znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 236/2011-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2007 a jeho rozsudkom zo 4. februára 2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 85/2009 a jeho rozsudkom z 21. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2011 doručená sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2007   a   jeho   rozsudkom   č.   k.   6 C 45/2007-141   zo   4.   februára   2009   a   postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 85/2009 a jeho rozsudkom z 21. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vykonávala pre B. P., B. (ďalej   len   „odporca“),   funkciu   predsedu   kontrolnej   komisie.   Sťažovateľka   podala   na okresnom súde proti odporcovi žalobný návrh, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 86 400 Sk   (2   867,95   €)   s príslušenstvom,   a   to   z dôvodu,   že   jej   odporca   nevyplatil   odmenu v stanovenej výške za rok 2005, ktorá jej podľa jej názoru za výkon predmetnej činnosti patrila. Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 45/2007-141 zo 4. februára 2009, ktorým žalobný návrh sťažovateľky zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 8 Co 85/2009-164 z 21. septembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 45/2007-141 potvrdil.

Podľa   sťažovateľky   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 45/2007 a jeho rozsudkom zo 4. februára 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 85/2009 a jeho rozsudkom z 21. septembra 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Svoje tvrdenia sťažovateľka odôvodnila takto:«Postupom Okresného súdu ako i Krajského súdu bolo porušené jej právo domáhať sa   zákonným   spôsobom   svojho   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Postupom   súdu navrhovateľke   bolo   odňaté   právo   klásť   otázky   svedkom   a   odporcovi   (zastúpeného štatutárnym orgánom) a preukázať dôvodnosť uplatneného nároku...

Navrhovateľka   žiadala   vykonať   výsluchy   svedkov...   Súd   nevykonal   výsluch navrhovaných svedkov. V odôvodnení uviedol, že to bolo z dôvodu, že títo sa mali vyjadriť len k tomu, ako pracovala navrhovateľka v roku 2005. Uvedení svedkovia sa však mali vyjadriť   k   spôsobu   rozdeľovania   odmien   v   predchádzajúcich   rokoch   ako   i   k   tvrdeniu svedkov odporcu. Postupom súdu jej bolo znemožnené preukázať dôvodnosť uplatneného nároku. Navrhovateľkou navrhovaní svedkovia boli prítomní pri rozdeľovaní odmien za predchádzajúce roky, bol im známy „kľúč“ na základe ktorého sa odmeny rozdeľovali a mali sa vyjadriť aj ku skutočnosti, či sa tento kľúč menil každý rok...

Máme za to, že súd pochybil, keď nevykonal výsluch štatutárov odporcu, nakoľko títo vystupujú   v   mene   odporcu...   navonok,   súd   v   rozsudku   ani   riadne   nezdôvodnil,   prečo nepovažoval výsluch odporcu... za potrebný.

Proti   prvostupňovému   rozsudku   podala   navrhovateľka   odvolanie,   namietala nevypočutie... svedkov vrátane štatutárneho orgánu odporcu a nesprávne právne posúdenie veci.... Odvolací súd uviedol, že výpoveď navrhovaných svedkov nie je potrebná z dôvodu, že by nemala žiaden vplyv   k okolnostiam   prerozdeľovania odmien,   nakoľko až kritéria rozdeľovania odmien za rok 2005 upravovali podmienky nároku na odmenu alebo jej časť. Hlavné pochybenia Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu vidí sťažovateľ v tom, že znemožnil navrhovateľke preukázať uplatnený nárok tým, že nevypočul navrhnutých svedkov a ani zástupcov účastníka konania... a tým znemožnil klásť účastníkovi konania a svedkom otázky.

Napriek tomu,   že konanie na Okresnom   súde   Bratislava V.   trvalo   3...   roky,   súd nevypočul účastníka konania – odporcu... Súd viedol dokazovanie nesprávnym smerom... Pochybenie súdov vidí sťažovateľka i v tom, že oba súdy posúdili odmenu, ktorú mala dostať   navrhovateľka   za   činnosť   v   kontrolnej   komisii   bytového   družstva   ako nenárokovateľnú. Odmena za činnosť v kontrolnej komisii bola priznaná vyšším orgánom a teda na ňu mala právo. Jedná sa v podstate o príjem za vykonanú prácu a jednoznačne táto suma je nárokovateľná...»

Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky M. H. domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 zmluvy Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V.   a   Krajského   súdu   Bratislava   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2007 a v odvolacom konaní na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn. 8 Co 85/2009 porušené bolo.

2. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €..., ktoré mu je Okresný súd Bratislava V. povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €..., ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   V.   a   Krajský   súd   Bratislava   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne uhradiť M. H. trovy konania v sume 261,82 €..., na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. F.,... B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   a   rozhodnutím okresného súdu

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou   označeného základného práva alebo   slobody   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka v súvislosti s napádaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2007 a jeho rozsudkom zo 4. februára 2009 namieta, t. j. základného práva na súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania, sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2007 a jeho rozsudku zo 4. februára 2009 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľka napokon pred podaním sťažnosti ústavnému súdu   aj   využila,   pričom   o   tomto   jej   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č. k. 8 Co 85/2009-164 z 21. septembra 2010. Krajský súd sa v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia   odvolacieho   súdu   musel   v   podstate   vysporiadať   s   rovnakými   skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľka uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu

Predmetom sťažnosti v tejto časti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 85/2009 a jeho rozsudkom z 21. septembra 2010.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neprípustná.

Ako   vyplýva   zo   samotnej   sťažnosti   sťažovateľky,   táto   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Podľa zistenia ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o tomto dovolaní vedie konanie pod sp. zn. 6 Cdo 24/2011, avšak dosiaľ o dovolaní rozhodnuté nebolo.

Sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   a   ústavný   súd),   čo   nie   je   v   podmienkach   právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť   k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci   (m.   m.   IV.   ÚS   363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v   tejto   časti   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkou   využitý,   ako   predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

Ústavný súd v súčasnej dobe vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS   289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za neprípustnú až do rozhodnutia o dovolaní.

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľka v prípade, ak podala dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie   je   prípustné,   nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body č. 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k namietanému postupu   a   rozhodnutiu   krajského   súdu)   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011