znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 237/08-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   septembra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. Š., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 310/94 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6 C 310/94   p   o r   u š   i   l základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. J. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk (slovom   stopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 310/94   p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. J. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 939 Sk (slovom sedemtisícdeväťstotridsaťdeväť   slovenských   korún),   ktorú j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n   n   ý   vyplatiť   na   účet   jej   advokátky   JUDr. M.   P.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára 2008 doručená sťažnosť J. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 310/94.

1.   Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že 3.   mája   1994   navrhovateľky   J.   H.   a I.   H.   podali okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali, aby bola odporkyni J. Š. uložená   povinnosť   zbúrať   plot.   Toto   konanie   je   okresným   súdom   vedené   pod   sp.   zn. 6 C 310/94. Okresný súd rozsudkom z 12. septembra 1996 návrh navrhovateliek zamietol. Proti tomuto rozsudku sa navrhovateľka 22. novembra 1996 odvolala. Krajský súd v Žiline rozsudkom z 30. júla 1997 sp. zn. 5 Co 988/97 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie.   Navrhovateľka,   J.   H.,   darovacou   zmluvou zo 4. novembra   1994   previedla   svoj   podiel   v predmetných   nehnuteľnostiach   na sťažovateľku, preto bol okresnému súdu 2. apríla 1998 podaný návrh, aby okresný súd pripustil do konania na strane navrhovateľky sťažovateľku - ako navrhovateľku vo 4. rade. O   návrhu   na   pripustenie   sťažovateľky   do   konania   rozhodol   okresný   súd   uznesením z 20. apríla 2001. Od tohto dátumu okresný súd nenariadil žiadne pojednávanie ani vo veci nevykonal   žiadny   procesný   úkon.   V   súčasnosti   teda   ide   už   o 14 rokov   trvajúci   spor. Sťažovateľka je preto toho názoru, že okresný súd v označenom konaní porušil jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Základné   právo   J.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 310/94 porušené bolo.

Okresnému súdu v Žiline prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 310/94 konať bez zbytočných prieťahov.

J.   Š. priznáva primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200.000,-Sk   (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky advokátke JUDr. M. P., Ž., vo výške 8.011,- Sk na účet.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   237/08-16   z   5.   júna   2008   prijal   sťažnosť na ďalšie konanie.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda okresného súdu listom sp. zn. 1 SprS/99/2008 z 26. júna 2008, v ktorom uviedol:

„Podľa   vyjadrenia   konajúceho   sudcu   mu   spis   bol   pridelený   začiatkom   r.   2007, potom ako bol menovaný do funkcie sudcu. Vzhľadom na vysoký počet prevzatých vecí a vysoký nápad nových vecí za r. 2007 a r. 2008 je problém konať vo všetkých veciach, ktoré   mu   boli   pridelené.   Vzhľadom   na   neúmernú   zaťaženosť   preto   nebolo   možné   vo všetkých veciach konať bez zbytočných prieťahov.

Z prehľadu úkonov je zrejmé, že po podaní návrhu na súd v r. 1994 súd vo veci riadne konal a vyzýval účastníkov na zaplatenie súdneho poplatku a predloženie potrebných dokladov. Po pojednávaní súd uskutočnil ohliadku na mieste samom a nariadil znalecké dokazovanie.   Po   predložení   znaleckého   posudku   bol   vo   veci   vyhlásený   rozsudok,   ktorý krajský súd na základe odvolania zrušil. V ďalšom období súd vyzýval navrhovateľku na riadne označenie odporcov a uznesením z r. 2001 pripustil pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane navrhovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   hodnotiť   podanú   sťažnosť   ako   čiastočne   dôvodnú. Vo veci došlo k zdržaniu, ktoré bolo spôsobené nečinnosťou predchádzajúcich sudcov, ktorí boli následne preložení na výkon funkcie na iné súdy. Súčasný zákonný sudca vzhľadom na množstvo pridelených vecí nemôže v každej z nich konať bez prieťahov.

Okresný súd Žilina súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“

Na základe požiadavky ústavného súdu sa sťažovateľka nevyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

3.   Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   k nej   pripojených   listín   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 310/94:

- 3. mája 1994 doručili okresnému súdu žalobkyne J. H. a I. H. žalobu, ktorou žiadali uložiť žalovanej J. Š. povinnosť odstrániť plot medzi parc. č. 859/2 a parc. č. 859/1,

- 5. mája 1994 vyzval okresný súd žalobkyne na zaplatenie súdneho poplatku za návrh a predloženie výpisu z listu vlastníctva,

- 9. júna 2004 vyzval okresný súd žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe,

- 27. júna 1994 doručila žalovaná okresnému súdu vyjadrenie,

- 10. októbra 1995 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa žalobkyne nezúčastnili, svoju neúčasť ospravedlnili, pojednávanie bolo odročené za účelom ohliadky,

- 27.   novembra   1995   bolo   uznesením   č.   k.   6   C   310/94-20   nariadené   znalecké dokazovanie,

- 20. decembra 1995 bola zložená záloha na znalečné,

- 6. mája 1996 okresný súd odoslal spis znalcovi, ktorý ho prevzal nasledujúci deň,

- 30. mája 1996 doručil znalec okresnému súdu znalecký posudok,

- 12. septembra 1996 okresný súd vykonal ohliadku, pri ktorej zistil z predloženého dedičského rozhodnutia, že žalobkyňa v 1. rade zomrela 15. decembra 1995 a že ešte počas života previedla svoj spoluvlastnícky podiel na parc. č. 859/1 na sťažovateľku zmluvou zo 4. novembra 1994, na základe ktorej bol povolený 2. decembra 1994 vklad   vlastníckeho   práva.   Okresný   súd   zo   zmluvy   uzatvorenej   medzi   žalovanou a A. K. 24. mája 1996, ktorej vklad bol povolený 10. júna 1996, zistil, že A. K. sa stala podielovou spoluvlastníčkou parc. č. 859/2,

- 12. septembra 1996 bol vyhlásený rozsudok č. k. 6 C 310/94-40, ktorým bola žaloba zamietnutá,

- 22. novembra 1996 bolo podané odvolanie žalobkyňou v 2. rade,

- 26. novembra 1996 okresný súd zaslal odvolanie na vyjadrenie žalovanej,

- 19. júna 1997 okresný súd predložil spis odvolaciemu súdu,

- 30.   júla   1997   Krajský   súd   v Žiline   uznesením   sp.   zn.   5   Co   988/97   rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na to, že ak žalobkyňa   v 1.   rade   skutočne   zomrela   15.   decembra   1995,   nemohla   byť po 15. decembri 1995 účastníčkou konania, ako aj s poukazom na to, že okresný súd nepribral do konania toho, kto mal byť účastníkom konania,

- 10. februára 1998 bol spis vrátený okresnému súdu,

- 18. februára 1998 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcov predložiť úmrtný list žalobkyne v 1. rade,

- 2.   apríla   1998   bol   okresnému   súdu   doručený   úmrtný   list   žalobkyne   v 1.   rade s návrhom,   aby   okresný   súd   konal   ďalej   so   sťažovateľkou,   pretože   nadobudla spoluvlastnícky podiel k parc. č. 859/1 ešte v roku 1994,

- 2.   marca   2001   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia, v ktorom je sťažovateľka označená ako žalobkyňa v 1. rade a A. K. ako žalovaná v 2. rade,

- 3. apríla 2001 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcov, aby oznámil, či žiada pripustiť do konania nových účastníkov, a ak áno, aby uviedol ktorých,

- 10. apríla 2001 bola doručená odpoveď na výzvu,

- 20. apríla 2001 okresný súd uznesením č. k. 6 C 310/94-81 pripustil, aby do konania pristúpili   na   strane   žalobcov   sťažovateľka   a na   strane   žalovaných   A.   K.,   toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2001.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy s odôvodnením, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 310/94 od 20. apríla 2001 neurobil do podania sťažnosti žiadny úkon a vo veci nekonal, pričom konanie trvá už 14 rokov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa   ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04, IV. ÚS 220/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria   považuje   ústavný   súd   aj   povahu   veci.   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Posúdením   namietaného konania vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 6 C 310/94 podľa prvého kritéria ústavný súd vyhodnotil, že konanie nie je po právnej ani skutkovej stránke zložité. Opak netvrdil v konaní pred ústavným súdom ani okresný súd. Doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola teda závislá od zložitosti veci.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľky, pričom nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver o jej podiele na zbytočných prieťahoch. Sťažovateľka   v primeranej   lehote   reagovala   na   výzvy   okresného   súdu.   Správanie sťažovateľky preto neospravedlňuje nečinnosť okresného súdu.

3. Pri hodnotení konania podľa tretieho kritéria, ktorým je postup okresného súdu, ústavný súd vychádzal z obsahu pripojeného spisu okresného súdu. Poukazujúc na uvedený chronologický prehľad doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že okresný súd vo veci nekonal nielen v čase od 27. júna 1994 do 10. októbra 1995, v čase od 20. decembra 1995 do 6. mája 1996 a v čase od 18. februára 1998 do 3. apríla 2001, ale najmä od 30. mája 2001,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   6 C 310/94-81 z 20. apríla 2001, ktorým bol pripustený vstup sťažovateľky do konania, až dosiaľ. Okresný súd vo veci nekonal bez akéhokoľvek ospravedlniteľného dôvodu celkovo deväť rokov. V období odo dňa právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. 6 C 310/94-81 z 20. apríla 2001, ktorým bol pripustený vstup do konania sťažovateľky, nevykonal žiaden úkon počas siedmich rokov.

Okresný   súd   na   ospravedlnenie   tohto   prieťahu   v konaní   neuviedol   vo   svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprS 99/2008 z 26. júna 2008 žiaden relevantný dôvod, za ktorý podľa ústavného súdu nemožno považovať ani pracovnú zaťaženosť okresného súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (I.   ÚS   66/02,   IV.   ÚS   204/03, I. ÚS 37/04)   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   pričom jednorazový   „výpadok“   v konaní   súdu   nesignalizuje   možnosť   zbytočných   prieťahov v konaní.

Vzhľadom   na   to,   že   v tomto   prípade   je   celková   doterajšia   dĺžka   konania   zjavne neprimeraná   zložitosti,   ako   aj   konkrétnym   okolnostiam   prípadu   a je   charakteristická predovšetkým   úplnou   a súvislou   nečinnosťou   okresného   súdu   od   vstupu   sťažovateľky do konania   po   dobu   takmer   sedem   rokov,   ktorú   z hľadiska   požiadavky   zachovania základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno ospravedlniť, ústavný súd konštatoval, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 310/94 porušil základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 310/94 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľka žiadala, aby je bolo priznané finančné zadosťučinenie 200 000 Sk. Túto   žiadosť   odôvodnila   tým,   že   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   sa   dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty, ktorý jej spôsobuje nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu,   pričom   tým,   že   jej   okresný   súd   neposkytol   dosiaľ   súdnu   ochranu,   pretrváva   i neoprávnený zásah do jej vlastníckeho práva zo strany žalovaných, keďže sporný plot sa nachádza na jej pozemku.

Vzhľadom na okolnosti danej veci dospel ústavný súd k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za   dôvodné   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia základného práva sťažovateľky, ako aj s ohľadom na spôsob postupu krajského súdu v jej veci považuje za primerané v sume 150 000 Sk.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. M. P. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 7 939 Sk spolu za dva úkony právnej pomoci urobené v roku 2008 podľa § 11   ods.   2,   §   13   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j. 2-krát 3 176 Sk a DPH z tejto sumy 1 207 Sk a 2-krát 190 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2008