znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 237/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Miroslavom   Hončárom,Perličková 26, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodinyBratislava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BA3/OPHN/SOC/2013/100887   a   jehorozhodnutím   z 23. decembra   2013   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.5 S 4/2014 z 13. januára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, ktorounamieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2listiny postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej len „úrad práce“)v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BA3/OPHN/SOC/2013/100887   (ďalej   aj „napadnutékonanie“) a jeho rozhodnutím z 23. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)a uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5 S 4/2014z 13. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 22. decembra 2008 požiadal úrad práce o posúdeniehmotnej núdze podľa zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene adoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Úrad práce vydal 20. februára2009 rozhodnutie č. B1/09/01857/JJ/8 (ďalej len „rozhodnutie z 20. februára 2009“), ktorýmrozhodol, že sťažovateľ nie je považovaný za občana v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok napomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu dávka v hmotnej núdzi. Označené rozhodnutiebolo na základe sťažovateľom podaného odvolania potvrdené rozhodnutím Ústredia práce,sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ústredie“) sp. zn. AA/2009/07002-OPHN z 24. apríla2009 (ďalej len „rozhodnutie z 24. apríla 2009“).

Dňa 28. júna 2009 podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu, ktorou sa v správnomsúdnictve   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   ústredia   z   24.   apríla   2009a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu.   O žalobe   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súdrozsudkom   sp. zn.   3   S   123/2009   zo   6.   novembra   2012   tak,   že   rozhodnutie   ústrediaz 24. apríla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; označené rozhodnutie krajskéhosúdu nadobudlo právoplatnosť 8. januára 2013.

V   ďalšom   priebehu   konania   ústredie   rozhodnutím   sp.   zn.UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/31 z 15. februára 2013 zrušilo rozhodnutie úradu prácez 20. februára 2009 a vec vrátilo úradu práce na nové prerokovanie a rozhodnutie. Úradpráce následne rozhodnutím sp. zn. BA3/RPHN/SOC/100887 z 9. mája 2013 (ďalej len„rozhodnutie   z   9.   mája   2013“)   sťažovateľovi   opätovne   nepriznal   postavenie   osobyv hmotnej núdzi.   Označené   rozhodnutie   úradu   práce   bolo   rozhodnutím   ústredia   sp.   zn.UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/31 z 29. júla 2013 zrušené a vec bola opätovne vrátenána nové prerokovanie a rozhodnutie úradu práce.

Úrad   práce   v   poradí   tretím   meritórnym   rozhodnutím   sp.   zn.BA3/RPHN/SOC/100887-0019   z 18. septembra   2013   opätovne   sťažovateľovi   nepriznalpostavenie   osoby   v   hmotnej   núdzi.   Aj   toto   rozhodnutie   úradu   práce   bolo   následnerozhodnutím ústredia sp. zn. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/ 2013/31-021 z 11. novembra 2013zrušené a vec bola úradu práce vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Dňa 2. januára 2014 bolo sťažovateľovi doručené napadnuté rozhodnutie, ktorýmúrad práce rozhodol o prerušení konania vo veci žiadosti sťažovateľa o priznanie dávkyv hmotnej   núdzi.   Dôvodom   prerušenia   konania   úradu   práce   o   sťažovateľovej   žiadostio priznanie dávky v hmotnej núdzi bola skutočnosť, že krajskému súdu bol 18. decembra2013   podaný   návrh   na   obnovu   konania   o   sťažovateľovej   žiadosti   o   priznanie   dávkyv hmotnej núdzi z 22. decembra 2008. Vzhľadom na skutočnosť, že po vydaní napadnutéhorozhodnutia   o   prerušení   konania   z 23.   decembra   2013   úrad   práce   vo   veci   žiadostisťažovateľa o priznanie dávky v hmotnej núdzi nekonal, podal sťažovateľ krajskému súdužalobu podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorou sa domáhalo „odstránenie   skrytej   nečinnosti“   úradu   práce   v napadnutom   konaní.   Krajský   súdnapadnutým   uznesením   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   V napadnutom   uznesení   dospelk záveru, že prerušenie konania rozhodnutím úradu práce z 23. decembra 2013 nezakladánečinnosť správneho orgánu v danej veci.

Podľa   sťažovateľa   úrad   práce   ako   správny   orgán   napadnutým   rozhodnutímo prerušení konania z 23. decembra 2013 predovšetkým predpokladá «faktické odloženie rozhodnutia o žiadosti žalobcu na neurčito. Správny orgán nečinnosťou v predmetnej veci reálne   berie   žalobcovi   možnosť   obrátiť   sa   na   súd   a   byť   účastníkom   súdneho   konania, v ktorom by mu bola poskytnutá súdna ochrana pred prípadným nezákonným meritórnym rozhodnutím o jeho žiadosti o posúdenie hmotnej núdze. Správny orgán v napadnutom rozhodnutí ako skutočnosť, ktorá bola podkladom na jeho rozhodnutie o prerušení konania uvádza, že „na Krajský súd v Bratislave bol dňa 18. 12. 2013 podaný návrh na obnovu konania vo veci žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi zo dňa 22. 12. 2008“. Podanie návrhu na obnovu   konania   nie   je   v   zmysle   ust.   §   39   ods.   1   Spr.   por.   zákonným   dôvodom na prerušenie neskôr začatého konania, nakoľko nejde o konanie o predbežnej otázke a ani tak neustanovuje osobitný zákon.».

Podľa sťažovateľa je napadnuté rozhodnutie úradu práce o prerušení konania o jehožiadosti   o   posúdenie   hmotnej   núdze   z   22.   decembra   2008   nezákonné   nielen   z dôvoduabsencie   splnenia   zákonných   podmienok   na   jeho   vydanie,   ale   aj   z   dôvodu   jehonepreskúmateľnosti   pre   nedostatok   dôvodov,   a   to   s   prihliadnutím   na   skutočnosť,   žev rozpore s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) úrad práce síce v odôvodnenínapadnutého rozhodnutia citoval § 29 ods. 1, 4 a 5 Správneho poriadku, avšak neuviedol,„akými úvahami bol vedený pri hodnotení skutočností (vrátenie spisu vo veci inej žiadosti žalobcu a pokračovanie konania v tejto inej veci), rovnako neuviedol ako použil správnu úvahu pri použití citovaných právnych ustanovení, na základe ktorých mal rozhodovať“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje tým, že:„Odďaľovaním   konečného   rozhodnutia   vo   veci   vydaním   rozhodnutia   o   prerušení konania de facto i de iure bráni sťažovateľovi, aby si mohol uplatniť   právo na súdne preskúmanie zákonnosti konečného rozhodnutia vo veci jeho žiadosti o posúdenie hmotnej núdze, a teda vyššie uvedené rozhodnutie o prerušení konania sa týka nielen základného práva   na   poskytnutie   pomoci   v   hmotnej   núdzi   podľa   čl.   39   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, ale aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... vyplývajúce z čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. BA3/OPHN/SOC/2013/10088 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave 5 S 4/2014-51 zo dňa 13. 1. 2015 boli porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave 5 S 4/2014-51 zo dňa 13. 1. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie na Krajský súd Bratislava.

Úrad   práce,   sociálnych vecí a   rodiny   Bratislava a   Krajský   súd   v Bratislave sú povinní uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia   v   celkovej   výške   296,44   €   /dva   úkony   právnej   služby/   na   účet   advokáta Mgr. Miroslava Hončára do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   tým,   že„dotknuté inštitúcie v jeho veci riadne nekonajú viac rokov, a pritom ide o vec ktorá sa týka ochrany   jeho   osobnostných   práv.   Porušovanie   týchto   práv   spôsobuje   u   sťažovateľa dlhodobý stav právnej neistoty a z toho vyplývajúcej straty dôvery vo funkčnosť právneho systému a súdnych orgánov v SR. Podľa nášho názoru v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie finančného zadosťučinenia.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny napadnutým rozhodnutím úradu práce

Napadnutým rozhodnutím úrad práce podľa § 29 a § 46 Správneho poriadku prerušilkonanie   vo   veci   žiadosti   sťažovateľa   o   dávku   v   hmotnej   núdzi   a príspevky   k   dávkez 22. decembra 2008.

Vychádzajúc   z   judikatúry   všeobecných   súdov,   je   rozhodnutie   správneho   orgánuo prerušení správneho konania rozhodnutím procesnoprávnej povahy týkajúcim sa vedeniakonania, ktoré je podľa § 248 ods. 1 písm. a) OSP vylúčené zo súdneho preskúmavania(k tomu   pozri   napr.   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.6 Sžo 139/2008 z 18. februára 2009).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonomustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozrinapr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo   samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   rozhodnutie   úradu   práce   bolo   sťažovateľovidoručené 2. januára 2014, kedy zároveň nadobudlo právoplatnosť.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, žepodľa   ustálenej   judikatúry   všeobecných   súdov   sú   z preskúmavania   v   rámci   správnehosúdnictva   vylúčené   rozhodnutia   správnych   orgánov   o prerušení   správneho   konania,nemožno napadnuté rozhodnutie úradu práce o prerušení správneho konania z 23. decembra2013 v zásade vylúčiť z ústavného prieskumu. S ohľadom na uvedené skutkové okolnostitýkajúce   sa   nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia   úradu   práce   je   všakzrejmé, že sťažnosť bola v časti namietaného porušenia označených základných práv podľaústavy a listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny doručená ústavnému súdu(26. marca 2015) zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právnyprostriedok ochrany ústavnosti a neexistuje možnosť odpustiť zmeškanie zákonnej lehotypodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnomprerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny postupom úradu práce v napadnutom konaní

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny ajpostupom úradu práce v napadnutom konaní, pričom argumentuje, že správny orgán musvojou nečinnosťou vo veci jeho žiadosti o priznanie dávky v hmotnej núdzi a príspevkovk tejto dávke z 22. decembra 2008 berie „... možnosť obrátiť sa na súd a byť účastníkom súdneho   konania,   v   ktorom   by   mu   bola   poskytnutá   súdna   ochrana   pred   prípadným nezákonným   meritórnym   rozhodnutím   o   jeho   žiadosti   o   posúdenie   hmotnej   núdze“.Sťažovateľ teda touto časťou sťažnosti v prvom rade namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods.2 listiny, s porušením ktorého spája aj porušenie ďalších svojich základných práv podľaústavy (základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2listiny a základného práva na pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 2 ústavy).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhaťzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojichprávach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   abypreskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jehovec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa moholvyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

V zmysle čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takúpomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochranyzákladných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný   súd   už   v   súvislosti   so   sťažnosťami,   v   ktorých   sťažovatelia   namietaliporušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovnečinnosťou správneho orgánu, viackrát vyslovil názor, podľa ktorého je v takýchto veciachdaná   právomoc   všeobecného   súdu   v   správnom   súdnictve.   Túto   právomoc   správnehosúdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom, a to ani za okolností, keď užraz   všeobecný   súd   rozhodoval   vo   veci   nečinnosti   správneho   orgánu   (pozri   k   tomuIII. ÚS 377/2012, m. m. II. ÚS 200/2011), a preto právomoc príslušného súdu v správnomsúdnictve preskúmať nečinnosť správneho orgánu vylučuje právomoc ústavného súdu (m. m.I. ÚS 410/2011, II. ÚS 183/2010).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   časť   sťažnosti,ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl.38 ods. 2 listiny a vo vecnej súvislosti s týmto základným právom aj porušenie základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, čl. 39 ods. 2 ústavy, v spojení sčl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny postupom úradu práce v napadnutom konaní,odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťousystému všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy), ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejtoprávomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčenáprávomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomocivšeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravouv príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny v dôsledku zamietnutia jehožaloby z 9. januára 2014, ktorou sa domáhal, aby krajský súd podľa § 250t ods. 4 OSP úradupráce uložil povinnosť rozhodnúť o jeho žiadosti o posúdenie hmotnej núdze z 22. decembra2008 v konaní vedenom pod sp. zn. BA3/OPHN/SOC/2013/100887.

Prostredníctvom § 250t OSP poskytuje zákonodarca fyzickým osobám a právnickýmosobám právnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach pred orgánmiverejnej   správy,   pokiaľ   tieto   nekonajú   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanovenýmpríslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľa   obsiahnutou   v   sťažnostipovažuje za potrebné pripomenúť podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnejsprávy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno vyvodiťpredovšetkým z § 250t ods. 1 prvej vety OSP a spočíva v možnosti účastníkov konania predorgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánuverejnej   správy,   ktorý   vo   veci   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanovenýmpríslušným právnym predpisom. Odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoriapredpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania, ktorej dlhodobéa neprimerané   pretrvávanie   spravidla   signalizuje,   že   dochádza   k   porušovaniu   ichzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Úloha   (všeobecného)   súdu   v takomto   konaní   spočíva   v jeho   povinnosti   preskúmať   nazáklade   žaloby,   či   je   príslušný   orgán   verejnej   správy   v   napadnutom   konaní   skutočnenečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu,a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesenímuloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba jenedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (IV. ÚS 389/2011).

Kľúčovou,   a   teda   právne   aj   skutkovo   relevantnou   otázkou   v konaní   o žalobesťažovateľa, na ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo odpovedať, bola otázka, čije   (bol)   úrad   práce   v   tomto   konaní   skutočne   nečinný,   resp.   či   nekoná   bez   vážneho,t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa k tejto relevantnej otázkeuvádza:

„Nečinnosťou orgánu verejnej správy sa rozumie jeho pasivita vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky nato, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon, alebo zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať   aj   v   tom,   že   namiesto   rozhodnutia   správny   orgán   vysloví   nedostatok   svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou prípadne záznamom v spise. Z   obsahu   predloženého   administratívneho   spisu   odporcom,   ako   aj   zo   žaloby a z vyjadrenia odporcu mal súd za preukázané, že správny orgán nebol nečinný.

Ako   vyplýva   už   z   vyššie   uvedenej   genézy   správneho   konania   navrhovateľ   podal žiadosť o posúdenie hmotnej núdze dňa 22. 12. 2008. Od tohto termínu správne orgány riadne   a včas   konali   a   rozhodovali   o   podaní   navrhovateľa,   čo   nespochybňuje ani navrhovateľ. Navrhovateľ mal výhrady proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým prerušil konanie, kým sa nerozhodne o obnove konania na Krajskom súde Bratislava. Konanie   bolo   prerušené   rozhodnutím   č. BA3/OPHN/SOC/2013/100887/0030   dňa 23. 12. 2013 a už 09. 01. 2014 bol podaný návrh navrhovateľom na nečinnosť správneho orgánu.

Súd   má   za   to,   že   prerušenie   správneho   konania   vyššie   uvedeným   rozhodnutím nezakladá nečinnosť správneho orgánu v danej veci.

Po vydaní rozhodnutia Krajským súdom Bratislava č. k. 5 S 11/2014-22 zo dňa 28. 01.   2014,   ktorým   konanie   vo   veci   obnovy   konania   zastavil   a   po   jeho   nadobudnutí právoplatnosti, správy orgán pokračoval v správnom konaní a dňa 07. 05. 2014, ktorým rozhodol, že navrhovateľ ⬛⬛⬛⬛ sa nepovažuje za občana v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu dávka a príspevky. Vo veci navrhovateľa správne orgány ďalej konajú.

Nečinnosť   ako   nezákonný,   negatívny   jav   správneho   orgánu   nastáva   vtedy,   keď správny orgán vo veci nekoná, aj keď podľa zákona je povinný konať.

V danej veci správne orgány konali priebežne a rozhodovali a súd nezistil žiadne prieťahy v správnom konaní.

Súd po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu odporcu dospel k záveru, že správne orgány boli činné v správnom konaní a návrh navrhovateľa považuje za nedôvodný a preto súd návrh zamietol.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniaprocesného kódexu (§ 250t ods. 1 a 4 OSP) podstatné pre posúdenie veci interpretovala aplikoval   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   keďže   jeho   úvahy   vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne. Krajský súd v záverečnejčasti svojho rozhodnutia jasne uviedol, z akých dôvodov nemožno v postupe správnychorgánov v konaní o žiadosti sťažovateľa o posúdenie jeho hmotnej núdze z 22. decembra2008 identifikovať zbytočné prieťahy.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil medzi napadnutýmuznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených základných práv (čl. 46ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny) takú príčinnú súvislosť, ktorá by po prípadnomprijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o ich porušení,odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38ods.   2   listiny   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   napadnutým   uznesenímkrajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti svoj ustálený právnynázor, podľa ktorého k porušeniu označeného základného práva nemôže dôjsť samotnýmrozhodnutím   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci,   ale   len   jeho   postupom   (nečinnosťou,nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľnamietal   porušenie   tohto   práva   konkrétnym   rozhodnutím   všeobecného   súdu,   nie   jehopostupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr.III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti, ktorousťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, čl. 2 ods. 2 listiny a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 2 ústavy ústavný súd pripomínasvoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťouktorej   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základnéprávo vyplývajúce z čl. 39 ods. 2 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecnýsúd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy.O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 2 ústavy by bolo možné uvažovaťzásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektoréhozo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkoma namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavya čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, neprichádzalo do úvahy v konkrétnych okolnostiach posudzovanejveci ani vyslovenie porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 39 ods. 2 ústavy.V posudzovanom prípade totiž konkrétne okolnosti veci sťažovateľa nesignalizujú, že bypo prijatí   tejto   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   bolo   možné   vysloviť,   že   napadnutýmuznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva zaručeného čl. 39 ods. 2ústavy.   Ústavný   súd   preto   aj   túto   časť   sťažnosti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú(obdobne III. ÚS 422/2013).

V časti namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny (porušeniepráva na právnu istotu) označeným uznesením krajského súdu ústavný súd sťažnosť pripredbežnom prerokovaní odmietol taktiež ako zjavne neopodstatnenú, pretože rozhodnutiekrajského súdu v neprospech individuálneho sťažovateľa a v jeho individuálnej veci nie jespôsobilé samo osebe (ipso facto) narušiť ústavný princíp upravený v uvedenom článku.

Ústavný   súd   podotýka,   že   ani   ústava   nepredpokladá   samostatný   prieskumnamietaného porušenia ústavného princípu podľa čl. 2 ods. 2 v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy, keďže jeho predmetom je preskúmavanie namietaného porušeniazákladných práv a slobody fyzických a právnických osôb podľa ústavy alebo kvalifikovanejmedzinárodnej zmluvy.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015