znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 237/2011-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť A. Č. – A., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. S., M., vo veci   namietaného porušenia základného práva na spravodlivé prerokovanie veci zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. Č. – A. na spravodlivé prerokovanie veci zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   3   Co   41/2011   z 10. februára   2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. A. Č. – A. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a   osemdesiatdva   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. S., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 237/2011-21 z 2. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. Č. – A., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé prerokovanie veci zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 8. októbra 2003 sa sťažovateľ stal dlžníkom S., a. s. (ďalej aj „veriteľ“), ktorá sťažovateľovi poskytla úver v sume 365 133,11 €, pričom táto pohľadávka bola zabezpečená zriadením záložného práva v prospech veriteľa na majetku sťažovateľa (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Sťažovateľ sa stal dlžníkom veriteľa aj na základe ďalšej zmluvy o úvere z 12. marca 2007, na základe ktorej   veriteľ   poskytol   spoločnosti   P.,   s.   r.   o,   ktorej   jediným   spoločníkom   a   súčasne konateľom bol sťažovateľ, úver v sume 165 860,96 €, pričom aj na zabezpečenie tohto dlhu sťažovateľa bolo na jeho sporných nehnuteľnostiach v prospech veriteľa zriadené záložné právo. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa voči veriteľovi dostal do omeškania s plnením svojho dlhu vzniknutého na základe uvedených zmlúv o úvere, veriteľ pristúpil k „... realizácii zriadeného záložného práva formou dobrovoľnej dražby“ predajom sporných nehnuteľností sťažovateľa, pričom túto skutočnosť oznámil sťažovateľovi veriteľ listom z 9. septembra 2010. Pre účely predaja sporných nehnuteľností sťažovateľa na dobrovoľnej dražbe si veriteľ spolu s dražobníkom (G., a. s.) dali spracovať znalecký posudok znalkyňou Ing.   F.   (ďalej len „sporný   znalecký posudok“)   na určenie ceny sporných   nehnuteľností sťažovateľa, pričom týmto sporným znaleckým posudkom z 28. októbra 2010 bola určená ich cena na sumu 610 000 €. Podľa názoru sťažovateľa bola týmto sporným znaleckým posudkom   cena   jeho   sporných   nehnuteľností   značne   podhodnotená,   pretože   podľa znaleckého posudku z 26. apríla 2008, ktorý si dal sťažovateľ vypracovať u znalca Ing. N., bola   cena   sporných   nehnuteľností   určená   na   sumu   1 171 264,73   €,   a   napokon   tretím znaleckým   posudkom   z   29.   novembra   2010,   ktorý   si   po   oboznámení   sa   so   sporným znaleckým   posudkom   dal   sťažovateľ   vypracovať   u   znalca   Ing. F.,   bola   cena   sporných nehnuteľností určená sumou 983 000 €.

Na   podklade   sporného   znaleckého   posudku   vydal   dražobník   15.   novembra   2010 oznámenie o dobrovoľnej dražbe sporných nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľa, ktoré bolo   zaregistrované   v   registri   dobrovoľných   dražieb   16.   novembra   2010   s najnižším podaním stanoveným na sumu 610 000 €, tak ako to vyplývalo zo sporného znaleckého posudku.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľovi   ako   vlastníkovi   sporných nehnuteľností by ich dražobným predajom za cenu určenú sporným znaleckým posudkom hrozil vznik škody, keďže podľa sťažovateľa mali tieto sporné nehnuteľnosti preukázateľne podľa   ďalších   dvoch   znaleckých   posudkov   oveľa   vyššiu   hodnotu,   podal   sťažovateľ 3. decembra 2010 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd prikázal veriteľovi a aj dražobníkovi zdržať sa predaja sporných nehnuteľností za cenu nižšiu alebo rovnajúcu sa cene vyplývajúcej zo sporného   znaleckého   posudku.   Podľa   sťažovateľa   predajom   sporných   nehnuteľností v jeho   vlastníctve   na   dobrovoľnej   dražbe   za   cenu   vyplývajúcu   zo   sporného   znaleckého posudku by bol jednak on sám ukrátený na svojom majetku, pretože nehnuteľnosti v jeho vlastníctve   by   sa   predali   výrazne   pod   ich   hodnotu,   čím   by   mu   po   uspokojení   veriteľa neostalo   dostatok   finančných   prostriedkov   na   uspokojenie   pohľadávok   aj   iných   jeho veriteľov, takže by na ich uspokojenie musel vynakladať ďalší svoj majetok a v konečnom dôsledku   by   tak   aj   títo   iní   veritelia   sťažovateľa   mali sťažené   postavenie   pri   vymáhaní svojich pohľadávok od sťažovateľa. V návrhu na vydanie predbežného opatrenia sťažovateľ tiež   uviedol,   že   žalobou   vo   veci   samej   sa   mieni   domáhať   aj   určenia   ceny   sporných nehnuteľností znaleckým posudkom spracovaným znalcom ustanoveným okresným súdom.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   45   C   188/2010-121   z   10.   decembra   2010   návrhu sťažovateľa   v   plnom   rozsahu   vyhovel   a   vydal   predbežné   opatrenie   s   odôvodnením,   že „... navrhovateľ preukázal a osvedčil skutočnosť, že v predmetnej veci existuje dôvodné podozrenie,   že   v   dôsledku   prípadnej   realizácie   záložného   práva,   t.   j.   vykonaním dobrovoľnej dražby dňa 21. 12. 2010, môže dôjsť k odpredaju predmetných nehnuteľností vo vlastníctve navrhovateľa pod ich skutočnú trhovú hodnotu, v dôsledku čoho môže dôjsť k ukráteniu záložných veriteľov na ich prípadných oprávnených pohľadávkach a tým aj k zhoršeniu ich postavenia v rámci dražobného konania“.

Na   základe   odvolaní   podaných   veriteľom,   ako   aj   dražobníkom   krajský   súd napádaným uznesením sp. zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011 uznesenie okresného súdu o   predbežnom   opatrení   zmenil   a   návrh   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že podľa krajského súd neboli dané základné zákonné predpoklady na jeho vydanie.

V súvislosti s uznesením krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho základného práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl.   20   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   spravodlivé   prerokovanie   veci   zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie   základného   práva   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku   sťažovateľ odôvodnil takto:

„Je zrejmé, že uskutočnením dražby na podklade znaleckého posudku Ing. F. dôjde k predaju   nehnuteľností   pod   ich   skutočnú   hodnotu,   ktorá   bola   ustálená   dvoma   ďalšími znaleckými posudkami v nepomerne väčšej výške než Ing. F. Nie je pravdou čo uvádza odvolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí   a   síce,   že   predbežným   opatrením   vydaným prvostupňovým súdom sa chránia práva tretích osôb a nie samotného sťažovateľa, keďže uskutočnením   dobrovoľnej   dražby   na   podklade   posudku   Ing.   F.   dôjde   predovšetkým   k zásahu   do   vlastníckych   práv   sťažovateľa.   Jednotliví   ďalší   veritelia,   ktorí   by   sa   za normálnych okolností uspokojili z výťažku z predaja sa takto budú domáhať uspokojenia z ostatného majetku sťažovateľa. Prípadne ak by pri speňažení majetku sťažovateľa ostal po uspokojení jednotlivých veriteľov nejaký majetok, tento by pripadol sťažovateľovi. Keďže však nehnuteľnosti budú predané pod ich skutočnú cenu, a to vôbec nie v zanedbateľnom rozsahu, bude aj samotný sťažovateľ ukrátený na svojom majetku tým, že mu eventuálne bude   vyplatená   podstatne   nižšia   suma   než   by   tomu   bolo   pri   akceptovaní   ceny   vyššej stanovenej ďalšími dvoma znaleckými posudkami.“

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Nie je namieste skúmanie či došlo k porušeniu povinnosti zo strany odporcov ako to požaduje   súd,   dôležitý   je   objektívny   stav   nebezpečenstva   bezprostredne   hroziacej   ujmy sťažovateľovi. Porušenie povinnosti odporcu nie je predpokladom, ktorý by zákon ukladal skúmať v rámci konania o nariadenie predbežného opatrenia. Okrem iného zákon umožňuje uloženie   povinnosti   predbežným   opatrením   aj   tretej   osobe,   ktorá   s   právnym   vzťahom účastníkov konania nemusí mať nič spoločné (napr. uloženie povinnosti banke zdržať sa uskutočňovania prevodov z účtu).

Zároveň   zákazom   uskutočnenia   dobrovoľnej   dražby   nemohlo   dôjsť   na   strane odporcov k nijak závažnej ujme, a to predovšetkým v porovnaní s ujmou, ktorá objektívne hrozí sťažovateľovi. V tomto smere je na mieste citácia práve odvolacím súdom citovaného rozhodnutia   ústavného   súdu   ČR,   sp.   zn.   III.   ÚS   394/2001,   podľa   ktorého   základným zmyslom predbežného opatrenia je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom musia byť rešpektované ústavné pravidlá ochrany i toho, voči komu predbežné opatrenie smeruje, avšak ochrana toho, voči komu predbežné opatrenie má smerovať, nemôže dosiahnuť takej miery, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených záujmov druhej strany....

Taktiež   sa   nemožno   stotožniť   so   záverom   odvolacieho   súdu   o   tom,   že   by   sa nariadením predbežného opatrenia vopred judikovalo to čoho sa sťažovateľ mienil domáhať až v konaní vo veci samej. Tak ako to citoval aj odvolací súd, súčasná súdna prax sa už dávnejšie priklonila k správnemu záveru, že v niektorých prípadoch je možné požadovať nariadenie predbežného opatrenia aj v znení,   ktoré sa obsahovo zhoduje s uplatneným žalobným návrhom vo veci samej, a to s ohľadom na to, že iným výrokom predbežného opatrenia jednoducho nemožno zabezpečiť adekvátnu ochranu porušeným alebo ohrozeným právam žalobcu. Takémuto záveru nasvedčuje napr. R 46/1996, uznesenie Vrchního soudu v Prahe, sp. zn. 3 Cmo 1592/1994 zo 16. 6. 1994, ktoré vymedzilo istý okruh právnych vzťahov,   na   účinnú   ochranu   ktorých   sa   vyžaduje,   aby   výrok   o   nariadení   predbežného opatrenia   bol   prakticky   totožný   z   požadovaným   výrokom   rozhodnutia   v   merite   veci. Príkladom   môže   byť   výrok   predbežného   opatrenia   zakazujúci   určité   konanie   v   prípade žaloby o zdržanie sa tohto konania, ktoré napĺňa znaky nekalosúťažného konania. Obdobne aj   v   prípade   sťažovateľa   sa   tento   domáha   zdržania   sa   určitého   konania,   ktorého uskutočnením   môže   dôjsť   k   vzniku   ujmy.   Iný   výrok,   ktorý   by   zabezpečoval   nárok sťažovateľa,   než   taký,   ktorý   odporcom   dočasne   zakazuje   takéto   konanie   jednoducho neprichádza do úvahy....

V nadväznosti na všetko vyššie uvedené má preto sťažovateľ za to, že ak odvolací súd zmenil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia napriek objektívne existujúcim predpokladom na jeho nariadenie zamietol, zasiahol tým do práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a v dôsledku toho aj do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„Krajský   súd   v   Košiciach   v   konaní   o   nariadenie   predbežného   opatrenia navrhovateľa A. Č. – A... proti odporcovi v 1. rade G., a. s., B... a odporcovi v 2. rade S., a. s.,... vedenom pod sp. zn. 3 Co/41/2011 porušil právo sťažovateľa A. Č. – A... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu ochranu... čl. 20 ods. 1 Ústavy SR na právo vlastniť majetok ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý proces.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3 Co/41/2011-153, zo dňa 10. 2. 2011, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   právo   na   náhradu   trov   konania   a   trov   právneho zastúpenia (2 úkony po 123,50 € a 2x paušál po 7,41 €), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV 536/2011 z 20. júla 2011 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom z 10. augusta 2011.

2.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol: «Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   10.   februára   2011,   č.   k. 3 Co 41/2011-153 je právoplatné. Neprislúcha nám preskúmavať jeho zákonnosť ani vecnú správnosť.

Dovoľujeme   si   ale   vysloviť   názor,   že   napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach zo dňa 10. februára 2011 obsahuje podrobné a relevantné dôvody, ktoré sú v súlade s § 167 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p. a § 169 ods. 1 O. s. p. Naviac   v   dôvodoch   rozhodnutia   odvolací   súd   poukázal   aj   na   zákonnú   možnosť sťažovateľa   uplatniť   svoje   právo   o   určenie   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   podľa príslušných ustanovení zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v platnom znení. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva pokojne užívať svoj majetok   zaručený   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy,   do   pozornosti   ústavného   súdu   dávame,   že o ochrane   vlastníckeho   práva   sťažovateľa   rozhoduje   príslušný   okresný   súd   na   základe žaloby zo dňa 10. januára 2011 vo veci samej, „o určenie hodnoty nehnuteľnosti“, ktorú rozvádza v sťažnosti (na č. l. „6“) a ktorá má tvoriť prílohu ústavnej sťažnosti pod bodom 5 „dôkazy“. Pre ten prípad, že v uvedenom konaní vo veci samej sú splnené aj podmienky pre nariadenie   predbežného opatrenia,   nič   nebráni   sťažovateľovi podať   nový   návrh na nariadenie predbežného opatrenia po začatí konania (§ 102 ods. 1 O. s. p.).

K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, dovolíme si poznamenať len toľko, že základné právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa   subjektívnych   predstáv   sťažovateľa.   Z   priebehu   konania   nezistili   sme   také skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   tomu,   aby   okresný,   resp.   krajský   súd   neumožnili sťažovateľovi uplatniť jeho nároky, návrhy, protinávrhy, dôkazy, argumenty alebo aby mu akýmkoľvek spôsobom bránil v realizácii jeho procesných aktivít.

Domnievame sa, že skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení práva na spravodlivý proces.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   navrhujeme   ústavnú   sťažnosť   sťažovateľa   ohľadom namietaného porušenia základného práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, odmietnuť.

Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.»

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu uviedol:

„Zákonná   možnosť   sťažovateľa   uplatniť   svoje   právo   o   určenie   neplatnosti dobrovoľnej dražby je až následná možnosť právnej ochrany, ktorú predchádza návrh na nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu, aby nevznikla vlastníkovi nehnuteľností škoda. Sme   toho   názoru,   že   je   rozdiel   medzi   uvedenými   postupmi,   kde   pri   jednom   nedôjde k prevodu vlastníckeho práva a pri druhom nadobúda vlastnícke právo vydražiteľ, pričom až následne môže súd vysloviť dražbu za neplatnú na návrh o neplatnosť dražby pôvodného vlastníka   vydraženej   nehnuteľnosti.   Avšak   v   druhom   prípade   môžu   hroziť   medzičasom reálne škody pôvodnému vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorý nemôže užívať nehnuteľnosť. K ďalšiemu vyjadreniu Krajského súdu v Košiciach, ktoré sa týka žaloby zo dňa 10. 01. 2011 musíme uviesť, že sám Krajský súd uvádza, že v rámci podanej žaloby má podať sťažovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Avšak z akého dôvodu? Keď uvedený návrh už sťažovateľ podal a z jeho obsahu bola opodstatnenosť pre takýto postup. Ďalej uvádzame, že naopak v predbežnom opatrení bolo uložené, aby v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia podal na príslušnom súde návrh na začatie konania vo veci samej.   Na   základe   uvedeného   predbežného   opatrenia   bol   podaný   návrh   vo   veci   samej a následné   duplicitné   podávanie   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   by   bolo z právneho hľadiska neopodstatnené.

V konaní o určenie hodnoty nehnuteľností, vedenom na Okresnom súde Košice I, sp. zn. 36 C/2/2011 bol vytýčený termín pojednávania na 26. 10. 2011. Sťažnosť na znalca Ing.   I.   F.   bola   vybavená   so   záverom,   že   rozdiel   medzi   objektívne   určenou   všeobecnou hodnotou   nehnuteľnosti   a   subjektívne   určenou   všeobecnou   hodnotou   nehnuteľnosti   je zaokrúhlene 160.000,- EUR. Už uvedené konanie sa podľa nášho názoru dá považovať za zásah   do   vlastníckych   práv.   MS   SR   uvádza,   že   nedostatok   bol   zistený   po   preskúmaní výsledkov stanovenia všeobecnej hodnoty pozemkov a použitá metóda je síce správna, ale výsledná jednotková všeobecná hodnota pozemku sa javí ako neobjektívna. No keď rozdiel v ohodnotení je pri takej vysokej sume skoro 30%, dá sa to podľa nášho názoru už považovať za neobjektívne bez akejkoľvek diskusie.

V   neposlednom   rade   uvádzame,   že   v   trestnom   konaní,   ktoré   inicioval   sťažovateľ a ktoré je vedené pod ČVS: ORP-1089/2-OJP-KE-2009 ORPZ, OKP, Rampová č. 7 Košice bol   na   základe   pribratia   znalca   Ing.   M.   V.,   CSc.   vyhotovený   znalecký   posudok   týmto znalcom, z ktorého vyplýva jednoznačný záver, že v prípade vykonania dražby na základe znaleckého posudku Ing. F., by došlo k zásahu vlastníckych práv sťažovateľa a teda nejde iba o subjektívny pocit sťažovateľa pre dôvodnosť nariadenia predbežného opatrenia, ale o objektívne vypracovaný znalecký posudok, z ktorého nie je možné dospieť k inému záveru ako len odôvodnenosť, ba až nutnosť nariadenia predbežného opatrenia.

Týmto oznamujeme súdu, že trváme na našich predošlých vyjadreniach a súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011 došlo k porušeniu základného práva a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   tiež   k   porušeniu   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. K porušeniu sťažovateľom označených základných práv a práva   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   podľa   sťažovateľa   dospel   k   arbitrárnym a svojvoľným záverom o tom, že v prípade sťažovateľa neboli splnené zákonné predpoklady na vydanie predbežného opatrenia, a tiež tým, že krajský súd na jeho vydanie požadoval aj splnenie takých predpokladov, ktoré zákon na vydanie predbežného opatrenia nevyžaduje (napr. skúmanie, či došlo k porušeniu povinnosti odporcom a pod.).

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   nie   je   jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Krajský súd sťažnosťou napádané uznesenie odôvodnil takto: «Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podali žalovaní v 1. a 2. rade v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania   (§   214   ods.   2   O. s. p.).   Po   preskúmaní   uznesenia   dospel   odvolací   súd k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.

Z pozitívnoprávnej úpravy ustanovenia § 74 a nasl. O. s. p. vyplývajú tieto základné predpoklady pre vydanie predbežného opatrenia:

1/ naliehavosť vydania predbežného opatrenia, 21 dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, 3/ odôvodnenie nebezpečenstva - bezprostredne hroziacej ujmy, 4/ preukázanie nároku, ktorého sa žalobca mieni domáhať návrhom vo veci samej, 5/ určitosť, zrozumiteľnosť a vykonateľnosť navrhovaného predbežného opatrenia, Z   ustanovenia   §   76   O. s. p.   vyplýva   možnosť   súdu   predbežným   opatrením   uložiť účastníkovi, okrem iného, aby nenakladal s určitými právami, alebo sa niečoho zdržal, pričom   povinnosť   môže   súd   uložiť   aj   niekomu   inému,   než   účastníkovi,   ale   iba   za predpokladu, že to od neho spravodlivo požadovať.

Súd   prvého   stupňa   síce   správne   odcitoval   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku a teoreticky vysvetlil, že predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie vo veci a jeho   účelom   je   iba   dočasná   úprava   pomerov   účastníkov,   alebo   zabezpečenie   výkonu existujúceho, prípadne ešte nevykonateľného alebo očakávaného rozhodnutia. Opomenul však, že podmienkou pre vydanie predbežného opatrenia je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy, by bolo právo účastníka ohrozené, ako aj to, že ďalej je potrebné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Súd prvého stupňa v ďalšom už bez náležitého odôvodnenia iba skonštatoval, že naliehavosť predbežnej úpravy s poukazom na bezprostredne hroziacu ujmu mal za preukázanú z tej skutočnosti, že v dôsledku prípadnej realizácie záložného práva, t.j. vykonaním dobrovoľnej dražby 21. decembra 2010, môže dôjsť   k   odpredaju   predmetných   nehnuteľností   vo   vlastníctve   žalobcu   pod   ich   skutočnú trhovú   hodnotu,   v   dôsledku   čoho   môže   dôjsť   k   ukráteniu   záložných   veriteľov   na   ich prípadných   oprávnených   pohľadávkach   a   tým   aj   k   zhoršeniu   ich   postavenia   v   rámci dražobného konania. Týmto postupom však súd chráni prípadné práva tretích osôb, nie samotného   žalobcu   (títo   ani   nie   sú   účastníkmi   konania   o   nariadenie   predbežného opatrenia). Z odôvodnenia uznesenia nie je možné zistiť aké konkrétne práva žalobcu - zákonné, či zmluvné - sú ohrozené, aké konkrétne povinnosti - zákonné, či zmluvné - porušili žalovaní   v   1.   a   2.   rade.   Súd   sa   nezaoberal   ani   tým,   či,   na   druhej   strane,   prípadným nariadením predbežného opatrenia nedôjde k neprimeranému zásahu do práv a chránených záujmov žalovaných.

Základným   zmyslom predbežného   opatrenia   je ochrana   toho,   kto o   jeho   vydanie žiada,   pričom   musia   byť   rešpektované   ústavné   pravidla   ochrany   i   toho,   voči   komu predbežné   opatrenie   smeruje,   avšak   ochrana   toho,   voči   komu   predbežné   opatrenie   ma smerovať, nemôže dosiahnuť takej miery, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených záujmov druhej strany (pozri rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III. ÚS 394/2001).

Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacími námietkami žalovaných v 1. a 2. rade, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia. Predtým, než súd nariadi predbežné opatrenie, musí najprv vždy preskúmať otázku jeho dôvodnosti   a   prípustnosti.   Základnou   podmienkou   predbežného   opatrenia   je   existencia zákonného dôvodu vedúceho k jeho nariadeniu. Podľa zákona je ním taký stav právnych (nie iba faktických) vzťahov medzi účastníkmi, ktorý bezpodmienečne vyžaduje dočasnú a rýchlu   súdnu   úpravu,   pričom   zásah   do   práv   dotknutého   účastníka   musí   byť   primeraný navrhovateľom   osvedčenému   porušeniu   jeho   práva   a   právom   chránených   záujmov.   Pri rozhodovaní o predbežnom opatrení musí preto súd vždy vziať do úvahy to, že opatrenie upravuje pomery účastníkov len predbežne, z toho dôvodu môže nariadiť len také predbežné opatrenie,   ktoré   stačí   k   dosiahnutiu   tohto   účelu   a   nezasahuje   do   práv   účastníka   nad nevyhnutnú mieru. Existencia právneho vzťahu medzi účastníkmi, existencia nároku, ako aj ich osvedčenie samy o sebe ešte netvoria zákonný dôvod predbežného opatrenia. Vyžaduje sa ešte, aby tieto právne vzťahy alebo nároky boli ohrozené. Až toto ich ohrozenie dovoľuje súdu pred rozhodnutím veci nariadiť príslušné predbežné opatrenie. Ohrozenie nároku, či už subjektívne alebo objektívne, má byť konkrétne a oprávnený účastník ho musí vždy ešte navyše osvedčiť.

Z obsahu spisu, a to ani z návrhu na začatie konania, ani z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nevyplýva, v čom by malo spočívať konkrétne ohrozenie nároku žalobcu - zákonného alebo zmluvného - v tomto konaní zo strany žalovaných. Rovnako nie je zrejmé, akého nároku sa má žalobca domáhať v konaní vo veci samej, keďže to nevyplýva ani   z   výroku   uznesenia,   ktorým   prvostupňový   súd   nariadil   predbežné   opatrenie. Z uvedeného   dôvodu   je   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   aj   nepreskúmateľné   pre nezrozumiteľnosť, ale odvolací súd v zmysle súčasnej platnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku   (§   221   ods.   3)   nemá   možnosť   pri   preskúmavaní   predbežného   opatrenia   ani v takých prípadoch uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca v návrhu na vydanie predbežného opatrenia uvádza, že sa mieni žalobou vo veci samej domáhať vyslovenia zákazu vykonať dobrovoľnú dražbu na podklade znaleckého posudku č. 28/2010, ktorý vypracovala znalkyňa Ing. I. F. a tiež sa mieni domáhať určenia hodnoty nehnuteľností súdom ustanoveným znalcom.

Pokiaľ ide o prvú časť nároku v prípadnej žalobe vo veci samej, bola by úplne identická   s   nárokom,   ktorý   uplatnil   v   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   teda rozhodnutie vo veci samej by už bolo judikované vyhovením tomuto návrhu na vydanie predbežného   opatrenia.   Takýto   postup   je   však   možný   iba   celkom   výnimočne.   Cieľom predbežných opatrení v občianskom súdnom konaní je totiž provizórna (dočasná) úprava pomerov účastníkov konania s cieľom umožniť ničím nerušené judikovanie vo veci samej. Dočasné rozhodnutie môže slúžiť aj ako záruka efektívnosti budúceho núteného výkonu súdneho   rozhodnutia.   „Z   toho   sa   súčasne   vyvodzuje,   že   predbežné   opatrenie   nemôže obsahovať výrok, ktorý by sa rovnal výroku vo veci samej. Výnimky však pripustila nielen judikatúra, ale v poslednom čase sa prijali viaceré právne úpravy, ktoré výslovne, za veľmi striktných podmienok, umožňujú nariadiť predbežné opatrenie zhodné s rozhodnutím vo veci samej.“ (pozri Komentár k § 74 Občianskeho súdneho poriadku v systéme ASPI). Ani pokiaľ ide o druhú časť nároku v prípadnej žalobe vo veci samej (ako ju definuje žalobca v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia), nie je z jeho návrhu zrejmé, z nesplnenia akých povinností žalovaných - zákonných alebo zmluvných, vyplýva ohrozenie práva žalobcu, na základe čoho by sa mohol domáhať určenia hodnoty nehnuteľností súdom ustanoveným znalcom.

Vyššie uvedenou otázkou sa už vôbec nezaoberal súd prvého stupňa v uznesení, v ktorom, okrem iného, uložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej, avšak bez špecifikovania, o akú žalobu sa má jednať.

V nadväznosti na vyššie uvedené je otázne, v čom by malo spočívať ohrozenie výkonu rozhodnutia v prípade, ak by bol žalobca v konaní vo veci samej úspešný. Fakt, že neplnenie povinností zo strany žalobcu, dohodnutých v úverovej zmluve so žalovanou v 2. rade, bolo dôvodom   pre   realizáciu   dobrovoľnej   dražby,   pričom   žalobca   nie   je   spokojný   s   výškou trhovej hodnoty nehnuteľností, ktoré majú byť v dobrovoľnej dražbe predané, tak ako ich ustálila znalkyňa na žiadosť žalovaného v 1. rade (podľa § 12 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení noviel), nie je na vyhovenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia postačujúci.»

Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia   založil   na   konštatovaní,   že sťažovateľ na jeho vydanie neosvedčil elementárne zákonné požiadavky, a to existenciu a dôvodnosť   jeho   oprávneného   nároku,   ktorý   mal   byť   predbežným   opatrením   dočasne chránený,   a   tiež   naliehavosť   a   existenciu   ujmy,   ktorá   by   tomuto   oprávnenému   nároku bezprostredne hrozila a na odvrátenie ktorej by bolo potrebné nariadiť predbežné opatrenie.

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   okolnosti   danej   veci   je nepochybné a v súdnom konaní to nebolo nikým vyvrátené, že sťažovateľ je vlastníkom draženej nehnuteľnosti, určenie ceny ktorej je sporné, a teda že návrhom na nariadenie predbežného   opatrenia   sa   sťažovateľ   ako   vlastník   domáhal   ochrany   reálnej   hodnoty vlastníckeho   práva   (oprávnený   nárok)   k   svojmu   majetku,   ktorá   mu   je   ako   vlastníkovi priznaná už v čl. 20 ods. 1 ústavy. Ochrana, ktorá sa vlastníkovi zaručuje v čl. 20 ods. 1 ústavy,   smeruje   voči   akejkoľvek   inej   osobe,   ktorá   by   v   neprípustnej   miere   či   rozsahu zasahovala do atribútov vlastníckeho práva vlastníka.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nie iba svojím tvrdením, ale aj dôkaznými prostriedkami (popri znaleckom posudku, ktorý dal spracovať dražobník, predložil aj dva ďalšie znalecké posudky spracované odlišnými znalcami týkajúce sa určenia ceny draženej nehnuteľnosti) preukázal, resp. osvedčil existenciu hrozby vzniku škody na svojom majetku v   rozsahu   nevyhnutnom   na   poskytnutie   mu   dočasnej   ochrany   nariadením   predbežného opatrenia.   Nebezpečenstvo   predmetnej   škody   spočívalo   v   tom,   že   sťažovateľ,   aj   keď uzrozumený s predajom svojho majetku z dôvodu úhrady svojho záväzku voči žalovanému v 2. rade, ktorému sa preto sťažovateľ nebránil, mohol predajom svojho majetku za cenu výrazne   pod   jeho   skutočnú   hodnotu   prísť   o   väčšiu   časť   svojho   majetku,   než   by   bolo nevyhnutne   potrebné   na   úhradu   jeho   záväzku.   Uvedené   mohlo   v   konečnom   dôsledku znamenať, že majetok sťažovateľa by sa zmenšil natoľko, že výťažok z predaja draženého majetku nemusel postačovať na úhradu jeho záväzkov a sťažovateľ by na ich úhradu musel vynakladať ďalší svoj majetok, k čomu by však nemusel pristúpiť, keby sa reálne stanovila vyvolávacia cena draženého majetku.

V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že intenzita zásahu do vlastníckeho práva realizovaného v podobe predaja predmetu vlastníctva by nemala byť vo výraznom nepomere   k   skutočnej   alebo   aspoň   skutočnosti   sa   čo   najviac   približujúcej   cene   toho predmetu vlastníctva.

Okrem tohto, tak ako to vyplýva aj z rozhodnutia krajského súdu, hrozba ujmy na majetku sťažovateľa bola v danom prípade skutočne bezprostredná, pretože predaj majetku sťažovateľa za nereálnu cenu sa mal uskutočniť na dražbe 21. decembra 2010, takže potreba poskytnutia ochrany sťažovateľovi bola naozaj naliehavá a neodkladná, preto aj okresný súd nariadil predbežné opatrenie uznesením z 10. decembra 2010, uvedenú skutočnosť však krajský súd vôbec vo svojom napadnutom rozhodnutí nezohľadnil, a to aj napriek tomu, že krajský súd rozhodoval až 10. februára 2011.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a to najmä vzhľadom na bezprostrednosť hrozby a   s   tým   súvisiacu   naliehavosť   poskytnutia   ochrany,   sa   voľba,   resp.   výber   procesného prostriedku   sťažovateľom (návrh na nariadenie predbežného opatrenia) na ochranu jeho vlastníckeho práva javí ako pochopiteľný a v danej situácii ako jedine účinný. V tejto súvislosti argumentácia krajského súdu, že sťažovateľ mohol využiť na ochranu svojho vlastníckeho   práva   aj   žalobu   o   neplatnosť   dražby   alebo   nový   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia,   sa   javí   ako   neopodstatnená.   Ústavný   súd   podotýka,   že   žaloba o neplatnosť dražby sa v okolnostiach danej veci javila pre sťažovateľa iba ako ochrana následná, t. j. ochrana, ktorú mohol využiť až po uskutočnení dražby. Obdobne aj ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia má síce sťažovateľ stále k dispozícii, avšak návrhom na nariadenie predbežného opatrenia sťažovateľ potreboval odvrátiť v čase jeho podania bezprostredne hroziacu dražbu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno prisvedčiť názoru krajského súdu ani v tom smere,   že   by   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia   nebola   splnená   ani   ďalšia   zákonná podmienka, a to, že nariadenie predbežného opatrenia nesmie neprimerane zasiahnuť do práv tých účastníkov, proti ktorým predbežné opatrenie smeruje. V danom prípade sa totiž výrokom   predbežného   opatrenia   nezakázalo   žalovaným   vykonať   dražbu   majetku sťažovateľa ako takú, ale tento zákaz bol iba dočasný a vzťahoval sa iba na vykonanie dražby na podklade konkrétneho znaleckého posudku. V konečnom dôsledku sťažovateľ svoj záväzok voči žalovanému v 2. rade (S., a. s.) nepopiera ani nespochybňuje, a teda sa ani   nebráni   dražbe   svojho   majetku,   má   však   dôvodné   pochybnosti   o určenej   výške vyvolávacej ceny svojho draženého majetku.

Napokon   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   to,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je rozporuplné aj v tom smere, že krajský súd na jednej strane konštatuje, že z rozhodnutia okresného súdu o nariadení predbežného oparenia nie je zrejmé, čoho sa sťažovateľ bude domáhať v konaní o veci samej, avšak na strane druhej krajský súd súčasne konštatuje, že nie je prípustné nariadiť predbežné opatrenie, ktorého výrok by bol zhodný s navrhovaným výrokom rozhodnutia vo veci samej, tak ako to je v skúmanom prípade sťažovateľa. Inými slovami, krajský súd na jednej strane teda vyčíta okresnému súdu, že vo výroku uznesenia o nariadení   predbežného   opatrenia   nekonkretizoval,   čoho   sa   má   sťažovateľ   domáhať návrhom   vo   veci   samej   (§   76   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   súdu   explicitne neukladá   konkretizovať   žalobu,   ktorú   má   účastník   konania   po   nariadení   predbežného opatrenia podať), na strane druhej však samotný krajský súd založil odôvodnenie svojho rozhodnutia na konštatovaní, že v zmysle návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa sťažovateľ   bude   v   konaní   o   veci   samej   domáhať   identického   nároku,   ako   sa   domáhal v konaní o nariadenie predbežného opatrenia. Napokon krajský súd vo svojom rozhodnutí sám   iba   vo   všeobecnosti   pripustil,   že   uvedený „...   postup   je   však   možný   iba   celkom výnimočne“ (kedy by bol výrok predbežného opatrenia totožný s výrokom rozhodnutia vo veci   samej),   avšak   krajský   súd   už   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil,   prečo   daný   prípad nemožno za takúto výnimku považovať.

Vzhľadom na uvedené sú závery krajského súdu vyjadrené v jeho uznesení sp. zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011 svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a tým aj z ústavného   hľadiska   kladúceho   požiadavku   na   spravodlivé   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia neudržateľné.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v bode 1 výroku   tohto rozhodnutia   vyslovil,   že   uznesením   krajského súdu   sp.   zn.   3 Co   41/2011 z 10. februára   2011   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v konečnom dôsledku aj jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa na konanie o vydanie predbežného opatrenia spravidla nevzťahuje, a pretože ústavný súd v danej veci vyslovil porušenie čl. 46 ods.   1   ústavy,   nepovažoval   už za   potrebné   sa   týmto   aspektom   zaoberať,   tak   ako   to   je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

III.

4.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil označené uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Krajský súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov konania   za   tri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2011   (prevzatie   a   príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie sa k stanovisku krajského súdu) v sume 392,73 €.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si uplatnil úhradu trov len za dva úkony právnej služby v sume 261,82 €, ústavný súd priznal mu úhradu trov len vo výške uplatneného nároku tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011