SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 237/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom,Perličková 26, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodinyBratislava v konaní vedenom pod sp. zn. BA3/OPHN/SOC/2013/100887 a jehorozhodnutím z 23. decembra 2013 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.5 S 4/2014 z 13. januára 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, ktorounamieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2listiny postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej len „úrad práce“)v konaní vedenom pod sp. zn. BA3/OPHN/SOC/2013/100887 (ďalej aj „napadnutékonanie“) a jeho rozhodnutím z 23. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 S 4/2014z 13. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 22. decembra 2008 požiadal úrad práce o posúdeniehmotnej núdze podľa zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene adoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Úrad práce vydal 20. februára2009 rozhodnutie č. B1/09/01857/JJ/8 (ďalej len „rozhodnutie z 20. februára 2009“), ktorýmrozhodol, že sťažovateľ nie je považovaný za občana v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok napomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu dávka v hmotnej núdzi. Označené rozhodnutiebolo na základe sťažovateľom podaného odvolania potvrdené rozhodnutím Ústredia práce,sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ústredie“) sp. zn. AA/2009/07002-OPHN z 24. apríla2009 (ďalej len „rozhodnutie z 24. apríla 2009“).
Dňa 28. júna 2009 podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu, ktorou sa v správnomsúdnictve domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ústredia z 24. apríla 2009a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. O žalobe sťažovateľa rozhodol krajský súdrozsudkom sp. zn. 3 S 123/2009 zo 6. novembra 2012 tak, že rozhodnutie ústrediaz 24. apríla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; označené rozhodnutie krajskéhosúdu nadobudlo právoplatnosť 8. januára 2013.
V ďalšom priebehu konania ústredie rozhodnutím sp. zn.UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/31 z 15. februára 2013 zrušilo rozhodnutie úradu prácez 20. februára 2009 a vec vrátilo úradu práce na nové prerokovanie a rozhodnutie. Úradpráce následne rozhodnutím sp. zn. BA3/RPHN/SOC/100887 z 9. mája 2013 (ďalej len„rozhodnutie z 9. mája 2013“) sťažovateľovi opätovne nepriznal postavenie osobyv hmotnej núdzi. Označené rozhodnutie úradu práce bolo rozhodnutím ústredia sp. zn.UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/31 z 29. júla 2013 zrušené a vec bola opätovne vrátenána nové prerokovanie a rozhodnutie úradu práce.
Úrad práce v poradí tretím meritórnym rozhodnutím sp. zn.BA3/RPHN/SOC/100887-0019 z 18. septembra 2013 opätovne sťažovateľovi nepriznalpostavenie osoby v hmotnej núdzi. Aj toto rozhodnutie úradu práce bolo následnerozhodnutím ústredia sp. zn. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/ 2013/31-021 z 11. novembra 2013zrušené a vec bola úradu práce vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie.
Dňa 2. januára 2014 bolo sťažovateľovi doručené napadnuté rozhodnutie, ktorýmúrad práce rozhodol o prerušení konania vo veci žiadosti sťažovateľa o priznanie dávkyv hmotnej núdzi. Dôvodom prerušenia konania úradu práce o sťažovateľovej žiadostio priznanie dávky v hmotnej núdzi bola skutočnosť, že krajskému súdu bol 18. decembra2013 podaný návrh na obnovu konania o sťažovateľovej žiadosti o priznanie dávkyv hmotnej núdzi z 22. decembra 2008. Vzhľadom na skutočnosť, že po vydaní napadnutéhorozhodnutia o prerušení konania z 23. decembra 2013 úrad práce vo veci žiadostisťažovateľa o priznanie dávky v hmotnej núdzi nekonal, podal sťažovateľ krajskému súdužalobu podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorou sa domáhalo „odstránenie skrytej nečinnosti“ úradu práce v napadnutom konaní. Krajský súdnapadnutým uznesením žalobu sťažovateľa zamietol. V napadnutom uznesení dospelk záveru, že prerušenie konania rozhodnutím úradu práce z 23. decembra 2013 nezakladánečinnosť správneho orgánu v danej veci.
Podľa sťažovateľa úrad práce ako správny orgán napadnutým rozhodnutímo prerušení konania z 23. decembra 2013 predovšetkým predpokladá «faktické odloženie rozhodnutia o žiadosti žalobcu na neurčito. Správny orgán nečinnosťou v predmetnej veci reálne berie žalobcovi možnosť obrátiť sa na súd a byť účastníkom súdneho konania, v ktorom by mu bola poskytnutá súdna ochrana pred prípadným nezákonným meritórnym rozhodnutím o jeho žiadosti o posúdenie hmotnej núdze. Správny orgán v napadnutom rozhodnutí ako skutočnosť, ktorá bola podkladom na jeho rozhodnutie o prerušení konania uvádza, že „na Krajský súd v Bratislave bol dňa 18. 12. 2013 podaný návrh na obnovu konania vo veci žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi zo dňa 22. 12. 2008“. Podanie návrhu na obnovu konania nie je v zmysle ust. § 39 ods. 1 Spr. por. zákonným dôvodom na prerušenie neskôr začatého konania, nakoľko nejde o konanie o predbežnej otázke a ani tak neustanovuje osobitný zákon.».
Podľa sťažovateľa je napadnuté rozhodnutie úradu práce o prerušení konania o jehožiadosti o posúdenie hmotnej núdze z 22. decembra 2008 nezákonné nielen z dôvoduabsencie splnenia zákonných podmienok na jeho vydanie, ale aj z dôvodu jehonepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, a to s prihliadnutím na skutočnosť, žev rozpore s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) úrad práce síce v odôvodnenínapadnutého rozhodnutia citoval § 29 ods. 1, 4 a 5 Správneho poriadku, avšak neuviedol,„akými úvahami bol vedený pri hodnotení skutočností (vrátenie spisu vo veci inej žiadosti žalobcu a pokračovanie konania v tejto inej veci), rovnako neuviedol ako použil správnu úvahu pri použití citovaných právnych ustanovení, na základe ktorých mal rozhodovať“.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje tým, že:„Odďaľovaním konečného rozhodnutia vo veci vydaním rozhodnutia o prerušení konania de facto i de iure bráni sťažovateľovi, aby si mohol uplatniť právo na súdne preskúmanie zákonnosti konečného rozhodnutia vo veci jeho žiadosti o posúdenie hmotnej núdze, a teda vyššie uvedené rozhodnutie o prerušení konania sa týka nielen základného práva na poskytnutie pomoci v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... vyplývajúce z čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. BA3/OPHN/SOC/2013/10088 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave 5 S 4/2014-51 zo dňa 13. 1. 2015 boli porušené.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave 5 S 4/2014-51 zo dňa 13. 1. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie na Krajský súd Bratislava.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 296,44 € /dva úkony právnej služby/ na účet advokáta Mgr. Miroslava Hončára do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, že„dotknuté inštitúcie v jeho veci riadne nekonajú viac rokov, a pritom ide o vec ktorá sa týka ochrany jeho osobnostných práv. Porušovanie týchto práv spôsobuje u sťažovateľa dlhodobý stav právnej neistoty a z toho vyplývajúcej straty dôvery vo funkčnosť právneho systému a súdnych orgánov v SR. Podľa nášho názoru v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie finančného zadosťučinenia.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny napadnutým rozhodnutím úradu práce
Napadnutým rozhodnutím úrad práce podľa § 29 a § 46 Správneho poriadku prerušilkonanie vo veci žiadosti sťažovateľa o dávku v hmotnej núdzi a príspevky k dávkez 22. decembra 2008.
Vychádzajúc z judikatúry všeobecných súdov, je rozhodnutie správneho orgánuo prerušení správneho konania rozhodnutím procesnoprávnej povahy týkajúcim sa vedeniakonania, ktoré je podľa § 248 ods. 1 písm. a) OSP vylúčené zo súdneho preskúmavania(k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.6 Sžo 139/2008 z 18. februára 2009).
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozrinapr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že rozhodnutie úradu práce bolo sťažovateľovidoručené 2. januára 2014, kedy zároveň nadobudlo právoplatnosť.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, žepodľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov sú z preskúmavania v rámci správnehosúdnictva vylúčené rozhodnutia správnych orgánov o prerušení správneho konania,nemožno napadnuté rozhodnutie úradu práce o prerušení správneho konania z 23. decembra2013 v zásade vylúčiť z ústavného prieskumu. S ohľadom na uvedené skutkové okolnostitýkajúce sa nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia úradu práce je všakzrejmé, že sťažnosť bola v časti namietaného porušenia označených základných práv podľaústavy a listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny doručená ústavnému súdu(26. marca 2015) zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.
Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právnyprostriedok ochrany ústavnosti a neexistuje možnosť odpustiť zmeškanie zákonnej lehotypodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnomprerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny postupom úradu práce v napadnutom konaní
Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny ajpostupom úradu práce v napadnutom konaní, pričom argumentuje, že správny orgán musvojou nečinnosťou vo veci jeho žiadosti o priznanie dávky v hmotnej núdzi a príspevkovk tejto dávke z 22. decembra 2008 berie „... možnosť obrátiť sa na súd a byť účastníkom súdneho konania, v ktorom by mu bola poskytnutá súdna ochrana pred prípadným nezákonným meritórnym rozhodnutím o jeho žiadosti o posúdenie hmotnej núdze“.Sťažovateľ teda touto časťou sťažnosti v prvom rade namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods.2 listiny, s porušením ktorého spája aj porušenie ďalších svojich základných práv podľaústavy (základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2listiny a základného práva na pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 2 ústavy).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhaťzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojichprávach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, abypreskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jehovec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa moholvyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
V zmysle čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takúpomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochranyzákladných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd už v súvislosti so sťažnosťami, v ktorých sťažovatelia namietaliporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovnečinnosťou správneho orgánu, viackrát vyslovil názor, podľa ktorého je v takýchto veciachdaná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve. Túto právomoc správnehosúdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom, a to ani za okolností, keď užraz všeobecný súd rozhodoval vo veci nečinnosti správneho orgánu (pozri k tomuIII. ÚS 377/2012, m. m. II. ÚS 200/2011), a preto právomoc príslušného súdu v správnomsúdnictve preskúmať nečinnosť správneho orgánu vylučuje právomoc ústavného súdu (m. m.I. ÚS 410/2011, II. ÚS 183/2010).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti,ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl.38 ods. 2 listiny a vo vecnej súvislosti s týmto základným právom aj porušenie základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, čl. 39 ods. 2 ústavy, v spojení sčl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny postupom úradu práce v napadnutom konaní,odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťousystému všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy), ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejtoprávomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčenáprávomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomocivšeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravouv príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04).
Sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny v dôsledku zamietnutia jehožaloby z 9. januára 2014, ktorou sa domáhal, aby krajský súd podľa § 250t ods. 4 OSP úradupráce uložil povinnosť rozhodnúť o jeho žiadosti o posúdenie hmotnej núdze z 22. decembra2008 v konaní vedenom pod sp. zn. BA3/OPHN/SOC/2013/100887.
Prostredníctvom § 250t OSP poskytuje zákonodarca fyzickým osobám a právnickýmosobám právnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach pred orgánmiverejnej správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu spôsobom ustanovenýmpríslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.
Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v sťažnostipovažuje za potrebné pripomenúť podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnejsprávy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno vyvodiťpredovšetkým z § 250t ods. 1 prvej vety OSP a spočíva v možnosti účastníkov konania predorgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánuverejnej správy, ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanovenýmpríslušným právnym predpisom. Odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoriapredpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania, ktorej dlhodobéa neprimerané pretrvávanie spravidla signalizuje, že dochádza k porušovaniu ichzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Úloha (všeobecného) súdu v takomto konaní spočíva v jeho povinnosti preskúmať nazáklade žaloby, či je príslušný orgán verejnej správy v napadnutom konaní skutočnenečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu,a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesenímuloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba jenedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (IV. ÚS 389/2011).
Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v konaní o žalobesťažovateľa, na ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo odpovedať, bola otázka, čije (bol) úrad práce v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho,t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa k tejto relevantnej otázkeuvádza:
„Nečinnosťou orgánu verejnej správy sa rozumie jeho pasivita vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky nato, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon, alebo zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán vysloví nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou prípadne záznamom v spise. Z obsahu predloženého administratívneho spisu odporcom, ako aj zo žaloby a z vyjadrenia odporcu mal súd za preukázané, že správny orgán nebol nečinný.
Ako vyplýva už z vyššie uvedenej genézy správneho konania navrhovateľ podal žiadosť o posúdenie hmotnej núdze dňa 22. 12. 2008. Od tohto termínu správne orgány riadne a včas konali a rozhodovali o podaní navrhovateľa, čo nespochybňuje ani navrhovateľ. Navrhovateľ mal výhrady proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým prerušil konanie, kým sa nerozhodne o obnove konania na Krajskom súde Bratislava. Konanie bolo prerušené rozhodnutím č. BA3/OPHN/SOC/2013/100887/0030 dňa 23. 12. 2013 a už 09. 01. 2014 bol podaný návrh navrhovateľom na nečinnosť správneho orgánu.
Súd má za to, že prerušenie správneho konania vyššie uvedeným rozhodnutím nezakladá nečinnosť správneho orgánu v danej veci.
Po vydaní rozhodnutia Krajským súdom Bratislava č. k. 5 S 11/2014-22 zo dňa 28. 01. 2014, ktorým konanie vo veci obnovy konania zastavil a po jeho nadobudnutí právoplatnosti, správy orgán pokračoval v správnom konaní a dňa 07. 05. 2014, ktorým rozhodol, že navrhovateľ ⬛⬛⬛⬛ sa nepovažuje za občana v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu dávka a príspevky. Vo veci navrhovateľa správne orgány ďalej konajú.
Nečinnosť ako nezákonný, negatívny jav správneho orgánu nastáva vtedy, keď správny orgán vo veci nekoná, aj keď podľa zákona je povinný konať.
V danej veci správne orgány konali priebežne a rozhodovali a súd nezistil žiadne prieťahy v správnom konaní.
Súd po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu odporcu dospel k záveru, že správne orgány boli činné v správnom konaní a návrh navrhovateľa považuje za nedôvodný a preto súd návrh zamietol.“
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniaprocesného kódexu (§ 250t ods. 1 a 4 OSP) podstatné pre posúdenie veci interpretovala aplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom, keďže jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne. Krajský súd v záverečnejčasti svojho rozhodnutia jasne uviedol, z akých dôvodov nemožno v postupe správnychorgánov v konaní o žiadosti sťažovateľa o posúdenie jeho hmotnej núdze z 22. decembra2008 identifikovať zbytočné prieťahy.
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil medzi napadnutýmuznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených základných práv (čl. 46ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny) takú príčinnú súvislosť, ktorá by po prípadnomprijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o ich porušení,odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38ods. 2 listiny na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napadnutým uznesenímkrajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti svoj ustálený právnynázor, podľa ktorého k porušeniu označeného základného práva nemôže dôjsť samotnýmrozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou,nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľnamietal porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, nie jehopostupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr.III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti, ktorousťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, čl. 2 ods. 2 listiny a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 2 ústavy ústavný súd pripomínasvoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťouktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základnéprávo vyplývajúce z čl. 39 ods. 2 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecnýsúd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 2 ústavy by bolo možné uvažovaťzásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektoréhozo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkoma namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavya čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, neprichádzalo do úvahy v konkrétnych okolnostiach posudzovanejveci ani vyslovenie porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 39 ods. 2 ústavy.V posudzovanom prípade totiž konkrétne okolnosti veci sťažovateľa nesignalizujú, že bypo prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť, že napadnutýmuznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva zaručeného čl. 39 ods. 2ústavy. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú(obdobne III. ÚS 422/2013).
V časti namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny (porušeniepráva na právnu istotu) označeným uznesením krajského súdu ústavný súd sťažnosť pripredbežnom prerokovaní odmietol taktiež ako zjavne neopodstatnenú, pretože rozhodnutiekrajského súdu v neprospech individuálneho sťažovateľa a v jeho individuálnej veci nie jespôsobilé samo osebe (ipso facto) narušiť ústavný princíp upravený v uvedenom článku.
Ústavný súd podotýka, že ani ústava nepredpokladá samostatný prieskumnamietaného porušenia ústavného princípu podľa čl. 2 ods. 2 v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy, keďže jeho predmetom je preskúmavanie namietaného porušeniazákladných práv a slobody fyzických a právnických osôb podľa ústavy alebo kvalifikovanejmedzinárodnej zmluvy.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015