znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 237/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. Č., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Malacky č. k. 23 Er 852/09-52 z 26. januára 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoE 288/2010-83 z 22. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   F.   Č.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Er 852/09-52 z 26. januára 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 CoE 288/2010-83 z 22. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným 3. apríla 2009 súdnemu exekútorovi JUDr. F. H. (ďalej len „súdny exekútor“) domáhal proti P. Č. (ďalej len „povinný“) vymoženia sumy 15 222,93 €, t. j. 458 606 Sk s príslušenstvom (vrátane trov exekúcie), a to na základe vykonateľného osvedčenia   o   dedičstve   sp.   zn.   12   D   382/08,   Dnot 42/07   z   22.   apríla   2008   (ďalej   len „exekučný   titul“).   Predmetným   exekučným   titulom   bola   totiž   povinnému   z exekúcie uložená povinnosť vyplatiť sťažovateľovi ako ustupujúcemu dedičovi po poručiteľovi (ich otcovi) určitú peňažnú čiastku, a to v troch splátkach, pričom posledná z týchto splátok mala byť sťažovateľovi povinným zaplatená bezhotovostným prevodom najneskôr do 30. marca 2009   s tým,   že   následne   podľa   dedičskej   dohody   sťažovateľa   (t.   j.   oprávneného) a povinného   mal   sťažovateľ   darovacou   zmluvou   previesť   na   povinného   1/6   podiel   na vyšpecifikovanej nehnuteľnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný bol so zaplatením tretej   splátky   v omeškaní,   sťažovateľ   podal   uvedený   návrh   na   jej   nútené   vymoženie v exekučnom konaní.  

Na základe uvedeného návrhu sťažovateľa okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 852/09 podľa § 45 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdneho exekútora na jeho žiadosť poveril vykonaním exekúcie poverením   zo 14. mája 2009. Následne povinný potom, čo mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie, podal proti exekúcii, ako aj proti trovám exekúcie riadne a včas námietky, ku ktorým sa sťažovateľ vyjadril podaním z 1. júla 2009.

O námietkach povinného okresný súd rozhodol uznesením č. k. 23 Er 852/09-52 z 26. januára 2010 tak, že námietkam povinného proti exekúcii (výrok 1), ako aj námietkam povinného   proti   trovám   exekúcie   (výrok   2)   v   celom   rozsahu   vyhovel,   pričom   svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného najmä tým, že povinný vymáhanú pohľadávku 15. mája 2009 sťažovateľovi uhradil.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu, konkrétne proti jeho výroku 1, ktorým okresný súd námietkam povinného proti exekúcii vyhovel, podal sťažovateľ riadne a včas odvolanie, pričom krajský súd uznesením č. k. 20 CoE 288/2010-83 z 22. septembra 2011 uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku 1 ako vecne správne potvrdil. Toto uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu v 1. časti výroku, ktorým sa námietkam povinného proti exekúcii vyhovelo, nadobudlo právoplatnosť 7. decembra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský   súd   nezohľadnili,   že   povinný   z exekúcie   zaplatil   svoju   pohľadávku   voči   nemu oneskorene (15. mája 2009), resp. po dátume jej najneskoršej splatnosti (30. marec 2009), čím sa dostal do omeškania v trvaní 46 dní, a teda že sťažovateľom podaný návrh na začatie exekučného   konania   bol   v čase   jeho   podania   (3.   apríl   2009)   podaný   oprávnene,   takže sťažovateľ by mal mať nárok na úhradu trov dôvodne začatého exekučného konania.  

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „... dňa 28. 04. 2011 bola do spisu Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 Coe 288/10 založená ako listinný dôkaz fotokópia darovacej zmluvy a návrh na vklad vypracovaný a obe   listiny   podpísané   P.   Č.   V   darovacej   zmluve   P.   Č.   v   článku   III   uznáva   o. i.   že Osvedčením o dedičstve... sa obdarovaný (P. Č.) zaviazal vyplatiť darcovi (Ing. F. Č.) dedičský   podiel   v   hodnote   2   158   606,-   Sk.   Obdarovaný   (P.   Č.)   bol   povinný   vykonať poslednú   splátku   458.606,-   Sk   najneskôr   do   lehoty   30. 03. 2009   na   účet   darcu   č... Obdarovaný   (P.   Č.)   meškal   so   splnením   povinnosti   46   dní;   úhrada   bola   vykonaná 15. 5. 2009   až   po   zahájení   exekučného   konania   vedeného   súdnym   exekútorom... Obdarovaný (P. Č.) sa zaväzuje uhradiť trovy exekučného konania v zmysle príkazu na vykonanie exekúcie číslo 10/2009 a úroky z omeškania s úhradou tretej splátky dedičského podielu v sume 249,18 € vrátane trov konania a trov právneho zastúpenia, t. j. celkom 630,74 €.

...   Krajský   súd   v   Bratislave   konštatuje,   že   povinný   P.   Č.   zaplatil   458.606   Sk (15.222,93 €) 15. 5. 2009. Neuviedol však, že to bolo už 46 dní po lehote splatnosti a teda oprávnený Ing.   F.   Č.   podal návrh na vykonanie exekúcie oprávnene.  ...   Krajský súd v Bratislave   ďalej   poukazuje,   že   povinný   P.   Č.   uzatvoril   dňa   03. 04. 2009   v ČSOB,   a. s. Bratislava Zmluvu o vinkulácii vkladu č. 1562/01/2009, ktorej predmetom bola viazanosť vinkulácia vkladu klienta na jeho účte vo výške 15.222,93 € (458.606,- Sk) v prospech oprávneného, t. j. Ing. F. Č. Ak už Krajský súd zobral do úvahy zriadenie vinkulácie, mal uviesť aj to, že to bolo už po termíne splatnosti podľa exekučného titulu a že uvoľnenie peňazí bolo viazané na splnenie povinnosti Ing. F. Č. Rovnako mal uviesť, že o zriadení vinkulácie sa Ing. F. Č. dozvedel až 15. 04. 2009 z listu právneho zástupcu P. Č., ktorý má dátum 09. 04. 2009. V uznesení Krajského súdu v Bratislave je zriadenie vinkulácie hoci dátumovo nedôsledne zdôraznené ako   vec   hodná   zreteľa.   Máme tomu rozumieť   tak,   že postoj Krajského súdu v Bratislave k platobnej disciplíne je taký, že po termínoch splatnosti si stačí povinné platby presúvať medzi vlastnými účtami a tým súd považuje povinnosť úhrady za splnenú?

Krajský súd v Bratislave v uznesení 20 CoE/288/2010 vôbec nespomenul, že P. Č. v darovacej   zmluve   sám   uznal   svoju   povinnosť   uhradiť   trovy   exekučného   konania,   hoci fotokópiu listinného dôkazu o uznaní záväzku mal založenú v spise dňa 28. 04. 2011.... Obe uznesenia sú nepreskúmateľné a nedávajú jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Okresný súd   Malacky   a   Krajský   súd   v   Bratislave   rozhodovali   úplne   v   rozpore   s   ustálenou judikatúrou   všeobecných   súdov,   a   to,   že   na   jednej   strane   akceptovali   a   považovali   za relevantné   údaje   v   podaniach   P.   Č.,   ale   na   druhej   strane   diskriminujúco   celkom odignorovali podanie Ing. F. Č. a vyniesli uznesenia, ako keby Ing. F. Č. predložené dôkazy neexistovali.   Okresný   súd   Malacky   v   odôvodnení   uviedol   že   skutočnosti   uvádzané   v námietkach P. Č. sú pravdivé a opodstatnené, a to bez ďalšieho, aby bolo možné rozlíšiť, ktoré skutočnosti súd považoval za pravdivé a opodstatnené. Zdôrazňujeme to preto, lebo pravdivé neboli. P. Č. nesplnil svoju povinnosť 28. 04. 2009; v ten deň si iba presunul peniaze z jedného svojho účtu na ďalší svoj účet. Ďalej Okresný súd Malacky vyvodil, že stačí   splniť   právoplatné   a   vykonateľné   rozhodnutie   notára   ako   súdneho   komisára,   čiže súdne rozhodnutie, snahou plniť bez reálneho plnenia. Okresný súd Malacky neuviedol, ktoré konanie Ing. F. Č. považuje za také, ktoré znemožnilo P. Č., aby Ing. F. Č. zaplatil

15.222,93 €. Exekučný titul bol jasný, presne pomenoval povinného, oprávneného, čiastku na úhradu a spôsob úhrady, resp. splnenia. P. Č. exekučný titul nesplnil v lehote splatnosti, a preto Ing. F. Č. podal návrh na exekúciu. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Malacky sp. zn. 23 Er/852/2009 potvrdil. To znamená, že tiež konal diskriminujúco, potvrdil   existenciu   neexistujúcich   dôkazov,   odobril   termíny   (28. 4. 2009)   uvedené prvostupňovým súdom, zmýlil sa v dátume zahájenia exekúcie a navyše odignoroval nové dôkazy, ktoré bolo možné uplatniť až v odvolacom konaní, pretože nastali až po podaní odvolania.... Krajský súd v Bratislave vôbec nevyhodnotil a ani nespomenul, že P. Č. svoju povinnosť úhrady trov   exekučného konania   uznal   uznávacím prejavom   -   viď   darovacia zmluva a návrh na vklad. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave vôbec nie je možné zistiť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil.   Rozhodnutia   oboch   súdov   vôbec   nie   sú presvedčivé.

V   uzneseniach   oboch   súdov   absentuje   veľmi   jednoduché   konštatovanie,   a   to   že povinný P. Č. si nesplnil povinnosť z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Nakoľko P. Č. si splnil povinnosť danú exekučným titulom až 15. 05. 2009, exekučné konanie bolo zahájené oprávnene a bude rozhodnuté o trovách exekučného konania. Iný názor súdu v plnenie   si   povinností   podľa   exekučných   titulov,   nie   je   možné   chápať   inak   iba   ako degradáciu vlastných rozhodnutí....“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. F. Č. na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Malacky sp. zn. 23 Er/852/2009 zo dňa 26. 01. 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoE/288/2010 zo dňa 22. 09. 2011 porušené bolo.

2. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Malacky sp. zn. 23 Er/852/2009 zo dňa 26. 01. 2010   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   20 CoE/288/2010   zo   dňa 22. 09. 2011 a vec sa vracia Okresnému súdu Malacky na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave sú povinný uhradiť spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia Ing. F. Č. v sume 261,82 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. P... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 852/09-52 z 26. januára   2010,   ako   aj   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   20   CoE   288/2010-83 z 22. septembra   2011,   k porušeniu   ktorých   malo   podľa   sťažovateľa   dôjsť   v prvom   rade v dôsledku   arbitrárneho   záveru   označených   súdov,   podľa   ktorého   bolo   námietkam povinného   proti   exekúcii   vyhovené   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   povinný   bol pripravený   vymáhanú   pohľadávku   splniť   riadne   a včas,   keď   ju   v prospech   sťažovateľa vinkuloval   na   svojom   účte,   pričom   súdy   podľa   sťažovateľa   nezohľadnili   jednoduchú skutočnosť, a to, že povinný vymáhanú pohľadávku v čase jej splatnosti, t. j. do 30. marca 2009 nesplnil, a z tohto dôvodu bol návrh na vykonanie exekúcie sťažovateľom podaný oprávnene.   Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   súdy   rozhodovali   iba   na   základe   dôkazov predložených povinným a vôbec nezohľadnili ním predložené dôkazy, a to najmä rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 9/2010 z 2. decembra 2010 a darovaciu zmluvu uzavretú medzi ním a povinným po vydaní exekučného titulu, resp. po doručení upovedomenia o začatí exekúcie č. k. EX 10/2009-4 z 19. mája 2009, v ktorej sa mal povinný okrem iného zaviazať sťažovateľovi zaplatiť úroky z omeškania z vymáhanej pohľadávky, ako aj trovy exekúcie.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 852/09-52 z 26. januára 2010

Keďže namietaným uznesením sp. zn. 23 Er 852/09 z 26. januára 2010 okresný súd rozhodol   o námietkach   povinného   proti   exekúcii   a tiež   aj   o námietkach   proti   trovám exekúcie, pričom v prípade oboch výrokov sa uplatňuje rozdielny právny režim, pokiaľ ide prípustnosť opravných prostriedkov (odvolanie je prípustné iba proti výroku, ktorým bolo vyhovené námietkam proti exekúcii, avšak odvolanie nie je prípustné proti výroku, ktorým sa   rozhodlo   o námietkach   proti   trovám   exekúcie,   pozn.;   pozri   ďalej),   ústavný   súd   tieto výroky označeného rozhodnutia musel posudzovať oddelene.  

1.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu č. k. 23 Er   852/09-52   z   26.   januára   2010   v časti   výroku   1   o vyhovení   námietkam   proti exekúcii

V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu v súlade s § 50 ods. 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam, je prípustné odvolanie, mal sťažovateľ možnosť   domáhať   sa   preskúmania   napádaného   uznesenia   okresného   súdu   č.   k. 23 Er 852/09-52   z 26.   januára   2010,   resp.   preskúmania   jeho   výroku,   ktorým   bolo námietkam   proti   exekúcii   vyhovené,   a   to   podaním   riadneho   opravného   prostriedku (odvolania), čo napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľ aj účinne využil, a to podaním odvolania. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 288/2010 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľ   proti   tomuto   rozhodnutiu   uvádza   aj   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu č. k. 23 Er   852/09-52   z   26.   januára   2010   v časti   výroku   2   o   vyhovení   námietkam   proti trovám exekúcie

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Inými   slovami,   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom napáda uznesenie okresného súdu č. k. 23   Er   852/09-52   z   26.   januára   2010   aj   v   časti   výroku,   ktorým   okresný   súd   vyhovel námietkam povinného proti trovám exekúcie, a keďže podľa poslednej vety § 201 ods. 2 Exekučného   poriadku   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o   námietkach   proti   trovám exekúcie   nie   je   prípustné   odvolanie   (riadny   opravný   prostriedok)   a   s   poukazom   na ustanovenie § 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodujúcom období ani dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok), tak výrok 2 napádaného uznesenia okresného súdu podľa zistenia ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 29. januára 2010.

Od 29. januára 2010, keď nadobudol právoplatnosť výrok 2 uznesenia okresného súdu, ktorým bolo vyhovené námietkam povinného proti trovám exekúcie, do 7. decembra 2011,   keď   bola   sťažnosť   adresovaná   ústavnému   súdu   odovzdaná   na   poštovú   prepravu (doručená 12. decembra 2011), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v rozsahu,   v   ktorom namietal porušenie označeného základného práva a práva zaručených ústavou a dohovorom napadnutým   uznesením   okresného   súdu   v   časti   výroku   o námietkach   povinného   proti trovám exekúcie, po predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k. 20 CoE 288/2010-83 z 22. septembra 2011

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   s odvolacími   námietkami sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 23 Er 852/2009-52 z 26. januára 2010 v časti výroku o vyhovení námietkam povinného proti exekúcii vysporiadal okrem iného takto: „... Podľa § 50 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Ex. poriadok), povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do štrnástich dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, námietky proti exekúcii,   ak   po   vzniku   exekučného   titulu   nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je   exekúcia   neprípustná.  ...   Námietky   musia   byť   odôvodnené   a   na   dodatočne   uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť....

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa mal odvolací súd preukázané, že... Po prevzatí upovedomenia o začatí exekúcie dňa 02. 06. 2009, vzniesol povinný prostredníctvom svojho právneho   zástupcu   dňa   05. 06. 2009   (exekučnému   úradu   doručené   dňa   08. 06. 2009) námietky proti trovám exekúcie a dňa 15. 06. 2009 (doručené na Okresný súd Malacky dňa 16. 06. 2009) námietky proti exekúcii, ktoré riadne odôvodnil.

Zákon ustanovuje akými skutočnosťami je možné námietky proti exekúcii odôvodniť. Len dôvodmi, ktoré zákon pripúšťa, je totiž možné námietky odôvodniť. K iným dôvodom súd   pri   rozhodovaní   nemôže   prihliadnuť.   Naviac   tieto   dôvody   môžu   spočívať   iba   v skutočnostiach, ktoré vznikli po vydaní exekučného titulu, a ktoré spočívajú: a) v zániku nároku, b) bránia vymáhateľnosti, c) v dôsledku iných okolností, pre ktoré je exekúcia neprípustná,   d)   v   tom,   že   oprávnený   nie   je   právnym   nástupcom   osoby   označenej   v exekučnom titule.

Na iné dôvody exekučný súd nemôže pri rozhodovaní o námietke prihliadnuť. To však neplatí, ak sa vyskytnú skutočnosti (na ktoré prípadne upozorní v námietkach povinný), na ktoré musí súd pri rozhodovaní prihliadnuť z úradnej povinnosti.

... Je nesporné, že povinný podal námietky v zákonom stanovenej lehote u exekútora aj u exekučného súdu a argumentoval, že po vzniku exekučného titulu nastali, okolnosti, ktoré   spôsobili   zánik   vymáhaného   nároku.   Dôkaz   o   zániku   dlhu   podľa   príslušných hmotnoprávnych ustanovení zaťažuje v konaní o výkon rozhodnutia povinného. Povinný preukázal   a   oprávnený   nespochybnil   skutočnosť,   že   vymáhaná   pohľadávka   vo   výške 458.606,-   Sk   (15.222,93   eur)   bola   oprávnenému   poukázaná   na   účet   v   banke   dňa 15. 5. 2009.   Povinný   tiež   preukázal,   že   dňa   3. 4. 2009   uzatvoril   v   Československej obchodnej   banke,   a.   s.,   Bratislava,   Zmluvu   vinkulácii   vkladu   č.   1562/01/2009,   ktorej predmetom bola viazanosť vinkulácia vkladu klienta na jeho účte vo výške 15.222,93 eur (458.606,- Sk) v prospech oprávneného, t. j. Ing. F. Č.

Je   preto   nesporné,   že   po   vydaní   exekučného   titulu   nastali   skutočnosti,   ktoré spočívajú v zániku nároku a bránia jeho vymáhateľnosti.

Odvolací   súd   preto   konštatoval,   že   súd   prvého   stupňa   rozhodol   správne,   keď námietkam proti   exekúcii vyhovel.   Následne súd   rozhodne   o   zastavení exekúcie   v časti zaplatenia istiny 15.222,93 eur a súčasne rozhodne o trovách exekúcie a trovách právneho zastúpenia   účastníkov   konania   podľa   objektívne   zistených   skutočností   vo   vzťahu   k posúdeniu oprávnenosti podania návrhu na vykonanie exekúcie dňa 3. 4. 2009.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti potvrdil ako vecne správne....“  

Z citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   jeho   základnou, resp. východiskovou premisou bol záver, že povinný podal námietky proti exekúcii riadne a včas a v súlade s § 50 ods. 1 Exekučného poriadku aj preukázal, že po vzniku exekučného titulu (ktorý je z 22. apríla 2008, pozn.) nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, pričom v danom prípade touto okolnosťou bolo, že povinný v exekučnom konaní vymáhanú   pohľadávku   priznanú   sťažovateľovi   exekučným   titulom   už   sťažovateľovi 15. mája 2009 zaplatil, pričom túto okolnosť napokon nespochybnil ani samotný sťažovateľ. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že v exekučnom konaní vymáhaná istina priznaná exekučným titulom   bola povinným sťažovateľovi   zaplatená, a teda   že vymáhaný nárok v čase rozhodovania okresného súdu o námietkach povinného proti exekúcii, t. j. 26. januára 2010,   už   zanikol,   resp.   neexistoval,   takže   z tohto   hľadiska   sa   závery   krajského   súdu o stotožnení sa s rozhodnutím okresného súdu v časti, ktorou bolo vyhovené námietkam povinného proti   exekúcii   (ústavný   súd   podotýka,   že   nie   proti   trovám   exekúcie,   pozn.), nejavia ako svojvoľné, resp. nedôvodné a sú v plnom súlade s ústavnými medzami výkladu aplikovaného zákona.

Ústavný   súd   tiež   podotýka,   že   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   nemá   dôvod pochybovať   o   správnosti   záveru   krajského   súdu   o   tom,   že   povinný   v   rámci   konania o námietkach proti exekúcii dostatočne hodnoverne preukázal uvedené okolnosti o zániku exekučným titulom priznanej a vymáhanej istiny, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu, čo napokon nespochybňuje ani samotný sťažovateľ.

Na   uvedenom   nič   nemení   ani   to,   že   krajský   súd   do   odôvodnenia   napadnutého uznesenia na podporu jeho správnosti prevzal časť argumentácie okresného súdu o tom, že povinný   3.   apríla   2009   uzavrel   s   Československou   obchodnou   bankou,   a.   s.,   zmluvu č. 1562/01/2009 o vinkulácii vkladu, predmetom ktorej bola okrem iného viazanosť vkladu (vinkulácia   vkladu)   povinného   na   jeho   účte   v   sume   15 222,93   €   (t. j.   458   606   Sk) v prospech sťažovateľa do 1. mája 2009, na základe čoho okresný súd ustálil, že povinný bol na splnenie vymáhanej pohľadávky v čase jej splatnosti pripravený.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v žiadnom prípade nepovažuje závery krajského súdu za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Exekučného poriadku), ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd nad rámec svojej argumentácie dopĺňa, že sťažovateľova nespokojnosť s rozhodnutím   krajského   súdu   zrejme   pramení   z jeho   presvedčenia,   že   uvedeným rozhodnutím   krajského   súdu   mu   bol   nedôvodne   odopretý   nárok   na   náhradu   ním vynaložených trov exekučného konania, a to aj napriek tomu, že, ako tvrdí sťažovateľ, ním podaný   návrh   na začatie   exekučného   konania bol   v čase   jeho   podania   dôvodný,   keďže v tom čase v exekúcii vymáhaný záväzok povinného voči nemu ešte existoval, resp. trval.

V uvedenej súvislosti je potrebné ešte raz poukázať na nutnosť rozlišovať medzi námietkami   proti   exekúcii   na   jednej   strane   a   námietkami   proti   trovám   exekúcie na strane druhej. Ústavný súd zdôrazňuje, že krajský súd v napádanom uznesení sp. zn. 20 CoE 288/2010   z 22.   septembra   2011   nerozhodoval   o otázke   dôvodnosti   nároku sťažovateľa na náhradu ním vynaložených trov exekučného konania, takže z tohto dôvodu bolo bez právneho významu posudzovať otázku dôvodnosti, resp. opodstatnenosti návrhu na začatie   exekučného   konania   v čase   jeho   podania.   Napokon,   krajský   súd   v napádanom uznesení   sám   aj   konštatoval,   že   úlohou   okresného   súdu   bude   rozhodnúť   o   zastavení exekúcie len vo vzťahu k istine, t. j. k čiastke priznanej exekučným titulom, a následne, že okresný súd „... rozhodne o trovách exekúcie a trovách právneho zastúpenia účastníkov konania   podľa   objektívne   zistených   skutočností   vo   vzťahu   k   posúdeniu   oprávnenosti podania návrhu na vykonanie exekúcie dňa 3. 4. 2009“. Inými slovami, krajský súd jasne konštatoval, že o trovách exekučného konania bude okresný súd ešte len rozhodovať, a to po   zistení   objektívnych   skutočností   vo   vzťahu   k otázke   dôvodnosti   podania   návrhu   na začatie   exekučného   konania   ku   dňu   jeho   podania.   Takže   z toho   vyplýva,   že   námietky sťažovateľa   týkajúce   sa   dôvodnosti   ním   podaného   návrhu   na   začatie   exekúcie   budú relevantné   na   ich   posúdenie   až   v konaní   okresného   súdu   o nároku   na   náhradu   trov exekučného konania.  

Obdobne, vzhľadom na uvedené sa javí ako nedôvodná aj námietka sťažovateľa, že krajský   súd   nezohľadnil   ním   predložené   dôkazy,   a to   najmä   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 7 C 9/2010 z 2. decembra 2010, ktorým mala byť povinnému uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi úroky z omeškania z v exekúcii vymáhanej pohľadávky, a tiež, že nezohľadnil ani obsah darovacej zmluvy, v ktorej mal podľa tvrdení sťažovateľa povinný uznať   dôvodnosť   nároku   sťažovateľa   na   náhradu   trov   exekučného   konania.   Podľa ústavného   súdu   totiž   tieto   sťažovateľom   označené   dôkazy   boli   vzhľadom   na predmet odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 20 CoE 288/2010 irelevantné. Krajský súd totiž v označenom konaní nerozhodoval, resp. neposudzoval ani nárok, ktorý by   presahoval   (napr.   v podobe   úrokov)   exekučným   titulom   priznaný   nárok   (preto irelevantnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 9/2010 z 2. decembra 2010, pozn.), a krajský súd neposudzoval, resp. nerozhodoval ani o nároku na náhradu trov exekučného konania (preto irelevantnosť darovacej zmluvy, pozn.). Predmetom napádaného konania, resp. rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 20 CoE 288/2010 z 22. septembra 2011 boli totiž námietky povinného proti exekúcii, ktorým okresný súd vyhovel, a nie námietky povinného proti trovám exekúcie, a tiež nie námietky povinného proti úrokom istiny, ktoré exekučným titulom   ani   neboli   priznané.   Vzhľadom   na   uvedené   teda   podľa   názoru   ústavného   súdu nemožno postup krajského súdu považovať za arbitrárny.

Ak   teda   okresný   súd   pri   rozhodovaní   o   námietkach   povinného   proti   exekúcii v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku a následne ani krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu v časti výroku, ktorým námietkam povinného proti exekúcii vyhovel, na rozdiel   od toho, ako sa   o tom mylne domnieva sťažovateľ, považovali za rozhodujúce nie to, či bol návrh na vykonanie exekúcie podaný   oprávnene   alebo   neoprávnene,   ale   to,   že   v   čase   ich   rozhodovania   vymáhaná pohľadávka bola povinným už v plnej výške uspokojená, tento ich právny názor znaky arbitrárnosti v žiadnom prípade nevykazuje.

Uvedené   platí   o   to   viac,   že   v   zmysle   §   46   ods.   3   Exekučného   poriadku   súdny exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie (t. j. exekučný titul), pričom nadväzne podľa poslednej vety § 50 ods. 1 Exekučného poriadku ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť. Keďže z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu opierajúceho sa o odôvodnenie uznesenia okresného súdu nijako nevyplýva, že by súdny exekútor potom, čo sa mu stalo zrejme známym, že povinný vymáhanú pohľadávku sťažovateľovi 15. mája 2009 v plnej výške zaplatil, bol od vykonania exekúcie upustil potom, keď okresný súd s poukazom   na   ustanovenie   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   v   záujme   ochrany   práv povinného o jeho námietkach proti exekúcii (ústavný súd podotýka, že nie proti trovám exekúcie, pozn.) týmto vyhovejúc predsa len rozhodol a krajský súd napadnutým uznesením rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, ústavný súd tento postup krajského súdu nevzhliada za svojvoľný a ani za arbitrárny.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012