znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 236/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. E. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   G.,   s.   r.   o.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. augusta 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Malacky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 Cb 321/2008 sa J. R. (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal proti sťažovateľke ako odporkyni zaplatenia sumy 387 000 € s príslušenstvom.

Na základe návrhu navrhovateľa okresný súd uznesením č. k. 10 Cb 321/2008-116 z 21. mája 2008 nariadil predbežné opatrenie, na základe ktorého M. N. a MVDr. I. N. boli povinní zdržať sa prevodu, zriadenia záložného práva a akejkoľvek dispozície so svojím obchodným podielom v obchodnej spoločnosti, ktorou bola sťažovateľka, a sťažovateľka bola   povinná   zdržať   sa   nakladania   s   v   rozhodnutí   vyšpecifikovanými   hnuteľnými   a nehnuteľnými vecami.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením   č.   k. 1 Cob 172/2008-142 z 30. októbra   2008 rozhodol   tak, že uznesenie súdu prvého stupňa z 21. mája 2008 potvrdil.

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   8.   apríla   2011   sa   sťažovateľka   domáhala zrušenia   nariadeného   predbežného   opatrenia   s   odôvodnením,   že   predpoklady   jeho nariadenia neboli dané. Tento návrh okresný súd uznesením č.   k. 10 Cb 321/2008-274 z 21. júna 2011 zamietol na základe toho, že „dôvody nariadenia predbežného opatrenia naďalej   trvajú“,   pričom   právo   sťažovateľky   nie je obmedzené „nad   mieru   nevyhnutne potrebnú a je primerané právu, ktorého budúci súdny výkon je ohrozený“.

Proti   zamietnutiu   návrhu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   krajský   súd napadnutým uznesením č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. augusta 2011 rozhodol tak, že uznesenie   okresného   súdu   potvrdil,   pretože   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom zdôraznil, že „je nesporné, že od vydania predbežného opatrenia nedošlo k zmene pomerov   účastníkov   a   v   uvedenej   veci   je   skutkový   stav   rovnaký   ako   existoval   v   čase rozhodovania o nariadení predbežného opatrenia pod č. k. 1 Cob/172/2008 zo dňa 31. 10. 2008. Predbežné opatrenie má trvať až do právoplatného skončenia vo veci samej a je pre účastníkov aj súd prvého stupňa záväzné. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou namietla predovšetkým arbitrárnosť (svojvoľnosť) rozhodnutí   všeobecných   súdov,   a   to „uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 2 Cob/331/2011-298 z 18. 8. 2011, kt. bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Malacky č. k. 10 Cb 321/2008-274 z 21. 6. 2011 a rozpor týchto rozhodnutí s princípmi riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z takýchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý   proces   a   vylučujúcich   ľubovôľu   pri   rozhodovaní   je   aj   povinnosť   súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132 OSP, § 157 ods. 2 OSP). Z odôvodnenia rozhodnutia, inštitút kt. je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, pritom musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Sťažovateľ touto sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovanú mu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nepriamo - nezrušením uznesenia Okresného súdu Malacky   10 Cb   321/2008-116   z   21.   5.   2008   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave 1 Cob 172/2008-142 z 30. 10. 2008 - aj porušovanie jeho základného práva podnikať garantovanom mu v čl.35 ods.1 Ústavy SR a práva vlastniť majetok garantovanom mu v čl. 20 ods.1 Ústavy SR, k obmedzeniu kt. došlo nariadeným predbežným opatrením v rozpore s čl. 20 ods.4 Ústavy SR.“.

Porušenie princípov na riadny a spravodlivý proces, tak ako to vyplýva z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, videla sťažovateľka konkrétne v tom, že

„a) právne závery napadnutých rozhodnutí sú v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami a sú tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

b)   v   odôvodnení   napadnutých   rozhodnutí   všeobecné   súdy   nereagovali   na sťažovateľom   prednesené   zásadné,   relevantné   námietky   súvisiace   s   predmetom   súdnej ochrany a v týchto odôvodneniach ani neuviedli, prečo tak neurobili, hoci ust. § 157 ods. 2 OSP primerane sa vzťahujúce aj na uznesenie, súdom priamo ukladá povinnosť dbať na presvedčivosť odôvodnenia svojich rozhodnutí,

c)   všeobecné   súdy   hrubo   porušili   požiadavku   rovnosti   zbraní   ako   jednej   zo základných zásad spravodlivého súdneho konania...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo G., s. r. o., K... na súdnu ochranu čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. 8. 2011 bolo porušené.

2) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. 8. 2011 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3) Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť G., s. r. o., K... trovy konania vo výške 314,18 Eur... na účet jeho advokátky JUDr. E. C... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   stav,   keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok ich vzájomnej príčinnej súvislosti, prípadne z iného dôvodu. Za zjavne neopodstatnený preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody, reálnosť   (dôvodnosť)   ktorého   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 185/05, IV. ÚS 158/08, IV. ÚS 158/09).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. augusta 2011.

Pretože ide o rozhodnutie súdneho orgánu, ústavný súd súčasne zobral do úvahy, že v konaní o ústavnej sťažnosti zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu a ani dôvody, ktoré ho na základe výkladu a uplatnenia právnych predpisov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, a ani preskúmavať, či v konaní pred ním bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav.   Z   ústavného   rozdelenia   súdnej   moci medzi všeobecné   súdy   a   ústavný   súd   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, IV.   ÚS   319/2011).   V   dôsledku   toho   sa   úloha   ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   výkladu   a   použitia   príslušných   právnych   predpisov   s   ústavou a medzinárodnou zmluvou o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly ústavným súdom len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené, resp. arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   posúdenie   zákonných podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ako   aj   skúmanie   ich   trvania   na   základe žiadosti účastníkov konania patrí do právomoci všeobecných súdov, a nie ústavného súdu. Z tohto   dôvodu   sa   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   zásadne nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodovania o predbežných opatreniach. Okrem toho   ide   o   rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   nezasahujú   konečným a nezvratným spôsobom (IV. ÚS 82/09).

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd aj v týchto prípadoch oprávnený zamerať sa len   na   posúdenie,   či   postup   a   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   konaní   pri   vydávaní predbežného opatrenia bol v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, zásadou spravodlivého procesu a základným právom na súdnu ochranu, keďže aj v takýchto konaniach musia byť rešpektované požiadavky vyplývajúce z princípov spravodlivého procesu, resp. základného práva na súdnu ochranu. Preto aj rozhodnutie o predbežnom opatrení musí mať (rovnako ako   iné   súdne   rozhodnutia)   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané   príslušným   súdnym orgánom a nesmie byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Ústavný súd už rozhodol, že požiadavky, ktoré sú z hľadiska ústavných princípov kladené na rozhodnutia o nariadení predbežného, možno sformulovať do týchto podmienok:

a) v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy musia mať zákonný podklad,

b) musia byť vydané príslušnými orgánmi a nemôžu byť prejavom svojvôle [čl. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy (IV. ÚS 20/09)].

V odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 2 Cob 331/2011-298 z 18. augusta 2011 krajský súd okrem iného uviedol:

„Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s odôvodnením jeho rozhodnutia.

Je   nesporné,   že   od   vydania   predbežného   opatrenia   nedošlo   k   zmene   pomerov účastníkov a v uvedenej veci je skutkový stav rovnaký, ako existoval v čase rozhodovania o nariadení predbežného opatrenia odvolací súd pod č. k. 1 Cob/172/2008-142 dňa 31. 10. 2008. Predbežné opatrenie má trvať až do právoplatného skončenia vo veci samej a je pre účastníkov aj súd prvého stupňa záväzné.

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, iné rozhodnutia v obdobných veciach nie sú pre toto konanie záväzné.“

Keďže krajský súd sa v súlade so zákonom (§ 219 Občianskeho súdneho poriadku) v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu a obmedzil sa len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   ústavný   súd   považoval za potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   č.   k. 10 Cb 321/2008-274 z 21. júna 2011, v ktorom súd prvého stupňa okrem iného uviedol:„Súd   preskúmal   návrh   odporcu   v   I.   rade   na   zrušenie   predmetného   predbežného opatrenia a konštatuje, že musí predovšetkým poukázať na rozhodnutie nadriadeného súdu, ktorého   rozhodnutím   je   súd   prvého   stupňa   viazaný,   a   síce   rozhodnutie   č.   k.: 1 Cob/172/2008-142 zo dňa 30. 10. 2008, ktorým súd druhého stupňa potvrdil rozhodnutie konajúceho súdu o nariadení predbežného opatrenia a súčasne rozhodol,   že predbežné opatrenie bude trvať až do právoplatného skončenia konania vo veci samej, teda v zmysle ustanovenia § 76 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku určil dobu jeho trvania.

Súd má súčasne za to, že dôvody nariadeného predbežné opatrenia naďalej trvajú, nakoľko   predmetom   sporu   sú   stroje,   na   kúpu   ktorých   poskytol   navrhovateľ   finančné prostriedky vo výške 87.000 Eur, a ktorých nakladanie s nimi bolo predbežne znemožnené a finančné prostriedky vo výške 300.000 Eur, ako zálohu na kúpnu cenu za farmu v zmysle uzatvorenej Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25. 08. 2006. Navrhovateľ osvedčil obavu, že by bol výkon súdneho rozhodnutia ohrozený, nakoľko E. B., zaviazaný vyššie uvedenou zmluvou o úvere, previedol obchodný podiel spoločnosti odporcu v I. rade na tretie osoby, v ktorej   bol   jediným   spoločníkom.   Súd   má   súčasne   za   to,   že   nariadeným   predbežným opatrením nie je právo odporcu v I. rade obmedzené nad mieru nevyhnutne potrebnú a považuje za primerané právu, ktorého budúci súdny výkon je ohrozený.

Podľa § 77 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, predbežné opatrenie zanikne, ak uplynul určený čas, po ktorý malo trvať.

Na základe citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd (v zmysle zásad podľa § 212 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie okresného súdu   spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   a   prerokoval   vec   bez   nariadenia pojednávania, a pretože zistil, že odvolanie nie je opodstatnené, napadnuté rozhodnutie prvostupňového   súdu   potvrdil.   Z   citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplynulo stotožnenie sa s názorom okresného súdu o dôvodnosti ďalšieho uplatňovania nariadeného predbežného opatrenia, pretože neprišlo k zmene podmienok, na základe ktorých došlo k jeho nariadeniu. V dôsledku toho ho naďalej považoval za potrebné pre dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné tiež preto, že tak samotné rozhodnutie, ako aj výklad právnych   predpisov   a   právne   závery   krajského   súdu   nie   sú   svojvoľné,   prípadne   zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím podstaty a zmyslu sťažovateľkou označených základných práv a slobôd. Ani potvrdenie splnenia zákonných podmienok na ďalšie   trvanie   nariadeného   predbežného   opatrenia   nemôže   samo   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neopodstatnenosti   právneho   názoru   krajského   súdu   a   nezakladá   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   právnym   názorom.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom a rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k jej tvrdeniu o ich zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Ústavný súd už predtým uviedol (v druhovo rovnakej veci), že aj keď by nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecným   súdom,   mohol   by   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 590/2011). To však nie je prípad sťažovateľkou   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý   potvrdil   rozhodnutie okresného súdu o nariadenom predbežnom opatrení. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o jej ďalších požiadavkách – zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu, vrátiť   mu   vec   na   ďalšie   konanie   a   priznať   jej   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   – rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012