znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 237/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. K., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cpr 1/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2013 doručená sťažnosť JUDr. V. K., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cpr 1/2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cpr 1/2012 konal okresný súd o žalobe sťažovateľa proti Slovenskému pozemkovému fondu o určenie „neplatnosti výpovede“,   pričom   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   až z predvolania z 18.   januára 2013 na pojednávanie sa mal dozvedieť, že v danej veci už nekoná okresný súd, ale koná Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cpr 6/2012. Uvedený postup okresného súdu, ktorý bez vyjadrenia sťažovateľa postúpil vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava I, považuje sťažovateľ za taký, ktorý mal viesť k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Svojou sťažnosťou sa domáham toho, že bolo porušené moje právo na konanie na zákonnom súde /sudcu/ a vo verejnom procese a že toto právo bolo obštrukciou Okresného súdu v Galante znemožnené čo som zistil z predvolania Okresného súdu Bratislava 1 č. k. 6Cpr 6/2012 - 18. 01. 2013.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „vydal nález, že boli moje ľudské práva porušené“, a to bez konkretizácie konkrétnych práv, ako aj bez konkretizácie, akým postupom alebo rozhodnutím malo k ich porušeniu dôjsť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom okresného súdu v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   Cpr   1/2012   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   napádaným   postupom   okresného   súdu   poukazuje   na skutočnosť,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cpr 1/2012, podľa zistenia ústavného súdu okresný súd z dôvodu svojej miestnej neprípustnosti   podľa   §   105   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) predmetnú vec postúpil 12. novembra 2012 na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava I, ktorý vo veci koná pod sp. zn. 6 Cpr 6/2012. Ústavný súd tiež zistil, že podaním z 15. novembra 2012 sťažovateľ namietal miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava I a podaním z 8. februára 2013 sťažovateľ „vyzýval“ Okresný súd Bratislava I, aby   vo   veci   nekonal   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   v   predmetnej   veci.   Na   základe uvedených podaní sťažovateľa Okresný súd Bratislava I vo veci už nariadené pojednávanie na   12.   február   2013   odročil   na   neurčito   a   na   základe   označeného   návrhu   sťažovateľa postúpil   vec   13.   februára   2013   na   konanie   o   miestnej   príslušnosti   Krajskému   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   NcC   9/2013 z 27. februára   2013   rozhodol,   že   mieste   príslušným   na   konanie   vo   veci   sťažovateľa   je Okresný   súd   Bratislava   I   (rozhodnutie   bolo   Okresnému   súdu   Bratislava   I   doručené 13. marca 2013).

Podľa § 105 ods. 3 OSP ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo účastník   postúpenie   namieta   do   15   dní   od   doručenia   upovedomenia   o   postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená. Nadriadený súd rozhodne do 30 dní od predloženia veci.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa mohol a napokon sa podľa citovaného § 105 ods.   3   OSP   aj   domáhal   zjednania   nápravy   pre   neho   nepriaznivých   následkov   postupu okresného súdu,   čo   sa   týka   otázky   miestnej   príslušnosti   súdu   oprávneného v   jeho veci konať, pričom o tejto jeho námietke bol oprávnený rozhodnúť a aj rozhodol krajský súd.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa využitím jemu dostupných a Občianskym súdnym poriadkom priznaných prostriedkov   mohol domáhať a aj sa domáhal zjednania nápravy   namietaného   postupu   okresného   súdu,   ktorý   z   dôvodu   svojej   miestnej nepríslušnosti postúpil vec sťažovateľa na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava I, a to v rámci kompetencií všeobecných súdov.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojho práva, ktorého porušenie namieta aj v konaní pred ústavným súdom, už v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd s ohľadom na citované ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy (princíp subsidiarity) jeho sťažnosť už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného ústavný súd podotýka, že sťažnosť sťažovateľa mohla byť odmietnutá aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí na jej prerokovanie, pretože sťažovateľ   v sťažnosti   riadne   neuviedol,   čoho   sa   vo   veci   domáha (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), t. j. v sťažnosti neuviedol petit. Avšak aj napriek uvedenému nedostatku ústavný súd v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti, za pomoci zistených skutočností, usúdiac (dedukujúc) z obsahu neúplného podania sťažovateľa podstatu jeho námietok, predmetné podanie sťažovateľa aj vecne posúdil a na základe toho rozhodol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013