znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 237/2010-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   O.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   práv zaručených   v   čl.   6   ods.   1, čl.   8,   čl.   13 a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd, ako aj práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 12 C 182/2004-115 z 13. októbra 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 204/2009-128 z 18. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2010 doručená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práv zaručených   v   čl.   6   ods.   1, čl.   8,   čl.   13 a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č.   k. 12 C 182/2004-115 z 13. októbra 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 204/2009-128 z 18. decembra 2009.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   v procesnom   postavení žalovaného účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 182/2004 vo veci žalobcu S., B.(ďalej len „žalobca“), o zaplatenie sumy 29 828 Sk (t. j. 990,11 €). Okresný   súd   na   základe   späťvzatia   návrhu   žalobcom   doručeného   okresnému   súdu 18. septembra   2009   uznesením   č. k.   12 C 182/2004-115   z 13.   októbra   2009   konanie zastavil. Dôvodom späťvzatia návrhu bolo uhradenie žalovanej istiny bratom sťažovateľa 4. júna 2006. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením č. k. 12 Co 204/2009-128 z 18. decembra 2009 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd svojimi rozhodnutiami porušili   jeho   práva   zaručené   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom.   Toto   svoje presvedčenie sťažovateľ odôvodnil takto:

„Porušovateľ, ktorý sa dozvedel o skutkovom stave nevysporiadaného bytu a teda o bezdôvodnom   obohatení   žalobcu...   neodmietol   žalobcovi   návrh   a   ani   nepokračoval v konaní   na   žiadosť   Sťažovateľa,   ale   vyčkal,   aby   žalobca   stiahol   po   výpovedi   brata Sťažovateľa žalobný návrh priznaním, že uplatňovaná čiastka bola už uhradená v sume 500.000,- Sk. Táto suma je niekoľkokrát vyššia než údajné nájomné.

Ak súd zistil počas konania na pojednávaní predtým, než žalobca vzal celý návrh späť, že čiastka už bola uhradená, mal žalobný návrh odmietnuť. Ak konanie zastavil výzvou podľa § 96... zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a nechal žalobcu stiahnuť žalobný návrh dňa 18. 9. 2009, tým obišiel výrok o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu a   iné   a   odmietnutie   návrhu.   Následne   ani   nenechal   Sťažovateľa   podľa   uvedeného ustanovenia,   aby   pokračoval   v   konaní,   i   keď   na   to   boli   vážne   dôvody   vyplývajúce   zo skutočností, že žalobca sa bezdôvodne obohatil v rozpore so zákonom jednak tým, že si predmetný byt privlastnil a dal zapísať   a   jednak tým,   že chcel   podviesť   súd   a   hmotne poškodiť   Sťažovateľa,   keď   súdu   utajil,   že   sa   už   bezdôvodne   obohatil   aj   na   vyrubení nezdaniteľnej čiastky 500.000,- za uzavretie spornej nájomnej zmluvy na škodu hmotných a iných práv Sťažovateľa. Sťažovateľ teda mal podľa § 96 ods. 2 a 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok procesné právo, aby súd pokračoval v konaní, lebo nezákonné konanie žalobcu súdu ozrejmil a súd ho mal aj včas preukázané...

Sťažovateľ preto namieta, že uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 12 C 182/2004 z 13. 10. 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co/204/2009 z 18. 12. 2009   došlo   k   porušeniu   jeho   ľudských   práv   a   základných   slobôd   podľa medzinárodnej dohody Európskeho dohovoru o ľudských právach čl. 6 ods. 1 o práve na spravodlivé súdne konanie, čl. 8 o práve na rešpektovanie súkromného a rodinného života, čl.   13   o   práve   na   účinný   opravný   prostriedok,   čl.   14   o   zákaze   diskriminácie,   a   čl.   1 Protokolu k Dohovoru... o ochrane majetku.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   Mgr.   O.   F.,   upravené   Európskym   dohovorom   o   ľudských právach v čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14 a čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   12   C   182/2004   zo   dňa 13. 10. 2009 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co/204/2009 z 18. 12. 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Bratislava II a Krajskému súdu v Bratislave zakazuje pokračovať v porušovaní ľudských práv a základných slobôd upravených v čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach a čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Mgr. O. F. priznáva finančné zadosťučinenie 300.000,- Sk (10.000,-Euros), ktoré je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Mgr. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu podľa uvedenej výšky.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom z dôvodu jeho „sociálnej núdze“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo iný   zásah.  ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   práva   na   spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného   života   zaručeného   v čl.   8   dohovoru,   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy zaručeného   v čl.   13   dohovoru,   porušenie   zákazu   diskriminácie   zaručeného   v čl.   14 dohovoru a namietané porušenie práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   12   C   182/2004-115   z 13.   októbra   2009 a uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 204/2009-128 z 18. decembra 2009.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   označených   práv   uznesením okresného súdu č. k. 12 C 182/2004-115 z 13. októbra 2009, ústavný súd konštatuje, že v tejto časti nie je daná jeho právomoc.

Vzhľadom na princíp subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napadnutého   uznesenia   okresného   sudu   využitím   riadneho   opravného   prostriedku,   a   to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon pred podaním sťažnosti ústavnému súdu aj využil. O tomto odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 204/2009 z 18. decembra 2009.   Krajský   súd   sa   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   oprávnenia   odvolacieho   súdu musel   v   podstate   vysporiadať   s   rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Z toho vyplýva, že krajský súd bol oprávnený a v konečnom dôsledku aj povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práv, pokiaľ by dospel k záveru, že okresný súd svojím rozhodnutím práva sťažovateľa porušil.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na jej   prerokovanie   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 204/2009-128 z 18. decembra 2009 je podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   v súvislosti   s namietaným porušením   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. 12 Co 204/2009-128 z 18. decembra 2009 vyplýva:

„Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   zastavil...   konanie,   v   ktorom   sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 29.828,- Sk s príslušenstvom... keď nepovažoval   dôvody   nesúhlasu   odporcu   so   zastavením   resp.   so   späťvzatím   návrhu   za natoľko vážne a odôvodnené, aby bolo možné na tento nesúhlas prihliadnuť a prípadne pokračovať v konaní napriek späťvzatiu návrhu vo veci samej, poukazujúc tu na skutkové okolnosti tohto prípadu...

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, domáhajúc sa jeho   zrušenia   a   vrátenia   veci   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   namietajúc   voči nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa, ako aj svojej pasívnej legitimácie v tomto konaní, ktoré mali tvoriť dôležité okolnosti, pre ktoré nemalo byť konanie zastavené a súd mal v ňom pokračovať potom, ako vyjadril svoj nesúhlas so späťvzatím návrhu na začatie konania. Uviedol, že navrhovateľ zobral návrh späť až po treťom pojednávaní,   pričom žalovanú   sumu,   ako   nedoplatok   si   uplatňoval   podvodom.   Poukázal   na   skutočnosť,   že navrhovateľ nepreviedol na jeho rodičov vlastnícke právo k predmetnému bytu od roku 1992   napriek   ich   žiadosti   a   nepreviedol   toto   vlastníctvo   ani   na   neho,   ako   na   jedného z dedičov a mal tak správne žalobný návrh odmietnuť, ako nedôvodný....

Z dispozičnej zásady ovládajúcej občianske súdne konanie vyplýva, že navrhovateľ môže   vziať   návrh   na   začatie   konania   späť   a   to   sčasti,   alebo   celkom,   až   do   okamihu vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí a súd v prípade, že je návrh zobratý späť celkom konanie zastaví. Ak nejde o prípady, pri ktorých je nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu neúčinný, súd pred rozhodnutím o zastavení konania vyzve odporcu, aby uviedol, či so späťvzatím návrhu súhlasí, prípadne aby uviedol vážne dôvody, pre   ktoré   s   týmto   procesným   úkonom   navrhovateľa   nesúhlasí   a   následne   rozhoduje s prihliadnutím na dôvody odporcom uvádzané. Dôvody, pre ktoré by konanie nemalo byť zastavené sú dané vtedy, ak odporca má vážny právny záujem na tom, aby bolo o návrhu navrhovateľa meritórne rozhodnuté, pričom uvádzané dôvody musí aj preukázať.

Vzhľadom na predmet konania v danej veci, ktorým bol nárok na zaplatenie peňažnej sumy   titulom   nedoplatku   nájomného   a   úhrad   za   služby,   však   bolo   výlučne   na   vôli navrhovateľa (potom, ako sa okrem iného aj zo svedeckej výpovede J. F. dozvedel, že tento žalovaný dlh dňa 4. 6. 2006 zaplatil v rámci zaplatenia celkového nedoplatku za užívanie predmetného   bytu),   či   uvedený   návrh   na   začatie   konania   zoberie   späť,   prípadne   bude nečinný a súd jeho návrh ako nedôvodný zamietne. Jeho rozhodnutie disponovať, prípadne nedisponovať návrhom na začatie konania v tom smere, a teda či tento zoberie späť, alebo bude pokračovať v konaní, napriek zániku žalovaného dlhu, mohlo mať následne vplyv už len na rozhodnutie o trovách konania a to podľa jeho výsledku (§ 142 a nasl.), prípadne posudzujúc zavinenie zastavenia konania (§ 146 ods. 1, 2). V rámci daného konania o návrhu   na   zaplatenie   peňažnej   sumy...   však   súd   nemohol   bez   samostatného   návrhu   na začatie   konania   v   tomto   smere   posúdiť   záväzne   otázky   vlastníctva   predmetného   3,5 izbového družstevného bytu na Šalviovej č. 48, rovnako ani otázky, či navrhovateľ uvedený byt   mal   alebo   nemal   na   základe   žiadosti   rodičov   odporcu   previesť   do   ich   vlastníctva, prípadne s kým mal, alebo nemal uzatvoriť neskôr po ich smrti nájomnú zmluvu. Nič však nebráni   odporcovi,   aby   sa   ako   navrhovateľ   posúdenia   týchto   otázok   domáhal   riadnym návrhom v súdnom konaní v budúcnosti.

V tomto konaní však uvedené jeho námietky v odvolaní, resp. dôvody nesúhlasu so späťvzatím   návrhu   na   začatie   konania   bolo   možné   považovať   za   neopodstatnené a nedôvodné   tak,   ako   to   správne   uviedol   vo   svojom   odôvodnení   aj   súd   prvého   stupňa. Z uvedených dôvodov   preto   odvolací   súd   napadnuté uznesenie   súdu   prvého stupňa   ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napádaného uznesenia krajský súd vyčerpávajúcim spôsobom   uviedol   dôvody,   pre ktoré odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.   Poukázal   na   zásadu   dispozície   s   návrhom   zakotvenú   v Občianskom   súdnom poriadku a dostatočne vysvetlil, za splnenia ktorých zákonných podmienok možno účinne nesúhlasiť s jeho späťvzatím. Rovnako dostatočne sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa, ktoré v podstate ani neboli predmetom napadnutého zastaveného konania a ani ním byť nemohli (išlo o posúdenie otázok týkajúcich sa vlastníckych práv k bytu a pod.). V týchto otázkach krajský súd správne naviedol sťažovateľa na podanie riadneho návrhu v súdnom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na prerokúvanú vec primerane aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré v rozhodnutí citoval, a tieto vyložil spôsobom neodporujúcim ich zneniu. Krajský súd teda v danom prípade neporušil žiadny z procesných princípov zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   sama   osebe   nezakladá   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného (v tomto prípade krajského) súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo, ako je to v tomto prípade,   s   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný, zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný   (v danom   prípade nekonformný   s kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   –   dohovorom).   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Obdobné   závery   platia,   aj   pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv zaručených   v   čl.   8,   čl.   13   a   čl.   14   dohovoru   a práva   zaručeného   v čl.   1   dodatkového protokolu. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu vo svojej sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by svedčili o možnom porušení týchto práv. Sťažovateľ neuviedol,   čím   konkrétne   krajský   súd   (ale   aj   okresný   súd)   zasiahol   do   jeho   práva   na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8 dohovoru), práva na účinný prostriedok nápravy (čl. 13 dohovoru),   príp. zákazu diskriminácie (čl. 14 dohovoru), a rovnako tak neuviedol, v čom spočívalo porušenie jeho práva na ochranu majetku (čl. 1 dodatkového protokolu). Ak však sťažovateľ ich porušenie spája so zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), potom ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na nezistenie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže vysloviť ani porušenie práv zaručených v ďalších   sťažovateľom   označených   článkoch   dohovoru,   príp.   dodatkového   protokolu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práv zaručených kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o jeho ďalších požiadavkách.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010