znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 236/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1, 2 a 4a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 14 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Žilinevo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 308/14/5500 a jej prípisom z 3. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 14 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskejprokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.1 Kn 308/14/5500 a jej prípisom z 3. februára 2015 (ďalej aj „prípis krajskej prokuratúry“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:„KR PZ v Žiline som dvoma žiadosťami podľa trestného poriadku požiadal o poskytnutie mi fotokópie spisov v ktorých som bol ako účastníkom trestného konania v postavení obvinený a poškodený. Spolu sa jednalo o deväť vyšetrovacích spisov... Prvú vybavili dvaja policajti, jeden mi vyhovel a teda fotokópiu poskytol a druhý odmietol, lebo spisy sú vedené v listinnej forme...

Druhú vybavovalo KR PZ v Žiline, ktoré mi oznámilo, že mi ich neposkytne z dôvodu, že už nevystupujem v procesnom postavení obvineného, preto už podľa nich nemám právo využiť § 69 ods. 1 tr. poriadku...

Voči postupom som podal opravné prostriedky a to sťažnosť a podnet pod tou istou argumentáciou... [k]toré boli vybavené listom okresnej prokuratúry Žilina č. 1 PN 1196/14/5511-9 zo dňa 6. 11. 2014 z ktorého je zrejme, že:

Postup policajta keď mi odmietol vyhotoviť ich fotokópie v elektronickej podobe na CD nosiči, lebo ich má v listinnej, považuje za správny.

Postup KR PZ v Žiline keď mi ich neposkytol preto lebo podľa neho nemám právo využiť § 69 ods. 1 tr. por., nebol správny. Aj napriek tomu mi neboli poskytnuté ani tieto ktoré sa nachádzajú u prokuratúry lebo som ich žiadal v elektronickej podobe.

... Poznamenávam ústavnému súdu SR, že keď uvedené policajné riaditeľstvo mi s tohto istého dôvodu neposkytlo rovnopis spisu trestnej veci pre ktorú som odsúdený, tak to krajská prokuratúra Žilina nepovažovala za nesprávne. To len preukazuje moje argumenty uplatnené v ústavnej sťažnosti o zatajovaní dôkazov...

Voči neposkytnutiu žiadaných fotokópií nebol účinný ani podnet podľa § 31 ods. 1 z. č. 153/2001 Zb. z. a preto som uplatnil opakovaný podnet...

Listom krajskej prokuratúry mi bolo oznámené, že ho odkladá ako nedôvodný, lebo stanovisko OP Žilina bolo precízne a komplexné.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovorusťažovateľ uvádza:

«V trestnom konaní mi prístup k dôkazom obsiahnutých vo vyšetrovacom spise ako osobe v postavení obvinenej alebo poškodenej zaručuje ustanovenie § 69 ods. 1 z. č. 301/2005...

Predmetné ustanovenie vôbec neupravuje o akú formu kópií sa jedná, či listinnú alebo elektronickú. No to v žiadnom prípade nemožno vykladať tak ako to definovala prokuratúra v konaní o prvom a opakovanom podnete, že iba zákon o slobodnom prístupe k informáciám mi umožňuje zvoliť formu ich sprístupnenia, ale nie ust. § 69 tr. por., preto s toho nevyplýva povinnosť ich v inej ak v listinnej forme poskytnúť. Takýto výklad by spôsobil bránenie v účinnom uplatnení uvedeného práva nie len nemajetným osobám, ale aj vtedy keď by majetný žiadali o poskytnutie dôkazov ktoré v listinnej forme nie sú ako napr. zvukové, či obrazovo zvukové záznamy, ktoré sa uchovávajú iba na CD/DVD nosičoch.

Prezentovaný výklad je reštriktívny a diskriminačný lebo umožňuje uplatniť toto právo iba majetným, ktorý nemajú problém uhradiť desiatky, či stovky eur za kópie a umožňoval by pri uplatnení ho ľubovôľu, čoho dôkazom je tvrdenie na konanie policajta ktorými ich na CD/DVD poskytol, že „tak urobiť mohol, ale nemusel“...

V danej veci bolo povinnosťou porušovateľa rešpektovať základné práva na informácie, súdnu ochranu a ochranu proti diskriminácií a vyvážiť tak svoj postup spôsobom ich neporušenia, čo bolo možné iba tým, že mi ich v žiadanej forme poskytne.»

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1, ods. 2, čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 46 ods. 1 ústavy SR a čl. 10 ods. 1, ods. 2, čl. 14 dohovoru, postupom krajskej prokuratúry Žilina v konaní č. 1 KN 308/14/5500-9 a jej listom zo dňa 3. 2. 2015, ktorým môj opakovaný podnet odložila ako nedôvodný, porušené boli.

2. Ústavy súd SR list porušovateľa zo dňa 3. 2. 2015 č. k. 1 KN 308/14/5500-9 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 200 eur..., ktoré je mu povinný zaplatiť porušovateľ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Porušovateľ je povinný uhradiť kancelárii ÚS SR trovy konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

K namietanému prípisu krajskej prokuratúry ústavný súd zdôrazňuje, že v zásade nieje oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci,ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, anipreskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej mocivyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudskýchprávach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nieje suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ichprávnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavnéhosúdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kdek porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotnéhorozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej mocimôžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osobypožiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvompodnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z.o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) zodpovedápovinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmtopodnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšaksúčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúryjej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01,II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovaťidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemukonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informáciemožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutnéna ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejnéhozdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňaslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienkybez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovýmspoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnostiaj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebosankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti,na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranupovesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autoritya nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byťzabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálnypôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa o odmietnutímu vyhotovenia obsahu na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu vedeného v jehotrestnej veci, a to na elektronickom nosiči informácie, čím boli porušené ním označenépráva podľa ústavy a dohovoru.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenieotázky, či možno považovať namietaný postup krajskej prokuratúry a jej prípis z 3. februára2015 o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľa za ústavne udržateľný a akceptovateľnýz hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Prokurátor krajskej prokuratúry v namietanom prípise o vybavení opakovanéhopodnetu sťažovateľa uvádza, že z vyžiadaných spisových podkladov„po...[ich]preskúmaní... nezistil dôvod na prijatie opatrenia na nápravu“, pričom ďalej konštatuje,že„namietané stanovisko okresnej prokuratúry... vyhodnotil ako precízne a komplexne do tej miery, že nenechalo žiadny priestor na doplnenie, či akékoľvek pochybnosti o správnosti a erudovanosti posúdenia právneho stavu a najmä pozície... žiadateľa o kópie spisov v elektronickej podobe“.

Z odôvodnenia prípisu krajskej prokuratúry ďalej vyplýva, že«Trestný poriadok (oproti Zákonu o slobodnom prístupe k informáciám) nepriznáva oprávneným osobám právo žiadať kópiu spisu, či jeho častí v elektronickej podobe a naproti tomu nestojí potom povinnosť na takýto postup zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Pri... postupe vyhotovovania „normálnych“ kópií... bol(sťažovateľovi, pozn.)poskytnutý priestor na ich riadne špecifikovanie a zároveň správne podmienené ich poskytnutie úhradou predpokladaných nákladov.».

Na základe už uvedeného krajská prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľaodložila ako nedôvodný.

Z citovaných častí prípisu krajskej prokuratúry vyplýva, že krajská prokuratúrareagovala na opakovaný podnet sťažovateľa ústavne udržateľným spôsobom, a teda ničnesignalizuje, že si riadne neplnila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zákona o prokuratúrea Trestného poriadku, pričom vybavila opakovaný podnet sťažovateľa namietanýmprípisom, ktorý spĺňa náležitosti predpokladané zákonom o prokuratúre. Krajskáprokuratúra reagovala primeraným spôsobom aj na námietky sťažovateľa a skutočnosť,že právne závery krajskej prokuratúry sú odlišné od záverov sťažovateľa, nie je dôvodomna spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia jeho opakovaného podnetu. Ústavnýsúd konštatuje, že postupom krajskej prokuratúry v súlade so zákonom o prokuratúrenemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv podanímopakovaného podnetu orgánom prokuratúry a právne závery vyslovené v namietanomprípise krajskej prokuratúry nie sú arbitrárne, a je nutné ich považovať za výrazautonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnenýv tomto prípade zasahovať.

Ústavný súd považuje za potrebné tiež uviesť, že z postupu orgánov verejnej mociv sťažovateľovej veci je zrejmé, že sťažovateľ v dôsledku ich postupu nebol vylúčenýz možnosti získať ním požadované informácie, skutočnosť, že sťažovateľovi neboliposkytnuté na elektronickom nosiči informácie, sama osebe zároveň nedosahuje intenzituporušenia ním označených práv.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd uvádza, že s poukazomna dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti, sa z dôvodu hospodárnosti konaniauž nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatkukvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, pretože dôvody, pre ktoré ústavný súdrozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právnehozástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016