a dieťaťom doposiaľ nedošlo a ani do budúcna v tomto smere neexistujú prognózy zlepšenia. Pokračovanie v zákaze styku otca s dieťaťom však môže mať negatívny vplyv na formovanie osobnosti dieťaťa, a preto v záujme maloletého dieťaťa treba obnoviť jeho vzťah s otcom, a to v prvom rade zrušením zákazu styku a zverením dieťaťa do starostlivosti otca.
Obidva súdy porušili zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď predovšetkým nedali priestor na vyjadrenie sa maloletému dieťaťu, o ktorého právach sa v tomto konaní rozhoduje. Nezohľadnili však ani vyjadrenia otca maloletého dieťaťa, ani správy
, ani ťažké psychické ochorenie matky, ktoré jej fakticky bráni vo výkone jej rodičovských práv, ani fakt, že náhradná starostlivosť je výnimočným opatrením, ktoré má mať preventívny charakter. Konanie je preto postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Napriek tomu, že dieťa dlhodobo verbalizuje svoj záujem byť s otcom, (teda, aby bolo zverené do opatery a starostlivosti svojho otca), a táto skutočnosť je všetkým zúčastneným stranám známa, nikto, ale predovšetkým súd jeho názor nielenže nerešpektuje, ale ani ho v spojení so správami krízového strediska nezohľadnil v rámci rozhodovania o predložených návrhoch otca.
Zákaz styku otca s dieťaťom až do právoplatného skončenia konania vo veci samej je neprimerane prísnym nariadením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a rozhodne nemôže byť v záujme maloletého dieťaťa, aby trávilo takú dlhú dobu mimo svojho domova v náhradnej starostlivosti, bez akéhokoľvek kontaktu so svojím otcom, na ktorého je silno citovo naviazané.
Rovnako je neprijateľné, aby obidva súdy odôvodňovali zamietajúce stanovisko údajnými vzájomnými väzbami obidvoch rozhodnutí, ktoré im údajne neumožňujú vydanie iného rozhodnutia bez zopakovania znaleckého dokazovania.“
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod č. k. 1 P 123/2013 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod č. k... 11 CoP/271, 374/2015-436, porušili právo(sťažovateľa,pozn.)...garantované: v čl. 41 ods. 4 Ústavy... v čl. 46 ods. 1 Ústavy... v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v čl. 8 ods. 1 Dohovoru...
Zrušujú sa: Uznesenie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 11 CoP/271, 374/2015-436, IČS: 111 3226700 zo dňa 16. 07. 2015,
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 1 P/123/2013-376 z... 24. 04. 2015 Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 1 P/123/2013-420 z... 23. 06. 2015 Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 1 P 123/2013-213 zo dňa 9. 9. 2014 Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 1 P 123/2013-316 zo dňa 5. 11. 2014
Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje opätovne konať vo veci ohľadom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 16. 6. 2015, ktorým sa otec domáha zverenia maloletého dieťaťa do svojej osobnej starostlivosti.
(Sťažovateľovi, pozn.)... priznáva primerané zadosťučinenie v sume 3 000,- €..., ktoré sú mu Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
...priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €..., ktorú sú Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňujetakto:„Dôvodom požadovanej satisfakcie je intenzita zásahu do základných práv a slobôd nakoľko samotné zrušenie napadnutých rozhodnutí s ohľadom na dĺžku trvania zásahu a citlivosť témy navrhovateľ nepovažuje za dostatočné. Ide o symbolickú sumu z hľadiska spôsobenej traumy zo zákazu styku otca s maloletým dieťaťom, ktoré trvá takmer rok, a umiestnenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pretoje právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu tenorgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu(IV. ÚS 128/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochranysvojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti uzneseniam okresného súdu z 9. septembra 2014, 5. novembra 2014, 24. apríla2015 a 23. júna 2015 bol prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktoromako odvolací súd rozhoduje krajský súd. Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že protiuzneseniam z 24. apríla 2015 a 23. júna 2015 podal odvolania, o ktorých rozhodol krajskýsúd napadnutým uznesením zo 16. júla 2015. Právomoc krajského súdu ako odvolaciehosúdu, ktorú sťažovateľ mohol uplatniť, prípadne aj uplatnil, vylučuje, aby rozhodovalústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietolpre nedostatok právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. júla 2015
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavaťa posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkýmprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd napadnutým uznesením zo 16. júla 2015 rozhodol o odvolaniachsťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu z 24. apríla 2015 a z 23. júna 2015. Krajskýsúd potvrdil uznesenie okresného súdu z 24. apríla 2015, ktorým tento zamietol návrhsťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia nariadeného uznesením okresného súdu
5. novembra 2014, ktorým mu bol zakázaný styk s maloletou. V relevantnej častiodôvodnenia krajský súd uviedol:
„Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p., prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a dospel k záveru, že odvolaniu otca nie je možné vyhovieť, súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne.
Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil a neobstojí odvolacia námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, keď odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa zodpovedá náležitostiam v § 157 ods. 2 O. s. p....
Súd prvého stupňa sa s uvedenými dôvodmi dostatočne vyporiadal, keď konštatoval, že u maloletej bola znaleckým dokazovaním zistená enormná záťaž z patologického rodinného prostredia, ktorá ju traumatizovala, bránila jej v zdravom psycho-sexuálnom vývine. Bola zistená masívna manipulácia dieťaťa otcom a jeho štýl komunikácie a správanie sa k maloletej predstavoval pre jej zdravý a harmonický vývoj významne zvýšenú mieru ohrozenia, keď dieťa sa muselo vyrovnávať s tlakom zo strany otca, pod ktorým sa paradoxne identifikovala s agresorom, čo jej umožňovalo vôbec zvládnuť vzniknutú situáciu. Otec maloletej svojim správaním absolútne vytesnil matku zo života maloletej a potláčal ich vzájomný vzťah. Bolo preukázané, že po vyňatí maloletej z rodinného prostredia sa stav maloletej stabilizoval. Otec nepreukázal súdu podstúpenie psychiatrickej a psychoterapeutickej liečby s pozitívnym výsledkom. Pokiaľ aj otec poukazuje na správu ⬛⬛⬛⬛ z 27. 11. 2014, v nej sa nekonštatujú skutočnosti tvrdené otcom, že nepotrebuje liečbu. V uvedenej správe sa konštatuje, že jednorazové ambulantné vyšetrenie nemôže mať váhu pre súdne konanie a navyše je potrebné psychologické vyšetrenie na osobnosť. Uvedené sa konštatuje aj v ďalšej správe ⬛⬛⬛⬛ z 30. 06. 2015, kde ⬛⬛⬛⬛ uvádza, že pacient neguje ťažkosti, v pozadí zrejme abnormálny profil osobnosti, pokiaľ má pacienta liečiť, potom potrebuje závery znaleckého posudku a druhé psychologické vyšetrenie, ak nie je súčasťou znaleckého posudku. Pokiaľ je pravda, že má byť realizovaný kontrolný znalecký posudok, ktorý zrejme vykonajú iní znalci než v pôvodní, potom by bolo zbytočné ďalšie vyšetrenie. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že vo veci bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie na prehodnotenie a skúmanie duševného stavu oboch rodičov, ako aj kontrolné znalecké dokazovanie z odboru psychológie odvetvie klinickej psychológie detí, na opätovné preskúmanie a vyhodnotenie psychického stavu maloletej, jej vzťahu k obom rodičom a posúdenie rodičovských schopností a kompetencii. Práve uvedené znalecké dokazovanie má odpovedať na otázky, či nastala zmena od nariadenia predbežného opatrenia, ktorým bol zakázaný styk otca s maloletou a či boli splnené podmienky na zrušenie predbežného opatrenia. Správne posúdil súd prvého stupňa, že dôvody pre nariadenie predbežného opatrenia nepominuli a neboli splnené podmienky na jeho zrušenie. Až po vykonaní nariadeného dokazovania bude možné posúdiť dôvodnosť zákazu styku, za danej dôkaznej situácii by to bolo predčasné.
Účelom predbežného opatrenia je dočasne upraviť pomery maloletého dieťaťa, s cieľom umožniť nerušené konanie vo veci samej. Z uvedených dôvodov preto bude potrebné a vhodné, aby bol daný priestor súdu prvého stupňa na konanie vo veci samej a realizácia nariadeného dokazovania.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolací súd ho potvrdil podľa § 219 O. s. p.“
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil aj uznesenie okresného súduz 23. júna 2015, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežnéhoopatrenia, ktorým by maloletá bola zverená do jeho osobnej starostlivosti, a tak by bolozrušené predbežné opatrenie, ktorým bola maloletá umiestnená do. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol:
„Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje aj na predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh otca na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým bol zakázaný styk otca s maloletou, ako aj na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo toto rozhodnutie potvrdené. V konaní neboli preukázané dôvody, pre ktoré by bolo potrebné meniť predbežné opatrenie č. k. 1 P/123/2013-213 z 09. 09. 2014, ktorým bola maloletá zverená do nariadiť predbežné opatrenie a zveriť maloletú do starostlivosti otca. Návrhu otca nebolo možné vyhovieť vzhľadom na zákaz styku s maloletou nariadeným predbežným opatrením, č. k. 1 P/1223/2013-136 zo dňa 05. 11. 2014.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenia okresného súdu č. k. 1 P 123/2013-376z 24. apríla 2015 a č. k. 1 P 123/2013-420 z 23. júna 2015.
Okresný súd uznesením z 24. apríla 2015 zamietol návrh sťažovateľa na zrušenieuznesenia okresného súdu z 5. novembra 2014, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie,ktorým bol zakázaný styk sťažovateľa s maloletou. Okresný súd poukázal v odôvodnenína obsah návrhu sťažovateľa a taktiež na predbežné opatrenia, ktoré boli nariadenév prerokúvanom prípade (o umiestnení maloletej do starostlivosti nahrádzajúcejstarostlivosť rodičov do ⬛⬛⬛⬛ a o zákaze styku sťažovateľa s maloletou).Poukázal tiež na to, že rozsudkom z 5. novembra 2014 okresný súd nariadil maloletej a jejrodičom povinnosť podrobiť sa špecifikovanému výchovnému opatreniu, ktoré maloskončiť 8. mája 2015. Pred rozhodnutím o návrhu sťažovateľa nariadil pojednávanie, a tiežzisťoval relevantné skutočnosti za obdobie od nariadenia predbežného opatrenia. V tejtosúvislosti v odôvodnení uviedol:
„Súd sa v rámci rozhodovania o návrhu otca na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia zaoberal vyhodnotením skutkového stavu, zisťovaním všetkých skutočností zistených za obdobie od nariadenia predbežného opatrenia, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu rozhodnutia súdu. Súd skúmal, či pominuli dôvody, pre ktorých existenciu súd pristúpil v záujme ochrany maloletej k rozhodnutiu o takom krajnom riešení, ako je zákaz styku maloletej s jedným z rodičov.
Zo znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 27. 01. 2014 bolo preukázané, že matka maloletej trpí na Bipolárnu afektívnu poruchu, v čase vyšetrenia bol psychický stav matky stabilizovaný v kvalitnej remisii. Z posudku vyplýva, že pri možnej dekompenzácii stavu sa u matky môže objaviť nárast napätia, podráždenosti, zmena nálady v správaní, ktoré môžu viesť k prechodnému zhoršeniu starostlivosti o rodinu, domácnosť a fungovaniu v pracovnej sfére, pričom takýto stav môže mať aj negatívny vplyv na vývoj dieťaťa. U matky je odporúčaná dlhodobá psychiatrická liečba.
Súd nemal v konaní doposiaľ preukázané, že matka je pod pravidelným dohľadom a kontrolou lekárov a že odporúčanú liečbu dodržiava. Podľa vyjadrenia matky, jej jedinou ošetrujúcou lekárkou je ⬛⬛⬛⬛, ktorá má sídlo vo Zo správy odborného lekára psychiatra ⬛⬛⬛⬛, so sídlom ⬛⬛⬛⬛ síce vyplýva, že zdravotný stav matky je kompenzovaný, avšak vzhľadom na vzdialenosť sídla lekárky od bydliska matky, písomné správy z prebiehajúceho výchovného opatrenia v ⬛⬛⬛⬛, vystupovanie matky pred súdom, má súd dôvodné pochybnosti o aktuálnom zdravotnom stave matky.
Z predbežnej správy o priebehu výchovného opatrenia nariadenému matke a maloletej v ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 09. 02. 2015 vyplýva, že matka začala byť oproti predchádzajúcemu obdobiu dôslednejšia, avšak spontánny záujem maloletej o stretnutia s matkou pozorované neboli. Matke je poskytované odborné psychologické poradenstvo a vedenie, maloletá je v procese individuálnej psychoterapie. Maloletá sa veľmi dobre adaptovala na pobyt v zariadení, postupne si vytvára bezpečnejšie väzby s deťmi aj k dospelým. Maloletá je v terapeutickom procese, s cieľom pomôcť jej zvládnuť dôsledky hlbokej emocionálnej traumatizácie. Zo správy zo dňa 16. 03. 2015 vyplýva, že matka pri výchovnom opatrení spolupracuje ochotne a otvorenejšie komunikuje a obsahy rozhovorov sú hlbšie a nie tak formálne ako v úvodných stretnutiach. Maloletá sa zúčastnila jedného stretnutia s matkou, na ktorom už bola schopná osobne vyjadriť svoje pocity a súčasne sa vyjadrila, že by matke odpustila, keby sa dala liečiť. Naďalej však v postoji dieťaťa vyplýva výrazná obava k návratu k matke. Maloletá naďalej deklaruje nezáujem aj o kontakt s rodinou zo strany matky s odôvodnením, že jej ani v minulosti nedokázali pomôcť, keď sa cítila ohrozená a potrebovala pomoc. Maloletá naďalej zdôrazňuje pozitívny vzťah k otcovi a k prostrediu, v ktorom u neho vyrastala. Maloletá deklaruje potrebu vrátiť sa k otcovi, pričom je schopná kritického náhľadu k obom rodičom, na ich fungovanie, správanie a vzťah k nej. Z dlhodobého pozorovania a napriek terapeutickému úsiliu nie je možné vo vzťahu maloletej k matke vnímať výraznejší pozitívny posun. Vzťahová väzba medzi matkou a maloletou je natoľko komplikovaná a narušená, že nevytvára istotu a bezpečie pre dieťa, pre jej ďalší osobnostný vývin. Kritický a odmietavý postoj dieťaťa k matke možno vnímať ako reaktívny vývin na základe dlhodobých disfunkčných rodičovských vzťahov, kolísavého psychického a zdravotného stavu matky a chýbajúceho bezpečného rodinného zázemia. Aktuálny postoj dieťaťa je výrazne emocionálny, jeho nerešpektovanie však môže mať negatívny vplyv na celkový vývin jej osobnosti. Doterajší pobyt v zariadení, v atmosfére bezpečia, istoty, rešpektu a dôvery umožnil maloletej rozvíjať v sebe tie kvality, ktoré jej v budúcnosti napomôžu vyrovnať sa s jej náročnou životnou situáciou. Maloletá navštevuje 4. ročník Základnej školy, dosahuje výborné študijné výsledky, nie sú s ňou žiadne výchovné problémy a v zariadení strediska pomáha v učení aj slabším deťom. Jej zdravotný stav je dobrý. Nariadením predbežného opatrenia o zákaze styku otca s maloletou súd sledoval predovšetkým zabránenie bezprostredného ohrozenia zdravého vývoja maloletej s možnými trvalými následkami v budúcnosti.
Zo znaleckého posudku súdneho znalca ⬛⬛⬛⬛, ktorý maloletú aj oboch rodičov vyšetril v júli 2014 a z jeho výsluchu na pojednávaní dňa 05. 11. 2014 mal súd za preukázané, že vzájomný vzťah medzi rodičmi, ktorému dominuje narušená komunikácia s intenzívnymi sprievodnými konfliktami, má na vývin maloletej negatívny dopad, predstavuje pre ňu enormnú záťaž, ktorá dieťa traumatizuje, bráni jej v zdravom psychosexuálnom vývine. Obidvaja rodičia maloletého dieťaťa trpia psychickou poruchou. Otec maloletej má abnormne simplexne štruktúrovanú osobnosť s úbytkom vyšších sociálnych citov s absenciou náhľadu na ochorenie spojenou s nekritičnosťou a odmietaním ambulantnej psychiatrickej resp. psychoterapeutickej starostlivosti. Znalec v čase vyhotovenia posudku (august 2014) odporúčal zveriť dieťa do osobnej starostlivosti matky a zároveň zakázať styk maloletej s otcom, nakoľko štýl komunikácie a správania sa otca k maloletej predstavuje pre jej zdravý a harmonický vývin osobnosti významne zvýšenú mieru ohrozenia. Prístup otca k maloletej dcére je manipulatívny a priamo vylučuje koexistenciu pozitívneho vzťahu maloletej k matke. Stretávanie otca s maloletou by prichádzalo v budúcnosti do úvahy za podmienky, že otec bude spolupracovať v rámci ambulantnej psychiatrickej a psychoterapeutickej starostlivosti a bude rešpektovať dôležitosť matky pre výchovu dieťaťa. Dieťa sa musí vyrovnávať s abnormným tlakom a paradoxne sa identifikuje s agresorom, teda s otcom, čo jej umožňuje vôbec zvládnuť vzniknutú situáciu. Otec svojim vplyvom na maloletú, svojimi prejavmi, výzvami, absolútne vytesňuje matku zo života maloletej a potláča ich vzájomných vzťah, čo je v rozpore so záujmami dieťaťa. Zo strany otca znalec zistil masívnu manipuláciu dieťaťa, čoho dôsledok je aktuálny vzťah dieťaťa k matke. Poukázal na to, že otec je doposiaľ nekritický k svojmu ochoreniu, nelieči sa, je výrazne paranoidný, nerešpektuje autority, neustále má pocit, že musí dieťa pred matkou ochraňovať. Znalec uviedol, že pokiaľ sa má dosiahnuť nápravy v súvislosti s psychickým stavom a prežívaním maloletej, obnovenia vzájomného vzťahu medzi maloletou a matkou, neodporúča, aby v súčasnej dobe prebiehal akýkoľvek styk otca s maloletou, čo i len monitorovaný. Znalec tiež vyjadril názor, že ďalší vplyv otca na dieťa v prípade zverenia dieťaťa do jeho starostlivosti, by znamenal pre dieťa psychosomatický vývoj a v neskoršom veku, vážnu poruchu osobnosti, tiež by znamenal v krátkom čase vylúčenie matky zo života maloletej.
Zo znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 30. 01. 2014 súd zistil, že u otca maloletej zistila Zmiešanú poruchu osobnosti, osobnosť otca znalkyňa hodnotila, ako simplexnú abnormne štruktúrovanú s hypertýmymi, narcistickými, paranoidnými a počínajúcimi organickými rysmi. V čase vyšetrenia bol psychický stav otca nedostatočne kompenzovaný, pričom znalkyňa konštatovala, že psychické ochorenie otca môže mať istý negatívny vplyv na vývoj maloletého dieťaťa. Otcovi je odporúčaná dlhodobá psychiatrická a psychoterapeutická liečba.
Na pojednávaní konanom dňa 25. 03. 201 otec uviedol, že doposiaľ nepodstúpil žiadnu psychiatrickú a ani psychoterapeutickú liečbu. Súdu predložil lekársku správu ⬛⬛⬛⬛, psychiatra, u ktorého sa podľa jeho udania nechal vyšetriť a ktorý mu nepredpísal žiadne lieky, lebo podľa jeho vyjadrenia ani žiadne nepotrebuje. Z lekárskej správy ⬛⬛⬛⬛, psychiatra so sídlom, bez uvedenia dátumu vyšetrenia vyplýva, že pacient bol poučený, že jednorázové ambulantné vyšetrenie nemôže mať váhu pre súdne konanie. Správa neobsahuje zistenie psychického ochorenia u menovaného.
Súd konštatuje, že otec je k svojmu ochoreniu nekritický, nelieči sa. Otec aj v ďalšom konaní potvrdil, že nemá záujme o liečbu a liečbe sa nepodrobí.
Z predbežnej správy o priebehu výchovného opatrenia nariadenému otcovi maloletej Referátom poradensko - psychologických služieb ÚPSVaR zo dňa 08. 01. 2015 vyplýva, že v súlade so znaleckým posudkom sa psychológ prikláňa k tomu, že je nevyhnutné aby otec maloletej v prvom rade podstúpil psychiatrickú a psychoterapeutickú liečbu, bez ktorej iba vplyvom psychologickej intervencie formou výchovného opatrenia, nemožno očakávať priaznivý výsledok. Zo správy zo dňa 17. 03. 2015 vyplýva, že psychologickú intervenciu v rámci nariadeného výchovného opatrenia považujú za málo efektívnu. Napriek tomu, že otec maloletej s nariadením výchovného opatrenia nesúhlasil, dohodnutý časový harmonogram rešpektoval. Komunikácia s otcom bola značne náročná, z dôvodu, že vykazovala znaky agresivity a impulzivity.
Zástupca Okresnej prokuratúry ⬛⬛⬛⬛ vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie na pojednávaní 25. 03. 2015 vyjadril názor, že nenastala zmena pomerov od vydania predbežného opatrenia súdu o zákaze styku otca s maloletou. Poukázal na to, že lekárska správa ⬛⬛⬛⬛, ktorú otec na pojednávaní predložil a ktorá bola vyhotovená na podnet otca, nemôže napadnúť a vyvrátiť závery znaleckého dokazovania ⬛⬛⬛⬛. Otec doposiaľ nepreukázal, že by podstúpil liečbu, ktorá je doporučená v záveroch znaleckých posudkov. Vzhľadom na výsledky a priebežné správy z výchovných opatrení prokurátorka dospela k záveru, že doposiaľ ani u jedného z rodičov nie je možné konštatovať, že by dochádzalo k náprave a že by jeden z rodičov mohol prevziať zodpovednosť a starostlivosť o maloletú.
Kolízny opatrovník na pojednávaní dňa 25. 03. 2015 uviedol, že doposiaľ prebiehalo vo veci rozsiahle dokazovanie a je potrebné poukázať na skutočnosť, ktorá je overená opakovaným kontaktom s ⬛⬛⬛⬛ a návštevami maloletej v zariadení, že dieťaťu je v zariadení poskytované primerané zázemie a zabezpečenie, ktoré vzhľadom na svoj psychický stav maloletá momentálne potrebuje. Pokiaľ sa v konaní nepreukáže posun na strane niektorého z rodičov, absolvovanie liečby s pozitívnym výsledkom, prijateľné závery z priebehu a výsledkov výchovných opatrení, bude zrejme ponechanie dieťaťa v starostlivosti štátu jediným možným riešením. Takéto skutočnosti doposiaľ preukázané neboli.
Na pojednávaní dňa 25. 03. 2015 súd nariadil doplnenie dokazovania kontrolnými znaleckými posudkami. Uznesením 1 P 123/2013-373 zo dňa 23. 04. 2015 súd vo veci nariadil kontrolné znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru psychológie, odvetvie klinickej psychológie detí a dospelých, ktorým poveril súdneho znalca ⬛⬛⬛⬛. Uznesením 1 P 123/2013-368 zo dňa 23. 04. 2015 a 1 P 123/2013-368 zo dňa 23. 04. 2015 súd vo veci nariadil kontrolné znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru zdravotníctvo farmácia, odvetvie psychiatria z dôvodu opätovného vyšetrenia rodičov maloletej.“
Následne okresný súd uviedol svoje právne závery:„Súd po vyhodnotení doposiaľ vykonaného dokazovania a posúdenia odôvodnenosti návrhu otca na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým súd zakázal styk otca s maloletou dospel k záveru, že v tomto štádiu konania nie je možné ustáliť a konštatovať, že pominuli dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie v danej veci dňa 05. 11. 2014 nariadené. V konaní bola u maloletej znaleckým dokazovaním zistená enormná záťaž z patologického rodinného prostredia, ktorá ju traumatizovala a bránila jej v zdravom psychosexuálnom vývine. Znaleckým dokazovaním bola zistená masívna manipulácia dieťaťa otcom, a jeho štýl komunikácie a správania sa k maloletej predstavoval pre jej zdravý a harmonický vývin významne zvýšenú mieru ohrozenia. Dieťa sa muselo vyrovnávať s abnormným tlakom zo strany otca, pod ktorým sa paradoxne identifikovala s agresorom, teda s otcom, čo jej umožňovalo vôbec zvládnuť vzniknutú situáciu. Otec svojim vplyvom na maloletú, svojimi prejavmi, výzvami, absolútne vytesnil matku zo života maloletej a potláčal ich vzájomných vzťah.
Súd má preukázané, že po vyňatí maloletej z rodinného prostredia a jej umiestnenia do ⬛⬛⬛⬛ sa psychický stav maloletej stabilizoval, maloletá v zariadení prosperuje. Maloletá je v procese individuálnej psychoterapie, s cieľom pomôcť jej zvládnuť dôsledky hlbokej emocionálnej traumatizácie. Z priebežných výsledkov nariadeného výchovného opatrenia otcovi vyplýva, že je nevyhnutné, aby otec maloletej podstúpil psychiatrickú a psychoterapeutickú liečbu bez ktorej, iba vplyvom psychologickej intervencie formou výchovného opatrenia, nemožno očakávať priaznivý výsledok. Komunikácia s otcom v rámci spolupráce pri výchovnom opatrení je značne náročná z dôvodu, že vykazuje znaky agresivity a impulzivity. Otec súdu nepreukázal podstúpenie psychiatrickej a psychoterapeutickej liečby s pozitívnym výsledkom. Závery z ukončeného výchovného opatrenia súd nemá k dispozícii nakoľko výchovné opatrenie nariadené na obdobie 5 mesiacov bude ukončené ku dňu 08. 05. 2015. Nakoľko ani jedno z výchovných opatrení doposiaľ neprinieslo očakávané výsledky v záujme maloletej, rodičia nepreukázali podstúpenie znalcami odporúčanej liečby, pričom obaja tvrdia, že ich zdravotný stav je dobrý, súd pristúpil k doplneniu dokazovania kontrolnými znaleckými posudkami na opätovné prehodnotenie a skúmanie duševného stavu oboch rodičov. Súd taktiež nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie, odvetvie klinickej psychológie detí a dospelých, ⬛⬛⬛⬛, ktorý vypracoval pôvodný znalecký posudok a vyšetril rodičov a maloletú v júli 2014, na opätovné preskúmanie a vyhodnotenie psychického stavu maloletej, jej vzťahu k obom rodičom, posúdenia rodičovských schopností a kompetencii oboch rodičov ako i to, či je v danom prípade v záujme maloletej maloletú ponechať naďalej v starostlivosti štátu.
Súd je toho názoru, že vzhľadom na vykonané dôkazy a vyššie uvedené zistené skutočnosti a aktuálny skutkový stav, bude možné rozhodnúť o návrhu otca na zrušenie predbežného opatrenia až na základe doplnenia dokazovania v naznačenom smere. V konaní vo veci samej, súd bude naďalej pokračovať, vyhodnotí závery nariadených výchovných opatrení a závery nariadených znaleckých posudkov, na základe ktorých bude môcť v najvyššom záujme maloletej rozhodnúť vo veci samej, prípadne aj bez návrhu pred rozhodnutím vo veci samej posúdiť dôvodnosť ďalšieho trvania nariadeného predbežného opatrenia o zákaze styku otca s maloletou, či dôvodnosť ponechania maloletej v krízovom stredisku.“
Okresný súd uznesením z 23. júna 2015 zamietol návrh sťažovateľa na nariadeniepredbežného opatrenia, ktorým by bola maloletá zverená do jeho osobnej starostlivosti,a tak by bolo zrušené predbežné opatrenie, ktorým bola maloletá umiestnená do
. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že okresný súd pri rozhodovaní o návrhusťažovateľa vychádzal z rovnakých podkladov a zistení ako pri rozhodovaní sťažovateľao jeho návrhu na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým bol zakázaný jeho styks maloletou. Okresný súd uviedol tieto skutočnosti v zásade v identickom znení akov uznesení z 24. apríla 2015. Následne okresný súd uviedol v odôvodnení tieto právnezávery:
„Súd rozhodujúc o návrhu otca po zvážení všetkých skutočností uvádzaných v ňom, ako aj všetkých okolností prejednávanej veci vyplývajúcich z obsahu spisu dospel súd k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky, vyžadované platnou právnou úpravou uvedenou vyššie, na vydanie predbežného opatrenia v zmysle návrhu otca. Otec maloletej vo svojom návrhu nepreukázal naliehavú potrebu novej dočasnej úpravy, odôvodňujúcu zmenu faktického a právneho stavu nastoleného dočasnou úpravou pomerov maloletej vyššie uvedenými predbežnými opatreniami tunajšieho súdu. Ako vyplýva zo všetkých doposiaľ uvedených skutočností, otec v návrhu na vydanie predbežného opatrenia neosvedčil vznik takej skutočnosti, ktorá svojou závažnosťou vyžaduje novú provizórnu úpravu pomerov na čas do rozhodnutia vo veci samej spočívajúcu v zverení maloletej otcovi bez riadneho vykonania a vyhodnotenia dokazovania, navyše v štádiu konania kedy bolo súdom rozhodnuté o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania za účelom posúdenia terajších schopností a predpokladov rodičov na výkon osobnej starostlivosti o maloletú, ku ktorému súd pristúpil práve z dôvodu, že výsledky doterajšieho dokazovania zmenu v postoji rodičov a v ich schopnosti postarať sa o maloletú bez nepriaznivých následkov na jej zdravý psychický a fyzický vývoj doposiaľ nepreukázali. Súd sledujúc najlepší záujem maloletej vykonáva všetky dostupné opatrenia, aby maloletú mohol rozhodnutím vo veci samej zveriť do osobnej starostlivosti niektorého z jej biologických rodičov, samozrejme len za predpokladu, že títo preukážu svoju spôsobilosť pre výkon osobnej starostlivosti.
Ďalším nemenej významným dôvodom súvisiacim s predchádzajúcim, pre ktorý nebolo možné vyhovieť návrhu otca bolo to, že otec súdu žiadnym relevantným spôsobom neosvedčil, že sa o maloletú vie postarať bez ďalších nepriaznivých následkov na jej zdravý telesný aj duševný vývoj, pre ktoré bolo nevyhnutné maloletú zveriť predbežným opatrením do starostlivosti nahradzujúcej rodičovskú starostlivosť, neosvedčil zmenu svojho manipulatívneho správania voči maloletej preukázaného doposiaľ vykonaným znaleckým dokazovaním, nepreukázal podstúpenie psychiatrickej a psychoterapeutickej liečby s pozitívnym výsledkom a nepreukázal ani snahu riadne sa podrobiť výchovnému opatreniu nariadenému súdom za účelom zlepšenia jeho rodičovských kompetencií.
Zveriť maloletú otcovi predbežným opatrením nebolo možné ani vzhľadom na doposiaľ právoplatné rozhodnutie súdu o zákaze styku otca s maloletou predbežným opatrením nariadeným dňa 05. 11. 2014 pod č. k. 1 P/123/2013-316.
Sumarizujúc uvedené súd nemohol prisvedčiť ani argumentu otca uvádzanému v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, že pri rozhodovaní je potrebné rešpektovať vôľu dieťaťa, ktoré prejavuje pozitívny vzťah k otcovi, pričom nerešpektovanie vôle dieťaťa môže mať podľa názoru psychológa vysloveného v záverečnej správe zo dňa 17. 03. 2015. Súd si je pritom plne vedomý skutočnosti, že názor dieťaťa a jeho rešpektovanie je pre jeho ďalší zdravý vývoj nesmierne dôležitý, tento aspekt je však potrebné posúdiť v kontexte s ďalšími skutočnosťami, ktoré v konaní nesporne vyšli najavo a ktoré v tomto štádiu konania ako už bolo uvedené nedovoľujú práve v záujme maloletej zveriť ju predbežným opatrením do osobnej starostlivosti otca a to aj napriek tomu, že maloletá verbalizuje vôľu byť s otcom. Ako vyplýva zo správy na ktorú právna zástupkyňa poukazuje, postoj maloletej je výrazne emocionálny, maloletá však vzhľadom na svoj vek ako aj doterajšie výchovné pôsobenie otca výrazne ladené proti matke nie je schopná racionálne posúdiť otázku svojho zverenia a ani posúdiť dôsledky svojho rozhodnutia. Riešenie tejto otázky si preto aj vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci vyžiada doplnenie dokazovania v uvedenom smere a jeho následné vyhodnotenie.
Súd rozhodujúc o návrhu otca na vydanie predbežného opatrenia sa zaoberal aj posúdením doterajšieho priebehu predbežného opatrenia, ktorým bola maloletá dočasne umiestnená v krízovom stredisku, pričom mal ako vyplýva zo záverom doterajšieho dokazovania za osvedčené, že po vyňatí maloletej z rodinného prostredia a jej umiestnenia do ⬛⬛⬛⬛ sa psychický stav maloletej stabilizoval a maloletá v zariadení prosperuje. Maloletá je v procese individuálnej psychoterapie, s cieľom pomôcť jej zvládnuť dôsledky hlbokej emocionálnej traumatizácie.
Sumarizujúc uvedené súd dospel k záveru, že návrhu otca nie je možné vyhovieť, preto ho v celom rozsahu zamietol.
V konaní vo veci samej, súd bude naďalej pokračovať, vyhodnotí závery nariadených výchovných opatrení a závery nariadených znaleckých posudkov, na základe ktorých bude môcť v najlepšom záujme maloletej, ktorý je pre konanie záujmom najvyšším a prvoradým rozhodnúť vo veci samej, prípadne aj bez návrhu pred rozhodnutím vo veci samej posúdiť dôvodnosť ďalšieho trvania nariadeného predbežného opatrenia o umiestnení maloletej v krízovom stredisku, či dôvodnosť trvania zákazu styku otca s maloletou.“
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu v napadnutom uznesenízo 16. júla 2015 v spojení s argumentáciou okresného súdu v uzneseniach z 24. apríla 2015a 23. júna 2015 možno považovať za dostatočnú a akceptovateľnú. Právne závery krajskéhosúdu v spojení s právnymi závermi okresného súdu v jeho uzneseniach z 24. apríla 2015a 23. júna 2015 nie sú nelogické alebo vnútorne rozporné, rešpektujú zmysel a účelpríslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ako celok nie sú arbitrárne.Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodneniami uzneseníokresného súdu z 24. apríla 2015 a 23. júna 2015 poskytujú dostatočný podklad pre jehovýroky, ktorými potvrdil uznesenia okresného súdu. Nemožno teda dospieť k záveru, podľaktorého by napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s uzneseniami okresného súdu,ktorým tieto súdy zamietli návrhy sťažovateľa – na zrušenie predbežného opatreniao zákaze jeho styku s maloletou, resp. na nariadenie predbežného opatrenia a zvereniemaloletej do jeho osobnej starostlivosti, mali byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené.Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišnýprávny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľaoznačených článkov ústavy a dohovoru.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by naznačovalimožnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením krajského súdu zo 16. júla 2015. Skutočnosť, že sťažovateľ sas právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebeviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výkladpríslušných ustanovení OSP – predovšetkým § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 písm. b) a f), § 77ods. 2, § 102 ods. 1 a 2 a § 219 ods. 2 krajským súdom ako odvolacím súdom takétonedostatky nevykazuje.
Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vysloviťporušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. júla 2015.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už prijej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016