znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 236/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P. s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžnč 5/2012 z 29. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžnč 5/2012 z 29. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sťažovateľka   sa   listom   z 30.   apríla 2012 obrátila   na   Úrad   pre   verejné   obstarávanie   (ďalej   len   „úrad“)   so   žiadosťou   o   vydanie metodického   usmernenia   v   zmysle   §   112   písm.   j)   zákona   č.   25/2006   Z. z.   o   verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“). Úrad ako reakciu na žiadosť zaslal sťažovateľke list č. 415-5000/2012   z   21.   mája   2012.   Podľa   názoru   sťažovateľky   však   úrad   vo   svojej odpovedi na ňou položené otázky neodpovedal. Dňa 22. júna 2012 podala sťažovateľka sťažnosť na postup úradu podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov,   v ktorej   žiadala, aby si   úrad splnil   svoju   povinnosť vyplývajúcu mu z § 112 písm.   j)   zákona   o   verejnom   obstarávaní   a   vydal   metodické   usmernenie,   ktorým   by zodpovedal   otázky   položené v   žiadosti   z 30.   apríla 2012.   Úrad na sťažnosť odpovedal oznámením z 2. júla 2012, v ktorom vyjadril, že na žiadosť riadne odpovedal, hoci podľa sťažovateľky len zopakoval argumentáciu uvedenú v odpovedi na žiadosť a čiastočne sa snažil zodpovedať na jednu z otázok uvedených v žiadosti. Podľa sťažovateľky úrad naďalej zostal nečinný a bez vážneho dôvodu nekonal a nevydal metodické usmernenie tak, ako mu to ukladá § 112 písm. j) zákona o verejnom obstarávaní. Keďže úrad si nesplnil svoju zákonnú úlohu vyplývajúcu z § 112 písm. j) zákona o verejnom obstarávaní, t. j. neposkytol sťažovateľke metodické usmernenie, sťažovateľka sa žalobou doručenou najvyššiemu súdu 6. augusta 2012 domáhala súdnej ochrany pred nečinnosťou orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sžnč 5/2012 z 29. októbra 2012 žalobu sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka   nesúhlasí   so   záverom   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu a najvyššiemu súdu vytýka, že pri svojom rozhodovaní neprihliadal na argumenty uvedené v jej žalobe a že neposkytol objasnenie svojho myšlienkového postupu, ktorý ho viedol k rozhodnutiu.   Rozsiahlu   časť   sťažnosti   zaberá   argumentácia   sťažovateľky   napádajúca vecnú správnosť uznesenia najvyššieho súdu.

V   konkrétnostiach   sťažovateľka   uvádza: „Odporca   sa   argumentmi   Sťažovateľa v odôvodnení Napadnutého rozhodnutia nezaoberal vôbec. Už táto samotná skutočnosť by bola v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva dôvodom na konštatovanie porušenia základných práv Sťažovateľa.“

Sťažovateľka   ďalej   konštatuje,   že   ňou   predložené   argumenty   mali   význam   pre rozhodnutie   najvyššieho   súd   vo   veci,   a   to   predovšetkým   v   súvislosti   s   vyriešením nasledujúcich nejasných otázok: aký je obsah povinností úradu podľa § 112 písm. j) zákona o   verejnom   obstarávaní;   aké   sú   obsahové   náležitosti   metodického   usmernenia;   a   v   tej súvislosti, či je povinnosťou úradu odpovedať na hypotetické otázky.

Ďalej sťažovateľka uvádza: «Odporca zlyhal vo voľbe správnych premís, keď si za premisu zvolil rovno záver svojho rozhodnutia. Neprejavil snahu o racionálne zdôvodnenie Napadnutého   rozhodnutia   a   zdá   sa,   že   Napadnuté   rozhodnutie   malo   pôsobiť   výlučne v dôsledku   autority   orgánu,   ktorý   ho   vydal.   Také   rozhodnutie   však   v   žiadnom   prípade nemôže   spĺňať   kritérium   presvedčivosti,   keďže   upiera   jeho   adresátovi   (ale   aj   širšej právnickej   a   laickej   verejnosti)   možnosť   sledovať   myšlienkový   postup   Odporcu v rozhodovaní   a   v   skutočnosti   mu   iba   „vnucuje“   apriórne   presvedčenie   tvorcu   tohto rozhodnutia.   Také   rozhodnutie   a   proces,   ktorý   mu   predchádzal   tak   jednoznačne   spĺňa kritérium svojvôle v rozhodovaní Odporcu.

Odporca   v   Napadnutom   rozhodnutí   vyhodnotil   skutkový   stav   iba   jednostranne, závery   Odporcu   nemajú   oporu   v   platnom   práve   a   sú   v   priamom   rozpore   so   zmyslom a účelom § 112 Zákona o verejnom obstarávaní a v konečnom dôsledku „posväcujú“ prax Úradu (ne)vydávať metodické usmernenia podľa svojej ľubovôle, ktorá ničím neprispieva k odstraňovaniu   diskriminácie   uchádzačov   alebo   záujemcov   a   naopak   prispieva k vytváraniu netransparentného prostredia vo verejnom obstarávaní.

Také   rozhodnutie   v   žiadnom   ohľade   nespĺňa   požiadavky   kladené   rozhodovacou praxou   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   na spravodlivé súdne konanie.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo P. s. r. o. na právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky spisová značka 5 Sžnč/5/2012 zo dňa 29. októbra 2012 porušené bolo. II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 5 Sžnč/5/2012 zo dňa 29. októbra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť P. s. r. o. trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 5/2012 z 29. októbra 2012, pričom jej podstatu tvorí nesúhlas sťažovateľky s napadnutým uznesením. Sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu, že pri svojom rozhodovaní neprihliadal na argumenty uvedené v jej žalobe a že v konečnom dôsledku najvyšší súd vôbec neposkytol objasnenie svojho myšlienkového   postupu,   ktorý   ho   viedol   k   rozhodnutiu,   čo   znamená,   že   napadnuté uznesenie nie je riadne a dostatočne odôvodnené.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   ratifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   najmä   v   tom,   či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   či   nie   sú   arbitrárne   s   priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka konania požadovať, aby súdy prebrali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   III.   ÚS   317/04   z   21.   októbra   2004 judikoval, že prostredníctvom ustanovenia § 250t OSP poskytuje zákonodarca fyzickým osobám   a   právnickým   osobám   možnosť   domáhať   sa   súdnej   ochrany   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach pred orgánmi verejnej správy, pokiaľ nekonajú bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   právnym   predpisom   tým,   že   sú   nečinné. Z odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   tiež   vyplýva,   že   súd   príslušný   rozhodovať   o   návrhu namietajúcom   nečinnosť   správneho   orgánu   musí   splnenie   podmienky   vyčerpania prostriedkov   nápravy,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu, rešpektujúc účel konania podľa § 250t OSP, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom   chránené   záujmy   môžu   byť   dotknuté   nečinnosťou   orgánu   verejnej   správy   v konkrétnom konaní.

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nemá právomoc opätovne posudzovať postup orgánu verejnej správy v konaní, pokiaľ bol preskúmaný všeobecným súdom v konaní podľa § 250t OSP.

Úlohou ústavného súdu v danom prípade bolo len posúdiť, či závery najvyššieho súdu, ku ktorým dospel v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžnč   5/2012,   nie   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a teda majúce za následok porušenie označených práv sťažovateľky.

Najvyšší   súd   so   zreteľom   na   účel   uvedeného   konania   uznesením   sp. zn. 5 Sžnč 5/2012 z 29. októbra 2012 návrh sťažovateľky ako nedôvodný zamietol, pričom uviedol:

«Nečinnosťou orgánu verejnej správy v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 250t ods. 1 a 2 OSP sa rozumie pasivita vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď   niet   žiadnej   zákonnej   alebo   faktickej   prekážky   na   to,   aby   správny   orgán   konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou prípadne   záznamom   v spise.   Ustanovenie § 250t OSP   je svojím,   obsahom zamerané   tak,   aby   odstraňovanie   nečinnosti   orgánov   verejnej   správy   nebolo znehodnocované   nielen   neopodstatneným   podaním   dotknutého   subjektu   -   navrhovateľa, nepružnosťou v konaní orgánov verejnej správy, ale ani formalistickým prístupom v konaní súdov.   Preto ustanovenie § 250t ods.   1 druhá veta uvádza,   že návrh na konanie proti nečinnosti   nie   je   prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie umožňuje osobitný predpis. V danej veci odporca správne postupoval, keď skúmal svoju pôsobnosť konať vo veci podľa § 112 písm. j/ zákona o verejnom obstarávaní a konštatoval, že Úradu v zmysle tohto   zákonného ustanovenia   neprislúcha odpovedať   na   hypotetické otázky navrhovateľa. Zákonodarca § 112 písm. a/ až s/ zákona o verejnom obstarávaní ustanovil všeobecnú pôsobnosť Úradu, zatiaľ; čo v ustanovení § 137 zákona o verejnom obstarávaní je vymedzený výkon dohľadu Úradu nad dodržiavaním povinností verejného obstarávateľa, obstarávateľa alebo osoby podľa § 7,   pričom Úrad pri výkone dohľadu rozhoduje   o   námietkach   uchádzačov,   záujemcov,   účastníkov   alebo   osôb,   ktoré   sa domnievajúc že ich práva alebo právom chránené záujmy boli alebo mohli byť dotknuté postupom   kontrolovaného,   rozhoduje   o   námietkach   orgánu   Štátnej   správy,   ak   boli kontrolovanému   poskytnuté   finančné   prostriedky   na   dodanie   tovaru,   uskutočnenie stavebných prác alebo poskytnutie služieb z Európskych, spoločenstiev, vykonáva kontrolu postupu   zadávania   zákaziek   a   kontrolu   súťaže   návrhov   organizovaných   kontrolovaným, ukladá pokuty za správne delikty, vykonáva iné činnosti podľa tejto hlavy. Z citovaných zákonných ustanovení, z uvedených zásad a z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že na vyhovenie návrhu v danej veci nebola splnená základná podmienka ustanovenia § 250t ods. 1 veta prvá OSP, a to, že by odporca o žiadosti navrhovateľa o metodické usmernenie nekonal   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom. Odporca na navrhovateľovu žiadosť ako aj jeho sťažnosť náležite a primerane reagoval, pričom Najvyšší sud Slovenskej republiky dáva do pozornosti navrhovateľa, že predmetom metodického   usmernenia   nemôže   byť   poskytovanie   právnych   služieb   ani   riešenie hypotetických   otázok,   ako   to   navrhovateľ   požaduje.   Ak   si   navrhovateľ   nevie   na   zhora uvedené   „otázky“   odpovedať   sám,   môže   sa   obrátiť   na   kvalifikovaného   advokáta,   resp. advokátsku kanceláriu v zmysle zákona č. 585/2003. Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, ktorí mu príslušný právny rozbor vypracujú. V zmysle zhora uvedeného nemožno preto dospieť k záveru, že odporca konal v rozpore s § 112 písm. j/ zákona o verejnom obstarávaní, prípadne, že nekonal vôbec.»

V citovanej časti najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   návrh   sťažovateľky   zamietol.   V   dôsledku   toho   uvedený   postup najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   ani   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných zákonných ustanovení,   že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu napadnuté uznesenie takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia ústavný súd nie je oprávnený.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   trovách   tohto   konania   je   viazané   na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľka   domáhala   ich   priznania,   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013